„Film Tichá pošta je o detskej odvahe, nezaťaženej poznaním krutosti. A tak na rozdiel od dospelých, dokážu zachrániť človeka. Putujú divokou krajinou Sudet, plnou nemeckých vojakov, v permanentnom ohrození života, podávajú si raneného pilota z jednej dediny do druhej, čo pripomína hru na tichú poštu. Sila a hravosť rovnomennej predlohy, skvelý scenár, odhodlanie detí, to boli hlavné dôvody, pre ktoré som sa rozhodol spolupracovať na tomto filme s režisérom Janom Sebechlebským,“ hovorí pre náš portál oceňovaný kameraman Martin Štrba.
Ešte skôr, ako sa budeme venovať filmu Tichá pošta, musím sa Vás o pýtať na kapelu, ktorú ste založili s Martinom Šulíkom. Podľa obsadenia a okolností to vyzeralo ako poriadna avantgarda…
(smiech) bola to trojdňová kapela. Vznikla na vojenčine a bol to spontánny nápad, keď niekto objavil za starým závesom zaprášené nástroje. Každý sa chytil toho, čo mu bolo najbližšie, búchali sme do blán bubnov, trieskali do strún, vrieskali ako zmyslov zbavení. Bol to punk, rock, blues, free jazz v jednom. Asi sme potrebovali prekričať ten zmar, v ktorom sme sa nachádzali. Počúval nás jediný človek, hudobný skladateľ Malovec, ktorý sa chytal za hlavu. Nám to bolo jedno, čím väčší hurhaj, tým viac sa nepriestrelné múry kasární rozostupovali… a o to šlo.
Označujú Vás za dvorného kameramana Martina Šulíka. Keď tvoríte s režisérom, funguje medzi Vami aj nonverbálna komunikácia?
Je to naopak, Martin je môj dvorný režisér (smiech), ale áno, keď je to založené na priateľstve, pri spolupráci je výhoda, že už nie sú potrebné takzvané vstupné tanečky, pri ktorých sa oťukávame a zisťujeme kto je kto. Poznáme svoje klady, slabiny aj chyby. Človek sa napojí na poznané a o to je práca jednoduchšia. Samozrejme, má to aj svoje tienisté stránky, občas hrozí ponorka a keď to príde, vnímam to ako test odolnosti, zatiaľ som vždy obstál a Martin..? zatiaľ tiež (smiech).
Skôr však, ako ste sa ku kamere dostali, ste študovali fotografiu. Máte k nej aj dnes blízko?
Áno mám, ale kvôli zaneprázdnenosti u filmu, sa jej venujem veľmi sporadicky. Naposledy cez projekt Nadácie Miloty Havránkovej, ktorá nedávno zorganizovala spoločnú výstavu. Pred časom som sa vrátil k fotografii, paradoxne, cez dokumentárny film o slovenskej Novej vlne (vo fotografii), ktorý som režíroval a zároveň som bol jej členom. Túto špecifickú pozíciu som zámerne využil na to, že nešlo o objektivizovanie témy, ale o maximálne subjektívny pohľad zvnútra.
A keď hovoríme o dokumentárnom filme, Slovensko má, podľa mňa, šikovných tvorcov v súčasnosti, napríklad Marko Škop a ďalší tvorcovia. A vo všeobecnosti, po vákuu, ktoré sme tu isté roky mali, môžeme byť dnes hrdí na slovenský film?
Hodnotím to kladne. Slovenský film sa odrazil akoby od dna a vznikajú u nás veľmi hodnotné filmy, od dokumentu až po hraný film. A v akomsi medzipriestore sa ocitá Peter Kerekes, ktorý v kontexte vnímania a vstrebávania reality, valiacej sa na nás zo všetkých strán, je mojou krvnou skupinou.
Aj na témy, lebo si vyberá tie, ktoré dnes rezonujú a jeho spracovanie je pravdivé…
Je to prístup, ktorý osciluje medzi dokumentom a hraným filmom, medzi hercami a nehercami, pričom vzniká svojbytný filmový žáner, ktorý pôsobí nesmierne kompaktne a výrazne znásobuje pocit vierohodnosti.
A Vaše nedávne spolupráce?
Veľmi dôležitá bola pre mňa spolupráca na projekte Ema a smrtihlav. Začal som ho rozvíjať ešte s Petrom Krištúfkom, autorom knižnej predlohy, s ktorým sme ešte predtým nakrútili „Viditeľný svet“, so skvelým Ivanom Trojanom. Bohužiaľ, ako všetci vieme, Peter tragicky umrel a my jemu najbližší sme sa rozhodli, že nesmie umrieť i jeho nedokončený projekt. Producentka Zuzka Mistríková oslovila režisérku Ivetu Grófovú, ktorá scenár posunula smerom k hlavnej ženskej postave a vzniklo z toho nádherné, veľké dielo, z obdobia Slovenského fašistického štátu, ktorého odkaz je, bohužiaľ, čoraz aktuálnejší, keď vidíme, čo sa okolo nás deje, keď čoraz viac platí známe, „Zlodej kričí, chyťte zlodeja!“ alebo keď fašistický agresor ukazuje na brániaceho sa a kričí, „Zabite fašistu!“. Aj keď sa nám to už niekedy zdá márne, myslím že je veľmi dôležité spracovávať takéto témy neúnavne, znovu a znovu, tak ako je neúnavné zlo, znovu a znovu.
Je film umením, ktorý dokáže reflektovať dnešnú dobu? Ako súčasné témy uchopiť, aby neboli prvoplánovým odkazom?
Tvorcovia sa o reflexiu doby pokúšajú rôznymi spôsobmi. Funguje to napríklad aj v mainstreame, v ktorom vznikajú nádherné filmy. Páčil sa mi napríklad film Invalid, ktorý je razantnou reflexiou a veľmi sa trafila do mnohých obrazov súčasnej doby. Bolo to stráviteľné – človek sa občas pobavil, ale niekedy aj mrazilo.
Je to dobrý film, ale asi to nie je snímka, ktorú by som mala potrebu pozrieť si ešte raz…
Áno, veď je to mainstream. Na to, aby sa spravil dobrý mainstream, ktorý funguje, treba veľké schopnosti.
Určite sa Vás musím opýtať aj na spoluprácou s Agnieszkou Holland a na film Šarlatán, ktorý tiež mimoriadne zarezonoval. Akú s ňou máte skúsenosť? Dodnes sa mi vybavujú niektoré obrazy vo filme, kedy kamera anticipovala dej, napríklad spôsob, akým ste nasnímali Janu Oľhovú alebo ako ste ukazovali detaily cez priezor a vytvárali vo filme úžasné napätie…
Jana Oľhová je úžasná osobnosť i ľudsky, mimo hereckú profesiu. Agnieszka Holland má zase dar, z človeka vydolovať všetko, vrátane toho, čo ani sám netuší, že tam drieme. Režisér s kameramanom sa stretáva pri vzniku istej vízie, spolu hľadajú ako zvizuálniť literárny príbeh. Agnieszka mi dala do veľkej miery slobodnú ruku vo vizuálnom stvárnení príbehu a ona si viac strážila herectvo. Samozrejme, mala názor aj na vizualitu. Myslím ale, že to bol optimálny balans medzi našou spoločnou komunikáciou a razanciou v režijnej oblasti.
Spomínam si na jej starší film z roku 1995, ktorým sa aj na Slovensku stala známou – Úplné zatmenie. Mal naturalisticko-poetické zobrazenie príbehu, rovnako ako Šarlatán. A dočítala som sa, že chystáte ďalšiu spoluprácu na filme o Franzovi Kafkovi…
Úplné zatmenie je skvelý film. Čo sa týka Kafku, bolo to v pláne, ale nie všetky potencionálne spolupráce sa aj zrealizujú. Táto konkrétna, v rámci koprodukčných manévrov a stratégii, nevyšla. Ale vďaka tomu sa mi otvoril časový priestor na projekt Tichá pošta a som tomu rád, pretože o to väčší kľud som mal na jeho realizáciu.
Tichá pošta: Príbeh o zabudnutej hodnote človečenstva
Knižnú predlohu k filmu Tichá pošta napísal Jiří Stránský a je založená na skutočnom príbehu. Scenár dokončila po jeho smrti jeho dcéra Klára Formanová. Boli ste už pri začiatku myšlienky nakrútiť ho?
Malo to viacero fáz. S režisérom Janom Sebechlebským sme sa spoznali ešte počas štúdií na FAMU. Veľkú roľu zohrala aj rovnomenná knižka pána Stránskeho, ktorá je krásna. A samozrejme zaujalo ma to už samotnou témou. Hoci sa filmu dáva často nálepka „rodinný“, myslím si že je dôležité skôr to, o čom film hovorí, najmä v dnešnej turbulentnej dobe. Zjednodušene, odvaha vs strach, o tom Tichá pošta je.
Film z obdobia druhej svetovej vojny je silný práve tým, že ústrednými hrdinami sú deti, ktoré zachraňujú raneného francúzskeho pilota…
Majú navrch nad všetkými dospelými z dediny, pretože všetci sa boja, že sú nacistami vystopovateľní. Všetkým im ide o krk, no práve deti tú odvahu majú. Možno aj preto, že si ešte nevedia predstaviť, aké nebezpečenstvo im hrozí, o to slobodnejšie sú vo svojom konaní.
Konajú teda skôr intuitívne a emocionálne, nemá ich aké rácio zastaviť?
Áno. Detská intuícia a odvaha sú také účinné, že zachránia človeka. Podávajú si raneného pilota z jednej dediny do druhej, čo pripomína detskú hru na tichú poštu. Spoločnými silami sme s režisérom začali pracovať na transformácii literatúry scenára, do filmového obrazu. U Jana sa mi páčilo, že v našej spolupráci bol cítiť vyvážený balans. Silná vízia na jednej strane a empatia voči mojim predstavám, na strane druhej. Svojím spôsobom mi dopomohol k rozhodnutiu, aby sme zvolili dokumentárny, dynamický spôsob snímania, kombinovaný prepracovanými kompozíciami, kde dynamika naopak vyvierala z vnútra statického obrazu. Eliminovaním „filmového“ svetla na minimum, vyznieva filmový obraz ešte realistickejšie a zároveň tento prístup je výhodou pre prácu s deťmi. Nemusíte ich zväzovať mravenčou filmárskou prácou, pri ktorej im presne značkami vyznačíte, ako a kedy sa majú pohybovať. Inými slovami, ručná kamera má ďaleko väčšie možnosti operatívne reagovať na detskú spontánnosť.
Korešponduje to aj s tým, že príbeh vychádza zo skutočných udalostí. Vo filme veľa hovorí aj prostredie zasnežených Krkonošských hôr…
Príbeh sa odohráva v Sudetoch. V Slovenských horách sme točili kvôli snehu, lebo je to vlastne snežný príbeh. V knižnej predlohe je to zaznamenané tak, že keď sa časť príbehu odohrávala vo vyšších polohách, bol tam sneh, v nižších polohách bolo blato. Nakoniec sa nám to aj tak podarilo preniesť do filmu. V rámci pocitu nebezpečia, napätia a námahy z putovania, blato dodalo filmu výnimočnú vizualitu. Nebolo to zadarmo, realizačne to bolo často viac než náročné. Na Oravu sme docestovali, aby sme nakrútili snežné prostredie a čakalo nás tam blato, čo v dnešných klimatických zmenách asi už musíme očakávať napriek tomu, že v čase natáčania sa pred 20 rokmi nikdy nestalo, že by tam nebolo meter až dva snehu.
Prečo je dnes dôležité pripomínať si vojnové témy aj v kontexte toho, čo sa dnes okolo nás deje? A najmä pre mladú generáciu? Tichá pošta je filmom, ktorý má prehovoriť najmä k mladým ľuďom…
Myslím si, že vo filme je aj styčný bod so súčasnosťou, pretože to, čo sa okolo nás deje, je šialenstvo. Súčasná vládna garnitúra rozosieva všade naokolo nenávisť. Robia všetko preto, aby v ľuďoch ututlali odvahu ubrániť sa pred globálnou hrozbou. Chcú, aby sme sa opäť sklonili. Vedia, že táto danosť v našom národe je, stačí si spomenúť na vznik fašistického štátu. Odvtedy sa to s nami vlečie, možno už od Rakúsko Uhorska, vždy sa skloniť pred veľmocou, len aby sa nám nič nestalo, čert vezmi odvahu brániť slobodu, hlavne nech je pokoj, však ako fašista príde, tak aj odíde. Príbeh Tichej pošty je pravým opakom, mapuje odvahu postaviť sa krutosti, ochrániť pred ňou človeka a zachrániť mu život. Tak dúfajme že túto odvahu sa nám prostredníctvom filmu podarí zasiať aj do dnešných detí…
A deti v tomto veku už sú natoľko vnímavé a zrelé, že by ten príbeh pochopili…
Presne tak.
Spravidla sa však tieto filmy asi nedostanú na školy. Kde vidíte problém, že sa tak deje? V hudbe sa výchovné koncerty, aspoň v malej miere, obnovujú, aby sa sprístupnili mladým ľuďom aj iné žánre ako rap a house.
Chcelo by to kultivovať nastupujúce generácie zo všetkých strán. Myslím že sa distribútor bude o to pokúšať i s týmto filmom, počul som že ho bude po kinodistribúcii ponúkať školám. Mimochodom, Česi nám závidia rap i iné hudobné prúdy.
Česi nám závidia niektoré hudobné smery? Aké napríklad?
Napríklad kapelu Modré hory.
Teší ma, že ju spomínate. Ide o alternatívnu scénu, ktorá nadväzuje poetikou na hiphop, no rozvíja ju experimentálnymi štýlmi a nie je to prvoplánový rap…
A práve to je na nej dobré, že z ich hudby cítiť myšlienkové roviny mnohovrstvenej súčasnosti. Páči sa mi napríklad aj mladý Ursiny, ktorý rozvíja odkaz svojho otca a beatnickej generácie. Alebo Katarzia, tak ma zaujala, že som i natočil videoklip k skvelej pesničke Milovať hudbou.
Poďme však naspäť k filmu. Nemáte pocit, že v dnešnom pretechnizovanom svete sa zabúda na poctivé remeslo? Napríklad zábery z dronov sú v istých prípadoch pekné, ale keď už ich je priveľa, znamenajú pre mňa ochudobnenie obrazu a najmä emócií. Chápem, že sa vývoj zastaviť nedá, no pritom sa z filmu vytráca kreatívna zložka a samostatné rozmýšľanie…
Chápem, čo máte na mysli, ale mám pocit, že našťastie, v každej generácii sa vyskytnú výnimky, ktorých nemusia byť kvantá, ale vedia byť kreatívni. Aj medzi najmladšími kameramanmi nájdeme osobnosti, vďaka ktorým sa nestratí kontinuita. Je pravda, že nové technológie nesmú prerásť cez hlavu, ale netreba si ani pred nimi zatvárať oči, keď sa využívajú v neprehnanej miere, môžu byť dobrým spolupracovníkom. Skvelé je, že do kameramanskej profesie čoraz viac prenikajú ženy. Dokonca na Slovensku viac, ako v Čechách. V dnešnom gendrovom svete i v tejto oblasti konečne dochádza k vyváženosti. Myslím si, že ženy majú špecifický cit k filmovému obrazu, čím je kinematografia obohatená o ďalší rozmer, a ja to rád sledujem.
Iste, nenegujem technický pokrok, ale ak už prevažuje nad remeslom, dielo pre mňa nemá tú pridanú hodnotu, ako keď ho vytvorí človek. Podobne ako pri umelej inteligencii, prestávame samostatne myslieť…
Je to veľká dilema, no technologický vývoj zastaviť nedokážeme. Veľa sa teraz diskutuje o filme Brutalista. Adrienovi Brodymu pomáhala s maďarským akcentom umelá inteligencia, takže kto vlastne dostal toho Oscara, herec, alebo umelá inteligencia? Keď to tu celé prevezme do rúk umelá inteligencia, dilema sa skončí (smiech). Minule ma zaujal okato slušný prístup mojej dcéry, keď komunikovala s umelou inteligenciou kvôli štúdiu na FAMU. Keď som sa jej na to spýtal povedala, že mi silne odporúča tiež byť slušný, lebo kto sa k umelej inteligencii správa slušne teraz, len ten v budúcnosti prežije (smiech). Odvtedy hovorím slušne, pre istotu všade (smiech).
Na záver sa opýtam – tiež ako rodený Slovák žijete v Čechách. Vždy si spomeniem pri Slovákoch žijúcich v Čechách na Hanu Hegerovú, ktorá ak by neodišla zo Slovenska, asi by sme o nej ako speváčke veľmi nepočuli. Vieme na Slovensku vytvoriť dostatok priestoru, aby sa umelci cítili komfortne a mali priateľské prostredie, v ktorom sa dobre tvorí? Český prízvuk už máte, ani Vás nemusí učiť umelá inteligencia…
(Smiech) to je pravda. Sú situácie, keď je praktickejšie, hovoriť po česky. Hlavne mladšia generácia sa čoraz menej orientuje v našom jazyku. Nemajú toľko možností, z ktorých by sa mohli učiť slovenským výrazom a mnohé slová sú skutočne odlišné. Na Slovensku čeština vo verejnom priestore rezonuje omnoho viac. Keď však porovnávame prostredia, v kontexte tvorby, Česi majú bližšie k nemeckej precíznosti, Slováci asi skôr k balkánskej živelnosti (úsmev). Oba tieto elementy sa však dobre dopĺňajú. Je fakt, že v Čechách je umelecký priemysel podstatne rozbehnutejší ako u nás. Čiastočne preto, lebo je to väčšia krajina, čiastočne, ruku na srdce, hospodársky silnejšia. Takže logicky v nej vzniká filmov viac. A áno, je to i o šikovnosti vedieť peniaze zháňať. Myslím že pre Slovensko nie je riešenie hystericky pobehovať po križovatke na všetky svetové strany, riešenie je, vybrať si cestu ktorá bude smerovať nielen do geopolitického bezpečia, ale toto bezpečie bude silne previazané spoločnými kultúrnymi zvyklosťami. Aj preto som rád, že vznikajú nové a nové česko-slovenské koprodukcie. A verím, že budeme schopní čoraz viac koprodukcie rozširovať do ďalších európskych zemí. A nielen tam. Koprodukčná spolupráca na postprodukcii Tichej pošty so Srbskom je dôkazom, že i v tak politicky problematickom štáte, existujú ostrovy kultúrneho prelínania, ktoré stojí za to rozvíjať. Zároveň, ako vyznávači európskych hodnôt musíme urobiť všetko preto, aby sme našej terajšej vládnej garnitúre dali jasne najavo, kde je hrubá červená čiara medzi agresívno-vražedným zlom a hodnotami EU. Nie je to jednoduchá úloha, pretože k imperiálno-rozpínavej politike Ruska sa v poslednej dobe, zdá sa, pripojilo i USA. Ale aby sme trošku pritlmili zmar, ktorý dennodenne zažívame, je dôležité, že Európu, vrátane Veľkej Británie, tento globálny marazmus, doslova nakopol. Dúfajme, že napokon i väčšine na Slovensku docvakne, že sklonenie sa pred imperiálnou rozpínavosťou, znamená možno uchovanie si holého života i keď i to je otázne, ale v prapodstate ide o hromadnú popravu slobody prejavu a našich kultúrnych hodnôt.
Zhovárala sa Zuzana Vachová
Titulná foto: Katarína Štrbová Bieliková
