Slávka Zámečníková: Slovanských autorov spievam veľmi rada

„Je umenie nájsť krásu v niečom, v čom nie je na prvý pohľad badateľná,“ hovorí pre náš portál sopranistka Slávka Zámečníková, sólistka Viedenskej štátnej opery, ktorá hosťovala na premiére Góreckého Symfónie Žalostných piesní Štátneho divadla Košice pod taktovkou Petra Valentoviča.

Máme po premiére Góreckého 3. symfónie a hoci to bolo pre Vás nové dielo, znelo to, akoby ste ho spievali, obrazne povedané, celý život. Stotožnili ste sa s ním rýchlo?

Je to slovanský skladateľ a myslím si, že my, Slovania, máme prirodzený cit pre túto hudbu, či už slovenskú, českú, ruskú alebo práve poľskú.


Čiže prvotné bolo pre Vás hľadať zmysel textu a príbuznosť cez poľský jazyk, ktorý je Vám blízky cez slovenský? Máte na mysli aj folklór, ktorým bol Górecki inšpirovaný?

Áno, presne tak, okamžite ho poslucháč v diele rozozná a mne sa takisto vynorili vzdialené spomienky, keď mi moja babička spievavala kedysi ľudové piesne. V tretej časti symfónie je táto príbuznosť veľmi zrejmá. V diele je prítomný nádych „slovanskosti“ a ten sa nezaprie pri žiadnom slovanskom skladateľovi. Keď už sa interpret zaoberá touto tvorbou, či už je to napríklad Dvořák, Smetana či Moniuszko vždy je tam počuť naše, slovanské motívy.

Ako ste reagovali, keď Vás oslovili zo Štátneho divadla Košice? Toto dielo je spravidla výsadou poľských interpretiek, aj na Slovensku ho uviedla poľská sopranistka. Je to po prvý raz, čo sme ho počuli v interpretácii slovenskej speváčky. A na druhej strane, nie je to dielo technicky náročné, skôr výrazovo. Ako ste sa pripravovali?

Človek by možno nepovedal, že sa jedná o náročné dielo, no pre speváka je ťažké najmä z pohľadu koncentrácie. Práve preto, že sa dookola obmieňajú stále tie isté akordy ale metrorytmická štruktúra sa neustále mení, počítaniu taktov sa nevyhne nikto. Keď sa interpret na chvíľu započúva, veľmi sa odpútava od koncentrácie. Snažila som sa teda zahĺbiť sa do diela, no zároveň dávať pozor. Našťastie som sa mohla spoľahnúť na dirigenta, Peter Valentovič, ktorý celý ansámbel viedol ako hodinky. Musím povedať, že Góreckého symfónia bola pre mňa výzva, no slovanských autorov spievam veľmi rada. Či je to moderná skladba alebo akýkoľvek iný repertoár, tým, že už nejakú dobu žijem v zahraničí, chýba mi nádych slovanskosti. A rada sa teda vraciam k takémuto repertoáru. Pripomína mi to istým spôsobom detstvo, moju rodinu a melódie, ktoré som počúvala, keď som bola dieťa.

Slávka Zámečníková s riaditeľom Opery ŠDKE Rolandom Khern Tóthom a šéfdirigentom Petrom Valentovičom. Zdroj foto: Joseph Marčinský

Mala som možnosť vypočuť si obe Vaše interpretácie – aj generálnu skúšku v piatok a tiež premiéru Góreckého Symfónie žalostných piesní a obe boli iné. Predstavenie s divákmi bolo ešte viac precítené, malo silnejšiu energiu. Je možné pomenovať konkrétne dôvody, čím to je?

S publikom je výkon umelca vždy iný. Ľudia dajú človeku energiu, ktorú potom dokáže pretransformovať a odovzdať ju v inej forme publiku naspäť. Keď človek stojí pred prázdnou sálou, odvedie síce dobrý výkon, no práve táto živá energia tam chýba. Myslím, že každý umelec tento rozdiel pocítil práve v čase pandémie, kedy bolo spievanie do prázdnoty na dennom poriadku. O to viac si potom človek uvedomí, akú dôležitú úlohu hrajú poslucháči.

Mimoriadne špeciálna a výrazovo najsilnejšia, aspoň pre mňa osobne, bola druhá časť, ktorú ste interpretovali veľmi svojrázne. Je to príbeh 18-ročného dievčaťa v cele smrti, ktorá zanechá odkaz svojej matke. Prečo ste sa rozhodli jej posledné spomienky spievať ako tichý odkaz? Pritom, vo vnútri boli citeľné tie silné emócie, no zvolili ste piano až pianissimo…

Myšlienka práve tejto časti ma už od začiatku veľmi oslovila. Keď som však počúvala niektoré nahrávky, väčšina speváčok sa pripojila k ťažobe, ktorú orchester nesie so sebou. Už v úvode, keď dcéra oslovuje svoju matku, je tá ťažoba citeľná. Keď sa však zamyslíme nad jej situáciou, mladá dievčina sa nesnažila vykričať svoju dušu na stene cely. Bola zronená preto, lebo svojej matke spôsobí žiaľ tým, že je tam uväznená. Veľmi pokorný pohľad na celú skutočnosť. Mnohí v tejto cele zanechali odkazy plné nenávisti, výčitiek a výkrikov. Ona ako jediná nikoho neobviňovala a zamerala sa skôr na to, ako sa cítia jej najbližší, nemyslela na svoje nešťastie. Práve tieto myšlienky som sa snažila využiť v svojej interpretácii, vžiť sa do toho, ako by som sa cítila na jej mieste.

Naozaj ste to až takto prežívali, keď ste naštudovávali to dielo?

Zakaždým to tak robím, hoci je to občas veľmi náročné. Vždy, keď spievam či už operu alebo pieseň, premýšľam nad tým, ako by som na danú situáciu reagovala ja sama. Len tak človek vytvorí niečo unikátne a ostane samým sebou.

Takže v tomto prípade je to výkrik do tmy, ale tichý a vnútorný, preto je taký bolestivý…

Na hudbe je nádherné to, že má nekonečno možností. Mne bola vlastná práve táto, chcela som aby práve táto časť priniesla určitú intimitu. V konečnom dôsledku túto dievčinu v cele nikto nepočuje. Možno dúfa, že aspoň matka ju cez myšlienky alebo pocity môže začuť. Zároveň je to modlitba a každá modlitba je veľmi intímna záležitosť. Keď je človek čistej duše, nechváli sa ňou všade navôkol a nahlas. Ľudia, ktorí sú pokorní, nepotrebujú ukazovať na svoju pokoru. Aj túto myšlienku som sa snažila interpretovať. Je to niečo obdobné, ako keď je niekto filantrop. Nepotrebuje sa chváliť tým, čo všetko pre koho urobil.

Boli v tejto skladbe aj záležitosti, ktoré Vás počas prípravy potrápili?

Text je hudobne spracovaný na dlhšie tóny, akoby ste to v hovorenej reči nikdy nepovedali a frázy sú nesmierne dlhé. Na začiatku vety preto človek musí vedieť, čo ide vypovedať, pretože celý verš trvá napríklad minútu a je potrebné sa celý čas koncentrovať, kým sa dostanete k zmyslu textu. V tretej časti je to jednoduchšie, pretože text je rozdelený na kratšie notové hodnoty, približne ako v normálnej reči. Čo sa týka technickej náročnosti, celé dielo je v vačšinou v registri passaggio a spievať celý čas v piáne v passaggio, je pre každého náročné.

Ako sa Vám spolupracovalo s Orchestrom Opery Štátneho divadla Košice? Na skúške to išlo hladko a podľa toho, čo predviedli hráči na koncerte, vložili do interpretácie maximum. Partitúra Góreckého nie je síce technicky náročná, no výrazovo nesmierne. Ako ste spokojná?

Je cítiť, keď hudobníci orchestra radi spolupracujú a tvoria tím. Často sa totiž robia koncerty s muzikantmi podľa kritéria KMČ, teda kto má čas (smiech). Vtedy sa pracuje oveľa ťažšie a pomalšie. Toto bol však úplne iný prípad. Už od prvej skúšky všetko klapalo ako hodinky a z orchestra sršala pozitivita a motivácia. Toto dodáva spevákovi veľa evergie a spolupráca je potom pre každého potešením.

A to je u nás nezvyklé, však?

Nerada by som to takto hodnotila, všade na svete sa nájdu čierne ovce (úsmev).

No ale realita je taká a potvrdili nám to v rozhovoroch aj niektorí dirigenti, že mnohí hráči našich orchestrov, na rozdiel od zahraničných, často zanedbávajú domácu prípravu…

Žiaľ, niekedy je to tak a potom takto nepripravený tím ťahá dole všetkých účastníkov. V tomto prípade však prúdilo všetko prirodzene a človek len plynulo nastúpil do pripraveného vlaku. S Petrom Valentovičom som spolupracovala prvýkrát a musím povedať, že je málo takých dirigentov, ktorí naozaj vnímajú speváka. Dokonca sa nechajú spevákom inšpirovať. Myslím si, že dokázal zobrať zo mňa istý kus inšpirácie, ktorý odovzdal orchestru a ja som ako interpretka nabrala inšpiráciu z neho, takže celkovo spolupráca bola pre mňa veľmi príjemná. Ide o dielo, kde musí človek dať zo seba maximum, aby niečo ukázal. A Peter ho vystaval vynikajúco.

