„Ľuďom, a najmä politikom treba trpezlivo vysvetliť, že národ je definovaný hlavne kultúrou, a nie počtom vyrobených kórejských automobilov,“ hovorí pre náš portál pedagóg, skladateľ a hudobník Erik Rothenstein.

Ak sa na obdobie pandémie máte pozrieť ako pedagóg a zároveň ako hudobník, aranžér a hudobný skladateľ – čo Vám pandémia dala a čo vzala?

Vnímam pandémiu jednak ako malú katastrofu, ktorá postihla mnoho ľudí a pripravila ich o živobytie. To je krutá stránka reality, ktorá sa týka aj nás ako koncertných hudobníkov. Na strane druhej je to možnosť naozajstného reštartu. Ukazuje sa čo je dôležité. V mojom prípade je to spôsob ako pedagogicky osloviť, zaujať a udržať si žiakov a ako koncertný hudobník osloviť publikum. Online priestor ukázal našu nepripravenosť. Mám za sebou vcelku bohatú koncertnú činnosť, takže koncerty mi síce chýbali, ale viem žiť aj bez nich. Chýba najmä sociálny kontakt s hudobníkmi, kamarátmi. Z toho hľadiska  som mal čas sa zamyslieť čo robím a sám pred sebou si odôvodniť zmysel svojej činnosti ako skladateľ a interpret.  Dokončujem nejaké kompozície, ktoré na mňa čakali v šuflíku.

Je to samozrejme problém, ktorý sa netýka len Slovenska, ale globálne, celého sveta. Napriek tomu, keď sa dívame na okolité krajiny – a nemusíme sa porovnávať so štátmi ako sú Nemecko či Francúzsko, ktoré investujú do kultúry desiatky miliónov eur, myslíte si, že sme krajinou, ktorej na kultúre záleží?

Neviem na to jednoznačne odpovedať. Problém je možno asi to, že každý vníma kultúru inak. Prezident Schuster vítal návštevy drienkovicou a pán Gašparovič dával do daru detviansky opasok a valašku. Na strane druhej tu bol napr. pán Kováč, ktorého som vídaval v prezidentskej lóži v Slovenskej filharmónii, ktorá inak väčšinou zíva prázdnotou. Myslím, že tá priepasť medzi rurálnym, ľudovým spektrom spoločnosti a druhou stranou, ktorú reprezentuje napr. „kaviarenská elita“ sa zväčšuje. To môže mať, resp. už aj má katastrofálne následky. Je dosť frustrujúce keď ľudia posielajú umelcov vykladať prepravky a časť verejnosti hercov národného divadla pokladá za diablov. Spoločnosť je kultúrne rozdelená, čo sa prejavuje nielen v politike, životnej úrovni, ale aj v každodennom živote a vnímaní potreby kultúry. Chýba nám silná osobnosť mimo politiky, ktorá by vedela zjednotiť obe strany a z dlhodobého hľadiska stavať mosty a preklenúť priepasť. Slovenské dedičstvo spočíva v bohatej ľudovej tradícii, ktorá by sa mala z 19. storočia posunúť do dnešných dní, podobne ako sa to stalo napr. v Rakúsku. Potom bude aj širšia masa ľudí reflektovať a chápať moderné umenie. Pani ministerka kultúry sa ešte len hľadá a ostatných členov vlády táto problematika tradične vôbec nezaujíma. Ľuďom, a najmä politikom, treba trpezlivo vysvetliť, že národ je definovaný hlavne kultúrou a nie počtom vyrobených kórejských automobilov. Vami spomenutí Francúzi a Nemci majú dlhodobú tradíciu súkromnej podpory kultúry. U nás, bohužiaľ, väčšina oligarchov nadobudla majetky primitívnym pokútnym spôsobom, čo sa odráža aj v ich vnímaní kultúry. Nádej je možno v ich deťoch, ktoré pošlú študovať do zahraničia a ktoré následne posunú školstvo, kultúrne inštitúcie a celú problematiku o úroveň vyššie.

 

Počas prvej vlny pandémie od marca do júna, kedy prišli postupné uvoľnenia opatrení, boli muzikanti zavretí v online priestore. Ako ste toto obdobie trávili Vy?

Máme našťastie veľkú terasu, ktorá umožnila určitú kontempláciu. Druhé šťastie a požehnanie sú naše deti. Sú našim zrkadlom a v tomto čase pandémie to platí dvojnásobne. Zaujať ich bola úloha, ktorá spolu s mojou manželkou stimulovala našu predstavivosť a zodpovednosť. Nuž cvičil som ešte nejaké kondičné fyzické cvičenia. Ale hlavne, vytiahol som basový klarinet a začal som po dlhej dobe zisťovať, ako sa na ňom má hrať.

A k čomu ste dospeli? Takéto niečo sa totiž udialo u mnohých hudobníkov a dokonca nacvičili aj zaujímavý repertoár. Budeme Vás počuť hrať na basovom klarinete v nejakom najbližšom projekte? Je to farebne zaujímavý nástroj…

Matúš Jakabčic so svojim CZ-SK Big Bandom, ktorého som členom, mal v pláne nahrať album. Korona zámer prekazila. Mali by sme ísť do štúdia tento rok a chcel by som kvôli peknej farbe “basáku” tento nástroj využiť v rámci saxofónovej sekcie. Okrem toho mám v pláne nahrať niekedy aj sólové jazzové CD, kde sa určite tiež objaví.

Pôsobíte aj ako pedagóg na Konzervatóriu a aj na ZUŠ. Našli ste už kľúč, ako sa vysporiadať so vzdelaním na diaľku? Je vôbec možná výuka hudobného nástroja na diaľku? Nechýba Vám kontakt so žiakmi?

Samozrejme fyzický kontakt chýba. Hra na dychový nástroj si ho vyžaduje. Snažil som sa však zadávať žiakom úlohy, ktoré mali stimulovať ich predstavivosť a schopnosť uberať sa vlastným smerom. Menším deťom dávam kreatívne úlohy, do ktorých môžu zapojiť nenásilnou formou aj svojich rodičov. Osvedčilo sa mi, keď študenti nahrávajú preberané skladby, ktoré potom online diskutujeme. Žiakom prípadne nahrám aj ja nejaké video alebo im vyrobím klavírny podklad do ktorého hrajú. Či už na ZUŠ-ke alebo konzervatóriu, žiadam od nich zvládnutie základného učiva ako odrazového mostíka pre ďalší rozvoj. Dlhodobo nie je online vyučovanie udržateľný spôsob výučby dychových nástrojov. Krátkodobo je možné zadať študentom úlohy, najmä v oblasti cvičenia rytmu, transkripcií skladieb a pod. V oblasti techniky hry je to obtiažne, až nemysliteľné.

 

Učiteľské povolanie je na Slovensku pomerne podhodnocované. Myslíte si, že aj koronakríza prispeje k tomu, aby sa cenila táto profesia viac? Budeme sa správať kultúrnejšie alebo naopak, skôr si „zaslúžime“ ešte niekoľko „covidových príučiek“?

V prvých dňoch lockdownu, keď sa rodičia učili online spolu s deťmi, si mnoho z nich uvedomilo, aké je učiteľské povolanie náročné. Neviem však, či príde k väčšiemu oceneniu práce učiteľov. Závisí to aj od toho, či sa zlepší úroveň školstva, či bude schopné pripraviť žiakov na rýchlo meniaci sa svet a jeho výzvy. Treba oslobodiť učiteľov od zbytočnej byrokracie, zvýšiť platy, aby na školách mali záujem učiť kvalitní pedagógovia a spraviť reformu smerom k demokratickému a vedomostnému školstvu. Kovidová príučka nám ukázala v akom stave je digitalizácia na školách a ako flexibilne vieme reagovať na nečakané situácie. Som však bohužiaľ skeptický. Momentálne je napätá situácia. Vláda bojuje sama so sebou, ľudia sú nervózni a na ocenenie práce učiteľov chýba empatia.

