Činohra SND uviedla 8. a 9. novembra 2019 premiéry inscenácie hry Celé zle (Henry Lewis, Jonathan Sayer, Henry Shields) v réžii Michala Vajdičku a v dramaturgii Daniela Majlinga.
Tento britský komediálny hit získal v roku 2015 Cenu Laurencea Oliviera za najlepšiu komédiu. „Celé zle“ nie je len klasickou komédiou z divadelného zákulisia. Ako informuje zdroj SND: „popri arzenáli klasických divadelných gagov ponúka aj príležitosti pre doslova artistické herecké výkony. Stretáva sa v nej britský slovný humor s bujarosťou frašky a spektakulárnosťou nového cirkusu.“ Britský humor ja osobne prudko môžem, všetko to ostatné ako gagy, frašku a cirkus výrazne nemusím. Sadnúť si s týmto postojom na divadlo, ktoré ponúka mix tohto všetkého, profiluje len dve myšlienky, že to môže dopadnúť buď veľmi dobre, alebo to skrátka bude celé zle. Pretože na to, aby herec dobre zahral, že hrať nevie (ergo zámerne hral trápne) musí vedieť hrať excelentne. V opačnom prípade hrozí priam dvojitý trapas.
Britská hra ponúka divákom lákavý materiál – divadlo v divadle. Dej sa odohráva na premiére inscenácie detektívnej hry Vražda v Havershamovskom sídle od Susie H.K. Brideswellovej v podaní divadelného súboru Cornleyho polytechnickej spoločnosti. V Charlesovom súkromnom krídle sídla sa na večernej oslave konajú zásnuby Charlesa a Florence v zime v roku 1922. Nie práve najprofesionálnejšia divadelná skupina naštudovala novú hru, počas predstavenia ktorej sa všetko pokazí – hlavnú ženskú hrdinku jej kolegovia takmer prizabijú, herci si nedokážu zapamätať text, zamieňajú si rekvizity, situáciu zachraňuje prevádzkový personál divadla od inšpicientky až po osvetľovača a celú scénu herci počas predstavenia kompletne zdemolujú. Napriek všetkým týmto katastrofám a amaterizmu si divadelníci s každou prekážkou v rámci možností poradia a predstavenie s nasadením všetkých síl odohrajú.
Komediálnosť je založená nielen na typológií postáv, situačnej a charakterovej komike, ale ide ďalej v rozklade textu, kde sa bežne odpovedá na otázku, ktorá ešte nebola položená, odchádza sa a vchádza na scénu predčasne, alebo neskoro, repliky predchádzajú konanie, alebo konanie predchádza repliku, nelogická zámena rekvizít, ktorým sa pripisuje iná funkcia než v skutočnosti a postupné rúcanie prvkov scény poskytuje možnosti fyzickej akrobacie protagonistov. Vznikajú groteskné momenty (bezduché naháňačky, pokazený výťah, škrabanie sa na zosunutej plošine izby, trieskanie táckou „po hlave“), všetky tie kúsky, ktoré poznáme z grotesiek Chaplina (dokonca Perkins, Charlesov sluha nám ho aj vizuálne evokuje). Spojenie klasickej anglickej detektívky a grotesky založenej na fyzických gagoch je spojením dvoch diametrálne odlišných žánrov, ktoré profilujú provokatívne komediálne napätie. Nejde tu o paródiu detektívky, ale deštrukciu (nielen scény), predovšetkým však štruktúry príbehu, jeho logiky a dialógov. Herci sa snažia detektívny príbeh zahrať najlepšie ako vedia, ale v konečnom dôsledku ho privedú do absurdného chaosu. A práve ten nepretržitý chaos a cesta k nemu majú byť divákom smiešne.
Scéna (Pavol Andraško) odráža vkus 20tych rokov minulého storočia s príznačnou výrazne štylizovanou zdobnosťou akéhosi pseudo art nouveau. Klasická izba s krbom, nad ním portrét miláčika rodiny, okno v štýle piano nobile, v stredovej úrovni miestnosti salónu ďalšia izba – pracovňa podopretá stĺpom a prepojená výťahom s „vitrážovými“ dverami. Táto scéna je osadená do markírovaného portálu s drapériami, oponou, svetlami evokujúca kabaretné divadlo. Kostýmy (Katarína Hollá) sledujú odevy elegancie z klasických anglických detektívok, štylizované fúzy, na bielo natreté tváre, zábavné ponožky, vestičky u pánov a mimoriadne „zrichtovaná“ hlavná protagonistka v niekoľkých vrstvách nevkusného odevu od štylizácie róby konca 19.teho storočia, cez frivolnosť kabaretného korzetu až po súčasné vzorové pančuchy a minisukňu resp. spodničku s krajkou. V pomyselnej jame, v priestore medzi hľadiskom a javiskom na pravej strane nekoordinovane hrá na dychové nástroje skupinka muzikantov akože náhodne vytiahnutá z hľadiska ako výpomoc za výmenu lístkov na predstavenie. Inokedy zaznie fragmetálne reprodukovaná hudba (Michal Novinski), ktorá dej neposúva, možno „glosuje“ sekvencie, ale nie je zložkou, ktorú si pamätáme. Zrejme to ale ani nie je nutné.
Už počas usádzania divákov je možné tušiť následný chaos. Zvukár, osvetľovač, občas herec prebehnú náhlivo v prípravách cez hľadisko, z réžie je počuť hlasy, ruch, šum, v zákulisí sa ešte stavia scéna, počuť buchot, cez proscénium prebehne živý pes (ktorý mal v hre účinkovať, ale hneď na začiatku zdrhol). Táto prípravná atmosféra, ktorú už nemá byť vidieť a počuť (ale v tomto prípade je zámerná) má evokovať chaos, ku ktorému neskôr dôjde. V princípe to, ako celá záležitosť dopadne, nie je závislé ani tak na lacných gagoch padania dekorácií a osôb, strhávaní parochní a rôznych zámenách rekvizít a slov (toho je tu vskutku priehrštie), ale predovšetkým všetko groteskné, fraškovité a zámerne trápne stojí a padá na herectve protagonistov.
Pretože vskutku nikoho tu ani nezaujíma detektívna zápletka, kto koho a prečo zavraždil, kto na vraha príde a či bude rozlúsknutie záhady prekvapením večera, nevzniká tu povestné pátravé napätie typu Hercula Poirota, alebo Sherlocka Holmesa. Gro koncentrácie je na tom, čo zas najbližšie spadne a kto to ako zachytí, čo a kto verbálne domrví a ako to zachráni.
Diana Mórová (Sandra, hrá Florence Colleymoorovú) je typ herečky, ktorá si s komediálnosťou dokáže poradiť do takej miery, že podstúpi aj najvyššiu formu znemožnenia sa. Zdá sa, že si úlohu užíva, svoju postavu štylizuje gesticky aj mimicky, až po hranicu nedôstojne opitej herečky, ktorú inšpicientka pacifikuje trieskaním táckou po hlave. Mórová zámerne prehráva, bravúrne odpadáva (doslova sa hádže o zem), groteskne preháňa extrovertnosť svojho herectva tak, že (hoci inde by to nesmierne prekážalo) v tejto polohe to zázračne nevadí. Tomáš Maštalír (Róbert, hrá Thomasa Colleymoora, brata Florence) je asi najexcelentnejším zážitkom v rámci svojej komediálnosti. Štylizuje charakteristickú váhavo „nonšalantnú“ chôdzu ukončujúcu takmer baletnou pózou, dokáže sa vysporiadať s artistnými kúskami na rozpadávajúcej sa podlahe izby, s držaním rekvizít v bizarných pohybových formáciách, ale predovšetkým jeho hranie je tak naturálne prirodzené, že mu tú trápnosť „hereckého amaterizmu“ postavy uveríme. Podobne sa, hoci pokojnejším štýlom, zmocnil svojej postavy Maxa (hrá Cecila Havershama, milenca Florence a zahradníka Arthura) Milan Ondrík, ktorý zvyčajne svoje živočísne zemité hranie skryl za komediálny šarm, ktorý pretransformoval do sympaticky vtipného plachého pohľadu smerom k publiku, ktorým si potvrdzoval úspešnosť svojho hereckého vkladu. Napriek donekonečna opakovanému naivnému nadšeniu zo seba samého sa toto jeho mimické gesto nezunovalo. Martin Šalacha (Dennis, hrá Perkinsa, sluhu ) ustál svoju rolu aj s markírovaným handicapom fyzickej deformácie (nevieme, či je to hrbáč, alebo iba zle došľapuje, nič z toho nie je vlastne viditeľné, ale niečo skrátka nesedí), pripomína trochu kostýmom a vizážou Chaplina, ale pohybuje sa a hrá tak prirodzene, akoby sa doslova do Perkinsa prevtelil. Svojim spôsobom je to taká až takmer hororová figúrka, za ktorou chceme tušiť psychopata. V rámci komediálnosti je mimoriadným prekvapením Táňa Pauhofová (Anna, hrá inšpicientku Annie), ktorá zachraňuje všetko, čo sa na scéne pokazí (iniciatívne drží zo zákulisia svietniky na rozbitom kozube, zbiera odpadnutú protagonistku, podáva rekvizity, našepkáva texty, dokonca robí nechcený záskok za herečku čítajúc dialógy zo scenára) a to všetko v strese, s neskrývanou hanblivosťou inšpicientky (neherečky), až sa z celej situácie, ktorá sa na javisku rozpadá dostáva do adrenalínového eifru, bez okolkov likviduje opitú herečku Sandru zo scény, mláti ju táckou čoraz rozhodnejšie, neváha zviazať jej v zákulisí nohy a zapchať ústa, aby zachránila už aj tak celkom rozpadnuté predstavenie. A tento prerod od plachosti po vehementné a rázne rozhodnutia na pokraji nervového zrútenia zvládla maximálne prirodzene a posunula svoju postavu do nového typu suverénnej komiky. Ján Koleník (Chris, vedúci divadelného súboru, režisér, hrá Inšpektora Cartera) disponuje diametrálne odlišnými zbraňami. Pomôže mu aj kostým, v ktorom pôsobí elegantne a trochu smiešne zároveň, jeho postava je viac fyzická,( veľké gestá, akrobacia na plošine, tanečné prvky), pohybové nasadenie kompenzuje uhladenosťou zádumčivého detektíva, jeho herectvo je ostentatívne a hrane pátosné. Snáď najmenej v rámci komediálnosti zarezonoval Roman Poláčik (Jonathan, hrá Charlesa Havershama), nakoľko hrá zavraždeného nemá ani veľa priestoru na prejav, ale ani ten čo mal dôraznejšie nevyužil. Je lepší ako mŕtvola, než v závere „oživený“ snúbenec, ktorý by tu akosi ani nechýbal. V hre sa nonverbálne ešte mihne aj Trevor (osvetľovač a zvukár), ktorý na scéne nemá čo robiť a tak sa snaží z nej rôznymi spôsobmi uniknúť.
Herci túto kladu inscenácie uniesli so cťou, v rôznych diferenciáciách uchopenia svojich postáv v zmysle komiky. Najviac pobavil výkon Tomáša Maštalíra a Milana Ondríka. Ak mám hovoriť za seba (hoci predpokladám, že nebudem jediná) mňa osobne bavilo skôr pozorovanie, ako sa s tou komediálnosťou herci popasujú. Celé zle v činohre SND je verzia v dvoch dejstvách. Ale už v tom prvom sa toho udeje pomerne dosť na to, aby to aj stačilo. Druhé dejstvo je v mnohom už opakovaním gagov, gradovaním absurdít a skĺza do monotónnosti, ktorú už divák vo vnímaní selektuje. Nič nové a prevratné sa už totiž neudeje. Ako som už v úvode spomínala, britský humor preferujem, ale komédie, ktoré nenesú v sebe hlbší zmysel nie sú tak celkom môj štýl a vždy uprednostním drámu. Napriek tomu musím konštatovať, že v hre Celé zlé toho umelecky zlého nebolo veľa. Rozhodne je to hra na preverenie hereckých schopností, ktoré v žiadnom prípade nezlyhali. Čo však naozaj celé zlé bolo, je jednoznačne „timing“, ktorý režisér na úkor brisknosti humoru neustrážil. Lebo úprimne sa smiať takmer tri hodiny sa skrátka ani z psychického hľadiska nedá. Dokonca ani na etapy. Hoci výsostne neznášam klišé, jedno som teraz nútená použiť. Skrátka, niekedy je naozaj menej viac. Na toto predstavenie netreba ísť s intelektuálnym očakávaním naplnenia, ale so schopnosťou a ambíciou sa baviť. Ak prídete s plnou hlavou, určite sa vám postupne vyprázdni. Ale v tomto prípade, to výnimočne nebude celé zle.
Barbara Brathová
Zdroj foto: Činohra SND
