„O majstrovských dielach vo všeobecnosti platí, že sú nadčasové. A to je tiež určite prípad Šostakovičovej hudby,“ hovorí pre náš portál dirigent Felix Mildenberger, ktorý na piatkovom koncerte festivalu Allegretto Žilina povedie po prvýkrát Štátnu filharmóniu Košice. Poslucháčov čaká náročný, no zároveň nádherný program s výnimočným sólistom večera – Dmytrom Udovychenkom.
Študovali ste dirigovanie na Hudobnej univerzite vo Freiburgu a neskôr na Univerzite múzických umení vo Viedni. Okrem toho ste získavali skúsenosti na majstrovských kurzoch u dirigentov ako David Zinman, Paavo Järvi, Neeme Järvi či Markus Stenz, ale aj Bernard Haitink. Zaujíma ma najmä Maestro Haitink, s ktorým sme sa rozlúčili v roku 2021. Čo pre vás znamenal? Čo ste sa od neho naučili?
Bernard Haitink bol fascinujúci dirigent a ako mnohé iné dirigentské osobnosti, ktorých som mal možnosť stretnúť, pracovať a učiť sa od nich, mal silný vplyv na môj umelecký vývoj. Ako to už u všetkých tých veľkých dirigentov býva, slová dokážu vyjadriť to, čo nás naučili alebo aké bolo ich tajomstvo.
Mal som veľké šťastie, že som v mladom veku mohol študovať u Bernarda Haitinka, sledovať jeho skúšky a pomáhať mu s London Symphony Orchestra a Royal Concertgebouw Orchestra Amsterdam. Určite bol majstrom koncentrácie. Veľa „nepracoval“, veľa nerozprával. „Rozprával“ skôr svojím telom. Veci, ktoré dosiahol s orchestrami, dosiahol najmä očami, veľmi silnou sugestívnou aurou a svojou čírou prítomnosťou na pódiu.
Pre mladého dirigenta to nie je nevyhnutne niečo, čo si dokáže ľahko osvojiť, pretože si to vyžaduje desaťročia skúseností. Je to však niečo, čo vám od prvého momentu pripadá mimoriadne fascinujúce a preto sa to stane životným cieľom dirigenta. V tom je krása učenia, nie vždy si hneď dokážete niečo osvojiť a zaviesť. Tieto lekcie, rady, postrehy a dojmy však s vami zostanú, keď rastiete a idete svojou vlastnou cestou. A potom sa vrátia v správnom momente, keď ste pripravení ich plne pochopiť ako vzácne dedičstvo a urobiť ich po svojom. Koniec koncov, telo a myseľ každého dirigenta sú iné, preto je výučba dirigovania taká náročná. Existujú základné veci, ktoré sa dajú naučiť, ale ich podstatou je niečo, čo musíte zažiť a musí to vo vás rásť ako rastlina.
Maestro Haitink mal v nedávnej minulosti pred sebou partitúru, no nikdy v nej počas koncertov nelistoval. Vo svojich 80 rokoch poznal každú notu. No členovia orchestra sa naňho pozerali veľmi často a sústredene. Mal by byť dirigent prirodzenou autoritou na dosiahnutie kontroly nad orchestrom?
Prirodzená autorita je rozhodne lepšia ako umelá autorita, aktívne budovaná tlakom, hierarchiou a mocou. A vlastne tá prirodzená je jediná forma autority, ktorá môže medzi dirigentom a orchestrom dlhodobo fungovať. V druhom prípade totiž dostanete orchester, ktorý sa snaží robiť všetko, čo chcete, pretože je nútený alebo sa bojí následkov. Zatiaľ čo v prvom prípade dostanete orchester zložený z jednotlivcov, ktorí chcú prispieť svojím vkladom k celku, pretože sa cítia rešpektovaní a chcú vás sledovať.
Myslím, že práve to treba spomenúť, keď sa ľudia zamýšľajú, o čom je talent v dirigovaní. Niektorí ľudia jednoducho majú túto prirodzenú autoritu, prirodzený spôsob, ako dosiahnuť, aby ich nasledovali, skôr inšpiráciou ako diktátom. A len tak mimochodom, to by sa podľa mňa malo týkať aj politikov a všetkých foriem vedenia.
V festivale Allegretto Žilina zaznie pod Vašou taktovkou premiéra 3. symfónie poľského skladateľa Mieczysława Weinberga. Tento autor je v posledných rokoch veľmi populárny a postupne objavujeme jeho emocionálne bohaté dielo. Prečo si myslíte, že je dnes aktuálne?
Keď som pred pár rokmi prvýkrát počul Weinbergovu hudbu, nemohol som uveriť, že som o ňom predtým nepočul. A stále nemôžem uveriť, že jeho hudba bola donedávna neobjavená a málo uvádzaná. Jeho dielo je také bohaté, jeho štýl je taký jedinečný, jeho hudba taká expresívna a silná, že musí byť znovu objavená a prezentovaná publiku častejšie!
Skutočnosť, že Weinberg a Šostakovič boli blízki priatelia a ešte pred vydaním si svoje diela navzájom vymenili, hovorí za všetko. Tento autor mal po celý svoj život pocit, že nikam nepatrí. Aj v tom vieme vidieť súvislosť s dnešnou dobou. A pri tom všetkom nesmieme opomenúť, že jeho skladby sú mimoriadne kvalitne spracované, majstrovsky inštrumentované a so silným hudobným výrazom.
Weinberg napísal túto symfóniu medzi marcom 1949 a júnom 1950 počas represií a čistiek, ktoré podnietil Andrej Ždanov. Myslíte si, že svoju symfóniu napísal pod tlakom alebo do svojej hudby zakomponoval ľudový materiál v zmysle tradície v ruskej/sovietskej hudby?
Ťažko hádať, aké pohnútky mal Weinberg pri písaní svojej 3. symfónie. Na jednej strane určite musel cítiť tlak a obmedzenia zo strany režimu. Ale som si istý, že aj on musel mať mimoriadny vzťah k ľudovej hudbe krajín, v ktorých žil.
Na jednej strane je hudba v prvej časti veľmi pokojná a na druhej nervózna a kulminujúca. Ako chápete tento kontrast v týchto častiach?
Hudba je postavená na kontrastoch. Je to jedna z hlavných zložiek majstrovských diel, ak nie priam ich podstata. Väčšina skladateľov vkladá do svojej hudby časť seba, svojej duše, emócií, pocitov, myšlienok. Tieto pocity nikdy nebudú jednorozmerné. Vždy prinesú rozmanité aspekty. Prítomnosť kontrastných momentov núti každého z nich ešte viac odlišovať a vyčnievať. To, že sú navzájom prítomné, je pre hudbu prospešné. Krásne, dolce pasáže žiaria ešte viac, zatiaľ čo temné, chladné alebo hlasné časti budú pôsobiť ešte silnejšie. Inými slovami, keď Weinberg konfrontuje vrúcnu a pokojnú hudbu s údernou, ostrou a brutálnou hudbou, obe pôsobia ešte mocnejšie vo svojom vlastnom charaktere. Úžasný C dur závere tretej vety by nebol taký dojemný, teplý a jasný, keby sme ako poslucháči už neprešli dlhou pasážou c mol, vyvrcholením s hlasnými, disonantnými akordmi a – tesne pred koncom – temným a extrémne „studeným“ d-molovým akordom, ktorý hrajú lesné rohy.
Scherzo opäť cituje ľudovú melódiu. Tentokrát jasne počujeme poľskú mazurku. Je to náročné dielo, ktoré treba hrať s tanečnosťou, ľahkosťou, čistotou a precíznosťou. Sú niekedy v hudbe veci, ktoré sa zdajú jednoduché a ktoré sú najťažšie? Keď si napríklad zoberieme Chopinove mazurky, tiež sa nám zdajú technicky ľahké, no pre hudobníkov sú často veľmi náročné…
Áno, absolútne! Skutoční majstri (v hudbe, ale aj vo výtvarnom umení a ďalších druhov umenia) vedeli, ako veci jednoducho odľahčiť. Čím viac to však budete študovať, čím sa k podstate budete snažiť priblížiť, zistíte, koľko detailov tam vlastne je a aké sú svojím spôsobom zložité.
Ak si spomenieme na Mozartove alebo Schubertove majstrovské diela, tie pre mňa patria medzi najdojímavejšie zo všetkých hudobných diel. Napriek tomu sú dokonalými príkladmi umenia jednoduchosti. Keď však je niečo jednoduché, respektíve javí sa ako jednoduché, neznamená to, že je to ľahké! Mozartova a Schubertova hudba patrí k tým najťažším na interpretáciu. Aj preto je Mozartova hudba súčasťou každého konkurzu.
Ako príklad uvediem baletných tanečníkov. Ich výkon musí vždy vyzerať ľahko, elegantne a bez námahy, no vyžaduje si tú najvyššiu úroveň kontroly tela, tréningu a dokonalosti.
Pomalá veta Weinbergovho diela je nádherná. Je plná bolesti a utrpenia. Myslíte si, že je jadrom symfónie?
Rozhodne hrá hlavnú úlohu v symfónii a môže byť kľúčom k jej pochopeniu ako celku. Svojím temným a pomalým charakterom je tiež dôležitým protipólom predchádzajúceho scherza a nasledujúceho finále, ktoré sršia energiou a elánom.
Ako by ste vysvetlili, že veta končí C dur?
V pomalej časti Weinberg používa melódiu poľskej ľudovej piesne, ktorá opisuje mladé dievča, ktoré pracuje na poli a čaká na západ slnka, aby si mohla konečne oddýchnuť. Niektorí ľudia hovoria, že akord C dur je moment, keď dievča zomiera.
Osobne si nemyslím, že to nevyhnutne potrebuje takýto presný príbeh. Hudba hovorí sama za seba! Ako som už povedal, tento jednoduchý a jasný akord C dur má obrovský účinok po všetkej temnej, ťažkej, depresívnej hudbe, ktorá predchádza. Má takú oslobodzujúcu a upokojujúcu silu, skrátka hudba hovorí sama za seba. Môže to byť aj záblesk nádeje. Lúč svetla v úplnej tme.
Finále je blízke Weinbergovmu priateľovi Šostakovičovi. Aký hudobný materiál rozvíja?
Vo finále symfónie Weinberg rozvíja motív, ktorý poslucháč spozná už od prvej časti. Presnejšie, tretia téma, v prvej časti prezentovaná ako kantabilná a expresívna melódia D dur, sa stáva – mierne upravenou, no vychádzajúc z rovnakého materiálu – mohutnou, no ostrou, neúprosnou a takmer hrozivou vojnovou fanfárou h mol, hranou marcatissimo.
Ku koncu finále, v samom vrchole časti, Weinberg vracia počiatočnú hlavnú tému z prvej časti v rozšírenej forme a vytvára tak pomyselný uzatvárajúci kruh okolo symfónie ako celku.
Šostakovičov husľový koncert je tiež skladba plná emocionálnej hĺbky. Dočkáme sa teda na záverečnom koncerte Allegretto Žilina dvoch emocionálne silných diel?
Áno, skutočne obe diela sú veľmi intenzívne. Boli napísané krátko po skončení Druhej svetovej vojny skladateľmi, ktorí na vlastnej koži zažívali následky vojny a útlaku. Weinberg, najprv žijúci v Poľsku, musel utiecť pred nacistami. Neskôr, keď žil v Sovietskom zväze, zažil obmedzenia a represie, rovnako ako Šostakovič. V ich hudbe je to určite počuť.
Tento koncert nám oboma dielami pripomenie smutný kus našej histórie. Mohli by sme to nazvať historickým dokumentom o Druhej svetovej vojne?
Myslím si, že je to veľmi subjektívne zobrazenie toho, čo život počas 2. svetovej vojny a v tom režime znamenal pre mnohých umelcov a ľudí všeobecne. Možno to bolo pre Šostakoviča a Weinberga niečo ako hudobný denník a vlastná vnútorná terapia, nevyhnutný spôsob, ako dostať von svoje pocity, myšlienky a emócie, ktoré tak dlho nedokázali vyjadriť verbálne.
V husľovom koncerte skladateľ spája lyrické momenty s drámou. Passacaglia je majstrovské dielo a záverečná Burlesque je obrazom poznačenej spoločnosti, ktorá má vo svojom výraze takmer démonický charakter. Cítite ako umelec nejaké podobnosti medzi obrazom vtedajšieho a dnešného sveta? Je Šostakovičova hudba nadčasová?
O majstrovských dielach vo všeobecnosti platí, že sú nadčasové. A to je tiež určite prípad Šostakovičovej hudby. Aj bez toho, aby sme to spájali s konkrétnymi udalosťami a situáciami v našom dnešnom svete, jeho hudba poslucháča vždy zasiahne či dojme, vyvolá veľmi jasný výraz, emócie a atmosféru. A pre tých, ktorí vedia o jeho živote a okolnostiach, za ktorých tvoril svoje diela, môže byť počúvanie jeho hudby ako cestovanie späť v čase a svedectvo jeho očami o tom, čím si musel prejsť.
Celkovo koncert kladie vysoké technické nároky na sólistu, ale aj orchester. Je psychicky náročné naštudovať tieto diela? A napriek ťažkým témam – tešíte sa na Váš debutový koncert so Štátnou filharmóniou Košice a výnimočným sólistom?
Áno, samozrejme. A keďže toto je moja prvá návšteva Slovenska, veľmi sa teším, že uvidím novú krajinu a stretnem hudobníkov Štátnej filharmónie Košice, ako aj slovenské publikum! A veľmi sa teším na spoluprácu s Dmytrom Udovychenkom, bude to tiež naša debutová spolupráca.
Zhovárala sa Zuzana Vachová
Foto: felixmildenberger.com
VERZIA ROZHOVORU V ANGLICKOM JAZYKU:
