Stret dvoch odlišných kultúr – konzervativizmus Európy a na druhej strane spontánnosť a excentrickosť Ameriky. Tradičný valčík a divoký charleston. To všetko korunované vtipnými bonmotmi ponúka jazzová opereta Emmericha Kálmána, ktorej premiéru uviedli v Štátnom divadle Košice.
Opereta je na Slovensku žáner, po ktorom sa v prostredí veľkých kamenných divadiel tvorcovia a šéfovia súborov obávajú siahnuť. Vždy sa pod rúškom nášho typického alibizmu dozvedáme, akou neodmysliteľnou súčasťou našej hudobnej kultúry bola práve opereta, no objavuje sa len útržkovito, v rámci galaprogramov, jubilejných koncertov, skrátka, kráča popri opere ako chudobná príbuzná, úpenlivo čakajúc, že sa jej ujde aspoň zlomok z toho všetkého pozlátka, slávy a lesku. Dokonca aj tvorcovia, ktorí na operetu vsadia, neustále dokola omieľajú tie isté diela, akoby im chýbala odvaha načrieť hlbšie do bohatého a nesmierne inšpiratívneho repertoáru. Najmä inšpiratívneho – práve opereta totiž poskytuje divadelníkom dostatok voľnosti, je to tvárny, živý organizmus, na ktorom sa môžu realizovať, vybúriť svoju fantáziu a priniesť publiku úplne nový rozmer diela s tým, že zachovajú k nemu úctu a jeho pôvodné kontúry ostanú neporušené.
Tvorcom Štátneho divadla Košice odvaha a chuť hľadať nové, nepoznané, no najmä prinášať publiku aj niečo iné, ako je štandardný a opozeraný repertoár, rozhodne nechýba. Veď nič proti titulom ako Slečna vdova či Grófka Marica, Lehárovým veľkým hitom či nebodaj Čardášovej princeznej, no ak divadlá majú neustále prinášať jedno známe dielo za druhým, pre diváka to už môže byť aj únavné – hoc aj v inej réžii, novátorsky spracované. Ísť progresívnou cestou u nás nehraných titulov je vždy náročnejšia cesta, cesta do neznáma. Tú zvolil aj riaditeľ Opery Štátneho divadla Košice Roland Khern Tóth, zariskoval, no nevykročil do absolútneho neznáma bez prípravy – vďaka tomu, že zabezpečil vynikajúci realizačný tím, exkluzívny umelecký patronát a skvelé obsadenie, sa Košiciam podarilo v premiére (22. septembra 2021) uviesť kvalitné dielo s obrovským potenciálom, operetu, ktorú znovuobjavili pre štvrťstoročím, Vojvodkyňu z Chicaga svetoznámeho autora Emmericha Kálmána.
Autor operetných hitov, ktoré sú hrávané aj v našich končinách – spomínaná Čardášová princezná a Grófka Marica, skomponoval jazzovú operetu Vojvodkyňu z Chicaga v roku 1928, teda ešte skôr, ako vôbec mohol reálne prísť do kontaktu so žánrom, ktorý tak brilantne oživuje toto dielo. Politická situácia v Európe ho prinútila spoločne s rodinou emigrovať v roku 1938 do Paríža a neskôr do USA, pričom jeho diela boli počas nacizmu v Európe zakázané.
Hoci má Emmerich Kálmán istú nálepku skladateľa ľahšieho žánru, operety, treba hneď na začiatku povedať, že neprávom. Bol to mimoriadne dobre podkutý hudobný skladateľ, ktorý ovládal svoje remeslo – študoval na Budapeštianskej Zeneakadémia u Jánosa Kosslera, dirigenta, skladateľ a pedagóga nemeckého pôvodu, priateľa Mahlera. Študovali uňho Bartók či Kodály, ale aj iní maďarskí operetní skladatelia. Kálmán bol okrem toho aj skvelý klavirista, od malička nadané dieťa plné muzikality. Jeho prvý počin, ktorý skomponoval, sa vôbec nespája s operetou, išlo o symfonické dielo, ktoré sa hralo dovedna dvakrát: prvý a zároveň posledný. Nebyť žartu, ktorý nevinne poznamenal na margo svojej druhej symfónie, o ktorú nikto nejavil záujem, že to skúsi s operetou, možno by sa k nej ani nedostal. Každopádne, skladateľ sa v myšlienkach začal zaoberať vážnejšie týmto žánrom a spravil dobre. Dodnes v jeho dielach počujeme jeho prirodzený zmysel pre budovanie krásnych, melódií, motívov, ktoré si ihneď zapamätáte, dokonca takých, ktoré akoby sa vám počas predstavení vynárali kdesi z podvedomia. Sú vám okamžite familiárne, hoci neviete presne, kde sa vám v tej hlave vzali. Fascinuje aj jeho ohromujúci zmysel pre inštrumentáciu – bohaté farby, ktoré dokáže v orchestri nájsť v kombinácii s rytmickou členitosťou a pestrosťou, to je určite niečo, vďaka čomu nemožno jeho kompozičné majstrovstvo nazývať „ľahším“ žánrom. No a samozrejme, humor. Ten tvorí osobitú kapitolu premiérovaného diela.
Skladateľ voči sebe, a to nielen v príbehu, ale najmä hudobne, stavia dva kontrastné svety. Európsky, postavený na tradícii, reprezentovaný napríklad viedenským valčíkom, maďarským čardášom a čapášom a moderný, nový svet, prúd z Ameriky, 20-te roky, kedy v hudbe prichádzali „hriešne“ tance ako energický, jazzový charlestone či slowfox, no partitúra je podstatne bohatšia. A ešte pútavejšou a originálnejšou ju spravil šéfdirigent Opery ŠDKE Peter Valentovič, ktorý ju naštudoval s precíznosťou a pridal do nej spontánne, improvizačné témy reagujúce na libreto. Tak napríklad hneď, ako sa predstaví jeden z hrdinov, Mr. John Bondy – táto postava sa podľa pôvodného libreta skutočne tak volá a vynikajúco ju stvárňuje Martin Stolár – nová posila Činohry ŠDKE, herec nastúpil do súboru v januári roku 2020 (alternácia Martin Kovács), v orchestri sa ozve téma Jamesa Bonda. Počas predstavenia ju počujeme ešte niekoľkokrát, vždy, keď sa Bondy svojím typickým spôsobom predstaví, samozrejme, je nemysliteľné, aby ju skomponoval Kálmán, keďže Monty Norman ju zložil v roku 1962. Aj z toho vidno, ako to v orchestri dobre funguje, nielen libreto Vojvodkyne z Chicaga je aktualizované o súčasné momenty z aktuálneho spoločenského a politického diania, ale od pôvodnej predlohy sa dovolí, vo vkusnej miere, vzdialiť aj hudba. Opereta je práve ten žáner, ktorý umožňuje interpretom improvizáciu, ako na javisku, aj počas tvorby samotného diela.
Fakt, že sa budeme pohybovať v žánrovo odlišnom hudobnom umení, podčiarkol príchod šéfdirigenta Valentoviča aj vizuálne – oblečený vo výstredne ružovom saku, s cylindrom, v štýlových slnečných okuliaroch s okrúhlym rámom, akoby mu ich venoval samotný Sam Foster, pozdravil sa s publikom v americkom, žoviálnom štýle. V krátkej predohre svojho revolučného diela Kálmán začína pompéznymi fanfárami, prechádza cez typicky maďarsky znejúcu melodiku a otvára sa vizuálne pôsobivá scéna. Známy maďarský režisér Attila Béres, ktorého si košickí divadelníci prizvali, vychádza z koncepcie, ktorá bola uvedená v Budapeštianskom operetnom divadle v roku 2016.
Pôvodné libreto Juliusa Brammera a Alfreda Grünwalda upravil Attila Lőrinczy a v Štátnom divadle Košice mu dodali ešte ďalší rozmer. Logicky, dej zasadili do Košíc (tak, ako sa peštianska verzia odohráva v Budapešti), dočkáme sa šťavnatých bonmotov – už hneď v prvom obraze sa publiku úctivo predstaví miestny divadelný kritik, ktorého reálnu podobu veľmi rýchlo vyčítate vďaka slovnej hračke s menom, doktor Ungerházy (vynikajúci Tomáš Beličák), stretneme aj chudobného Igora z Trnavy bažiaceho po peniazoch americkej miliardárky, jeho kolega z parlamentu, Boris sa na paškál dostal tiež a rozkošne je stvárnený aj minister kultúry: falzet posadený o dve oktávy vyššie a extravagantný ružový šálik ihneď identifikujú, akú komunitu reprezentuje. Narážky na amerického finančníka maďarského pôvodu Georga Sorosa, predané Slovenské národné divadlo, či vratky ako „poctivý“ zárobok na Slovensku – to všetko a omnoho viac prináša táto opereta, pretože práve toto je žáner, na ktorom sa ľudia vždy bavili. Nie cynicky, ale ironicky – dokázali si vrtnúť do aktuálnych udalostí a reflektovať ich v diele tým správnym spôsobom a v librete sa to podarilo bravúrne. Veď aký by malo význam držať sa pôvodných textov? Obávam sa, že publikum by sa k smrti unudilo. Vďaka tomu, že košickí divadelníci sa s aktualizáciou libreta vysporiadali svojsky a dokázali reagovať na udalosti, o ktorých vie každý jeden divák – to je prvý predpoklad úspechu.
Druhým je samotný príbeh. Hovorí o rozmaznanej americkej milionárke Mary (Eva Bodorová) a jej priateľke Edith (Adriana Ballová), s ktorou sa staví, že si na výlete po Európe kúpi niečo, čo sa za peniaze kúpiť nedá. V stávke je miliarda dolárov. Počas cesty sa Mary zoznámi s Alexom Borisom (Titusz Tóbisz), následníkom trónu Sylvárie, malej fiktívnej východoeurópskej krajiny a ich búrlivé zoznámenie odštartuje súboj dvoch svetov. Je to teda príbeh lásky, ktorý je v divadle a vo svete operety vďačný. Ako to už býva, najprv sa začína konfliktom, až neskôr speje k happy endu. Neodohráva sa však len na pódiu, ale aj vo svete hudby a tanca. Tretím teda je kvalitné obsadenie a realizačný tím.
V diele vidíme temperamentný svet dvoch hudobných a tanečných kultúr (na operete spolupracoval aj baletný súbor ŠDKE, choreografie staval Ondrej Šoth), absolútne odlišných štýlov, ktorý však nakoniec Kálmán pozoruhodne, až dojímavo spája, respektíve vysvetľuje očami hlavnej hrdinky: veď charleston nie je nič iné ako americká čardáš!
Poďme však po poriadku. Počujeme hudbu starého kontinentu, viedenský valčík, krásne kantilénové melódie, trojštvrťový takt, ale aj ľudové tance, ktoré Kálmán štylizuje do kompozične vyššej formy, no i tak v nich rozpoznáme typické prvky. Čardáš v jeho podobe vždy ostane čardášom a čapáš je ihneď rozpoznateľný. Na prvej premiére sa v úlohe hlavného mužského predstaviteľa predstavil Titusz Tóbisz (alt. Amir Khan), ktorý má bohaté skúsenosti nielen s operetou, ale aj s muzikálom, pretože práve táto opereta má blízko k muzikálu. Už od prvej scény, kedy sa ukázal, ho bolo, takpovediac, plné pódium, no tejto postave to pristalo. Titusz, samozrejme exceloval nielen spevácky, herecky, jeho repliky boli dostatočne dynamické, bezchybné a presvedčivé – verili ste mu tú postavu od prvého momentu, no prekvapil aj ako tanečník. Spievať popri tanečných kreáciách – to je azda to najťažšie, čo sa môže interpretovi na pódiu „prihodiť“, a to nielen z kondičného hľadiska. Čapáš mal potrebnú zemitosť, údernosť a temperament a valčík v jeho podaní sentiment, spevácky prejav dokázal oprostiť od operného prejavu a vysoké polohy boli v jeho podaní sebaisté. Aj výrazové spektrum vo vokálnom prejave malo potrebnú škálu emócií: v skladbách v rýchlejšom tempe to priam iskrilo, pulzovalo, v maďarských skladbách dokázal vyzdvihnúť to, čo je typicky národné, uspôsobil piesňam frázovanie, valčíku nechýbala nostalgia a vrúcny cit. Podstatná bola aj spevákova komunikácia s primášom: aj to bol moment, za ktorý je potrebné režisérovi Béresovi tlieskať! Vytiahnuť na pódium huslistu a predstaviť ho v konfrontácii so saxofonistom ako typickým hudobným nástrojom reprezentujúcim jazz, bol nápaditý prvok celej inscenácie, ktorý výrazne obohatil celé dielo.
A ešte jeden moment bol ohľadom Titusza Tóbisza kľúčový: konečne našiel seberovnú partnerku na pódiu. Aj keď Eva Bodorová (alt. Janette Zsigová) v tomto žánri v podstate debutovala, je rovnako vizuálne a osobnostne výrazný typ, ktorý ihneď pritiahne pozornosť diváka. Moment, kedy po schodoch kráča na scénu v extravagantných, červených šatách (vynikajúce kostýmy – Rita Velich) so širokým čiernym opaskom zdôrazňujúcim jej dokonalú siluetu, prvý charleston, ktorý odtancuje, spôsob, akým dokáže vizuálne komunikovať, jej gestá, sexi pohľady, ktoré hovoria za všetko – to všetko v podaní Evy Bodorovej tvorí absolútnu súhru. Keďže jej postava reprezentuje pokrokový svet Ameriky, množstvo peňazí, materializmus, no aj otvorenosť a excentrickosť, teda totálny kontrast voči starému, tradičnému kontinentu Európy, no zároveň aj stret hudobných kultúr, príchodom Mary na pódium robí Kálmán aj v partitúre všetkému rázny koniec a prechádza za oceán, kde v tom čase zúrivo hrali na rozladených klavíroch (spravidla jednoduchší muzikanti, no s o to väčšou energiou) v štýle honky-tonk. Rytmika hrá v tomto prípade prím, melodika a harmónia neboli podstatné – to bol súboj hudby West Coastu a East Coastu, od ktorých sa neskôr odvíjali aj ďalšie štýly v jazze. A v partitúre sme ju počuli celkom zreteľne, bicie, plechové dychy, klavír, no hlavne spôsob akcentácie, s akou dokázali pracovať s beatmi hudobníci, pod vedením šéfdirigenta Valentoviča, bol uchvacujúci. Zrazu sa ten distingvovaný orchester klasickej hudby zmenil na „dirty“ jazz band. Všetko znelo spontánne, bez tej typickej kostrbatosti, ktorá sa spravidla stáva, keď majú takéto telesá hrať zrazu iné žánre, už len takú elementárnu vec, príkladne, ako je prízvuk na inej dobe, ako je štandardom.
A Bodorová s prehľadom na pódiu dokázala vymeniť bel canto za podstatne civilnejší spev. Aj keď opereta sa označuje za jazzovú, v tomto prípade je tak trošku diskutabilné hovoriť o jazze, pretože v rokoch, kedy Kálmán operetu komponoval, sa tento žáner len formoval a tradičný jazz či rané swingové orchestre pracovali na iných hudobno-inštrumentálnych základoch ako sú tance, o ktoré sa dielo opiera. Ako sa k nim vôbec mohol dostať, je pre diváka záhada, kým si neprečíta excelentne spracovaný bulletin, azda jeden z najlepších, aký som kedy k premiérovanému titulu videla. Ponúka aj obsiahly, fascinujúci rozhovor dramaturga inscenácie Stanislava Trnovského, ktorý sa zhováral s Kevinom Clarkom, publicistom, vedcom v oblasti operety a zakladateľom Operetta Research Center v Amsterdame. Zrazu budete vidieť túto operetu v iných súvislostiach, dokonca si prostredníctvom QR kódu môžete vypočuť nahrávky rôznych produkcií, pozrieť dobové fotografie, skrátka a dobre, takto má vyzerať bulletin v 21. storočí. A mimochodom, nájdete tam aj vysvetlenie tej záhady, ako je možné, že Kálmán skomponoval túto revolučnú, hudobne progresívnu operetu ešte pred emigráciou do Ameriky, teda skôr, ako sa dostal do kontaktu s jazzom.
Každopádne, prvky, s ktorými skladateľ pracuje, majú k jazzu blízko. A Eva Bodorová ukázala, že je mimoriadne tvárna interpretka – dokázala na javisku tancovať charleston, popri tom spievať, bez toho, aby to s jazzovými prvkami preháňala vo frázovaní či farbe, no rytmicky s hudbou sedela veľmi dobre a jej spodné polohy zneli príťažlivo a sexy. Speváčka vie prirodzene ovládnuť pódium silou osobnosti a to je jej hlavná devíza, čo je v prípade operety, ktorá sa žánrovo „nebezpečne“ približuje k muzikálu, to najdôležitejšie. Ak sme hovorili o tom, že Titusz Tóbisz hudobne komunikuje na pódiu s huslistom, Eva Bodorová ako Američanka mala svojho dvorného muzikanta saxofonistu. Attila Béres aj v produkcii v Budapešti vytiahol na pódiu soprán saxofón, čím zdôraznil aj vizuálne stret dvoch odlišných kultúr. A sopránsaxofonista Bobby (Ján Kopčák, alt. Tomáš Javnický) to rozbalil naplno – presne takto, s oduševneným prejavom, voľným frázovaním, občasnými „dirty notes“, ale aj príjemnými improvizačnými vsuvkami, má vyzerať ten iný, odlišný, spontánny svet, oproti uhladenému, tradičnému. Dostane dokonca priestor na mini sólový koncert, ozajstným hudobným skvostom však je akýsi muzikantský „battle“ keď na scéne dochádza k hudobnému stretu dvoch odlišných žánrov, ľudová hudba verzus jazz, husle oproti saxofónu, rozhoratá téma v súboji ukáže oboch hudobníkov ako špičkových inštrumentalistov. To je moment, kedy nie sú potrebné slová – hudba rozpráva za všetky postavy. Tak, ako dokáže primáš improvizovať v cifrách, byť invenčný v melodike, má ako huslista vynikajúci sluch, dlhoročné skúsenosti v hre, rovnako skúsený je saxofonista, no iným spôsobom, to však v tomto prípade nehrá rolu. Týmto hudobným číslom prinášajú tvorcovia myšlienku, ako práve umenie dokáže spájať, nájsť spoločnú reč, je schopné viesť k spolupatričnosti.
Nemožno nespomenúť ani ďalší hudobný úlet, ktorý si tvorcovia v partitúre dovolili. V druhom dejstve sa objavil Bonov najväčší hit. Azda niet diváka, ktorý by pieseň írskej kapely U2 With Or Without You nepoznal a keď jej citácia zaznela, bolo to záblesk z jasného neba (mimochodom, aj to sa tam objaví vo vedľajšej úlohe). A najmä prekvapujúce, v akých rozmanitých žánrov dokáže so sebaistotou „lietať“ košický orchester pod taktovkou šéfdirigenta. Eva Bodorová pozdravila hostí premiéry, no nepochybne najvzácnejším hosťom v hľadisku bola dcéra Emmericha Kálmána – Yvonneka Kálmán, ktorá držala nad produkciou umelecký patronát. Je to dáma, z ktorej priam dýcha charizma, Košice si doslova zamilovala, k hudbe svojho otca má vrúcny, hlboko emocionálny vzťah, v jeden deň ju nájdete na premiére baletu Nureyev v Košiciach, na ďalší v Parížskej opere. Miluje umenie, má svojský, tak príťažlivo extravagantný vkus, čo je na nej mimoriadne sympatické, je úprimná, bezprostredná, priamočiara a obklopuje sa takými ľuďmi. Zrejme aj preto rýchlo našla spoločnú reč nielen s riaditeľom Opery Rolandom Khernom Tóthom, ale aj generálnym riaditeľom Ondrejom Šothom a ako sa neraz vyslovila, Košice si ju ihneď získali nádherným historickým centrom, ktoré predtým poznala len z fotografií.
Pani Yvonneka Kálmán po premiére neskrývala radosť, bola nadšená zo speváckych výkonov, hereckých, ale aj tanečných. Konvenovala jej aj réžia Attilu Béresa, ktorý v spolupráci s dramaturgom prepísal libreto a aktualizoval herecké dialógy, samozrejme, pôvodný príbeh zachovali. Pribudla napríklad nová postava, veľkovojvodkyňa Lizaveta, matka princa Borisa, ktorú na premiére vynikajúco stvárnila Viera Kállayová (alt. Tatiana Paľovčíková-Paládiová). Postave dodala komediálny rozmer, nie však karikatúrny ako sa to pri komicky ladených rolách často stáva – herecky bola vskutku brilantná.
Jej partnerom bol Mr. Benjamín Lloyd, otec rozmaznanej Mary alias Bubu v podaní excelentného Ivana Krúpu. Je to generácia hercov, ktorá má v sebe prirodzený šarm – niečo, čo sa naučiť ani zahrať nedá. K tomu si pridajte krásne, hlboko posadený hlas, džentlmenské spôsoby, gráciu a valčík starej školy – jednoducho, radosť dívať sa. Keď sme už pri Lizavete, určite musíme spomenúť Perolina v podaní Stanislava Pitoňáka. Spraviť z nenápadnej, vedľajšej postavy výraznú, skvelú komickú rolu, ktorá je vtipná skutočne do popuku, pretože Pitoňák je úžasný herec s darom reči, gestikulácií a najmä mimiky, to už chce ozajstný kumšt. A najmä. Pitoňák sa vložil do postavy celý: aj keď nebol centrom diania, rolu prežíval natoľko, že výrazom a gestami komentoval všetko, čo sa na javisku dialo. Bol jednoducho neprehliadnuteľný.
V množstve postáv sa vďaka ich charakterovej odlišnosti a presvedčivému hereckému a speváckemu stvárneniu nestratíte. Taká je aj rola naivnej Rosemary v podaní Anety Hollej (alt. Tatiana Hajzušová). Spevácky skúsená Hollá nemala problém so svojím partom a prekvapila hereckou polohou: prostoduchosť tejto postavy opäť môže zvádzať k jej karikatúre, no v tomto prípade sa to nestalo.
Keď prichádzajú do Európy dve výstredné, bohaté Američanky, okrem rozmaznanej Mary je to jej kamarátka Edith Soros (ó áno, George Soros žije! aj to sa dozvieme v predstavení!), ktorú na premiére hrala Adriana Ballová (alt. Vanda Tureková). Pohybovo aj spevácky výborná, preukázala prirodzený cit pre muzikalitu a ten typ civilného spievania, aký sa kedysi v operetách preferoval. Jej farba hlasu je na prvé počutie zapamätateľná, neforsírovala, bola intonačne čistá a hlavne energická, čo tieto typy postáv bytostne potrebujú.
Vojvodkyňa z Chicaga je ďalším trojzložkovým predstavením Štátneho divadla Košice, ktoré ukazuje, ako skvele to vie vo vnútri inštitúcie fungovať, keď sú umelci na jednej lodi. Činohra, Opera aj baletný súbor doslova zaplnili javisko, hlavne v zborových scénach sa ukázala vysoká, profesionálna kvalita a posunula celé dielo zo slovenských reálií na také, ktoré by smelo mohlo prekročiť naše hranice. Košický balet je vo vynikajúcej forme a profesionálne tanečné výkony dali operete presne ten lesk, akým oplývala v čase svojho vzniku a premiéry. Keď v rozhovore Stanislava Trnovského Kevin Clarke spomína legendárneho Huberta Marischku, hovorí, že vedel tancovať tak dobre, ako Fred Astaire, dokonca vraj od neho bral tanečné hodiny. Práve baletný súbor ŠDKE priniesol košickej Vojvodkyni z Chicaga fantastický tanec, lebo povedzme si úprimne – charlestone či valčík sa môže naučiť šikovný herec či spevák, no nikdy nebude vyzerať na pódiu tak, ako keď ho bude tancovať profesionálny tanečník. A keď ešte šéfdirigent nastaví pomerne „crazy“ tempo, rozhodne sa nešetriť muzikantov (ale tak to má byť, hudba predsa musí mať grády, inak to nie je ono, neprišli sme do divadla spať, ale baviť sa!) o skutočnú dynamiku na pódiu je postarané.
Osobitú pozornosť si zasluhujú aj kostýmy, ktoré kráčajú ruka v ruke s odvážnou réžiou. Stret dvoch kultúr si vyžaduje aj patričný akcent na kostýmy, ktoré od prvých momentov reprezentujú kontrast. Konzervativizmus temných tónov oproti extravagancii a výrazným farbám, odvážnym výstrihom, opätkom, účesom. Najväčší režijný úlet je maškarný bál, kde vidíme Snehulienku, rozkošný pár Micky a Minnie Mousa, Draculu, proste Hollywood v plnej paráde.
Operety, ktoré sa dnes vyberajú do repertoáru, by mali reprezentovať tie najlepšie kusy, ktoré v tomto žánri boli napísané. Vojvodkyňa z Chicaga nesporne takým dielom je, nielen myšlienkovo, ale aj umeleckou hodnotou. Bol to mimoriadne originálny a prezieravý ťah zo strany vedenia divadla, že práve po tomto diele siahli. Navyše mnohé operety možno majú krátku životnosť, no skutočnosť, že práve túto znovu objavili aj vo svete, nie je náhodná. Dostatočne to preukazuje aj košická produkcia, ktorá si po premiére oprávnene vyslúžila standing ovation.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Joseph Marčinský
