„Publikum nenahradí nič. Ľudia sa na koncert tešia a to je cítiť. Keď v sále publikum nemáte, dáte výkon na sto percent, ale vždy vám tam niečo chýba,“ hovorí pre náš portál šéfdirigent Opery ŠDKE Peter Valentovič.

V Štátnom divadle Košice pôsobíte na poste šéfdirigenta Opery, prečo ste sa rozhodli prijať túto ponuku? Váš vývoj kariéry je zaujímavý, pôsobili ste aj v Košiciach, Slovenskom rozhlase, ale poznajú Vás dobre aj na zahraničných scénach. Čím boli pre Vás práve Košice lákavé?

Bolo to zaujímavé najmä z toho pohľadu, že som v Košiciach dlho spolupracoval už v minulosti na šiestich produkciách ako dirigent. Oslovil ma riaditeľ Opery pán Roland Khern Tóth s novým tímom a povedal som si, že rád prídem. Považujem tento tím za veľmi dobrý a v košickej Opere je aj vynikajúci zbor, s ktorým sa pracuje veľmi dobre. S orchestrom sa poznáme, hoci dnes sú v ňom už aj noví ľudia. Vízie nových šéfov súborov sú veľmi zaujímavé, je tu skvelá, tvorivá pracovná atmosféra.

V akej kondícii sú dnes hráči orchestra a zbor? Zbor sme mali možnosť počuť na premiére baletnej inscenácie Nureyev, ku ktorej sa ešte dostaneme, no predsa, máme za sebou covidovú dobu, ktorá priniesla pre umelcov isté obmedzenia a kvalitatívne zasiahla mnohé telesá. V Košiciach ste pracovali intenzívne, aj keď bez publika. Ako sa to odrazilo na kvalite?

Keď sa prvýkrát uvoľnili opatrenia, mali sme veľa času na skúšanie a okrem tradičného repertoáru sme pripravovali aj 4. časť Mahlerovej druhej symfónie, aj jeho piesne s klavírom a s orchestrom Adagietto z 5. symfónie. Taktiež Tristana a Izoldu, ktorá sa presunula na budúci rok. Najprv bolo v pláne, že sa bude nahrávať pre televíziu v online verzii v takzvanej covidovej dramaturgii, no nakoniec sa táto produkcia odložila. Pre hráčov bol Wagner úplne nový štýl, pretože Tristan je mimoriadne náročný a tento orchester ho doteraz nehral. Myslím si, že po pauze, keď boli zavreté divadlá, sa orchester opäť potreboval dostať trošku do formy, aj keď mali hráči domácu prípravu. Napriek všetkému, dnes je orchester vo veľmi dobrej kondícii, lebo sme mali veľmi veľa skúšok a hlavne sa nevedia dočkať, kedy budú hrať naživo, pre publikum. Je citeľný rozdiel, keď hrá človek len pred kamerami a keď sú prítomní ľudia v sále. Energia je, samozrejme úplne iná. Ja osobne sa veľmi teším, lebo máme veľmi veľa zaujímavých projektov a umelcov to taktiež veľmi baví. Už po tej dlhej pauze bolo zjavné, keď sa ľudia vrátili, že sa tešia na prácu, chceli tvoriť hudbu a nemusia byť stále doma alebo na záhrade. Pýtali sa, kedy už znova prídeme, môžeme mať aj desať skúšok, je nám to jedno, len chceme znova pracovať a tvoriť! (úsmev)

Predsa len, ste jedným z mála svetlých príkladov, kde sa tvorilo aj počas covidu, napokon, aj premiérové predstavenie Nureyev, kde odznel naživo Čajkovského Cherubínsky hymnus v podaní košického zboru pod Vašou taktovkou, sme už počuli a videli počas lockdownu. Bolo to vizuálne aj zvukovo pôsobivé. Tá skladba má rôzne úskalia, dynamické, výrazové, intonačné. Ako sa Vám so zborom nacvičovala? A ako vôbec vznikla myšlienka naspievať ju naživo?

Bolo to veľmi náročné, pretože to nie je operná literatúra a veľmi chúlostivé tým, že je to a capella. Cvičili sme to veľmi dlho, keďže v tom období sme na to mali veľa času počas lockdownu. Nie je to síce dlhé, má to zhruba osem minút, no o to ťažšie je to na intonáciu, lebo v skladbe je veľa dlhých tónov, ktoré je náročné udržať tak, aby zbor neklesal. Samozrejme, dodržiavanie dýchania, plynulého frázovania, na to všetko treba dávať pozor. Je to atmosférou silné dielo, jedno z najkrajších Čajkovského diel pre zbor, ktoré má pár harmónií, pomaly sa vyvíjajúcich, pričom stredný diel je mohutnejší vo forte a v závere opäť ide do extrémneho pianissima.

Tento skvelý nápad naspievať toto dielo naživo prišiel od pána Rolanda Tótha, takže najprv sme ho nahrali v čase lockdownu, nahrávku zbor využíval na cvičenie a dnes sa so zborom prezentujeme naživo v tejto produkcii. Samozrejme, chcelo by to sto-členný zbor, aby vynikli všetky hlasy a inú akustiku, ale pracujeme s tým, čo máme a v divadle je predsa len iná atmosféra, takže je to prispôsobené daným podmienkam. No v zbore sa vždy všetci tešili, že práve toto dielo môžu skúšať, lebo to bolo niečo nové a zaujímavé.

Je to dokonalý príklad spolupráce našich súborov, naši riaditelia opery, baletu a činohry majú spoločnú kanceláriu a tvoria často tak, aby sme prepájali druhy umenia. Divadlo nepatrí ani opere ani baletu a ani činohre – je to magický priestor pre diváka.

Poďme k novej, aktuálnej sezóne, v ktorej si divák nájde, takpovediac všetko, od baroka až po súčasnosť. Je žánrovo pestrá, ponúka Bacha, operetu, bel canto, Góreckého, súčasné diela, skrátka, rôznorodý mix, dokonca aj diela, ktoré boli počas covidu uvedené bez publika a zasluhujú si, aby boli uvedené v divadle s divákmi. Niektoré produkcie ste špecificky stavali pre online priestor. Čo sa zmení, keď budú naživo? Napríklad inscenácia Manželstvo v piesňach, v ktorej ste, mimochodom, krásne hrali na klavíri, dostane inú podobu? Klavír tam zohráva aj významovú zložku, kde bude situovaný?

Dramaturgia a skladby inscenácie Alma a Gustav Mahler – Manželstvo v piesňach sa meniť nebudú, no klavír bude musieť byť stále na scéne. Dielo budeme uvádzať bez pauzy, takže orchester ostane na pódiu, klavír bude pravdepodobne v strede orchestra, súčasťou predstavenia bude aj baletný súbor a budeme sa snažiť, aby sme dosiahli homogénnosť predstavenia. Spievať budú Jiří Rajniš a Tatiana Hajzušová, súčasťou inscenácie budú aj herci Vanda Tureková a Peter Čižmár, takže piesne budú interpretované v zadnej časti pódia. Veľmi dôležitý v prípade takýchto inscenácií je správny timing, no v zásade oproti televíznemu záznamu neplánujeme nič meniť. Ešte uvidíme, kde presne umiestnime klavír, celé predstavenie pôjde bez pauzy, ale počas dialógov je priestor, kde si aj počas posledných piesní s klavírom orchester môže posadať na miesta, odkryje sa tyl a začne znieť Adagietto z 5. symfónie spolu s baletom, ktorý presne vystihuje vzťah Gustava a Almy Mahlerovej a jej milenca.

Ste tiež umelec úzko zviazaný s publikom alebo Vám vyhovovali televízne záznamy?

Jednoznačne preferujem publikum. Počas samotného dirigovania, umeleckého výkonu, je veľmi fajn, keď sú okolo vás kamery a tvorí sa záznam, ktorý sa zveční a môže si ho človek kedykoľvek pozrieť, no samozrejme, je to zásadný rozdiel, keď sú prítomní ľudia v sále a ozve sa potlesk. Najlepšie je, keď sú kamery a publikum dokopy. S publikom sa hrá úplne inak. Samozrejme aj záznamy majú svoje výhody. Môžete s orchestrom opakovať, vycizelovať to do dokonalosti a opraviť chyby, ale publikum nenahradí nič. Ľudia sa na koncert tešia a to je cítiť. Keď v sále publikum nemáte, dáte výkon na sto percent, ale vždy vám tam niečo chýba.