 

Keď sme spomínali uvoľnenie opatrení, ktoré prišlo vlani začiatkom leta, mnohí aj dúfali, že sa to všetko skončí a začneme žiť opäť normálne. Leto bolo pomerne priaznivé a Vy ste ho využili na nahratie Vášho albumu Čierna labuť s ansámblom SO36, ku ktorému sa ešte dostaneme. Boli ste medzi tými, ktorí verili, že to bude už natrvalo lepšie? Prečo ste sa rozhodli nahrať tento album?

V lete sa nám zrazu otvorilo okno, kde sa nám naskytla možnosť nahrať náš album. Hudobníci sa koncom augusta vrátili z dovoleniek a radovánok. Sláčikové kvarteto je zložené z členov Slovenskej filharmónie, ktorí sa v tom čase mohli zúčastniť nahrávania. Ostatní členovia si tiež vytvorili priestor na štúdiovú session a skúšky a skladatelia nám už v tom čase dodali materiál. Vytvorilo sa okno a nikto nevedel, čo sa bude diať následne. Bola to naozaj súhra pozitívnych okolností, že sme album naskúšali a nahrali. Keby sa to malo realizovať napríklad o dva týždne neskôr, nebolo by možné ho nahrať. Čo sa týka nejakej predpovede do budúcna, nemali sme vôbec žiadne plány. Či bude covidová situácia lepšia alebo sa zhorší, sme naozaj netušili.

 

Čierna labuť je filozofickým albumom, ktorý sa snaží kompozičnými a výrazovými prostriedkami hudby reagovať na súčasnú pandemickú situáciu. Východiskom pre skladateľov sa stala kniha s rovnomenným názvom autora Nassima Nicholasa Taleba. Bola pre autorov skladieb priamym zadaním alebo voľnou inšpiráciou? A prečo práve tento bestseller sa stal voľbou pre aktuálnu situáciu?

Mojim zámerom bolo, aby ansámbel hral súčasnú hudbu. To znamená tvorbu súčasných skladateľov. Keď som minulý rok na jar rozmýšľal aký koncept vytvoriť pre náš nový album, prišiel práve do Európy a k nám kovid. Bola to téma dňa, súčasnosť. Spomenul som si vtedy na Talebovu knihu, ktorá sa mi zdala vtipná a poučná. Autor v nej opisuje Čiernu labuť ako nečakanú udalosť, ktorá má veľký vplyv a nedá sa predvídať. Zároveň dnes však tvrdí, že kovid bol predvídateľný… Keďže zámerom, ako som spomínal, je reflektovať súčasnosť, zdalo sa mi to ako vhodné zadanie, ktoré by koncepčne držalo album pokope. Popri obsadení ansámblu je téma tmelom, ktorý spája jednotlivé skladby. Skladatelia ju mohli a aj poňali voľne. Každý z nich prispel svojim rukopisom a kompozičným prístupom k vytvoreniu väčšieho kompaktného celku. 

Erik Rothenstein, Foto: Rudolf Baranovič

V histórii jazzu poznáme prepojenie klasickej hudby a jazzu, od prvých začiatkov, kedy hudobníci ako Dave Brubeck prinášali do interpretácie a kompozície typické harmonické a metrorytmické štruktúry európskej hudby, cez vznik free jazzu, saxofonistu Ornetta Colemana, až po neskoršie, avantgardné prúdy, ako sú napríklad – tvorba saxofonistu Johna Zorna, klaviristu Cecila Taylora a mnohých ďalších. Sú to tvorcovia a interpreti, ktorí experimentujú a snažia sa objavovať nové soundy, nové prístupy v tvorbe. Sú aj pre Vás tieto inovátorské prístupy inšpiratívne? Pretože z Vašej tvorby s týmto ansámblom je zrejmé, že tradičnou cestou ste sa vydať nechceli…

Áno, inovatívne prístupy ma určite oslovili. Svojho času som ich však nebral ako nejakú avantgardu, ale ako prirodzený vývoj daného žánru a hudby. Už na strednej škole som sa prvý krát dostal k Brubeckovi a jeho saxofonistovi Paul Desmondovi. Bola to jedna z inšpirácií, kvôli ktorým som začal študovať saxofón. Colemana a Zorna som objavil o niečo neskôr a obaja ma svojim prístupom očarili. To, ako som sa snažil koncipovať Ansambel SO36 nebola primárne snaha o netradičnú cestu. Je to skôr cesta hľadania nových podnetov a potreby slobodného vyjadrenia sa. Z toho vyplýval aj výber a oslovenie interpretov a skladateľov. Či je to inovatívne, inšpirujúce, nech posúdi poslucháč.

 

Na albume Čierna labuť spájate hudobníkov klasickej hudby, ktorí tvoria sláčikové kvarteto a barytón saxofón, gitaru a klavír. Zvukovo toto spojenie tvorí zaujímavý, originálny sound, zároveň však dáva priestor aj na polyfonické možnosti. Ak však máme hovoriť aj o jazzovom žánri, vždy vyvstáva otázka, do akej miery sa hudobníci fixne pridŕžali notovej predlohy a či im bol poskytnutý priestor pre improvizáciu?

Pred dvomi rokmi sme uskutočnili náš prvý koncert s projektom Gershwin reloaded. To je najjazzovejší repertoár ansámblu postavený z veľkej časti aj na improvizácii v tradičnom jazzovom duchu. Pred rokom sme sa predstavili s projektom Velvet, s témou k 30.výročiu Nežnej revolúcie. Bol to koncert spojený s vizuálnym premietaním a plochami pre improvizáciu, ktorú každý sólista poňal podľa svojich predstáv. Pre album Čierna labuť som oslovil vyslovene skladateľov vážnej hudby. Okrem jednej voľne improvizovanej saxofónovej kadencie v skladbe Unforgetable od Egona Kráka ansámbel interpretuje predpísaný notový zápis. Je tu však stále určitý priestor na kreativitu a možnosti poňať subjektívne koncept a realizáciu skladby. Snažili sme sa „pohrať“ s farbami nástrojov, s ich vzájomnou zvukovosťou, dynamikou a agogikou. So skladateľmi sme konzultovali ich predstavu o interpretácii a nejaké technické detaily.

Čo sa týka samotných kompozícií, nemožno tu hovoriť o štandardných formách, téma, improvizácia, téma a už vôbec nie o „songoch“, naopak, mnohé sú rozvinuté na veľkých plochách. Príkladom je kompozícia Čierna labuť Vladislava Slnka Šarišského, ktorá je členitá z pohľadu formy, je to veľká paleta nálad, no pritom je premyslená a kompaktná, napokon, ten jeden minimalistický klavírny motív, ktorý znie po intre, sa v rondovej forme vráti ako coda ako naliehavý otáznik. Poslucháč sa k nej niekoľkokrát musí vrátiť a vždy v nej objaví niečo nové. Rozprávali ste sa so Slnkom, aby ste tú skladbu pochopili? Aby ste ju verne interpretovali? Sú v skladbe nálady a myšlienky toho, čo prežívame počas pandémie, respektíve príčiny, prečo sme sa v nej ocitli?

Vlado veľmi sugestívnym spôsobom každému interpretovi vysvetľoval svoju predstavu, ako by mal ten ktorý part znieť. Presne v tom čase, ako som ho oslovil, aby napísal kompozíciu, dostal od kamaráta fotku čiernej labute, ako pláva v nejakom meste na jazere. Prepojil sa mu vizuál a zvuková predstava. Barytónový saxofón má predstavovať čiernu labuť, ktorá pristane na „sláčikovom“ jazere a pláva v ňom. V jazere sa dejú sa rôzne veci, až napokon labuť z neho úzkou štrbinou vypláva, čo má predstavovať únik a východisko z dnešnej kovidovej situácie. Keď barytónový saxofón „trúbi“ dlhé tóny v spodnom registri, niektorí „vtipálkovia“ ho prirovnávajú k parníku. Presne túto zvukovosť mal aj Vlado na mysli a chcel odo mňa, aby som hral, ako približujúca a vzďaľujúca sa loď. Nahrávanie bolo náročné, ale mali sme aj humorné chvíle. Vlado vyjadruje v skladbe pocity z pandemickej situácie, ale ako som spomenul, verí v to, že z nej vyplávame…

 

Ďalšou kompozíciou, ktorú nemôžeme opomenúť, je Unforgetable Egona Kráka. Tému v nej predstavujete sólovo na saxofóne, neskôr sa pridajú sláčiky. Vzniká z toho jeden ohromujúci kontrapunkt, vypovedaný súčasnými prostriedkami, dokonca, ak ma sluch neklame, objaví sa tam aj citácia obľúbenej piesne Michelle (a neskôr ju počuť aj v improvizácii saxofónu). Každý skladateľ má svoj kompozičný rukopis, svoje predstavy a vy ako interpreti tieto predstavy musíte hodnoverne stvárniť. Aká je práca v štúdiu a viete si predstaviť tieto skladby uviesť aj koncertne?

Minulý rok bol okrem iného aj výročím Johna Lennona. Egon takto svojsky prepojil skladbu Beatles s pandémiou. Pýtal som sa ho ako si ju predstavuje, dal nám nejaké pokyny, ale v podstate nám nechal voľnú ruku. Sláčikové kvarteto pod vedením Lucie Harvanovej je zvukovo vyprofilované, zohraté a hudobným myslením veľmi vyspelé. Snažil som sa „slákom“ zvukovo prispôsobiť, čo bolo pre mňa asi aj najťažšie na celom albume. Robíme už dlhšiu dobu spolu, ale stále je to pre mňa veľká škola a získavanie ďalších skúseností. Egon má vyzretý rukopis, spolupracovali sme už v minulosti a veľmi som sa tešil, keď pre nás napísal túto skladbu. Práca v štúdiu bola miestami namáhavá, ale muzikanti boli veľmi dobre pripravení a práca nám išla relatívne rýchlo. Nahrávali sme v štúdiu u nášho gitaristu Ľuboša Brtáňa. Bolo to výborné prepojenie, keď zvukovú réžiu robil človek, ktorý je aj dôkladne oboznámený s partitúrou a zúčastňoval sa ako hráč aj skúšok skupiny. Následná postprodukcia nahranej hudby dodala albumu na kvalite. Plánovali sme skladby uviesť aj koncertne, pandémia nám v tom bohužiaľ zabránila. Ak to bude možné, uvedieme ich na jeseň.

 

Ako sólista ste dostali najviac priestoru práve v skladbe Unforgetable. Sú v nej práve tie prieniky jazzu a klasickej hudby, vďaka ktorej sa dostanete aj k experimentu a tiež k improvizácii?

Na konci mi Egon nechal sólovú kadenciu, ku ktorej mi povedal iba dĺžku jej trvania. Snažil som sa rešpektovať materiál, ktorý skladba obsahuje a použiť ho v kadencii. Vypočul som si aj Michelle a pozrel som sa na harmonický a melodický priebeh skladby. Myslím, že tam nie sú prvky jazzu, aj keď pri niektorých veciach človek nevie, odkiaľ čerpá inšpiráciu. Klasická hudba a jazz majú spoločné prieniky a niekedy je ťažko určiť, čo kam patrí. V zásade to nie je ani podstatné. Skúsil som decentne použiť growl efekt, štvrť tóny a alikvóty. Pasovalo to tam, tak sme nechali hneď prvý „tejk“, ktorý som nahral. Je to voľná improvizácia s reflektovaním materiálu ako Egonovej skladby tak i beatlesovskej pesničky.

 

Najmladšou autorkou, ktorá prispela na album svojou víziou o súčasnom stave pandémie – skladbou LY, je Lucia Papanetzová. Počula som už od nej skladby a treba povedať, že je nesmierne talentovaná. V kompozícii sa miešajú protichodné nálady: tonálne postavené sláčiky a disharmonický klavír. Do tejto zvláštnej, kánonickej spleti zvuku prichádzate ako saxofonista s témou, aby nastala zásadná zmena v harmonických postupoch, najmä klavír sa „umravnil“. Konzultovali ste s autorkou, ako si predstavuje interpretáciu diela?

Áno, konzultovali sme aj s ňou. Ako obyčajne, nechala nám veľa priestoru. Lucia je navonok veľmi jemná ale vnútorne silná osoba. Je to počuť aj v jej hudbe. Používa klastre v kombinácii s jemnými melódiami a zaujímavým kontarpunktom. Na mňa veľmi zapôsobila „ticho plynúca“ sila, ktorá zo skladby vyžaruje. S Luciou som aj niekoľko krát konzultoval ako písať pre sláčikové nástroje, ukazoval som jej nejaké moje skladby. Dala mi dobré rady a pripomienky. Keď to bude možné, znova ju budem „otravovať“ nech mi ukáže nejaké postupy a kompozičné techniky.

 

Album v sebe spája množstvo protichodných emócií. Sú tieto predstavy slovenských skladateľov akousi reflexiou súčasného stavu? Ak sa pozrieme totiž na celú Čiernu labuť, začíname dvojicou kompozícií Michala Stahla – optimisticky znejúcou Before, v skladbe During už cítiť dramatickosť a rozklad a potom sa už postupne ponárame do depresií, fatalizmu a búrok. Veď nikto asi v súčasnosti nečaká prechádzku ružovou záhradou, ale predsa – vidíte svetlo na konci tunela? Alebo všade okolo Vás je tma? Čím samozrejme nechcem nič naznačiť, len vidím istú protichodnosť jeho nahrávania v auguste, počas leta, uvoľnenia opatrení, istej optimistickej vízie a jeho celkovej dramaturgie a charakteru…

Myslím, že Michal sa najviac držal predpísanej témy. Before je skladba optimistická, hravá, v saxofónovom parte sa hneď na začiatku vyskytujú growl efekty, ktoré pôsobia skôr humorne ako strašidelne. Výzvou bolo nahrať ju v tomto duchu, odľahčene a hravo. During je presný opak a vyjadruje kovidovú situáciu. Skladbu som použil aj na video teaser, lebo veľmi jasne charakterizuje zadanú kovidovú tému. Michal nám ešte dodatočne dodal tretí diel, ktorý nahráme na najbližšej nahrávacej frekvencii. Má názov After. Je to z veľkej časti grafická partitúra postavená na improvizácii. Obsahuje pokyny na vyjadrenie „rozpustilej“ nálady a navodenie atmosféry oslavy. Čiže autor vidí svetlo na konci tunela. Nahrávať budeme asi až v lete, čiže tentokrát snáď bude korešpondovať počasie s charakterom kompozície ale i s celkovou situáciou…


Keď sme sa pred rozhovorom zhovárali telefonicky, hovorili ste, že svet po pandémii by sa mohol dostať opäť do starých koľají v roku 2025. Rovnako ste spomenuli, že Čierna labuť mala pôvodne zaznieť naživo v Žilinskej synagóge, čo je vynikajúci priestor so špeciálnou akustikou. Dnes je to síce zvláštna otázka, no v kontexte povedaného – aké sú Vaše ďalšie plány?

Korona odhalila mnoho vecí, ktoré sa skrývajú pod povrchom, vo vnútri jednotlivca alebo následne v celej spoločnosti. Nuž, hlavnou snahou asi je, aby sme si mohli aj po niekoľkých rokoch pozrieť do očí bez toho, aby sme sa hanbili. V osobnej rovine to asi bude snaha robiť veci poctivo, s pozitívnou energiou a empatiou k okoliu. Čo sa týka hudby, bol by som rád keby sme nahrali s Ansamblom SO36 náš predošlý projekt Velvet, ktorý sme uviedli iba koncertne. Chystám aj jazzový album, ktorý bude ako príloha ku knihe zbierke básni Oľgy Známovej venovanej zosnulému trubkárovi, môjmu dobrému kamarátovi Martinovi Ďurdinovi. Akurát pri písaní týchto riadkov mi volal kamarát saxofonista Nikolaj Nikitin a potvrdil mi, že budeme robiť saxofónové kvarteto spolu s Milom Suchomelom a Julkou Gazdagovou s vlastnou autorskou tvorbou. Uvidíme ako sa veci vyvinú, či sa bude dať koncertovať a či ľudia budú chodiť na živú kultúru…

 

Zhovárala sa: Zuzana Vachová

Zdroj foto: Adam Kolčák, Danka Freyrová


 

 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno