„Mesto Longyearbyen vzbudzuje v človeku určitý transcendentálny dojem. Hneď si uvedomíte, aký ste v tom priestore bezbranný, lebo žiť v tejto krajine je bez špeciálneho výcviku veľmi náročné,“ hovorí Veronika Lišková o najsevernejšom stálo obývanom meste na svete, kde nakrútila svoj najnovší dokument Náveštevníci. V rozhovore sa okrem iného dozviete aj to, čím sa Longyearbyen líši od ostatných miest na zemi, prečo sa súostrovie Špicbergy riadi zvláštnou politikou, ale aj to, o čom bude režisérkin hraný debut.
O filme Návštevníci sme písali už v našej recenzii. Od 11. mája 2023 ho môžete vidieť v slovenských kinách.
Váš film je určitým spôsobom vábivý a návykový. Videl som ho už niekoľkokrát. Myslím, že je to aj vďaka hlavnej protagonistke Zdenke Sokolíčkovej a vďaka jej hlasu a výrazu pred kamerou. Pri dokumentárnom filme to nie je bežná otázka, ale v tomto prípade sa musím spýtať: Viedli ste ju herecky pri jej rozhovoroch a denníkových záznamoch?
Neviedla. Myslím, že s jej osobnosťou by to ani nešlo. Je veľmi autentická, má svoju špecifickú energiu a charizmu, myslím, že by to neurobilo žiadnu dobrotu, keby som sa ju snažila do niečoho štylizovať. Veľkou výhodou však pri práci s ňou bolo to, že je zvyknutá pracovať s hlasom, no nie len ako vedkyňa, ktorá často niekde prednáša, alebo učí. Potom, ako sme sa spolu začali baviť o nakrútení filmu Návštevníci som zistila, že pre Zdenku je veľmi prirodzené nahrávať si audio denníky. Aj pri komunikácii s manželom na diaľku radšej posiela hlasové správy, než písané. V teréne si často nahráva na diktafón rôzne postrehy, keď si ich nestíha v sťažených podmienkach písať. Takže je to výhoda mať protagonistku, ktorá je schopná s hlasom zaujímavo pracovať. Tým, že sme sa stali blízkymi priateľkami, pre ňu nebol problém opustiť aj profesionálny tón a bola schopná mi nahrávať aj osobnejšie postrehy.
Takže všetky filozofické komentáre pochádzajú priamo od nej?
Áno. V priebehu toho, ako bola na Špicbergoch, čo boli asi dva doky, mi poslala 80 až 90 hlasových záznamov. Postupne sa z toho vyvinulo niečo ako dialóg, keďže som na jej správy väčšinou reagovala. Tento dialogický vzťah mi pomáhal vtedy, keď som ja sama na ostrovoch nemohla byť, či už preto, že to bola plánovaná medzera v nakrúcaní, ale aj behom covidu, kedy sa na Špicbergy nedalo cestovať vôbec, pretože tam nie je adekvátna lekárska starostlivosť a epidémiu by nezvládli. Mesto bolo uzavreté a vtedy bola pre mňa naša komunikácia jediným spôsobom, ako zostať v kontakte s tým miestom.
Koľko času ste na Špicbergoch strávili?
S kameramanom a zvukárom sme tam dohromady strávili asi dva mesiace. Cestovali sme tam sedem krát, vždy na týždeň alebo aj 10 dní.
Nie len z hlavnej protagonistky Zdenky, ale aj ostatných, ktorí sa vo filme objavili, som mal dojem, ako keby si ich mesto Longyearbyen zvláštnym spôsobom pripútalo a ťahalo ich k sebe ako magnet. Takmer všetci tam chcú zostať, ale nie pre každého je to možné, kvôli politike, aká na ostrovoch platí. Zdenka tomuto miestu tiež podľahla. Stihli ste sa aj vy naviazať na Longyearbyen?
