Záver roka znamená pre dramaturgiu koncertov vždy výzvu. Aj tohto roka sa s ňou Slovenská filharmónia vysporiadala bravúrne: priniesla pre poslucháčov operný a operetný repertoár. A dobrú náladu. Otázka je, dokedy nám všetkým vydrží…
V čase, kedy sa asi ako jediná z krajín Strednej Európy môžeme „pýšiť“ prvenstvom, respektíve jedinečnosťou a kompetentní so vztýčenou hlavou bojkotujú uvoľnenia opatrení, respektíve, na našu kultúru sa totálne buransky zabudlo (tak sa snažím spomenúť si – máme my vôbec nejakého šéfa rezortu kultúry alebo sa lyžuje či rekreuje v slnečnej krajine, kde je aktuálne viac, než 30 stupňov?), majú hudobníci ešte stále chuť hrať pred kamerami a prázdnou sálou. Bez ľudí a potlesku. Obdivuhodná energia. A mimochodom, s kasou, ktorá sa neplní. Stále totiž každý hovorí iba o tej úžasnej sile, vnútornom rozpoložení, duchovnom prázdne v nenaplnených sálach, no málokto sa reálne zamyslí aj nad finančne poddimenzovanými inštitúciami, ktoré melú z posledného a sú v hlbokých stratách. Toľko trpko-smutné novoročné zamyslenie nad realitou…
Silvestrovské a Novoročné koncerty prinášajú pre milovníkov klasickej hudby radosť, nekonečný tok energie, známe melódie, s ktorými sa ihneď identifikujú – končiacim sa starým rokom a začínajúcim novým akoby sme chceli menej premýšľať a skôr sa nechávať unášať zábavou. No predsa, Slovenská filharmónia dokázala ponúknuť divákom v čase lockdownu, viac, než len bohapustú, lacnú šou s opočúvanými melódiami či stokrát počutými valčíkmi. Tak, ako aj vlaňajší, rozlúčkový koncert so starým rokom priniesol posun v dramaturgii vďaka šéfdirigentovi Danielovi Raiskinovi, operne a operetne to iskrilo v Redute na Silvestra aj na sklonku minulého roka.
Opereta však v Slovenskej filharmónii nie je novým žánrom: už celé desaťročia sa pravidelne dostáva na program silvestrovských, novoročných či fašiangových koncertov. Za éry odchádzajúceho generálneho riaditeľa Mariana Lapšanského mohlo publikum počuť koncerty s operetnými dielami takmer každoročne – ako upresnil dramaturg Juraj Bubnáš, bolo to v rokoch 2005, 2007, každý rok od 2011 až 2015 a naposledy v podobe dvoch čísel silvestrovského, resp. novoročného programu aj v sezóne 2019/2020.
Dramaturgia Silvestrovského koncertu Slovenskej filharmónie je spoločným dielom dramaturga Juraja Bubnáša a dirigenta Petra Valentoviča – prvú polovicu koncertu tvorili operné diela (talianske, ruské, francúzske), druhú operetné. V programovom zložení prvej časti poskytli väčší priestor zboru, okrem iného aj preto, že aktivity filharmonického zboru v čase pandémie výrazne utrpeli a viaceré uvedenia veľkých vokálnych diel boli zrušené. Práve tento faktor najviac ovplyvnil programové zloženie prvej časti koncertu. Pri voľbe programu však brali do úvahy aj to, že obdobne koncipovaný celý koncert mali v sezóne v januári roku 2020, preto ho nechceli „recyklovať“.
Na zmienenom koncerte však nedostali priestor ruskí autori, preto Juraj Bubnáš na Silvestrovský koncert tentoraz zaradil zbor z Onegina aj Polovecké tance. Bacchanálie zo Samsona a Dalily boli želaním Petra Valentoviča a za francúzsku operu pôvodne mal byť uvedený aj zbor Les voici! z Carmen, no s ohľadom na časové proporcie sa do programu napokon nezmestil.
Naopak, po vynútenej zmene tenoristu (koncert Slovenská filharmónia dlho avizovala s Jurajom Hollým, ktorý musel pomerne na poslednú chvíľu svoju účasť odrieknuť vzhľadom na zmenu hracieho plánu v jeho domovskom divadle v Mannheime) plánovanú áriu La donna è mobile vo verdiovskom bloku nahradili áriou z Carmen.
Verdiho predohra k Nabuccovi – nielen samotná opera, no práve výnimočne, na tú dobu priam revolučne napísaná overtúra, teda otvorila online koncert v Redute, pod taktovkou Petra Valentoviča. Na galakoncerty ako stvorený repertoár, často uvádzaný, no keď si ho rozmeníme na drobné, prináša množstvo nuáns a hudobných zvláštností, ktoré ho neradia tak celkom medzi „popové šlágre“. Už len ten úvod: trojica trombónov – ktorú sme ako diváci, samozrejme, vďaka kvalitnému streamu videli ako na dlani, otvárajúca predohru, nie je vôbec štandardný kompozičný postup. A celkom neštandardné bolo, že plechové dychy ju zvládli bravúrne, pretože spravidla vždy všetko na plechových dychoch aj stroskotá! Tentoraz nie. Už len ten úvodný, vskutku prekvapivý moment priniesol obrovskú úľavu. No dobre, niektorým muzikológom zrejme nie, pretože podľa nich je absolútne neprístojné, aby sa klasická talianska opera otvárala dychovými nástrojmi (ešte k tomu plechovými, aké absurdné!), ale my v redakcii do tejto konzervatívnej skupiny určite nepatríme.
Pre poslucháčov, ktorí nemusia hneď od úvodných taktov rozpoznať Verdiho, razom svitne, keď počujú implementovanú tému dnes už slávneho „Zboru Židov“ Va pensiero v prvej tretine predohry. Znie odlišne ako vo finálnom dejstve opery – v Redute bola s citom interpretovaná sólistami (hoboj, klarinet, flauta) a v orchestri sa vďaka Streamboyz vynímal aj vynikajúci trubkár Rastislav Suchan.
Dirigent Peter Valentovič umne vystaval kontrastné témy predohry – obe sú v dramatickom vývoji opery kľúčové a Verdi ich využil práve v overtúre, čo bol dovtedy neslýchaný jav. Je to skúsený operný dirigent, ktorý už v úvode dokázal, že si s filharmonikmi rozumie a z hľadiska dramatickosti presne vie, ako pracovať s témami, gradovať ich a kontrastne dobre vystavať v celku.
Vedi! le fosche – zbor Cigánov z 2. dejstva opery Trubadúr bolo ďalšie Verdiho dielo v interpretácii Slovenského filharmonického zboru (Jozef Chabroň zbormajster), ktorému k ozajstnému cvengu a iskre chýbalo ešte o niečo rýchlejšie tempo v Allegre, krajšie vyspievané legáta a vyváženejšie dynamické hladiny jednotlivých hlasových skupín, najmä v crescendách a decrescendách. Verdiho blok ukončila Eva Bodorová, ktorá poňala tento večer silvestrovsky – v zlatých šatách, bez honosnej róby, no so širokým, prívetivým úsmevom, dodala večeru potrebnú odľahčenosť a zároveň esprit.
V árii Violetty z prvého dejstva opery La traviata už od prvých taktov, kedy nastúpila sólo, ukázala krásny, sýty materiál, pekne pracovala s farbou, mimoriadne isto zneli aj tóny vo výškach. Azda jediné, čo prekvapilo, boli nádychy v niektorých frázach, kde sme očakávali plynulé legáta. Otázkou je, či tým chcela podporiť vnútornú dramatickosť prejavu, každopádne, part, ktorý spievala, nepatrí medzi najľahšie, naopak. Je náročný výrazovo – aj rozsahom. Spodné polohy má Eva Bodorová znelé, výšky krásne, nosné a čisté, vie pracovať aj s dynamickými hladinami a jej pianissimá sú kultivované a vrúcne lyrické.
Osobitnú kapitolu tvoria kadencie – v prvej časti bolo počuť aj nepresnosti, no schopnosť tejto speváčky v bezprostrednosti a presvedčivosti, že tá kadencia má znieť presne tak, ako ju odspievala, je priam neuveriteľná. Šarmom, herectvom a gestami, príťažlivosťou osobnosti dokáže skryť aj nepresnosti. Čo však treba vyzdvihnúť – poradila si veľmi dobre v pomalom tempe árie E strano!… e strano! (Andantino), ktoré nasadil Valentovič. Temperamentom jej najviac sedela rýchlejšia Sempre Libera, kde predviedla, že nemá problém s rozsahom cez viac ako dve oktávy a aj kadencie už boli podstatne istejšie.
Čajkovského slávny valčík a zbor z opery Eugen Onegin Vot tak sjurpriz – tanečná ľahkosť, ktorá sa snúbi s ruskou tradíciou a pokiaľ ju nepočuť v interpretácii, tak je chybná. Čajkovskij a jeho balety mali ohromný vplyv na komponovanie (napríklad) aj tohto konkrétneho valčíka. Dirigent sa dokázal odkloniť od typickej viedenskej tradície a viesť interpretov k tomu, aby sme v orchestri počuli vyspievanú tému s patričnou hĺbkou, ktorá ruskej hudbe patrí. Hoci ide o tanečnú scénu v opere, takže je potrebné nechať jej typický valčíkovský ráz, predsa len, musí mať v sebe – najmä opakujúci sa motív v sláčikoch a dychové sóla, určitú naliehavosť a hĺbku. Zbor znel tentoraz podstatne presvedčivejšie a najmä vyváženejšie ako v predchádzajúcom čísle – tento repertoár mali vžitý vďaka účinkovaniu vo Viedni, hoci ostatné predstavenie sa realizovať nemohlo. Medzi členmi zboru, ako informoval začiatkom novej sezóny odchádzajúci generálny riaditeľ Marian Lapšanský na tlačovej konferencii, sa rozšírili prípady pozitívnych na covid.
Francúzske operné diela otvorila ária Dona Josého z 2. dejstva opery Carmen La fleur que tu m’avais jetée. Tenor Ondrej Šaling prekvapil precíteným lyrickým vokálnym prejavom, sebaistými výškami – dokonca si poradil aj s „nešťastnými“ tónmi, v ktorých sa tenoristom láme hlas (v tomto spevákov Bizet nešetril). Šaling dokázal psychologicky stvárniť svoju fascináciu Carmen tajomnými pianisimami, spomienky, lásku, zúfalstvo až po úplné odovzdanie – to všetko ponúka jediná ária, ktorá vyžaduje od sólistu úplný ponor do hudobného sveta hlavnej hrdinky zo strany muža. Aj dirigent viedol orchester od tichých častí k zreteľnému vrcholu árie a nechal vyniknúť tenoristu – v jeho prosbách a beznádeji. Výrazovo mimoriadne krásne a dojemné, interpretačne pamätné. To, že ste mali možno pocit, že Ondrej Šaling vo výškach forsíroval, či bol subtílnejší ako veľké hlasy, ani tak neprekážalo, pretože spievať áriu s takým pochopením a precítením, je niekedy podstatne viac.
K francúzskym dielam sa pridala Bacchanalia z 3. dejstva opery Samson a Dalila Camille Saint-Saënsa. A párty sa môže začať, možno si povedali mnohí, pretože také nasadenie, s akým hrali muzikanti počas tohto večera, sa nevidí tak často. Do provokatívneho, orientálne ladeného tanca Dalily sa im podarilo dostať dravú energiu a zmyselnosť – tento tanec akoby bol diskotékou v starosvetskom vydaní. Má extrémne perkusívny zvuk, ktorý filharmonici hrali s potrebnou akcentáciou, v rytmike bolo cítiť pulzáciu, správne napätie, ktoré Saint-Saëns striedal s ľúbeznými, romantickými melódiami. Tie však netrvajú dlho – opäť sa vráti téma, v podstatnej divokejšej verzii až po grandiózne finále. Ak by aj niekto mal tendencie náhodou doposiaľ byť v tlmenejšej romantickej nálade, práve Bacchanalia priniesla (aj vďaka energickej, svižnej interpretácii) vynikajúci kontrast.
Prvá časť večera vyvrcholila Borodinovými Poloveckými tancami z 2. dejstva opery Knieža Igor. Valentovič vystaval dielo bravúrne: od sentimentálnych spomienok na domovinu, piesní služobníkov, ktoré postupne naberajú na sile a menia sa na chválu pána otrokov, rovnako sa mení aj štruktúra kompozície. Borodin bol intuitívny majster hudobnej formy, dramatizmu a dokázal skombinovať východoruský folklór s prvkami drámy – grand operou na krátkom časovom úseku približne 11-tich minút. Jeho brilantný zmysel pre inštrumentáciu, rytmiku, využitie rôznych rytmov doslova v hudbe iskrí a dirigent sa mohol spoľahnúť aj na dobrú sekciu dychových nástrojov, ktorá je v tejto skladbe bohato využitá v exotických melódiách. Zbor sa predstavil v dobrej kondícii, aj s obtiažnymi polyfonickými úsekmi si speváci dali rady a zneli čisto, no najmä schopnosť zboru podporiť drámu – dobre kooperovať s orchestrom, sa ukázala ako kľúčová.
Nasledovala druhá, operetná časť koncertu, v ktorej sa dramaturg spolu s dirigentom napokon rozhodli, že nebude znieť pôvodne plánovaný Bernstein, keďže toto spojenie by štýlovo celkom nebolo homogénne s ostatnými autormi: Kálmánom, Lehárom či Dusíkom.
V bloku z Kálmánových operiet až do poslednej chvíle avizovali zbor Oh Champagner… z operety Bajadéra, toto číslo žiaľ muselo vypadnúť z dôvodu, že naň nedorazil orchestrálny materiál. Hoci Bajadéru vo svojom katalógu uvádza nemecké vydavateľstvo Dreiklang a nepochybne u nich aj fyzicky existoval (vydavateľstvo uvádzajú na dvoch vydaných CD nahrávkach kompletnej operety), po pingpongu medzi Dreiklangom a ich matkou Universal, vydavateľstvami Boosey & Hawkes aj Ricordi, vo filharmónii dostali odpoveď, že orchestrálnym materiálom nedisponujú. Škoda, azda sa ho podarí priniesť v budúcnosti.
Uvoľnenú atmosféru v sále muzikanti i speváci podporili excentrickými doplnkami, najmä parochňami, zvlášť páni pôsobili mimoriadne vtipne. V orchestri to doslova hýrilo farbami, červené, čierne, blond, modré, fialové, kučeravé, rovné, dlhé, po plecia, účesy všetkých štýlov – vybrať ste si mohli z rozmanitých lookov. Pozor, v prípade niektorých pánov už doplniť len jeden detail a už by z nich bola hotová Pamela Anderson, je to úplne jasné.
Pri prvej skladbe druhej polovice večera sa však musíme pristaviť podrobnejšie – Hrnčiarsky bál, predohra k operete Dusíka, znela v Redute v originálnej verzii. Podľa vyjadrenia dramaturga Juraja Bubnáša aktuálny oficiálne distribuovaný notový materiál Hrnčiarskeho bálu totiž nie je pôvodná Dusíkova verzia z 50. rokov, ale úprava operety od dirigenta Miroslava Broža z 80. rokov, ktorá je nielen reorchestráciou pre iné obsadenie, ale tiež redukciou diela s viacerými vynechanými časťami, niektoré sú dokonca poprehadzované v rámci operety medzi jednotlivými dejstvami. Brožova úprava s najväčšou pravdepodobnosťou vznikla s Dusíkovým súhlasom, keďže v čase vzniku ešte žil. V Slovenskej filharmónii sa rozhodli dopátrať pôvodnej verzie notového materiálu, nakoľko zistili, že v upravenej verzii vypadla napríklad pôvodná predohra v podobe pôsobivej zmesi melódií celej operety, ktorú v úlohe predohry nahradil Slovenský tanec, pôvodne orchestrálne číslo z iného miesta operety.
Silvestrovský koncert Slovenskej filharmónie teda ponúkol originálnu predohru aj Slovenský tanec pod jeho pôvodným názvom. V praxi to znamenalo požiadať Hudobný fond o poskytnutie prastarých pôvodných rukopisných orchestrálnych partov, ktoré sú v pivničných skladoch fondu ešte stále uchované. Dusík bol geniálny melodik – potvrdilo sa to v tento večer nielen počas prvého čísla, no zazneli aj ďalšie jeho piesne. Všetky dobre poznáme – ak nie vedome, tak potom sa okamžite vyplavia z podvedomia hneď pri prvom motíve – Tá modrá ruža vám povie, duet Edmonta a Sylvy z operety Modrá ruža a ďalšie z Hrnčiarskeho bálu – zbor Ej, to je mrcha chlap, ktorý nechce tancovať a Pieseň o rodnej zemi.
Spojenie maďarského skladateľa Emmericha Kálmána a speváčky Evy Bodorovej funguje v dokonalej harmónii, mali sme sa o tom možnosť presvedčiť na premiére operety Vojvodkyňa z Chicaga v ŠDKE. Hoci to bola premiéra Bodorovej v tomto žánri, rýchlo sa s ním zžila – je to temperamentná speváčka, ktorá neváha na pódiu improvizovať, hrať, usmiať sa keď treba, má dostatok sexepílu a keď k tomu všetkému pribalíte zvodné červené šaty, už ani spievať nemusí. Naopak, ak by si ktokoľvek myslel, že opereta je ľahší žáner a mali by sme ho podceňovať, hlboko sa mýli, je to plytký názor. Kombinácia motívov maďarskej ľudovej hudby (určitých prvkov, ktoré objavíte v hudbe ihneď – aj preto dirigent Valentovič pobádal orchester k živšej interpretácii a temperamentnejšiemu hraniu v úvode) s viedenskou tradíciou operety – to je Kálmánova Grófka Marica, z ktorej zneli: Lustige Zigeunerweisen / Höre ich Zigeunergeigen, vstupný zbor a ária Marice z 1. dejstva operety.
Bodorová má maďarské hudobné tradície v krvi – aj preto bol jej prejav prirodzene čulý, živý, plný temperamentu, spomalenia v tempe neboli nadiktované, no cítila ich v rámci svojho naturelu. Pochopiteľne, číslo ani nemohlo vyvrcholiť inak, ako spontánnym tancom sólistky. Objavila sa aj v ďalšom sóle, výnimočnom diele Kálmána – Heia, heia, in den Bergen ist mein Heimatland (vstupná pieseň Sylvie z 1. dejstva operety Čardášová princezná). Každým jedným krokom, novou operetnou piesňou, ktorou Bodorová vstúpila na pódium, atmosféra získala na spontánnosti a uvoľnenosti. Z tohto pohľadu triumfovala v piesni Giuditty zo 4. dejstva Lehárovej operety Giuditta Meine Lippen, sie küssen so heiss. Ak viete, akú šou robievala Netrebko pri tejto piesni, potom Bodorová je niečo v podobnom štýle, ešte s iskrou a roztopašou navyše. Neváhala vziať dirigentovi noty, ten na jej hru pristal – Bodorová sa dokonca chytila dirigovania zboru, flirtovala s hudobníkmi – presne tak to má v tomto čísle vyzerať.
Trošku obtiažnejšiu pozíciu mal v spievaní po nej Ondrej Šaling, ktorému sa temperamentom i charakterom ušli pomalé piesne, no s ťažkými kantilénami si vo vysokých polohách dokázal poradiť. Ako spevákovi mu svedčí sladko-bôľna poloha operety – napríklad aj pieseň Princa Su-Čonga z 2. dejstva operety Zem úsmevov Dein ist mein ganzes Herz. Inak, keď sme už pri tomto diele, je to nepochybne jedna z najkrajších operiet, aká kedy vôbec bola napísaná – tak kompozične zrelé, sofistikované dielo, s prekrásnymi melódiami a vždy citeľným úsmevom, hoci srdce krváca, jednoducho patrilo tomuto večeru(!).
Za všetky Šalingove výkony v druhej časti večera je potrebné určite spomenúť Dusíkovu operetu Modrú ružu – duet Edmonta a Sylvy Tá modrá ruža vám povie. Jeho spevácky výkon bol pozoruhodný – absolútne sa štýlovo priblížil k originálu, podporilo ho v tom aj trúbkové sólo s dusítkom (Rastislav Suchan). Tenoristovi sa podarilo oprostiť spev od operných výrazových prvkov a dostať ho do piesňového charakteru. V piesni sa stretávajú tance ako foxtrot, tango, anglický waltz – je to jeden z našich evergreenov, ktorý azda v každom vyvolá istú nostalgiu, preto si vyžaduje civilný prístup, nie operný. Ak je navyše obohatený o taký dobový punc vo výraze, aký mu dal Šaling, je to určite pre všetkých, čo tieto piesne poznajú nie v nových verziách, ale v tých pôvodných, neobyčajným zážitkom.
Dusíkova Pieseň o rodnej zemi ukončila Silvestrovský koncert Slovenskej filharmónie. Ak by táto pieseň počas koncertu chýbala, niečo by neustále viselo vo vzduchu, akoby nevypovedané. Stráviť so Slovenskou filharmóniou, Slovenským filharmonickým zborom, oboma hosťujúcimi sólistami Silvester a Nový rok, bola nielen pekná, ale i hodnotná rozlúčka. Navyše – je o nej i dôkaz, ak by ste si ho chceli pozrieť. Streamboyz už na stream.filharmonia.sk zverejnili zostrihaný a upravený záznam z tohto koncertu. Možno nám dobre padne pripomenúť si ho v najbližších týždňoch, keď v slovenskej kultúre zastane čas definitívne.
Zuzana Vachová
Foto: Alexander Trizuljak