Šéfdirigent Peter Valentovič a Slávka Zámečníková – generálna skúška. Zdroj foto: Joseph Marčinský

Už v úvode ste spomenuli, že inklinujete aj k hudbe 20. storočia a tiež k súčasným dielam, čo od interpretov nepočúvam často. Akú tvorbu preferujete?

V Nemecku som veľakrát zažila, že sa v divadle robia súčasné diela. V Berlíne som napríklad robila operu Kopernikus od Claude Viviera. Ide o novodobé dielo a trvalo mi nejakú dobu, kým som ho naštudovala. Zároveň som sa však počas tejto produkcie naučila niečo veľmi hodnotné, a teda dokázať užiť si a nájsť záľubu v niečom, do čoho sa mi od začiatku nie veľmi chcelo. Teda dokázať si nájsť vzťah k niečomu, čo nie je napríklad hudobne prirodzene melodické ako Puccini. V jednoduchosti povedané, väčšina si radšej vyberie spievať Bohému, ale asi nie každý si povie, že by radšej spieval Viviera a jeho operu Kopernikus. Je však umenie nájsť krásu v niečom, v čom nie je na prvý pohľad badateľná. Možno pre hudobných kritikov áno, no my speváci hľadáme diela, ktoré možno samé o sebe prinesú emóciu a povedú naše cítenie prirodzeným smerom. Puccini je emócia sama o sebe, Verdi tak isto.

No spoznáte ich okamžite a po dvoch taktoch viete, že je to ten autor, kým Viviera nie…

Presne tak. Zároveň, spievať autorov, ktorých diela už sú toľkokrát obohrané prináša oveľa väčšie očakávania. Môžete ich zaspievať akokoľvek krásne a originálne, každý už má v uchu interpretáciu predchádzajúcich umelcov, ktorá je preňho „tá najlepšia“. Samozrejme, nároky na interpretáciu diel 20. storočia sú úplne odlišné a ľudia, ktorí sa tomu venujú, vedia oceniť ak sa jedná o kvalitné dielo. Pre interpreta ide takisto o nepopísaný papier a celý vesmír možností ako dielo predniesť.

Slávka Zámečníková. Zdroj foto: slavkazamecnikova.com

A hlavne, v každej hudbe je niečo krásne, len ju treba vedieť, ako podať a ako počúvať…

A tiež mať o ňu záujem a nie stále počúvať dookola to isté. Chápem, že vonku je iný svet a ľudia u nás majú iné starosti, takže od počúvania súčasnej hudby sme možno stále ďaleko. Ešte stále k nám dostáva. Po vojne sme na Slovensku totiž riešili existenčné problémy a nie to, či sa komponujú opery. Tí, ktorí majú operu na dennom poriadku ako napríklad na západe Európy, si užívajú novú hudbu inak ako my, ktorí sa ešte stále „učíme“ počúvať klasiku.


Ktorí skladatelia Vám imponujú zo súčasnej hudby? Aký je ten hlavný impulz, že sa rozhodnete dielo interpretovať, hoc je aj dielo súčasné?

Je to príbeh, ktorý ma osloví a dokáže sa ku mne dostať cez hudbu. Keď je to príbeh, ktorý má hlavu a pätu a má zmysel, dokáže sa jeho posolstvo dostať k ľuďom. Aj preto som sa rozhodla pre Góreckého, lebo ma zaujal príbeh toho diela. Z autorov hudby 20. storočia ma najviac oslovuje Benjamin Britten, hoci ani jeho diela nemusia konvenovať každému. Treba však povedať, že v prípade Pucciniho či Verdiho a súčasných autorov, je publikum úplne iné a aj reaguje inak. Viem si predstaviť, že u nás by sa organizátori možno aj báli zorganizovať niečo podobné, je otázne či by to ľudia akceptovali. Ale keď si to tak vezmeme, aj keď Górecki skomponoval 3. symfóniu, dielo nebolo prijaté s nadšením. A pritom dokázal v atonalite nájsť krásnu súhru. Je to naozaj výnimočné dielo.

 

 

Zhovárala sa: Zuzana Vachová

Zdroj foto: Joseph Marčinský


 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno