„V súčasnosti často uvažujem nad tým, čo sa stane, ak sa umenie a kultúra k divákom nedostanú. Vnímam to ako obrovské riziko pre spoločnosť. Pandémia a zavretie vyvolávajú v ľuďoch akoby zastavenie sa v čase a priestore. Začína sa nám meniť myslenie a vzorce správania. Najhoršie na tom je, že sa mnohí začínajú uspokojovať s izoláciou, do ktorej sa sami dostali. Bojím sa, že im táto ohraničenosť začne vyhovovať, pretože zrazu nemusia nič. Nemusia sa rozvíjať, nemusia žiť v spoločnosti,“ hovorí riaditeľka Divadla ACTORES Tatiana Masníková.

 

Ako hodnotíte rok 2021 z pohľadu Divadla ACTORES?

Tak ako sa dnes hovorí o dôsledkoch pandémie na gastronomický sektor či oblasť  cestovného ruchu, vo veľmi zlej situácii je aj kultúra, ktorá je doslova bezmocná. Divadlo hráme iba vtedy, keď je nám to umožnené a to s prísnymi opatreniami a s menším počtom divákov. Veľakrát sa tak stáva, že síce predstavenie odohráme, ale keď spočítame náklady, znamená to pre nás stratu. Vážime si však každého diváka a hráme pre neho radi. Aj preto sme ochotní túto stratu znášať. 


Rok 2021 sa v divadle aj napriek opatreniam niesol v duchu veľkého snaženia. Hrávali sme najmä v jarných a letných mesiacoch a navyše sme už od minulého roka pripravovali divadelný festival TEMPUS ART, aby sme občanom i návštevníkom mesta priniesli to najzaujímavejšie z divadelného sveta. Podarilo sa nám prísť aj s dvoma premiérami. Prvou bola inscenácia Kto sa bojí Zombie?, ktorá sa dotýka  témy utečeneckej krízy a druhá paranormálna komédia Profesor, hovoriaca o strachu, ktorý v sebe nosíme. 

Je nám veľmi ľúto, že tento rok sa nemohli uskutočniť nedeľné predstavenia pre deti Cesta za rozprávkami, ktorých vyvrcholením býva príchod Mikuláša na javisko a rozdávanie darčekov pre deti, ktoré majú radi divadlo.

Mestské divadlo ACTORES, inscenácia Franz W

Prečo ste si vybrali spomínané inscenácie?

Téma utečeneckej krízy sa neraz zbytočne politizuje. Vnímam, že nie všetci ľudia sú ochotní otvoriť srdce tým, ktorí trpia. Mnohí si dnes neuvedomujú, v akých podmienkach žijú ľudia v krajinách poznačených vojnou alebo chudobou. Pri príprave inscenácie som čítala mnohé príbehy ľudí žijúcich v Afrike či v Sýrii. Dostáva sa k nám iba málo relevantných informácií. Veľakrát sa téma dokonca zneužíva aj vo vzťahu k vlastnému egu. V inscenácii Kto sa bojí Zombie? nedávame recept, ani návod na to, čo by sme mali urobiť, pretože odpoveď je mimoriadne zložitá. Naším cieľom bolo, aby si divák vypočul rôznorodé názory politikov, ale aj tých, ktorí sedia doma pri televíznej obrazovke alebo v krčme pri pive. Tým, že som mala možnosť si naštudovať tému cez rôzne dokumenty a texty od sociológov a filozofov, som si povedala, že neuškodí, ak sa s ňou oboznámi aj široká verejnosť. 

Diváci, ktorí si pozreli našu inscenáciu, ma mimoriadne potešili, pretože ju prijali a o téme chcú diskutovať. Tým sa mi potvrdilo, že aj v Rožňave máme vyspelé publikum.

Čo chce povedať divákovi inscenácia Profesor?

Ide o hororovú komédiu, v ktorej Profesor Goodman vedie prednášku na tému strachu. Strach je najväčší nepriateľ človeka, no zároveň bez neho nevieme žiť. Dokonca ho potrebujeme. Strach nás však môže ovládnuť až do takej miery, že človek začne veriť niečomu, čo vôbec neexistuje alebo niekomu, kto nám klame. Aj keď vieme, že to nie je pravda, ľahko uveríme, že to pravda je a v tomto presvedčení pokojne zotrváme aj dlhé roky a ešte tú nepravdu a strach ďalej šírime. Stretávame sa s tým v súčasnosti aj pri tak často diskutovaných hoaxoch a dezinformáciách.

K strachu nás často vedie aj pocit viny. Ak sa cítime byť vinní, strach sa ešte znásobuje a sme schopní ospravedlňovať samých seba, svoje konanie, pohnútky nielen voči sebe, ale aj voči iným. Otázky v Profesorovi sú síce psychologické, ale sú stvárnené ľahko a komediálne. Neznamená to však, že divák sa v hľadisku občas nezľakne. 

Inscenácia Profesor, Divadlo ACTORES.

Dala by sa nájsť medzi Profesorom a súčasnosťou, v ktorej žijeme, akási paralela?

Naším zámerom nebolo hľadať paralelu s pandémiou, ale je pravda, že strach sa dotýka aj jej. Dnes majú napríklad mnohí ľudia strach z vakcíny, z toho, že ich pandémia dobehne alebo že niekto z ich rodiny Covid-19 neprežije. Strach nás obmedzuje a kvôli nemu sa často nedokážeme pozrieť triezvymi očami na realitu života, o ktorého kvalitu nás zároveň aj oberá.

Dá sa vôbec robiť umenie počas pandémie?

Skutočné umenie a tvorba je proces, pri  ktorej umelec reflektuje spoločenské témy, svet ľudí a jeho morálku ako aj odveké otázky súvisiace so samotnou podstatou a existenciou bytia. To všetko sú ťažké témy, ktoré, keď sa umenie robí naozaj poctivo, prenikajú skrze umelca a zažíva svoje vnútorné besy. Akousi katarziou pre umelca je, keď ním spracovanú tému sprostredkuje publiku a dostáva od neho spätnú väzbu. 

Mnohí kolegovia z iných divadiel sa dostávajú do ťažkého smútku až stavu depresie, pretože naším poslaním je odovzdávať publiku hodnoty. Je to vo svojej podstate smutný príbeh, o ktorom sa ťažko rozpráva a dúfam len, že naša duša nevyhasne. 

Inscenácia Profesor, Divadlo ACTORES.

Ako reagovali vaši diváci, keď nemohli prísť do divadla?

V súčasnosti často uvažujem nad tým, čo sa stane, ak sa umenie a kultúra k divákom nedostanú. Vnímam to ako obrovské riziko pre spoločnosť. Pandémia a zavretie vyvolávajú v ľuďoch akoby zastavenie sa v čase a priestore. Začína sa nám meniť myslenie a vzorce správania. 

Najhoršie na tom je, že sa mnohí začínajú uspokojovať s izoláciou, do ktorej sa sami dostali. Bojím sa, že im táto ohraničenosť začne vyhovovať, pretože zrazu nemusia nič. Nemusia sa rozvíjať, nemusia žiť v spoločnosti. Stačí, ak si vypočujú susedku na chodbe, ktorá im povie nejakú správu, či už pravdivú alebo lživú, a dokonca nad ňou nemusia ani rozmýšľať. 

Obávam sa, že nám začína vyhovovať jednoduchší spôsob prežívania. Žiaľ, zabúdame na deti a mladých, ktorí sa potrebujú skutočne rozvíjať, pretože raz budú spoluvytvárať našu spoločnosť, od ktorej očakávame, že bude lepšia a hodnotnejšia. 

Riaditeľka Divadla ACTORES, Tatiana Masníková.

Čo je pre vás v Divadle ACTORES momentálne najťažšie?

Najťažšie je pre nás nehrať, nemať diváka alebo zo dňa na deň meniť plány. Nadarmo skúšame nové inscenácie a pripravujeme nové podujatia, ak sa zrazu zmenia opatrenia alebo sa nehrá vôbec. Naše divadlo nemá žiadnu podporu z ministerstva kultúry, aby sme napríklad mohli požiadať profesionálov, nech nám nakrútia aspoň jednu inscenáciu a diváci si ju mohli pozrieť online. 

Kultúra je dnes rozdelená na zriaďovanú a nezávislú, a teda buď patrí pod ministerstvo kultúry alebo pod samosprávu. Práve toto rozdelenie robí mnohé divadlá a kultúrne centrá na Slovensku závislými iba od samospráv, ktoré sa však boria s finančnými prostriedkami. Kultúra je tak mnohokrát na chvoste. 

Niekedy sa mi javí, akoby kultúra pre vládu najmä v časoch pandémie ani neexistovala. Napríklad v takom Španielsku dostane študent 400 eur ročne, aby mohol navštíviť múzeá, divadlá či kiná. Situácia na Slovensku je momentálne taká, že kultúrne poukazy prakticky ani neexistujú. Pre spoločnosť, ktorá myslí na svoju budúcnosť, sú vzdelanie a kultúra prioritou.  

Naša spoločnosť je rozdelená, a naša nekultúrnosť sa čoraz viac prejavuje aj v komunikácii, chýbajúcej vzájomnej úcte a empatii. O tom ako bude vyzerať v ďalších dekádach, rozhodujeme už dnes. Ak dnes najmä mladí ľudia nemajú prístup ku kultúre a hodnotám, ktoré nás formujú, ako chceme ako spoločnosť dospieť na úroveň vyspelých krajín?

Inscenácia Franz W. Divadlo ACTORES.

Čomu ste sa v divadle venovali, keď ste nehrali?

Pripravujeme najmä nové inscenácie. Do budúceho roka máme viacero plánov, kedy by sme okrem inscenácií chceli uskutočniť aj rôzne zaujímavé diskusie, premietanie filmových dokumentov v našom A-Clube, oboznámiť ľudí s historickými udalosťami Rožňavy a  rozprávať sa s nimi aj na aktuálne spoločenské témy. Takisto sme sa rozhodli skrášliť prostredie divadla a zútulniť prostredie foyeru, kde si návštevníci a diváci budú môcť príjemne posedieť. 

the FAMILY BANDWAGON 2. Komická divadelno-hudobná show na ulicu i do divadla…

Chceme viac robiť aj s deťmi, ktorým by sme okrem rozprávok radi ukázali, čo obnáša práca osvetľovača či zvukára, aby mohli hlbšie nazrieť do zákulisia a tajov divadla. Otázkou je, či nám toto všetko pandémia dovolí a koľko divákov budeme môcť hostiť počas opatrení v našom divadle.  

Ako dlho bude ešte podľa vás táto situácia trvať? Čo všetko napokon vo vašom divadle zmenila?

Podľa môjho názoru bude život v pandémii trvať ešte dlho. Niektorí odborníci hovoria aj o štyroch či viac rokoch. To, či sa skončí skôr, však bude závisieť od každého z nás. 

Pandémia nám v divadle priniesla iné tempo a vnímanie času. Kým v minulosti sme pracovali aj 12 hodín denne, dnes odchádzame domov v klasickom čase, čím môžeme byť viac so svojou rodinou a blízkymi. To ešte neznamená, že sme šťastní, pretože pociťujeme akúsi prázdnotu. Potrebujeme pracovať a tvoriť viac. Jednoducho sme na to zvyknutí, pretože tvorivá práca nás aj napriek nadčasom vždy napĺňala. 


Hra ocenená prestížnou americkou cenou Josepha Jeffersona za najlepšiu hru… DNI V DAŽDI.

Ako ste sa v divadle vyrovnali s poslednými opatreniami, keď do neho môžu iba zaočkovaní alebo diváci po prekonaní Covid-19?

Všetci herci v našom divadle sú zaočkovaní. Zaočkovať som sa dala aj ja. Dôvod bol jednoduchý a prirodzený. Ak sa stretávame s publikom, obzvlášť s deťmi v hľadisku alebo vo foyeri divadla, musíme urobiť všetko preto, aby sa ľudia v našom divadle cítili bezpečne. Preto považujeme za našu povinnosť, aby sme sa pravidelne testovali v divadle. Každý z nás má doma aj samotesty, stali sa bežnou súčasťou nášho života. 

S opatreniami súhlasíme, pretože je správne, ak divák nechráni len seba, ale aj suseda, ktorý sedí vedľa neho v hľadisku. Nehovoriac o deťoch. Nedala som sa zaočkovať zo strachu pred Covidom, ale preto, lebo sa mi ťažko žije s výčitkami svedomia. Tým nechcem povedať, aby sa dali zaočkovať tí, ktorí nechcú a ktorí všemožne bojujú proti očkovaniu. Je to každého osobná vec. Čo sa týka mňa, nechala som sa zaočkovať aj tretíkrát, pretože by som nedokázala žiť s vedomím, že aj kvôli mne zomrel človek, ktorého nemohli operovať v nemocnici pre nedostatočné kapacity alebo zomrelo dieťa, ktoré potrebovalo akútnu pomoc. Som umelkyňa, lomcujú mnou emócie a súcit. Neviem postupovať inak.

Nedávno ste navštívili rožňavskú nemocnicu, aby ste zdravotníkom covid oddelenia vyjadrili v mene miestnej komunity podporu a dali im najavo, že ste s nimi. Prečo ste to urobili?   

Nebol to môj nápad. Bol to nápad našej spolupracovníčky Petry Nagyovej, ktorá zažila veľmi zlú pandemickú situáciu v Španielsku a ktorá sa inšpirovala tamojšími komunitami. Samozrejme nás nápad v divadle nadchol a potešil. Oslovili sme aj miestnu cukráreň a kvetinárstvo, či by mali chuť sa zapojiť. Neváhali ani na chvíľu, čo svedčí o sile komunity a odhodlanosti miestnych podnikateľov podporiť dobré veci.  

Na rožňavskom covid oddelení sa strieda asi 60 zdravotníkov z rôznych ďalších oddelení. Mnohí sú vyčerpaní a doplácajú na to aj ich rodiny. Niektorí zdravotníci dokonca ochoreli, keďže ich deti priniesli nákazu zo škôl. Keď som odchádzala z nemocnice, uvedomila som si, ako málo im dokážem pomôcť. Lekári a sestry sú pre nedostatok zdravotníckeho personálu celé dni na nohách. Tento stav trvá už takmer dva roky. 

Pandémia je náročná aj na psychiku. Kto z nás si dokáže predstaviť, že nám priamo pred očami umieral človek? Keď sme sa pýtali, čo by pomohlo zdravotníkom, dostali sme jasnú odpoveď. Nemocnica vyslala odkaz najmä pre ľudí, ktorí stále váhajú, aby sa dali zaočkovať. Túto možnosť budú mať Rožňavčania i obyvatelia okresu už aj v sobotu, 18. decembra, v priestoroch vakcinačného centra v rožňavskej nemocnici sv. Barbory. 

Otázka, ako ešte môžeme pomôcť, je na každom z nás. V tomto prípade však ide o zdravotníkov a ľudí, ktorí aj v tejto chvíli bojujú o svoje životy.

Spoločnosť je v súčasnosti rozdelená. Je december, čas adventu, čo najviac si želáte v tomto čase? 

Je čas, kedy zapaľujeme sviečky, modlíme sa k Bohu, aby nám bolo lepšie. To ale nestačí. Mnohí si prajeme zdravie, ale ja si prajem zdravie pre každého. Prajem si, aby veda tak pokročila, že sa budeme vedieť vyliečiť aj z náročných ochorení. Želám si, aby sme sa naučili byť vďační. 

Divadlu ACTORES prajem veľa divákov, či už očkovaných, testovaných alebo takých, ktorí prekonali Covid-19, pretože ich skutočne potrebujeme. Tak, ako reštaurácie potrebujú svojich zákazníkov, zjazdovky svojich lyžiarov a učitelia na školách svojich žiakov a študentov. V neposlednom rade si želám, aby sme všetci mali zdravé, pokojné a láskyplné Vianoce. Tešíme sa na našich divákov a stretnutia v divadle v Novom roku.  


 

Zhovárali sa Petra Nagyová a Daniel Staník

Zdroj foto: portrét Tatiany Masníkovej: Petra Nagyová, foto z inscenácií: archív Divadla ACTORES

 

PROFIL

Tatiana Masníková je režisérka, dramaturgička, prekladateľka a riaditeľka profesionálneho Divadla ACTORES v Rožňave. Vyštudovala divadelnú vedu a réžiu na Divadelnom inštitúte Karpenka – Karého v ukrajinskom Kyjeve. Pôsobila v prešovskom Ukrajinskom národnom divadle (dnes známe ako Divadlo Alexandra Duchnoviča) a tiež v Divadle Jonáša Záborského v Prešove a vyučovala na Konzervatóriu v Košiciach. V roku 1994 založila spolu so svojimi študentmi v Rožňave Divadlo ACTORES. Dôležité miesto v jej tvorbe majú aj autorské projekty divadla. Dvere na svetové festivaly si divadlo otvorilo hneď prvou inscenáciou Plot (1994), ktorá bola ocenená na festivaloch v Kanade a vo Venezuele. Z ďalších inscenácií spomeňme Pokrvné puto, Fyzici, Šuflikári, Láska Dona Perlimplína, Animus, Čakanie na Godota, Mefisto, Faust či Wagner a ďalšie. Divadlo uviedlo svoje inscenácie aj v krajinách ako Čile, India, Mexiko, Egypt, Belgicko, Nemecko, Lotyšsko, Estónsko a v ďalších. Je členkou Prezídia Akadémie divadelných tvorcov na Slovensku.


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno