Pod pyramídou sa na jednom pódiu zišlo vyše 120 hudobníkov. Symfonický orchester Slovenského rozhlasu hral skladby slovenských autorov, nielen klasickej hudby. Teleso hralo pod vedením troch dirigentov – Michaely Rózsa Růžičkovej, Adriana Kokoša a Antona Popoviča.
Slovenský ochranný zväz autorský pre práva k hudobným dielam (SOZA) píše svoju históriu už celých sto rokov. Jedna z našich najstarších kultúrnych organizácií vznikla 2. októbra 1922 ako slovenská filiálka českého Ochranného združenia. Sté výročie svojho vzniku oslávila SOZA galavečerom ako sa patrí – vyše 120 hudobníkov na pódiu, dramaturg Juraj Čurný zostavil výnimočný program z tvorby slovenských skladateľov. Večerom sprevádzala v Koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu moderátorská dvojica Vera Wisterová a Juraj Čurný.
Program otvorila hudba z filmu Pacho hybský zbojník skladateľa Svetozára Stračinu, ktorú pre dychový orchester upravil Adam Hudec. Skladateľ sa v novej úprave pohral aj s vedením hlasov, mimoriadne invenčne pracoval s kontrapunktom. V interpretácii Vojenskej hudby Ozbrojených síl Slovenskej republiky mala dostatočný ťah a intonačne bezchybne, s potrebnou energiou zneli hlavne plechové dychy. No predsa, človeku sa podvedome vybavila aj verzia s plnším zvukom, ktorú dnes má v repertoári aj SOSR s Lúčnicou (pod taktovkou Adriana Kokoša znie pravidelne a je to vždy zážitok). Tentoraz mal „pacho“ inú pridanú hodnotu – vizuálnu. Pri tanci s valaškou publikum živo reagovalo hneď na úvod.
Obecenstvo z pódia pozdravil aj Predseda Dozornej rady SOZA Matúš Jakabčic, ktorý okrem iného v prejave poprial autorom do nasledujúcich sto rokov veľa tvorivých síl a nových diel, vyjadril presvedčenie, že aj nasledujúcich sto rokov ich bude zastupovať práve SOZA.
Po dokrútke už nastúpil náš najstarší orchester – Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, ktorý si ešte k oslave svojej storočnice pár rokov počká. V interpretácii Rozhlasákov zneli piesne Mekyho Žbirku v orchestrálnej úprave pod taktovkou Adriana Kokoša, v podaní Kataríny Knechtovej a Lukáša Adamca. Kokoš bol od prvého orchestrálneho koncertu doslova „dvorným“ dirigentom Mekyho, pozná jeho piesne, navyše, v Slovenskom rozhlase je doma, takže s orchestrom je veľmi dobre zžitý a dokáže ho dirigovať s citom tak, aby nezanikli speváci, zároveň krásne modeluje frázy v medzihrách. Vie presne, ktoré motívy má nechať vyznieť a kedy dynamiku stiahnuť, aby nechal dostatok priestoru pre vokál – je to umenie, ktoré neovláda každý dirigent, no práve u Adriana Kokoša túto záruku citlivej práce z pódií poznáme. Vzácne plný a nosný hlas Katky Knechtovej azda najkrajšie vynikol v záverečnej, dojemnej Balade o poľných vtákoch, mimoriadne precítenej v jej podaní.
Bolo teda už úvodom zjavné, že tento večer nebude „štandardným“ ako po minulé roky, no bude mať noblesu, väčšiu dôstojnosť a najmä – s mimoriadnym vkusom pripravená, premyslená dramaturgia publiku ukázala, že slovenská hudba má čo kompozične, posluchovo aj esteticky čo ponúknuť.
Musí mať energiu, musí byť zapamätateľná a hlavne musí byť pravdivá – taká by mala byť pesnička, aby si ju ľudia pamätali aj o sto rokov, podľa Lukáša Adamca. SOZU však formovali, najmä v jej začiatkoch skladatelia klasickej hudby – Mikuláš Schneider-Trnavský, Eugen Suchoň, Alexander Moyzes.
Suchoňove Metamorfózy, tretia časť Allegro moderato, zaznela v interpretácii SOSR pod taktovkou slovenskej dirigentky Michaely Rózsa Růžičkovej. Túto slovenskú umelkyňu pôsobiacu v Prahe síce nevídame na Slovensku často, no o to viac sú vzácne okamihy, keď vedie akékoľvek teleso. Jej prirodzená muzikalita sa okamžite prejavila – už v prvých taktoch. Mala odvahu nasadiť s orchestrom mimoriadne rýchle tempo, rovnako aj dynamiku vystavať kontrastne, čo Suchoňovmu dielu prospelo – už v začiatkoch strhla pozornosť poslucháčov na tento dramatický kus, ktorý má v sebe obrovský potenciál. A samozrejme, ihneď v ňom cítiť rukopis Suchoňa.Metamorfózy sú bohaté na množstvo motívov a jeho tematicko-motivická práca je unikátna – pri interpretácii je podstatné preniknúť nielen do vnútornej, mozaikovitej štruktúry skladby, ale aj vonkajšej, ktorú buduje na princípe širokých tém.
Michaela Rózsa Růžičková presne vedela, ako s orchestrom vypracovať dynamickú formu, ale zároveň nezanedbala ani tie najmenšie detaily, v ktorých bol Suchoň priam majstrom (no pritom v každom diele cítite aj jeho vzácny dar – intuitívne postupy). Dosiahla tým temperamentné prevedenie diela, z ktorého boli citeľné mimohudobné inšpirácie (napokon, ako aj mnohé ďalšie skladby tohto autora, aj Metamorfózy sú charakteristické kombináciou absolútnej hudby a programovej). Hoci úvodná z variácií má pokojný mód, tretia začína vášňou a temperamentom. Majú podtitul päť variácií, hoci z kompozičného hľadiska ich možno vnímať skôr ako voľné formy, nie striktne viažúce sa k téme a jej práce s ňou (najviac tém má štvrtá časť).
Zvoliť si práve tretiu časť, Allegro moderato, bolo dobrým dramaturgickým ťahom, lebo práve táto časť prináša nový tematický materiál, napísaný v ucelenej trojdielnej forme s codou. Dirigentka dokázala vyzdvihnúť nielen kontrasty v tempách a témach, dynamike, ale najmä docieliť pregnantnú rytmiku. Teleso pod jej rukami fungovalo ako homogénny celok, pritom spôsob rytmickej práce, ktorý Suchoň využil, je zložitý. Či už akcenty, bodkovaný rytmus alebo obmeny metrorytmickej štruktúry (6/8, dokonca aj 9/8), boli v podaní SOSR vyhraté dôsledne a s veľkou dávkou muzikality. Rózsa Růžičková je typ umelkyne, cez ktorú sa interpretované dielo krásne vníma – s orchestrom komunikujem mimoriadne živo a temperamentne. Je energický typ plný života, hudbu vyjadruje každým gestom, často aj mimovoľne tancom, z hráčov sa snaží vyťažiť maximum aj prostredníctvom svojej komunikácie, čím oslovuje aj obecenstvo. Je to vždy zážitok sledovať ju ako diriguje orchester.
Moderátorská dvojica následne v ďalšom vstupe predstavila významné osobnosti z oblasti filmovej, ľudovej a dychovej hudby – hudobný skladateľ Svetozár Stračina, etnomuzikológ Ondrej Demo, huslista Ján Berky Mrenica, skladatelia Adam Hudec, Ilja Zeljenka a Vladimír Godár. Z mladšej generácie neopomenuli ani súčasnú skladateľskú generáciu – hudobnú skladateľku, ktorá nás reprezentuje aj v zahraničí, Ľubicu Čekovskú či úspešného autora filmovej hudby Michala Novinskeho.
Ja som optimista, Široká cestička a Rodný môj kraj – to sú všetko piesne Gejzu Dusíka, ktoré okamžite človeka ovanú príjemnou nostalgiou, hoci je pravda, že mladá generácia na ne už nemusí tak živo reagovať. Možno aj vďaka interpretácii Milana Lasicu sa prvá z nich do povedomia dostala. Čo však bolo na tomto galavečere zaujímavé, boli aranžmány – podpísala sa pod ne samotná dirigentka Michaela Rózsa Růžičková spoločne s Jurajom Růžičkom. Ako zohratá dvojica už neraz spravili úpravy pre orchester – podnetné pritom je, že sa dokážu orientovať v rôznych hudobných žánroch, od klasiky, cez filmovú a scénickú hudbu až po súčasné štýly rock pop jazzu. Chce to nielen skúsenosť v tejto oblasti, ale i vkus a vycibrené ucho, čo obaja hudobníci rozhodne majú vo veľkej miere. Optimista získal jazzový nádych vďaka pulzujúcej basovej sekcii a príťažlivým riffom v podaní plechových dychov. Počuli sme trošku rýchlejšiu verziu piesne v interpretácii speváka Miloša Stančíka, čím získala nielen lepší ťah, ale aj eleganciu a moderný šat.
Úpravou však nezasiahli do pôvodného diela natoľko, aby akokoľvek naštrbili jeho charakter. Naopak, citeľný bol rešpekt ku kompozícii – predsa však, v prípade aranžmánov ide o vznik nového umeleckého diela, do ktorého autor vkladá aj svoj vkus, estetiku a cítenie. Růžičkovci sú obaja odchovaní na poctivej „starej škole“, takže presne vedeli, do akej miery si môžu dovoliť do týchto (takmer až národných – pre niektorú časť generácie) hitov zasiahnuť.
Širokú cestičku poňali s nostalgiou a romantikou – orchester plnil funkciu maľovania atmosféry ešte predtým, ako sa vôbec ozvala speváčka. Širokodyché sláčiky a drevené dychy je tá správna sladko-bôľna kombinácia, ktorá v introdukcii navodila novú náladu. Andrea Bučko podchytila tanečnosť v melodike, ktorá síce pôsobí jednoducho, ale zaspievať ju s tým správnym výrazom, clivosťou a túžbou, no pritom neprejsť do afektu, si žiada interpreta s nadhľadom. Bučko dokázala spievať čisto a bez prehnaných emócií, ktoré sa občas, vďaka textu, v niektorých interpretáciách dostanú aj do výrazu.
Hobojové sólo otvorilo tretiu pieseň – Rodný môj kraj a skladba spočiatku intonačne potrápila speváka Miloša Stančíka. Spoločný duet s Andreou Bučko však bol dojemný – krásne v hudbe vystavaný, gradácia presne v okamihu, kde patrila a v závere vynikli tremolá huslí. Vynikli v nich obaja speváci a vytvorili napätie pred veľkolepým finále pesničky.
Slovenská hudba sa v tento večer skloňovala cez rôzne generácie, ale aj rôzne žánre. Cez mená ako Gejza Dusík, Karol Elbert, Vieroslav Matušík, sa dostal moderátor večera a dramaturg Juraj Čurný až k jazzu – Petrovi Lipovi, ktorý vystúpil aj počas galavečera. Znela pieseň Prosperita v bigbandovo-symfonickej verzii, ktorú upravil Matúš Jakabčic. Peter Lipa patrí jednoznačne k našim najlepším spevákom – či už s malou formáciou alebo veľkým orchestrom, dokáže sa ihneď v speve prispôsobiť. Znie prirodzene, pritom jeho vokálnemu prejavu nechýba ani spontánnosť a vtip. Do výrazu dostane zmysel textu, vo frázach cítite pulzujúcu rytmiku, scatovanie a invenčná práca s farbou vokálu – to sú momenty, ktorými vždy dokáže obohatiť publikum.
Archívne zábery v dokrútkach sa stali plnohodnotným dôkazom, že domáca tvorba má čo ponúknuť. Či už v oblasti klasickej hudby, tak aj populárnej. Medzi legendárne skupiny patrili aj hudobníci, ktorí si hovorili Collegium Musicum. V oblasti progresívneho rocku predstavovali unikátnu tvorbu a pripomenul ju piesňou Smutná ranná električka Pavol Hammel. Aranžmán pre orchester pripravil Anton Popovič, ktorý skladbu aj dirigoval. Okrem hudobníkov SOSR speváka sprevádzali jazzoví muzikanti – František Griglák, Martin Valihora, Michal Bugala a Ľuboš Šrámek. Pieseň, pod ktorú sa podpísali hudobník Marián Varga a textár Marián Válek, je právom považovaná za jeden z najväčších rockových hitov – práve vďaka spomínaným muzikantom a ich sólam nestratila svojho ducha.
V dokrútke o 80-tych rokoch a 90-tych rokoch nechýbali kapely a interpreti „zlatej éry“ – Elán, Meky Žbirka, Banket s Richardom Müllerom, Tublatanka, Team, IMT Smile, Jana Kirscher, ktorou sa dostali k ženským interpretkám. „Aj keď väčšiu časť členskej základe tvoria autori – muži, v SOZA si uvedomujeme, že svoje nezastupiteľné miesto v hudobnej kultúre majú aj slovenské autorky, preto sme záver ukončili skladbou s príznačným názvom Milovať s hudbou od Kataríny Kubošiovej známej ako Katarzia,“ povedal Juraj Čurný. Skladbu spoločne s Katarziou interpretovali Celeste Buckingham a Kristína Mihaľová, orchester dirigovala Michaela Rózsa Růžičková.
Galavečer storočnice SOZA, nad ktorým záštitu prevzala prezidentka SR Zuzana Čaputová, si budete môcť pozrieť v zázname na RTVS Dvojke 22. októbra 2022 o 20.10 hod.
Oliver Suchý, Zuzana Vachová
Zdroj foto: Zdenko Hanout
