Posledný bohém: Amedeo Modigliani

Viedenská galéria Albertina, ktorá je veľmi obľúbená aj u slovenských milovníkov výtvarného umenia, si tento rok uctila pri príležitosti 100. výročia smrti jedného z najvýraznejších umelcov svojej doby Amedea Modiglianiho (1884-1920).

Výstava, ktorá bola pripravená už na rok 2020, musela byť z dôvodu pandémie presunutá na tohtoročnú jeseň. A tak od 17. septembra 2021 až do 9. januára 2022 môžeme prostredníctvom pozoruhodnej retrospektívy obdivovať jemnú krásu modiglianovských tvári v podobe viac než 130 objektov. Vystavená expozícia sústreďuje diela tohto umelca zo súkromných i verejných zbierok z celého sveta, a preto ju možno nazvať aj výstavným projektom tohto roka, ktorý Albertina pripravila.

Amedeo Clemente Modigliani, maliar židovského pôvodu, pochádzal z talianskeho Livorna. V rodnej krajine prežil svoje detstvo a ranú mladosť štúdiom starovekého a renesančného umenia, ale aj filozofickej literatúry. K jeho obľúbeným textom patrili tie od Nietzscheho, Baudelaira, Comta či de Lautrémonta. Už ako dieťa musel prekonať niekoľko osobných zápasov, počas ktorých bojoval o život. Či už to bol zápal pohrudnice, brušný týfus alebo tuberkulóza, ktorá sa mu nakoniec vo veľmi mladom veku – 35 rokov – stala osudná.

Po čase strávenom  štúdiom prevažne talianskeho umenia sa ako veľmi mladý, 22 ročný mladík, rozhodol odísť do Paríža, vtedajšieho centra moderného a avantgardného umenia, ktoré pulzovalo tvorivosťou a kreatívnosťou. Paríž bol v danom období pre zahraničných umelcov veľmi atraktívnym miestom pre ich tvorbu. Dôvodov bolo niekoľko, ale z umeleckého hľadiska dominoval najmä fakt, že sa tu v jednom čase stretli najväčší umeleckí velikáni: Picasso, Braque, Rouault, Matisse, Léger a ďalší. Umelecké a tvorivé prostredie, ktoré spolu so zberateľmi a kritikmi vytvorili, bolo veľmi lákavé pre ostatných začínajúcich umelcov. Práve oni, prichádzajúci z cudzích prostredí sa v Paríži stretli a vytvorili umeleckú komunitu nazývanú aj „parížska škola“. Nešlo o žiadny smer či hnutie, ktoré by razilo v umení jeden prúd, skôr o voľné internacionálne zoskupenie mladých umelcov, ktorí prišli do Paríža pred druhou svetovou vojnou tvoriť „veľké“ umenie. Okrem Amedea Modiglianiho bol súčasťou tohto zoskupenia aj Katalánec Julio Gonzales (1876-1942), Ukrajinec Alexander Archipenko (1887-1964), Rumun Constantin Brȃncuşi (1876-1957), Litovčan Chaim Soutin (1894-1943) a samozrejme Bielorus Marl Chagall (1887-1985).

V prenajatom byte na Montmartri si Modigliani mohol užívať svoj bohémsky život plnými dúškami, stretávať sa s takými umelcami ako bol Pablo Picasso, Constantin Brȃncuşi, Jacob Epstein, André Salmon či ruská poetka Anna Achmatovová a tvoriť svoje neopakovateľné portréty. Po čase strávenom v pulzujúcom srdci moderného umenia sa podľa Modiglianových súputníkov a neskôr aj životopiscov mení tento elegantný a uhladený Talian na čudáka, ktorý začal holdovať alkoholu a drogám. Deštruktívnosť, ktorá sa podpísala pod jeho fyzický i psychický stav zničila aj všetky pamiatky jeho buržoázneho dedičstva, ktoré si priniesol z Talianka ako i celú jeho ranú tvorbu. Pôvod týchto deštruktívnych prejavov zrejme pramenil v recidíve tuberkulózy, ktorá sa mu vrátila z detských čias. Príznaky tuberkulózy intenzívneli až choroba dospela do pokročilého štádia a Modigliani umiera vo chvíli, keď jeho umelecká tvorba ešte len začínala hľadať svoj smer. A hoci sa tento umelec stal symbolom tragiky ľudského života, jeho umenie prežilo vďaka jedinečnému a neopakovateľnému štýlu.

Umenie bez definujúcich hraníc

I napriek tomu, že je Modiglianove umenie zakorenené v majstrovskej kresbe talianskych renesančných umelcov, ovplyvnené výrazovosťou afrického primitívneho umenia a formujúce sa v blízkosti avantgardných izmov (kubizmu, dadaizmu, surrealizmu, futurizmu) nie je možné ho zaradiť do žiadneho smeru s presne definujúcimi pravidlami. Svoje outsiderstvo, ktoré povýšil na životný postoj pretavil aj do umenia. Nezaraditeľné, až tvrdohlavo sa hlásajúce k odlišnosti a osobitosti. To bolo to, čo charakterizovalo Modiglianiho ako i jeho tvorbu. V prvých rokoch svojho parížskeho pobytu tvoril rýchlym tempom. Počas dňa dokázal vytvoriť niekoľko desiatok skíc. Nie všetky sa zachovali, mnohé sám zničil, mnohé rozdal svojim priateľom a na niektorých z nich pracoval ďalej. Vytvoril si svoj vlastný štýl zobrazenia ľudských tvárí. Stal sa maliarom štíhlych, deformovaných postáv s pretiahnutými dlhými krkmi a mandľovými očami umiestnenými blízko seba. Tvári, ktoré viac pripomínali masky než reálne bytosti, keďže ich pohľady boli prázdne a neurčité. No i napriek tomu vyžarovali jemnosť, krehkosť a krásu ľudského bytia. Šarm a vznešenosť týchto obrazov spočíva skôr v kresbe než v maľbe. Krásne ženské postavy sú zachytené prostredníctvom dlhých, akoby nikdy nekončiacich línií. Farba len zvýrazňuje ich nádherné krivky.

Od roku 1916 pracoval na sérii niekoľkých desiatok ženských aktov, v ktorých všetky spomenuté znaky jeho dovtedajšej tvorby povýšil k dokonalosti. Sériu aktov si objednal Modiglianov priateľ Léopold Zborowski, ktorý mu pomohol finančne, materiálne, ba dokonca mu zabezpečil aj vhodné modelky. Ženské akty následne v roku 1917 vystavil na svojej jedinej samostatnej výstave v Paríži. Tá vyvolala rozporuplné reakcie: z jednej strany sa ozývali kritické hlasy kvôli obscénnosti týchto aktov, z druhej strany zasa hlasy pochvalné, hovoriace o modernosti Modiglianovej tvorby. A hoci v deň vernisáže bola výstava políciou uzavretá, pokračovala ďalej potom čo boli nahé akty z okien výstavných priestorov odstránené.

Pod taktovkou Brȃncuşiho

Po roku 1909 si Modigliani prenajal nový ateliér – tentokrát na Mantparnasse, kde ho navštevoval aj mladý obchodník s umením Paul Guillaume, ktorý sa zaujímal o jeho prácu. Videl v nej veľký potenciál. Skontaktoval ho s rumunským sochárom Constantinom Brȃncuşim. Na jeden celý rok sa stal jeho žiakom. Modigliani svoje sochy tesal do kameňa a za celé tvorivé sochárske obdobie vytvoril okolo 25 sôch. Maliarsky štýl pretiahnutých ženských hláv s dlhým krkom a mandľovými očami preniesol aj do sochy. A hoci štyri jeho sochy boli vystavené aj na Salóne d`Automne v roku 1912 spolu s kubistickými dielami, sochárstvo opustil a venoval sa už len maľbe. Aj v sochárskych dielach rovnako ako v tých maliarskych pozorujeme Modiglianov rozporuplný vzťah k umeleckým vzorom. Na jednej strane sa neustále odvolával k velikánom renesančného umenia, na strane druhej sa inšpiroval africkými, egyptskými, východoázijskými a gréckymi archaickými vzormi. Ambivalentnosť prítomná v Modiglianových dielach nie je vnímaná negatívne, práve naopak. Inšpiráciu, ktorú Modigliani hľadal v umení mimoeurópskych kultúr, bola v období avantgárd veľmi populárna. Dodávala európskemu umeniu obohacujúci punc nevšednosti.

Modiglianov život a s ním aj jeho tvorba boli ukončené predčasne. A hoci počas svojho života predal niekoľko svojich diel, určite mu tento predaj nezabezpečil lepší život. Neustále zápasil o prežitie. Po jeho smrti sa situácia radikálne zmenila a trh s umením zaznamenal obrovský záujem o všetky Modiglianove diela. V súčasnosti sa cena diel pohybuje v miliónoch. Paradox, ktorý nie je pre svet umenia ničím novým.

Katarína Ihringová

Zdroj foto: Wikipedia – ilustračné: Sediaci akt, 1917, Portrét Jeanne Hébuternovej, 1918, Dievčatko v modrom, 1918, Elvíra s bielym golierom, 1918. Titulná foto: Ležiaci akt, 1917