Česká dokumentaristka Veronika Lišková nakrútila svoj hraný celovečerný debut s názvom Rok vdovy, v ktorom zachytáva obdobie v živote ženy bezprostredne po smrti jej manžela a otca ich spoločnej dcéry.
Veronika Lišková nám v dávnejšom rozhovore o filme povedala: “Film Rok vdovy má intenzívne dokumentárne pozadie. Je voľne inšpirovaný denníkmi ženy, z ktorej sa vo veku 40 rokov stala zo dňa na deň vdova. Táto skutočná žena, Zuzana Pokorná, popísala bez veľkého pátosu mesiac po mesiaci prvý rok svojho života ako vdovy. Popísala svoju vnútornú púť, cestu za vnútornou emancipáciou behom prvého roku, ale aj boj s trochu groteskným byrokratickým aparátom, pretože štát veľmi často nepomáha ľuďom, ktorí sa ocitnú v takejto ťažkej a zložitej situácii. Bude to veľmi intímna dráma ženy, s ktorou prežijeme rok jej života.”
Od prvého záberu je zjavné, že autorka filmu zostala aj pri hranej forme oddaná autentickému zobrazovaniu a vernosti realite. K tomu jej dopomohol denník Zuzany Pokornej z Česka, ako zdrojový materiál pre príbeh, ktorý bol v Českej republike publikovaný a tešil sa veľkej popularite. Tlmočníčka Petra, fiktívna postava a hlavná hrdinka filmu Rok vdovy, tak zažíva osud Zuzany Pokornej a sprostredkúva nám hlboký a rozsiahly náhľad do života ženy a jej rodiny po nešťastí.
Vďaka snímke môžeme vidieť, čo všetko môže strata človeka prostredníctvom psychickej záťaže ovplyvniť. Od vzťahov v rodine a prácu až po zázemie. Z Petrinho života zmizla veľká časť istoty, dlho zvažované plány do budúcna sa zrútili a smútok má dopad na každý okamih života. Komunikácia s dospievajúcou dcérou je náročná, ťahanice s úradmi nemajú konca a Petra nevie, ako tieto problémy vyriešiť, hoci navonok vyzerá odolne a vyrovnane.
Podobný námet sme tu mali už neraz, no keď sa ocitol v rukách Veroniky Liškovej, nemal som pochýb, že pôjde o výrazné spracovanie. Režisérka vo svojej tvorbe prejavila veľkú citlivosť a pochopenie aj pri témach, ktorých by sa zľakla aj väčšina skúsených režisérov či režisérok. Ako príklad mi dobre poslúži dokumentárny portrét Danielov svet (2014) o mladom pedofilovi, ktorý sa snaží prijať samého seba a usiluje sa aj o pochopenie zo strany okolia. Alebo film Návštevníci (2022), pri ktorom musel štáb pravidelne cestovať do najsevernejšieho mesta na zemi. Sú to témy a koncepty, na aké by si trúfol málokto, a preto sa Lišková javí ako tá správna autorka na nové uchopenie známej látky. Autorka, ktorá sa nebojí výziev, si iste dokáže tému pootočiť tak, aby pre ňu výzvu predstavovala.
Jadrom snímky Rok vdovy je postupné vnútorné liečenie a vyrovnávanie sa s novým stavom. Herectvo, práca s kamerou, či dokonca farebné ladenie, to všetko smeruje k tomu, aby mala diváčka či divák priame spojenie s hlavnou hrdinkou a jej prežívaním.
Kamera Dušana Husára akoby stála zamknutá v jednej vzdialenosti od ústrednej postavy. Nikdy sa od nej nevzdiali, zároveň sa nenecháva pohltiť veľkými detailmi na hrdinku. Sníma Petru tak, aby sme s ňou mohli viesť pomyselný rozhovor, dívať sa na jej tvár, keď je v tichu, keď vnútorne reaguje na okolitý svet, nepríjemných úradníkov, neprístupnú dcéru či občas protivnú svokru. Stávame sa tak súčasťou jej osobného agregátu ľudí, takmer ako plnohodnotný člen sociálnej bunky, pred ktorým nie je nič utajené.
Herečka Pavla Beretová nás musela v úlohe vdovy Petry previesť každou oblasťou života, na ktorú má smrť manžela dopad. Jej slušnosť a miernosť v reakciách vo mne vyvolávala smutný pokoj a istá nedramatickosť a oslabená dejovosť ma nechávala emocionálne ostražitého, aby som mohol naplno skúmať a vnímať, čo protagonistka prežíva.
Stretnutia s ďalšími postavami sa odohrávajú v pokojnom prítmí, v akom sa ich skrývané emócie dostávajú na povrch veľmi pomaly. Zvláštne príjemné je aj chladne farebné ladenie filmu; nezáleží na tom, v ktorom období roka sa dej odohráva, Petra sa stále pohybuje v rovnako temnom prostredí. Estetika filmu a celková obrazová zložka sú preto veľkým hráčom nielen vo vyvolávaní emócií, ale aj vytváraní významov. 
Náročnú formu rozprávania, ktoré drží pokope len vnútorná kompozícia v podobe kapitol vykresľujúcich jednotlivé ročné obdobia, zvládla autorka spolu so scenáristom Eugenom Liškom prekvapivo dobre. Film veľmi dobre funguje ako súbor kratších akcií, ktoré nemusia nutne posúvať dianie dopredu, ale v prvom rade vyjadrujú aktuálny stav. To nás opäť vracia k tomu najdôležitejšiemu – vnútornému svetu hlavnej hrdinky. Situácie, v ktorých sa Petra nachádza, verne a civilne imitujú skutočnosť, až je z toho naozaj cítiť autorkin dobre zvládnutý dokumentarizmus. Frustrujúce momenty na úradoch a byrokratický chaos chvíľami pôsobia trochu prepiato, možno pre potreby filmu a možno naozaj odrážajú realitu. To vedia posúdiť iba tí, ktorí si prešli podobnou stratou ako Petra, resp. Zuzana Pokorná.
V závere badať na hrdinke istý uspokojivý vývoj. Nemôžem tvrdiť, že by som ho neočakával či nevedel predvídať, ale môžem prehlásiť, že som si ho vnútorne vyžadoval.
Rok vdovy je citlivo spracovaná jemná dráma, ktorá vás prinúti uvažovať nad tým, ako by ste zvládli podobnú situáciu, v akej sa ocitla hrdinka, vy sami. Nemal som čitateľskú skúsenosť s denníkom Zuzany Pokornej, dôverujem však filmovému prepisu Veroniky Liškovej. Jej vízia v hranom debute je rovnako silná a odvážna, ako v prípade jej dokumentárnych filmov. Podobne je to aj s jej odhodlaním pokoriť veľké výzvy.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Filmtopia
