Symfonický orchester Slovenského rozhlasu uvedie v piatok 23. februára 2024 o 19:00 h. 6. abonentný koncert sezóny 2023/2024. Program zostavený z diel Rossiniho, Wieniawského a Brahmsa diriguje Ondrej Lenárd. Sólistom večera bude mladý rezidenčný sólista – huslista Teo Gertler. Koncert je vypredaný, naživo ho odvysiela Rádio Devín.
Jeden z najplodnejších a najpopulárnejších operných skladateľov 19. storočia, Gioachino Rossini (1792 – 1868), uzavrel svoje opusy tridsiatou deviatou operou William Tell. Podľa námetu Williama Schillera rozpráva príbeh o švajčiarskom hrdinovi v čase boja Švajčiarov za nezávislosť od rakúskych Habsburgovcov v 14. storočí. Tell, známy strelec s kušou, môže byť oslobodený, ak dokáže zostreliť jablko z hlavy svojho syna. Schillerova hra bola napísaná počas vojen po Francúzskej revolúcii, Rossiniho opera v kontexte silnejúceho hnutia za zjednotenie Talianska tvárou v tvár obnovenej rakúskej kontrole Talianska. Opera mala premiéru v Paríži 3. augusta 1829 a vtedy ešte nik netušil, že predohra bude populárnejšia ako samotná opera. Po uvedení Williama Tella Rossini ukončil svoju divadelnú kariéru. Bol unavený a v tom čase chronicky chorý, no aj keď sa mu nakoniec zdravie vrátilo, pokračoval v písaní klavírnych či sakrálnych skladieb. Čerstvo ženatý so svojou druhou manželkou sa v roku 1855 presťahoval do Paríža a zvyšok svojich dní strávil ako známy gurmán: „Pokiaľ ide o mňa, nepoznám krajšie povolanie ako jedlo.“
Predohra k opere William Tell sa skladá zo štyroch častí, ktoré Hector Berlioz pri skúmaní tohto diela opísal: „S dielom ako celkom sa zaobchádza s nespochybniteľnou vervou, akú Rossini azda nikdy predtým neprejavil takým lákavým spôsobom. Rossini rozšíril formu tak, že jeho predohra sa v skutočnosti stáva symfóniou v štyroch veľmi odlišných častiach.“ Berlioz pri skúmaní zistil, že „začiatok dobre vykresľuje pokoj hlbokej samoty… je to poetický úvod… napísaný len pre päť violončiel, sprevádzaný zvyškom kontrabasov.“ A pokračuje: „Po búrke nasleduje pastorálna scéna s najväčšou sviežosťou, melódia anglického rohu je lahodná a prekáračky flauty nad touto pokojnou piesňou sú plné očarujúcej sviežosti.“ O záverečnej a najznámejšej časti predohry Berlioz poznamenal: „Posledná časť je spracovaná s ráznosťou, ktorá vždy nadchne publikum, ale je založená na dnes už otrepanom rytme. Napriek nedostatku originality v téme a rytme treba priznať, že s dielom ako celkom sa zaobchádza s nespornou nadradenosťou…“
Talent poľského huslistu Henryka Wienawského (1835 – 1880) zapôsobil na všetkých, ktorí ho počuli hrať – dokonalá technika, krásny zvuk, citlivé muzikantstvo. Ako osemročný prišiel na parížske konzervatórium, v jedenástich rokoch vyhral prvú cenu v súťaži, mecenáš mu daroval nástroj Guarnerius, urobil skvelú, aj keď krátku kariéru ako husľový virtuóz. Cestoval po celej Európe, ale usadil sa v Petrohrade, kde bol sólistom cára a koncertným majstrom dvorného orchestra v rokoch 1860 – 1872. Spolu s ruským klaviristom Antonom Rubinsteinom sa vydali na dlhé turné po Spojených štátoch amerických (216 koncertov za 245 dní). Keď vyčerpaný Rubinstein turné opustil, Wieniawski na cestách pokračoval sám. Dostal sa do Kalifornie, odkiaľ sa vrátil do Európy a začal pedagogicky pôsobiť na bruselskom konzervatóriu. Problémy so srdcom a ubúdajúce sily ho prinútili vzdať sa tejto aktivity. Zomrel vo veku štyridsaťštyri rokov, dva mesiace pred narodením svojej najmladšej dcéry.
Ako by sa dalo očakávať, Wienawski sa kompozične zameriaval na husle. Koncert pre husle a orchester č. 2 d mol, op. 22 alebo Scherzo-tarantelle, op. 16, patria medzi významné diela koncertantného repertoáru pre tento nástroj. Koncert pre husle a orchester č. 1 fis mol, op. 14 je o niečo menej známy. Skladateľ ho dokončil v roku 1852, keď mal sedemnásť rokov. Premiéra diela sa konala 27. októbra 1853 s lipským orchestrom Gewandhaus. Koncert bol venovaný kráľovi Fridrichovi Viliamovi IV., štedrému mecenášovi umenia. Dielo s trojčasťovou štruktúrou začína vstupom dychových nástrojov. Violončelá spievajú druhú tému pred vstupom huslí, ktoré v prvej časti ponúkajú „všetky druhy ohňostrojov“, vrátane zdĺhavej kadencie. Nálada sa úplne zmení v druhej časti, Preghiera (Modlitba). Slávnostný orchestrálny úvod vedie k nástupu sólistu, po brilantnom úvode je to presne naopak. Sólový part je jednoduchý, skladateľ kladie dôraz na krásu zvuku a výrazu. Stredná časť pokračuje bez prestávky do finále, ktorým je rondo s označením Allegro giocoso. Dychové fanfáry a husle rýchlo vstupujú do tanečnej témy, ktorá tvorí kostru tejto časti. Uvoľnená druhá téma prináša určitý kontrast, ale energický tanec huslí je vítaným návratom.
„Toto je vyvolený.“ Robert Schumann tak charakterizoval Johannesa Brahmsa (1833 – 1897) vo svojom článku, keď ho predstavil verejnosti. Netušil, že Brahms sa stane posledným veľkým pokračovateľom hudobného klasicizmu, ktorý viedol od Josepha Haydna cez Mozarta, Beethovena a Schuberta. To je, samozrejme, výklad z pomerne úzkeho pohľadu, pretože nasledovali ďalší, ktorí ctili atribúty zdržanlivosti, rovnováhy, čistoty formy, elegancie a celkovej rovnováhy, charakterizujúce črty klasicizmu. Jednoducho povedané, skladatelia 19. storočia po Beethovenovi mali tendenciu rozdeliť sa na dve skupiny. Progresívci boli skutočnými „romantikmi“ a boli výrazne ovplyvnení mimohudobnými myšlienkami, ktoré boli okrem iného predmetom súčasnej literatúry, poézie a maľby. Vymysleli nové žánre, napríklad Smetanove a Lisztove symfonické básne, Wagnerove hudobné drámy, Chopinove charakteristické klavírne skladby. Veľká časť tejto hudby je o „niečom“, čo je človeku známe a uchopiteľné. Brahms bol považovaný za konzervatívca, čo však znamená nedocenenie originality veľkej časti jeho diel.
Vynikajúcim príkladom je jeho Symfónia č. 4 e mol, op. 98. Dielo skomponované počas letného pobytu v Mürzzuschlagu neďaleko Viedne zahŕňa Beethovenove harmónie, pričom je plné jemu vlastnej originality. Brahms sa obával, že táto symfónia je pre jeho publikum príliš hlboká. Premiéra v októbri 1885 v nemeckom Mainingene pod dirigentským vedením samotného Brahmsa zaznamenala veľký úspech. Diváci tlieskali po každej časti a po odchode väčšiny publika bola prvá a tretia časť zopakovaná pre vojvodu z Meiningenu a hostí. V dejinách európskej symfonickej literatúry ťažko nájsť také vzrušené a inšpirujúce časti, aké predkladá Symfónia č. 4. Je pred nami jedinečná inštrumentálna dráma, ktorá postupuje od bolestnej zádumčivosti a citových vznetov prvej časti cez zasnené, hĺbavé andante k tragickej katastrofe vo finále. Výrazným kontrastom je tretia časť – vyzývavo veselé scherzo. Finále 4. symfónie je súvislým prúdom vzrušenej, hlboko tragickej a vášnivej hudby, jednoliatej a dramaticky vzopätej línie. Takto dostáva hudobná tragédia jedinečnú formu, naozaj hodnú najväčších klasikov dramatiky alebo sochárstva. Symfónia sa končí čoraz rapídnejším vzrastaním napätia, ktoré vedie ku kontrastu. Je to prekrásny ľudský dokument, svedčiaci o tragickom odriekaní a hlbokej osamelosti romantického umelca.
Zdroj: Martin Kelemen, dramaturg SOSR
Zdroj foto: archív, RTVS
