Film Drahí súdruhovia! s poľutovaním pripomína, ako sa v režime svornosti skrýva krvilačné jadro, v ktorom brat neverí bratovi a matka pre službu vlasti navrhne zabiť svoje dieťa.

Renomovaný ruský režisér Andrej Končalovkij počas svojej bohatej kariéry prebiehal ako medzi žánrami, tak aj medzi ruskou a hollywoodskou produkciou. Svojím novým filmom Drahí súdruhovia! rozširuje už niekoľkoročnú líniu filmových drám o bohom zabudnutom ruskom ľude. V najnovšej snímke sa vracia do domoviny svojej manželky Julije Vysockej na juhu sovietskeho zväzu, do mesta Novočerkassk, kde sa v roku 1962 odohral incident známy ako Novočerkasský masaker.

Končalovskij s obľubou obsadzuje do hlavnej úlohy svoju manželku a ani najnovší film nie je výnimkou. Vysockaja tentoraz stvárnila rolu Lyudmily, komunistickej úradníčky, ktorá v deň násilne potlačených robotníckych protestov hľadá svoju dcéru medzi živými aj mŕtvymi. V tomto prípade však ide o symbolickú záležitosť. Hoci sa Vysockaja narodila až 10 rokov po týchto tragických udalostiach, traumy a strach v tomto meste nadobudli istotne nové kontúry aj v čase neskoršej normalizácie.


Príbeh začína odhnitím základných koreňov viery ľudu vo fungujúcu socialistickú spoločnosť a ekonomiku. Čoho malo byť nadbytok, z toho sa zrazu stáva nedostatkový tovar. Platy klesajú a na kefír sa v obchode tvoria rady. Lyudmily ako straníčky sa tieto problémy priamo netýkajú. Zo skladu má na prídel všetko, čo sa jej zažiada. Jej presvedčenie je neochvejné a ťažké časy vníma ako nový štart k lepšej budúcnosti. Najľahšie sa predsa odráža od dna. Úvodné minúty filmu pôsobia ako smutno komický komentár cynického posmeškára k praktikám našich starých materí a ich národného športu nasysliť si, čo sa dá a kým sa to dá, v dobe, keď boli najčastejším námetom na rozhovor cukor, mlieko a saláma. Nálada sa však mení, keď sa cez dvojité okná miestneho úradu začne do zasadačky valiť siréna z neďalekého priemyselného závodu.

V nehybných a bezchybných čiernobielych záberoch Končalovskij zobrazuje jedno socialistické mesto, ako stroj, ktorý je na povrchu dokonalý, no zvnútra sa začne zadrhávať a rozpadať a široko ďaleko niet nikoho vyškoleného, kto by vedel vadu odstrániť. Neschopní miestni úradníci sú zavretí vo svojej komôrke a na dvere im búcha nahnevaný cisár, ktorému práve došlo, že je nahý. Vzletné reči už na oklamaných ľudí neplatia.

Film zrozumiteľne predstavuje systém špicľovania, konštruovania protištátnych zločinov a zatýkania jednotlivcov so zámerom postrašiť masy. Absurdná nadpráca venovaná zastieraniu skutočnosti, zastrašovaniu a chorobnej kontroly nad všetkými a všetkým jasne odkazuje, že ak by sa snaha sústredila na skvalitnenie života a nie na zakrývanie jeho nekvality, žilo by sa podstatne inak. Tu sa spoločnosť dostala až do takej fázy, že ľudia už nevedia komu môžu veriť, pretože každý podpísal mlčanlivosť. Semiačko neistoty je tak zasiate a hnojené vzájomnou paranojou. Otázku „veríš mi?“ už viac nemá zmysel klásť.

Ale späť k Lyudmile. Pokrytecký charakter minulého režimu istotne spôsobil aj v tých najoddanejších jednotlivcoch občasný pocit krivdy, alebo aspoň otras presvedčenia, ktorý sa mohol okrem iného prejaviť aj ako duševná dezorientácia. Niečo podobné sa stalo aj hlavnej hrdinke. Bezcitnosť, ktorú v sebe prechovávala voči demonštrujúcemu davu, zrazu stála zoči voči strachu o vlastné dieťa stojace v skupine rozhorčených robotníkov.

Máme možnosť sa dívať na veľmi dobre vybudované napätie, nie však cez burácajúce davy, ale cez schizofréniu hlavnej postavy, ktorú jej vlastná strata kontaktu s realitou a slepá lojalita k štátu prinúti vyniesť nad národom ortieľ smrti a až potom si uvedomí, že súčasťou toho istého národa je aj ona sama a jej rodina. Po potlačení protestujúcich, kedy padlo aj niekoľko desiatok smrteľných výstrelov, sa Lyudmila púšťa do pátrania po svojej dcére a pravde, ktorej však stále odmieta uveriť. Hlavná hrdinka sa brodí bahnom s cieľom nájsť špinku, aby pochopila, čo zatiaľ nechápe.

Drastické riešenie spoločenského konfliktu zapríčinilo ešte zdrvujúcejšiu osobnú tragédiu. Lyudmila tieto dve nešťastné skutočnosti prepája a prehlbuje hoci by spolu nemuseli mať nič spoločné, nebyť jej zanietenosti a nespracovaného sebaklamu.

Končalovskij celú absurdnosť dokresľuje drobnými, ale stále zarážajúcimi motívmi, ktoré perfektne ilustrujú zvrhlosť systému, ktorý na 40 rokov ovládol takmer polovicu zemegule. Keďže sa krv obetí pre letnú horúčavu pripiekla k asfaltu a nedá sa zmyť, treba námestie pokryť novou vrstvou asfaltu. A aby mali obyvatelia mesta pocit, že to celé bol naozaj iba zlý sen, zavoláme kapelu a na tom istom námestí sa bude večer hrať a tancovať.


Režisér túto beznádej na zmenu v závere zmierni happy-endom, ktorému sa zrejme priučil v zámorí. My však vieme, že to celé sa aj tak dobre neskončí. Ani hlavná hrdinka nedokáže svet vidieť inak. Hraničné situácie ju nepreviedli na opačnú stranu, nestala sa odporkyňou režimu, ani v sebe nenašla ďalšiu silu dívať sa na jeho nedostatky. Jednoduchšie pre ňu bude znova sa zaradiť tam, kam patrí a veriť v lepšie zajtrajšky.

Film Drahí súdruhovia! sa nevenuje tým, ktorí jasne vedeli proti čomu stoja, ale tým ktorí si mysleli, že vedia za čím si stoja, aj keď v hĺbke duše tušili, že ide o prerastený nezmysel. Opakované klamstvo sa však stáva pravdou a celé to zašlo až tak ďaleko, že je neskoro si priznať skutočnosť.

 

Autor: Matúš Trišč

Zdroj foto: Film Europe


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno