Na druhom z dvojice koncertov Slovenskej filharmónie (piatok 12. apríla 2024) sa uskutočnilo aj stretnutie návštevníkov so šéfdirigentom Danielom Raiskinom vo foyeri Reduty. Večer moderoval dramaturg Slovenskej filharmónie Juraj Bubnáš, pozvanie neodmietol ani sólista večera – husľový virtuóz a koncertný majster Českej filharmónie Jan Mráček. Tieto stretnutia dávajú divákom informácie, o ktorých sa spravidla v bulletine nedočítajú, sú to aj osobné pohľady umelcov na hudbu, ktorú interpretujú. Aj preto je prínosné, že filharmónia tieto predkoncertné stretnutia organizuje – dobrou, dlhoročnou tradíciou sú aj v Košiciach a nielen podporujú skalné publikum, ale oslovujú aj novú, mladšiu generáciu.
Úvod večera (recenzujeme druhý z dvojice koncertov) patril smútočnej hudbe pre orchester, H. 296 památník Lidicím Bohuslava Martinů. Dielo tohto skladateľa u nás počúvame menej často, ako by si zaslúžil, je preto vždy istým sviatkom, keď zaznie. Autor jednočasťovú symfonickú skladbu napísal na počesť obetí tragédie v Lidiciach. Približne 8-minútová kompozícia je sugestívna, v jej úvode počuť lamento, motív molového kvintakordu, vytvárajúci drámu už od prvého taktu skladby, vo forte, s timpanmi, ktoré sa ihneď po odznení stíši do piana. Ak by bol úvodný kontrast viac zvýraznený pod taktovkou Raiskina, rozhodne by získala skladba už od úvodu podstatne trúchlivejší charakter. Tempo Adagio však bolo dobre nastavené, hoci dychové nástroje, postupne rozvíjajúce úvodný motív, boli od počiatku trošku hlučnejšie na to, aby budovali postupné napätie. Rovnako chýbala plynulosť a nadväznosť, miestami nepresné nástupy a nečisté tóny rušili tok skladby. Z hudby bolo cítiť jej kontemplatívny charakter, no nie natoľko, aby sa dostal poslucháčovi pod kožu. Forte akordy, neustále prerušujúce piáno, boli príliš hlučné, nepochybne sa dajú zahrať aj mäkšie. Určite však bolo pekné sólo hoboja, ku ktorému sa pridala flauta, Raiskin v tomto momente udržiaval hladinu pianissima v sláčikových nástrojoch. V postupnom rozvíjaní motívu bola snaha o jeho plynulosť, darila sa v niektorých momentoch viac či menej. Intimita Svatováclavského chorálu vo fagotoch a klarinetoch bola zachovaná (aj keď kontrast s fortissimom, ktorý nasledoval po jeho odznení, mohol byť výraznejší – v precítenejšom piane a jasnom oddelení motívu dychov), husle – primy a sekundy dosiahli želanú spevnosť a naliehavosť vo výraze. Je to dielo postavené na choráloch, kontemplatívneho, introspektívneho charakteru a ak by neboli vygradované forte úseky až také hlučné, aj by som túto interpretáciu plne akceptovala. Dráma sa nemusí nevyhnutne rovnať hluku, ten zvuk a naliehavosť témy sa rozhodne dajú dosiahnuť aj iným spôsobom. Treba však povedať, že v závere sa túto atmosféru a sugestívnosť témy podarilo dosiahnuť.
Po tejto tragickej výpovedi znel Koncert pre husle a orchester a mol, op. 53 Antonína Dvořáka spočiatku ako vytriezvenie. Dramatická, krátka introdukcia znela sebavedomo, presne, aj keď, na môj vkus, príliš pochodovo, možno s väčšími staccatami, ako by si žiadala, tvrdý zvuk bol podporený aj nedostatočnými legatami v závere frázy. Akonáhle sa ozvali husle Jana Mráčka, bolo to ako pohladenie. Delikátny, mäkký zvuk jeho huslí – 1770 Nicolò Gagliano, ktoré mu zapožičala Fidula Foundation, mal krásny tón, ktorý okamžite chytil poslucháča za srdce. V takýchto chvíľach som presvedčená, že dosiahnuť Dvořákovu spevnosť a jeho vrúcnu lyriku, dokážu najpresvedčivejšie českí interpreti. Ak sú navyše takí fenomenálni muzikanti, akým Mráček nepochybne je, potom si tento koncert z hudobného i estetického hľadiska užijete. Nie, nie je to dielo, ktoré má vzletné melodické línie, dokonca, aj keď ho počujete niekoľkokrát, nie je kusom, z ktorého by ste si pamätali jeho charakteristické témy. Je rozdrobenejšie, sofistikovanejšie, Dvořák sa často vyhýba patetickým romantickým gestám. A predsa, ak sa ho ujme dobrý sólista, dokáže poskytnúť pôžitok z hudby.
Mráček hrá Dvořákov husľový koncert od 15-tich rokov. Jeho hra bola zrelá, vyspelá, bolo zjavné, že ide o interpretačnú nadstavbu. Jeho frázovanie bolo mimoriadne citlivé, v sólach si dovolil pracovať s výrazom, tempami, dynamikou – jeho subjektívny vklad do tohto diela bol unikátny. Možno sa tak otrocky nedržal partitúry a práve jeho individualitu bolo cítiť na rôznych miestach, dokonca aj v technicky náročných dokázal prejaviť emócie – neboli to len vydrilované noty, čo sme počuli. Mať takéhoto hudobníka na javisku je vždy zážitok. Naplno totiž využil to, čo Dvořák ponúkol. Prvá časť je plná voľných rapsodických momentov, priam bolo cítiť, ako sa sólista s niektorými motívmi hrá. A najmä to bola jeho dobrá energia, ktorá fascinovala. Už dávno som v Slovenskej filharmónii nevidela hrať muzikanta so skutočnou radosťou a takou intenzívnou komunikáciou s orchestrálnymi hráčmi. Dokonca vlial prúd života aj do žíl našich hudobníkov, ktorí niekedy skĺzavajú do rutiny. Úchvatná bola jeho komunikácia so sólistami orchestra – Mráček partitúru dokonale pozná, pred znením sóla sa natočil k muzikantovi, nechýbal mu srdečný úsmev, dokonca niekedy očarujúce šibalstvo, aby vzápätí v dialógu spravil hudobne niečo nepredvídavé. Hudba je predsa živý organizmus a tento husľový virtuóz bol toho zhmotneným dôkazom. Jediná škoda, že v gradačných momentoch orchester tak trošku „prepískol“ dynamiku a balans nebol práve ideálny (sólista na niektorých miestach zanikal). Zato spomínané sólové časti a dialogické party priniesli presne tie vrúcne, lyrické momenty, ktoré od tohto autora očakávame. Mráčkov prístup k melodike bol čisto muzikantský, neviazaný, voľný, predviedol vyzreté dielo, ktoré akoby bolo jeho Bibliou.
Dvořák v husľovom koncerte použil tradičné české melódie a svoj typický harmonický štýl. Označenie „ma non troppo“ používa pri všetkých troch častiach, tak, ako v okrajových rýchlych častiach diela Allegro, tak i v druhej, pomalej Adagio. Práve druhá je dominantná v tomto diele. Nie vždy síce bola zvukovo konzistentná, orchester by zaiste potreboval vycibriť detaily (tentoraz, prekvapivo, drevené dychy, ktoré často prehlušili sólistu a miestami neboli intonačne presné). Koncertný majster Českých filharmonikov dokázal melódiu plynulo rozvíjať, podarilo sa mu dosiahnuť romantického ducha, nie však s pátosom. Ten ani Dvořákovmu dielu nesedí. Druhá časť je skôr nežná a spevná, rozhodne nemá v sebe ten prehnaný pátos iných romantických diel. A tomu zodpovedal aj prístup sólistu, ktorý vytvoril emocionálnu silu pomalej časti bez sentimentu, zato s charakteristickou vrúcnosťou skladateľa.
Tretia časť – to je radosť v a ľahkosť českých tancov. Je to veselosť, avšak v koncertnej podobe. Koncert je priam žiarivý a na to, aby však spĺňal parametre krásy a živelnosti, by nesmel hrať orchester po taktoch a opäť zvukovo dominovať – sólistu často nebolo počuť, ani v technicky obtiažnych pasážach. Škoda, hráči mali energiu, nie však celkom správne koncentrovanú, najmä v kontrastne časti. No keď sa vrátila úvodná téma, darilo sa im zvuk odľahčiť a my sme si tak Mráčkovo umenie moli dokonale vychutnať.
Druhá polovica koncertu priniesla v naštudovaní Daniela Riskina Symfóniu č. 5 d mol, op. 47 Dmitrija Šostakoviča. Skladateľ v nej vytvoril obraz krutého Stalinovho vládnutia. Legendárne sú interpretácie Yevgenya Mraviského (premiéra v roku 1937), práve toto dielo vytvorilo z Mravinského a jeho orchestra legendu. Je to kľúčové dielo reflektujúce dobu – Šostakovič ho písal na vrchole stalinského teroru. Je to obrovská symfonická sila, ktorú toto dielo obsahuje a za posledné dekády rokov sa radí medzi najhranejšie moderné symfónie vôbec.
Raiskinovi sú tieto diela doslova jeho parketou. Má premyslenú tektoniku tejto mohutnej skladby a dbá na každý detail. Orchester pod pevnou rukou Raiskina sa zrazu zmenil – v interpretácii už neboli nepresnosti, zvuk orchestra bol vyvážený, tempo Moderato v prvej časti nastavil Raiskin spevne, prijateľne. V symfónii tým dostatočne dokázala vyniknúť dráma veľkého zvuku, ale i intímne časti, aj v tých však bola hrôza – zúfalstvo a strach, ktoré skladateľ pociťoval.
Štvorčasťová skladba má klasickú výstavbu symfonickej formy, ktorú je však potrebné naplniť obsahom. Otvárajúci motív sláčikových nástrojov, vynikajúce sóla hoboja, flauty (obzvlášť pekný výkon), z plechov to boli hlavne trúbky (menej istý interpretačný výkon) či lesné rohy, ktoré sme počuli. Orchester sa maximálne koncentroval, do melodických častí v štruktúre skladby vstupovali ostré, ostinátne plochy, ktoré prerušovali tok hudby. Tie boli zahraté pregnantne, no bolo zjavné, že Raiskin tieto výrazové zmeny aj cíti. Nebola to len jeho presná taktovka, ktorá orchester viedla, ale i osobná skúsenosť v rodine (jeho otec sa zúčastnil premiére Leningradskej symfónie), ktorá umocňovala intenzívnosť tohto diela. To ticho pre búrkou bolo priam mrazivé. Hráči sláčikových skupín hrali jednotne, v rozvedení okrem sóla flauty zaujalo aj sólo prvých huslí (prvý koncertný majster Jarolím Emmanuel Ružička). Raiskin úžasne vystaval dielo a vystihol zmeny nálad – od úvodných, pomalších, clivých melódií, cez vrstvenie s dychovými nástrojmi, až po neúprosný bojový charakter kontrastnej časti. Ak má mať symfónia v sebe isté napätie, tak potom rozhodne takto má vyzerať, presne to zúfalstvo musí poslucháč pociťovať, strach, odhodlanie, ale i lyriku, ktorá je však akoby vzdialenou predstavou. Tak, ako pomaly sa otvára prvá veta symfónie a má búrlivý priebeh, rovnako v tichosti sa aj končí.
Druhá časť, Allegreto, v ktorej dominovali violončelá a kontrabasy, následne fagoty, sa spočiatku začala priezračným valčíkom, z ktorého vzišla ironizujúca nálada. To je Šostakovič, ako ho poznáme – tieto prvky používa vo svojej tvorbe mimoriadne frekventovane. V druhej vete sa veľmi dobre držala skupina drevených dychov – husľové sólo v podaní Ružičku vystihovalo charakter tejto časti, prevzala ho flauta. Táto známa časť bola zážitkom a hoci sa niekoľkokrát opakovala, vždy vás bavilo počúvať ju. Orchester pod taktovkou Raiskina hral rytmicky precízne, členil jednotlivé úseky skladby, flexibilne, veľmi presne menil tempá, čím podporoval celkovú náladu tejto časti.
Iste, Šostakovičova symfónia sa môže javiť občas ako surová a drsná, no mimoriadne presne vystihuje jeho pocity a najmä zúfalstvo a rezignáciu z doby, v ktorej žil. Už vopred cítil, že jedna diktatúra bude v jeho krajine vystriedaná ďalšou. Largo je doslova zhmotnené Šostakovičovo trápenie. V Slovenskej filharmónii znelo nádherne. Ten pocit pochmúrnosti, ktorý som tak trošku postrádala v prvej skladbe večera, sa zrazu objavil v tejto vete. Hráči nášho orchestra dokážu zahrať aj citlivé pianissimo, interpretovať dynamiku v nuansovanom zvuku, z piana prejsť do ešte tichších hladín a dostať sa k tomu najosobnejšiemu vnútru skladateľa. Plač, neprípustný v krajine, kde boli všetci ľudia šťastní, sa zrazu priam vylieval z tretej vety tohto diela. Chorálové časti (úvodná aj záverečná) vynikli v akustike sály s prekrásnym dozvukom – áno, aj táto hudba sa dá hrať s maximálnym emočným nasadením, gradovať a bez hluku. No zároveň vypovedať to vnútro človeka, ktoré kričí v zúfalstve. Azda nikdy som nepočula náš orchester hrať v takom hrobovom pianissime ako práve na tomto koncerte. Pochmúrnosť spečatilo flautové sólo – dojemné, rovnako ako anglický roh a mystický zvuk čelesty. V tejto časti boli priam hypnotické momenty. Jednotlivé skupiny sláčikových nástrojov Slovenskej filharmónie sú vo vynikajúcej formy, presvedčili najmä kontrabasy, krásne znelé, no dokázali aj v hlbokých polohách nájsť ten výraz zúfalstva, ktorý Šostakovič pociťoval.
Finále symfónie, Allegro non troppo má strhujúce otvorenie. Nie je to bombastickosť tympanov, ktorá to spôsobuje, ale celková nálada. Celková tragická nálada symfónie zrazu nabrala druhý dych a vďaka plechovým dychovým nástrojom (trúbky, trombóny) vyznieva pozitívne. Občasné novotvary v podobe progresívnych harmonických postupov jasne naznačujú postoj autora, ktorý však takto pozitívne finále musel napísať. Raiskinovi sa podarilo z orchestra vytiahnuť všetky tie farby, ktorými toto unikátne dielo disponuje. Je zrejmé, že Šostakovičova hudba je mu blízka a vie reálie doby precítiť. A zrejme dnes, žiaľ, sa tieto pocity ešte zintenzívňujú.
Zuzana Vachová
Foto: Alexander Trizuljak