Vráťme sa teda k novej sezóne… Na čo sa najviac tešíte? Ak môžem našepkať, tak Górecki, však? (úsmev)…

Áno, Górecki a jeho 3. Symfónia so Slávkou Zámečníkovou je úžasné dielo, ktoré uvedieme nielen v divadle, ale aj v chráme. Je to trošku iný štýl, meditačná, hlboká hudba a navyše, symfónia je pre veľké obsadenie. Táto skladba sa často neuvádza, mimoriadne sa na ňu teším. Vytvára neuveriteľné nálady a farby a má hlboký text…

V tej hudbe je silný duchovný odkaz, takže dosiahnuť ten špecifický výraz, bude chcieť asi pracovať s orchestrom…

Príprava bude určite náročná a špecifická, iste to bude zložitejšie ako trebárs Tosca (smiech), hoci ani túto operu netreba podceňovať. Teším sa aj na nádhernú francúzsku operu Julesa Masseneta Werther, ktorú sme zdedili z minulej sezóny. Predstavia sa v nej svetoznáma mezzosopranistka Elena Maximova, Jiri Rajniš, Peter Berger a Michal Lehotsky.

Nová sezóna ponúka aj jednu perličku – Kráľ Roger Karola Szymanowského, je to dielo, ktoré sa aj vo svete čoraz častejšie hráva. Ponúka modernú, expresívnu hudbu, aj tematiku a navyše sa v nej môže ukázať aj zbor, lebo je to veľká zborová opera, keďže napríklad vo Wertherovi zbor nie je, okrem detí.

Takže je to mimoriadne pestrá dramaturgia…

A zase niečo iné možno očakávať od projektu Petra Mazalána, ktorý uvedie Bachovu kantátu Ich habe genung. Bude to barokový večer na Javisku ale pretvorí to do moderného akustického a hudobného vizuálu.  Je to autorova osobná výpoveď o tolerancii. Mazalánovu ponuku účinkovať do tohto multižánrového diela prijali famózni herci Jana Oľhová a Richard Autner. Ak si dobre spomínam, naposledy bol v tomto divadle barokový repertoár uvedený pred ôsmimi rokmi, takže je zaujímavé, že aj tento historický sloh môžeme priniesť košickému divákovi. Ďalší projekt, ktorý sme uviedli covidovo, bude uvedený aj na pódiách, a to sú Schubertove piesne – cyklus Zimná cesta s Pavlom Bršlíkom a Róbertom Pechancom. A samozrejme, nesmie chýbať belcantová opera Roberto Devereux, v ktorej mala pôvodne spievať titulnú rolu pani Gruberová, no pre pandémiu, sa bohužiaľ tento zámer nemohol realizovať. Ide o Paradestück pani Gruberovej, no dali sme priestor Eve Bodorovej a v druhom obsadení spieva Michaela Várady. Aj toto dielo si budú môcť pozrieť naživo košickí diváci.

Operu Roberto Devereux si už mohli diváci pozrieť aj v televíznom zázname, ktorý bol k dispozícii niekoľko dní. V čom je pre Vás v hudobnom naštudovaní náročný?

Náročná je hlavne predohra. Vždy, keď som ho hrával aj v zahraničí s pani Gruberovou, najviac času sme strávili na skúškach predohry, ktorá je neuveriteľne efektná, ale náročná. Bel canto si vyžaduje úplne iný štýl dirigovania. Každý takt je v úplne inom tempe, treba mať cit pre filigrantskosť a transparentnosť partitúry, precízne dodržiavať dynamiku, prispôsobovať ju hlasu. Zborový part síce nie je náročný, no vyžaduje si krásne spievanie, bel canto. Najnáročnejšie sú spevácke úlohy, hlavne Elisabetta a takisto Roberto Devereux, teda tenor, zvlášť záverečná tenorová ária je veľmi ťažká. Myslím si, že sme mali veľmi dobré obsadenie, Evu Bodorovú, aj mezzosopranistka Elena Maximova bola fantastická, Roberta Devereuxa stvárnil v Španielsku žijúci tenorista David Astorga. Takisto máme domácich sólistov, napríklad Michaelu Várady, Juraja Hollého, Myrku Havryliuk a ďalších, ktorých chceme ukázať, že sú to všetko talentovaní speváci.

Okrem spomínaných diel nechýba ani opereta Emmericha Kálmána, ktorá aktuálnu sezónu otvára. Aké je jej spracovanie?

Vojvodkyňa z Chicaga je dielo, ktoré sa určite oplatí vidieť. Je to neuveriteľne dobrá opereta, v kvalitnom režijnom spracovaní, má výbornú hudbu, skvelé kostýmy, jednoducho úžasný zážitok. Na premiéru prišla aj Yvonneka Kálmán, dcéra slávneho komponistu, čo bola veľká udalosť.

Zhovárala sa Zuzana Vachová

Zdroj foto: Joseph Marčinský