Určite nie až takto intenzívne, ale musím povedať, že keď som tam bola posledné dva razy, čo bolo v júni počas polárneho dňa – v tom čase som už osobne poznala ľudí z mesta – cítila som sa tam veľmi dobre. Keď som už mohla na ulici pozdraviť známych, vtedy som cítila, že by som tam chcela stráviť viac času, zažiť aj ten prírodný cyklus, ktorý sa tam opakuje. Je to naozaj magická krajina. Často počúvam, ako si diváci a diváčky po filme Návštevníci hovoria, že si nevedia predstaviť tam žiť. Nie sú tam žiadne stromy, ani nič zelené. Napriek tomu Longyearbyen vzbudzuje v človeku určitý transcendentálny dojem. Hneď si uvedomíte, aký ste v tom priestore bezbranný, lebo žiť v tejto krajine je bez špeciálneho výcviku veľmi náročné. Žijú tam ľadové medvede, môže tam byť silný mráz a vietor. Človek si uvedomí, aký je drobný a pominuteľný, čo je v niečom veľmi dôležitý pocit. To miesto je zároveň veľmi špecifické svojim svetlom. Je iné, než kdekoľvek inde na svete. V čase, keď sa končí alebo začína polárny deň a polárna noc, majú hory sfarbenie, aké my v našich krajinách nepoznáme. Niekedy sa sfarbujú do zlata, niekedy do ružova, inokedy do fialova. Čistota toho priestoru je naozaj úchvatná.
Bol film nakrútený pri prirodzenom svetle, bez svietenia a postprodukčných úprav?
Všetko je prirodzené. Jediné, čo sme museli s kamerou riešiť, bola jej životnosť v chladnom prostredí. Museli sme vybrať takú kameru, aby vydržala a zároveň bola dostatočne citlivá na svetlo, aby sme ňou dokázali zachytiť presne to, čo vidí ľudské oko aj v slabších svetelných podmienkach.
Vráťme sa späť k hlavnej protagonistke. Jej cieľom bolo skúmať zmenu v prírode, ale aj jej dopad na človeka, keďže v meste Longyearbyen žijú ľudia, ktorí intenzívne vnímajú klimatické zmeny. Kde začal tento Zdenkin výskum?
Zdenka dostala prestížny grant, ktorý bol prepojený s jej domovskou univerzitou v Hradci Králové, ale mala spojitosť aj s univerzitou v Osle. Jej mentorom bol svetový antropológ Thomas Hylland Eriksen, ktorý sa na chvíľu objavil aj vo filme. Vo svojom výskume Zdenka nadväzovala na Eriksenovu teóriu o zrýchľujúcich sa zmenách, ale nie len zmenách na environmentálnej úrovni, ale aj v oblastiach ľudského života. Protagonistka skúmala dopady globalizácie a všemožné zmeny, ktoré majú vplyv na miestnu komunitu, ako sa tam ľudia cítia, či už ohľadom klímy, ale aj ekonomiky. Mesto Longyearbyen bolo totiž spočiatku zamerané na ťažbu uhlia, no teraz stojí na turizme a na vede. Ďalej sa snažila zistiť, ako sa miestna komunita vyvíja, ako sa za tie roky národnostne namiešala a nakoľko sa ľudia v nej cítia byť súčasťou skupiny. V neposlednom rade skúmala aj dopad geopolitiky a národnej nórskej politiky.
Špicbergy síce spadajú pod nórsky vplyv, no neplatia tam rovnaké zákony ako v pevninskom Nórsku. Ako funguje tamojšia legislatíva?
Po 1. svetovej vojne, keď bola podpísaná Špicberská dohoda, garantovalo niekoľko desiatok štátov Nórsku zvrchovanosť na tomto území. Nórsko muselo na revanš sľúbiť, že občania týchto krajín budú môcť na Špicbergy prísť bez nutnosti mať víza, budú mať na ostrovoch rovnaké práva ako Nóri a taktiež budú môcť tento priestor ekonomicky využívať. Takže legislatíva na Špicbergoch je skutočne ojedinelá a špecifická. No tým, že v pevninskom Nórsku naberá na sile pravicová vláda a súčasne sa Špicbergy stávajú geopoliticky čoraz významnejším miestom – kvôli ťažbe a novým námorným cestám, ktoré vznikajú roztápaním ľadovcov – Nórsko cíti silnú potrebu posilniť svoju prítomnosť na súostroví a dať všetkým najavo, že ono je tým štátom, ktorý tam všetko financuje a má právo rozhodovať o najzásadnejších veciach. Preto ľudia, ktorí nemajú nórsky pas, tam rozhodne nemajú tie isté práva ako samotní Nóri. Tie rozdiely sa čoraz viac zvýrazňujú.
Na to, že je Nórsko vyspelou európskou krajinou, ide o veľmi priamu až neskrývanú segregáciu obyvateľov.
Je to práve kvôli tomu, že Nóri nemôžu za celou vecou urobiť jasný rez a povedať si: Odteraz tu cudzincov nechceme! Pretože dohoda stále platí. To by tá sto rokov stará dohoda musela prejsť novým procesom, čo je skoro nemožné, pretože signatárov dohody je vyše 40. Zároveň sa nedá povedať, že by Nórsko spravovalo súostrovie zle. Ide skôr o čoraz dôraznejšie uprednostňovanie národných záujmov, tak ako sa to dnes deje v mnohých krajinách Európy, pričom na Špicbergoch to prebieha v tichosti. Nikto vám nepovie na rovinu, ako sa veci majú, je to také drobné sociálne inžinierstvo. Uvediem pár príkladov. Na Špicbergoch je takmer nemožné si prenajať súkromné bývanie, pretože po chvíli snaženia zistíte, že veľká väčšina nehnuteľností patrí nórskej štátnej firme a tá ponúka byty iba zamestnancom nórskych inštitúcií, teda primárne Nórom. Cudzincom bolo takisto odobrané právo hlasovať v miestnych voľbách, čo je pre niekoho, kto tam žije 20 rokov a platí dane absurdné.
Vo filme zaznie informácia, podľa ktorej nórska vláda dovoľuje navštevovať školy na Špicbergoch iba deťom bez hendikepu. Práve tento fakt znie veľmi zarážajúco, nemyslíte?
Je to preto, aby ich tieto deti nestáli viac prostriedkov.
Takže je to z čisto pragmatických dôvodov?
Áno, vláda nechce do ľudí v najsevernejšom meste investovať viac, ako je nevyhnutné. Sami Nóri priznávajú, že Longyearbyen je mesto pre mladých, zdravých a ekonomicky činných Nórov.
Nezaváňa to ideológiou?
Áno, znie to trochu ako fašizmus. Nechcem to práve takto škatuľkovať, chápem, že Špicbergy sú špecifické miesto a že je náročné a drahé ich držať v chode, no prirodzene sa potom človek pýta, kam až to sociálne inžinierstvo môže zájsť, pretože vo chvíli, keď sa vytvoria podmienky pre život komunity, tak logicky sa tam musia nachádzať aj odchýlky a malo by sa s nimi počítať. Napríklad, je tam neochota poskytovať jazykové kurzy nórčiny, ktoré by podporovali turizmus. Žiadny Nór nebude stlať postele a pracovať v kuchyni, no napriek tomu, že cudzincov potrebujú, neposkytujú im žiadnu integračnú pomoc. Pritom vyžadujú, aby hovorili nórsky.
Niekde som sa dočítal, že na Špicbergoch žije asi 60% Nórov. Vláda chce, aby ich bolo viac, no je zrejmé, že Nóri samotní nemajú tak veľký záujem v Longyearbyene žiť. Prítomnosť cudzincov je tým pádom logická a potrebná. Nie je to tak trochu schizofrenický postoj?
Presne tak. Nóri naozaj namáhavo vymýšľajú spôsoby, ako percento Nórov na Špicbergoch zvýšiť a z toho plynú aj tieto zvláštne zákony. Založili tam odbornú školu, kde majú kvóty na to, koľko tam má byť nórskych študentov, aj preto, že dávajú na rôznych pracovných pozíciách prednosť ľuďom s nórskym pasom.
Akí ľudia, žijú na súostroví? Ako by ste charakterizovali človeka, ktorý sa vyberie žiť na také miesto? Majú títo ľudia niečo spoločné?
Existuje niekoľko rozdielnych motivácií, kvôli ktorým ľudia na Špicbergy prichádzajú. Pre určitú skupinu ľudí je to dobrodružstvo, sú to najčastejšie vedci, ktorí tam odídu na dva roky urobiť si napríklad doktorát a je to pre nich zaujímavá skúsenosť. Potom tam však žije nemalá skupina ľudí, ktorých to miesto naozaj magicky priťahuje. Dostali sa sem väčšinou v nejakej fáze svojho života, kedy potrebovali zažiť reštart, hľadali niečo nové a hoci pôvodne možno neplánovali zostať v meste dlhšiu dobu, zrazu zistili, že je im tam dobre a výlet sa im natiahol aj na 10 rokov. Tá mágia je daná množstvom veci, je to jednak prírodou, ale aj tým, že to miesto je prehľadné a zároveň medzinárodné a je tam veľa vzdelaných ľudí z celého sveta, takže obyvatelia majú pocit, že sa môžu na priateľskej úrovni začleniť do zaujímavej spoločnosti. Treba dodať, že mesto je navzdory svojej polohe veľmi komfortné, sú tam školy a škôlky, bazén, športoviská, kaviarne a reštaurácie, čo by človek na takom mieste nečakal.
Je tam aj kino?
Áno, aj to tam je (úsmev).
Videli v ňom ľudia už aj váš film?
Áno, bolo pre nás veľmi dôležité, aby sme tam mali projekciu. Takže ľudia tam môžu žiť so všetkými civilizačnými výdobytkami, len uprostred divočiny, a to mnohých láka. Pamätám si jednu z prvých správ, ktoré mi Zdenka poslala a bola nadšená z toho, že nikde v meste nie sú reklamy. Nikto nerieši, čo má na sebe, pretože všetci sa v prvom rade chránia pred zimou. Obyvatelia majú len obmedzené možnosti, kde si môžu nakúpiť. Je tam prakticky len jeden supermarket a v tom si môžu kúpiť iba to, čo je práve k dispozícii. Je to v niečom oslobodzujúce a príjemné.
Napokon je tam ešte tretia skupina, a to sú väčšinou ľudia z krajín tretieho sveta, ktorí využívajú tú možnosť, že na pobyt nepotrebujú víza a pracujú v turizme.
Vrátim sa k téme, ktorou sa film zaoberá v najväčšej miere a tou je zmena. Ako rýchlo a ako veľmi sa Špicbergy menia? Videli ste aj vy nejakú zmenu?
Dva roky sú krátka doba. Keby ste sa však porozprávali s ľuďmi, ktorí tam žijú aspoň 10 rokov, tí by vám povedali, že tú zmenu cítia. Keby ste sa opýtali niekoho kto tam žije 20 rokov, zistili by ste, že zmena je obrovská. Kedysi boli ľudia zvyknutí prejsť cez fjord na snežnom skútri, dnes už hladina fjordu takmer nezamŕza. Uprostred polárnej noci, keď má byť najväčší mráz, začne pršať, a preto je to obdobie ešte depresívnejšie. Čoraz častejšie tam padajú lavíny a dejú sa ďalšie veci, ktoré sa nikdy pred tým nediali. Niektorí obyvatelia si pravidelne fotia okolité ľadovce, aby videli tú zmenu a vedeli by ju ukázať aj na horizonte jedného roka.
Nedávno som narazil na pojem „solastalgia“ alebo nostalgia spôsobená nezvratnou zmenou v prírode. Prežíva ju čoraz viac ľudí na celom svete práve kvôli klimatickej kríze. Vplýva táto nostalgia aj na vás a vašu prácu?
Veľmi intenzívne sme to riešili práve vo vzťahu k nakrúcaniu tohto filmu. Človek chce niečo zaznamenať na kameru, stať sa svedkom určitého príbehu, ktorý sa môže týkať aj prírody, no zároveň cestuje na to miesto lietadlom aj so štábom a musí sa s tým zlým pocitom popasovať. Ja sa k tomu vždy snažím nájsť svoj osobný kľúč, aby som sa s tou tenziou, ktorú mi práca prináša, vysporiadala ja sama. S producentkou filmu Návštevníci sme sa dohodli, že necháme časť rozpočtu na offsetovanie emisií našich letov na Špicbergy. Našli sme zmysluplný projekt, do ktorého sme vložili zvyšné peniaze. Okrem toho mám sama so sebou dohodu, že nebudem nikam lietať z osobných dôvodov. Darí sa mi to a darilo sa mi aj niekoľko rokov pred nakrúcaním Návštevníkov. Každý sa s tým musí popasovať po svojom a potom si ešte môže klásť otázku, či je to dosť, alebo málo. S klimatickým žiaľom nedokážem žiť každý deň. Človek si musí vždy nechať energiu na to, aby niečo robil. Nemôže stále premýšľať len o kríze.
Myslíte, že je nakrúcanie filmov udržateľné? Mohli by ste niekedy dospieť do fázy, keď si poviete, že už viac nemôžete nakrúcať, lebo vám to nedovolí svedomie?
Myslím, že do toho nedospejem, ale určite má zmysel vždy hľadať spôsoby, ako sa to dá robiť ešte udržateľnejšie. Čo sa dá minimalizovať, musíme minimalizovať. No možno k tomu raz dospejem, ktovie. Našťastie sa v blízkej dobe nechystám nakrúcať film na tak vzdialenej lokalite.
Vy ste študovali filmovú scenáristiku a dramaturgiu, no k hraným filmom ste sa zatiaľ nedostali, prečo? Chystáte aj hraný debut?
Áno chystám, opäť s Petrom Kerekesom ako slovenským koproducentom. Inak máte pravdu, no pôvodne som študovala na rovnakej katedre ako Zdenka. Mám vyštudovanú teóriu kultúry, ale cítila som, že veda nie je cestou, po ktorej chcem ísť, tak som šla študovať na FAMU do Prahy a popri štúdiu som začala točiť dokumenty a experimentálne hrané filmy. Réžia sa mi napokon zdala bližšia ako písanie, no scenáristika a vedomie funkčnej štruktúry mi veľmi pomáhajú aj pri dokumente. Teraz som tak trochu nerozhodná v tom, čo je mi bližšie, či hraná, či dokumentárna tvorba. Asi to vyhodnotím, až keď bude hraný debut hotový. No určite ma zaujíma cesta dokumentu, využívajúceho inscenované momenty.
O čom bude váš hraný film?
Má názov Rok vdovy a má intenzívne dokumentárne pozadie. Je voľne inšpirovaný denníkmi ženy, z ktorej sa vo veku 40 rokov stala zo dňa na deň vdova. Táto žena, Zuzana Pokorná, popísala bez veľkého pátosu mesiac po mesiaci prvý rok svojho života ako vdovy. Popísala svoju vnútornú púť, cestu za vnútornou emancipáciou behom prvého roku, ale aj boj s trochu groteskným byrokratickým aparátom, pretože štát veľmi často nepomáha ľuďom, ktorí sa ocitnú v takejto ťažkej a zložitej situácii. Bude to veľmi intímna dráma ženy, s ktorou prežijeme rok jej života.
V akej fáze sú prípravy? Bude sa už nakrúcať?
Áno, vstúpili sme už do produkcie, tento rok to dúfam nakrútime, aby to budúci rok na jeseň mohlo ísť do kín.
Zhovárala sa: Matúš Trišč
Zdroj titulnej foto: Archív režisérky Veroniky Liškovej
