Brazílska dráma Baby z prostredia mesta São Paulo ponúka nášmu domácemu publiku menej prebádaný priestor, hoci téma v ňom zasadená už je európskemu divákovi nezávislého filmu dobre známa. Doba sa mení, ale ľudia s inou sexuálnou orientáciou to stále nemajú ľahké. Brazílska spoločnosť nie je žiadnou výnimkou. Nová snímka však neprehovára k väčšinovému publiku a dovolávanie sa rešpektu nie je jej prioritou. Osloviť chce najmä členov a členky LGBTI+ komunít.
Synopsa filmu Baby: Osemnásťročný Wellington bol práve prepustený z nápravného zariadenia pre mladistvých. Rýchlo po prepustení zisťuje, že jeho rodičia sa odsťahovali a nenechali po sebe ani stopy. V priestore pornokina, kde sa Wellington rozhodol prenocovať, sa zoznámi s Ronaldom, starším sexuálnym pracovníkom. Nepotrvá to dlho, kým Wellington sám začne ponúkať sexuálne služby a prijme pracovnú prezývku Baby.
Priniesť film Baby do slovenských kín si nepochybne žiada dávku odvahy. Ak by sa u nás dalo hovoriť o nejakej štandardizovanej queer cinema kultúre, pravdepodobne by sa jednalo o prezentáciu filmov o nutnosti akceptácie inakosti zo strany majorít. Tieto tendencie sa však z kín a obrazoviek pomaly vytrácajú a nahrádzajú ich príbehy z “alternatívnych vesmírov”, kde homofóbia, ale aj rasová neznášanlivosť prakticky prestávajú existovať a všetko funguje tak, akoby si liberálne zmýšľajúci človek mohol na prvú predstaviť. Viď príklad mainstreamovej produkcie gigantov ako je Disney, Netflix a pod.
A potom je tu režisér Marcelo Caetano, ktorý svoj film Baby adresuje priamo komunite, aká by sa s jeho dielom mohla rýchlo stotožniť, zatiaľ čo pre zvyšok obecenstva môže byť sledovanie filmu veľkou výzvou. Aj pre mňa to bola výzva.
Filmom o sexuálnom vykorisťovaní sa rád vyhýbam. Mrazí ma z príbehov, kde sa hrdina či hrdinka v núdzi rozhodne ponúkať svoje telo s cieľom prežiť či uživiť sa. Dodnes sa pamätám na traumu, ktorou ma obdarovalo Aronofskeho Requiem za sen, kde sa Marion Silver necháva zneužívať a ponižovať pre dávku heroínu. Dívať sa na podobné príbehy mi nerobí dobre a ten Babyho je tiež pomerne nešťastný.
Živobytie sexuálnych pracovníkov a pracovníčok sa za posledné roky značne humanizovalo, a to je dobre. Odsudzovať ako tretia osoba pracovníka či jeho klienta, ak medzi nimi panuje zhoda a porozumenie v tom, čo od seba môžu navzájom očakávať, to mi neznie správne. Ako divák, pred ktorým sa odkrýva intímny a ťažko definovateľný vzťah dvoch mužov (Wellingtona a Ronalda), ktorý sa nachádza niekde medzi romantickým vzťahom, priateľstvom a už spomínaným vykorisťovaním, si však prisudzujem právo cítiť sa znepokojene. Príbehu sa totiž musím ako recipient istým spôsobom zúčastniť. Nech je moja tolerancia akokoľvek šľachtená umením aj osobnými kamarátstvami s ľuďmi z komunít, netrúfam si sledovať snímku Baby bez morálnych výhrad.
Značná časť filmu sa venuje priamo sexu. Jedná sa o sex z lásky a túžby, ale aj vypočítavosti či doslova sex za peniaze, z ktorých hrdinovia žijú. Vzájomnú náklonnosť si postavy prejavujú častokrát fyzicky, pričom nie je vždy jasné, či je takýto prejav úprimný alebo takpovediac “k spokojnosti zákazníka”. Hlavný hrdina Baby sa správaniu sex workera rýchlo priučí, aby si zaistil živobytie. Musí pritom pochovať svoje hlboké city a prežívanie, aby prežil tlak zvonka.
V snímke vidíme rôzne skupiny ľudí zo sexuálnych menšín, od ženského páru, ktorý trávi čas v usporiadanej domácnosti, cez transrodových pouličných zabávačov, až po ústredných sexuálnych pracovníkov. Chvíľami sa zdá, že mesto São Paulo nik iný ani neobýva. Ani sa nenazdáte a už sa spolu s nimi ponárate do uličiek a príbytkov, ktoré sú inde pred svetom ešte stále skryté, no v tomto filme predstavujú hlavný životný priestor s jeho svetlými aj temnými stránkami.
Film môže predstavovať veľkú posilu pre ľudí z podobného prostredia juhoamerických veľkomiest, kde sa dá pohybovať anonymne či vo vlastnej sociálne bubline. Ide o ľudí žijúcich často na hranici zákona a mimo dohľadu úradov, takže film, ktorý sa dostal za hranice Brazílie a ktorý im venuje plnú pozornosť, je určite vzácny.
Mne skôr prekážala odovzdanosť hlavného hrdinu, ktorý sa ani len nepokúsil postaviť sa osudu a bez väčších ťažkostí prijal život zločinca. Teraz nehovorím o sex workingu, ale o iných pochybných spôsoboch zarábania peňazí, ako je napríklad predaj drog. Chápem, že film odráža pravý život v São Paulo, no popri dodržiavaní prísneho realizmu mi vo filme chýbala potreba vzdoru a vôľa pobiť sa so životom. Veď aj márny boj sa ráta, niekedy možno viac ako víťazstvo.
Pre herca Joãa Pedra Mariana je Baby prvou veľkou filmovou úlohou a ako mladík uvedomujúci si rozruch, ktorý svojim zjavom u iných mužov spôsobuje, bol presvedčivý. Ťažšie bolo z jeho herectva odhadnúť, čo je vlastne Babyho zámerom v príbehu. Niečo sa javilo ako pretvárka, iné zasa ako úprimné prežívanie. No je to skôr otázka scenára a režijného vedenia, než samotného hereckého umenia.
Istí si môžeme byť len tým, že Baby naozaj chce stretnúť rodinu, ktorá sa ho vzdala a zmierením uzavrieť bolestivú záležitosť z minulosti. Stretnutie Babyho s jeho matkou je azda najúprimnejším momentom filmu, kedy ľudskosť jasne preráža na povrch. Aj starší Ronaldo tu napokon pôsobí ako plne spriatelená figúra.
Napokon možno za tým všetkým rozoznať ľudský príbeh a dobromyseľnosť. Skutoční ľudia reprezentovaní týmto filmom si zaslúžia uznanie za svoju húževnatosť a odolnosť voči nepriazni osudu. Koniec-koncov, oni sú cieľovkou. Len si vravím, že by určite zniesli, keby z filmu prúdilo trochu viac nádeje.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Filmtopia
