V rámci Mesiaca Frankofónie sa 14. marca 2019 uskutočnil koncert, počas ktorého nedýchala celá sála v Mirbachovom paláci. Dôvod je prostý. Na klavír hral geniálny francúzsky klavirista Maxime Zecchini, ktorý hral repertoár pre ľavú ruku.
Na svete sú len traja klaviristi, ktorí si trúfnu hrať celý recitál pre ľavú ruku. Jedným z nich je Maxime Zecchini, ktorý sa pre tento odvážny krok rozhodol, keď mal 15 rokov. Dôvod? Povedal si, že na svete je „milión“ klaviristov, ktorí hrajú zväčša podobný repertoár, preto on túžil robiť niečo iné, netradičné, experimentálne a hlavne zaujímavé. Chlapec trafil do čierneho…
V histórii klavírnej literatúry je pomerne malé množstvo skladieb určených pre ľavú ruku. Zdá sa to až nepochopiteľné, ale dobrá technika dokáže všetko. Ale predstaviť si slávne árie od Verdiho či Belliniho, ktoré v transkripcii hrá klavirista len ľavou rukou, to už chce slušnú dávku fantázie. Tento klavirista to dokázal a hral celý náročný repertoár s takým plynulým frázovaním a takou nádhernou, krásne vyváženou dynamikou, že človek, ktorý nevidel zo zadných radov na jeho prsty, mal niekedy podozrenie, že hrá oboma rukami.
Koncert sa začal Prelúdiom a nokturnom opus 9 č. 1 od Alexandra Nikolajeviča Skriabina. Skriabin patril medzi tých experimentátorov, ktorí komponovali klavírne skladby pre ľavú ruku. Voľná forma prelúdia v pomerne ťažkej štruktúre a rýchlom tempe urobila správne entré k nokturnu, ktoré bolo myšlienkovo a výrazovo zo strany klaviristu pochopené. Harmonicky náročný Skriabin musel dať klaviristovi zabrať, nielen čo sa týka techniky, ale najmä pri dynamike. Tá je totiž v nokturne extrémne dôležitá, Zecchini si s ňou však poradil excelentne. Tí, ktorí si mysleli, že ľavá ruka je pri klavírnej hre tak trošku „neohrabaná“, museli byť prekvapení, ak nie v šoku, že zvuk je bohatý a interpretácia vynikajúca.
Medzi „ľavorukými“ interpretmi je azda najslávnejší Ravelov klavírny koncert pre ľavú ruku, ktorý je, samozrejme, v originálnej partitúre aj s orchestrom. Samotný Maxime si však spravil transkripciu a odohral kúsok z technicky obtiažnej skladby, pretože už pri samotnej úprave treba počítať aj s mnohými nástrojmi orchestra – či už sláčikovými, dychovými, atď… Hovorí sa síce, že klavír je malým orchestrom a preto nie je problém v harmónii zahrať aj to, čo v partitúre pre klavír nie je napísané, no musíme si uvedomiť, že vždy hovoríme o úprave pre ľavú ruku, ktorá musí suplovať tú pravú. A to už je ťažký oriešok. Nie však pre rodáka z Paríža, ktorý aj Ravela zvládol s potrebnou ľahkosťou a farebnosťou, zapájal pritom rôzne registre a pohyblivosť jeho ľavej ruky bola priam neuveriteľná. Keby sme nevideli na vlastné oči, z rozprávania len ťažko uveríme…
Absolútnymi špičkami boli úpravy svetoznámych árií. Verdiho Miserere z opery Trubadúr je hitom pre všetkých milovníkov opery, rovnako aj prekrásne spevná, lyrická ária plná smútku Casta Diva z opery Norma od Belliniho. Suplovať naraz vokálny part a orchester, na klavíri a ešte k tomu len s ľavou rukou, sa zdá byť nepredstaviteľné. A predsa, v Mirbachovom paláci v podaní Maxima Zecchiniho znela božsky nádherná hudba. V priestore sa vynímali spevné melódie árií, ktorým nechýbal adekvátny sprievod. Klaviristovi sa podarilo oba tieto kusy zahrať ako komplexné dielo, z ktorého bol citeľný dominujúci vokálny part. A je záhada, ako to všetko zvládol ľavou rukou. Plynulosť a zvukovú jednotnosť skladieb dosahuje častejším používaním pedálu, ktoré navyše skladby robia romantickejšími.
Okrem toho ešte zaznela Massenetova Méditation de Thais a Schulhoffova technicky náročná Suita č. 3. Presvedčivý výkon francúzskeho klaviristu nenechal nikoho chladným. Od publika si vyslúžil niekoľkokrát standing ovation. Nadšenému obecenstvu sa prihovoril v slovenskom jazyku, čím ukázal svoju inteligenciu a zároveň šarm. Keď hudobníkovi nechýba šarm, má zaručenú polovicu úspechu. V jeho prípade to tak aj je. Maxime má v sebe výnimočnú charizmu, veľmi silnú emocionalitu, ktorú tak úspešne pretavuje do klavírnej interpretácie.
Záverom potešil publikum niekoľkými bonbónikmi. Po náročnom repertoári zvolil niečo z pop hitoviek. Veľmi dobrý výber. Tieto však hral oboma rukami s vtipným komentárom, aby dokázal všetkým, že vie hrať aj oboma rukami. Uvoľnené publikum hltalo každú jednu frázu. Notoricky známy song My Way od Franka Sinatru obecenstvo takmer roztancovalo a krv v žilách rozprúdili piesne z muzikálu West Side Story od Bernsteina. No mohol si zvoliť lepší záver? Určite nie. Celé publikum ho skrátka milovalo a Maxime Zecchini predviedol nezabudnuteľný koncert, na ktorý budeme ešte dlho spomínať, pretože nám po ňom ostanú hlboké stopy v duši.
Zdroj foto: Francúzsky inštitút na Slovensku, youtube
