Poetika ruského symfonizmu pod taktovkou Jiřího Rožňa

Na krátkej časovej ploche sa odvíja bohaté množstvo materiálu, ktoré dokázali Slovenskí filharmonici rytmicky pregnantne, s presvedčivo budovanou dynamikou stvárniť do záverečného, graciózneho finále Slávnostnej predohry Dmitrija Šostakoviča – pod vedením Jiřího Rožňa, ktorý sa sústredil na každý najmenší detail. Už po prvých pár minútach bolo zjavné, že toto bude mimoriadny koncert.

Dvojica februárových koncertov v Redute (3. a 4. februára 2022) prilákala vďaka dobre zvolenému repertoáru – ruské symfonické diela, no nie obohrané, maximálny možný počet divákov. Pred Slovenských filharmonikov sa postavil mladý, talentovaný český dirigent Jiří Rožeň, ktorý sa v Redute s orchestrom Slovenská filharmónia predstavil po prvýkrát. Zjavne aj on bol tým lákadlom, pretože už vo veku 30. rokov má za sebou ohromujúcu kariéru a pred bratislavským publikom dokázal, že v zahraničí je cteným umelcom právom.

Rožeň je rodákom z Prahy a je finalistom dvoch prestížnych dirigentských súťaží -Salzburg Festival Young Conductors Award a Donatella Flick LSO Conducting Competition v Londýne. Spolupracuje s českými a svetovými orchestrami – Česká filharmónia, PKF – Prague Philharmonia, Deutsches Symphonie-Orchester Berlin, BBC National Orchestra of Wales, BBC Philharmonic, Ulster Orchestra Belfast, Kráľovská filharmónia v Londýne, Kráľovská filharmónia v Liverpoole, Orchestre national de Belgique. V aktuálnej sezóne debutuje aj v Národnom divadle v Prahe.

Hoci je neúnavným propagátorom českej hudby, na debutovom vystúpení v Bratislave ho čakalo naštudovanie výlučne ruského repertoáru. Slávnostná predohra, op. 96 Dmitrija Šostakoviča z roku 1954 vznikla na objednávku k výročiu Októbrovej revolúcie. Ak aj takéto oslavné skladby ktokoľvek skladateľovi chce vyčítať, v dejinách hudby je mnoho príkladov autorov, ktorí tak tvorili, len naša pamäť akosi v iných prípadoch vytesňuje. Práve Šostakovič sa stáva objektom posmeškov zo strany tých, ktorí nie práve do hĺbky poznajú jeho život a trápenie, či jeho tvorbu v kontexte sociálno-politickom. Tak či onak, akokoľvek oslavne znie jeho Slávnostná predohra, technicky i tektonicky vie potrápiť.

Už úvodné odvážne fanfáry – trúbky a postupne sa pridávajúce trombóny, tuba a ďalšie plechy, zneli mimoriadne dôrazne a najmä s čistou intonáciou. Bol to ohromujúci nástup pod taktovkou Rožňa, ktorý s absolútne minimalistickými gestami postupne budoval Šostakovičov precízny akord, pridávaním jednotlivých hlasov. Akokoľvek toto dielo vzniklo na objednávku – bol to majster kompozície a to dokázal aj v tejto krátkej skladbe. Opakovaná fanfára, pridávajúce sa kontrabasy a čelá, ktoré dosiahli tú potrebnú hĺbku, akú musí mať ruská hudba, jednoducho, už od prvých taktov sme vedeli, že orchester je v správnych rukách, pod správnym vedením. Rožeň dokázal budovať napätie a nestratiť ho, čo je v prípade tejto kompozície bytostne potrebné. Zjednotenie dosiahol v rytme, následnom spomalení, aby uviedol ústrednú tému. Veselú tému uviedli klarinety, ktoré zneli bezchybne – navyše dosiahli potrebný šmrnc a radosť vo výraze. Aj vďaka tempu a intenzite, ktoré držal dirigent. Spojenie sláčikov s flautami a pikolou, no najmä neustála intenzita, ktorú skladateľ striedal v jednotlivých nástrojových skupinách: od lesných rohov, cez sláčiky či ďalšie dychy. Na malej ploche dokázal skoncentrovať tematický súboj, v ktorom akoby nebolo jasné, ktorá skupina zvíťazí a stane sa hlavnou nositeľkou melodickej témy. Popri tom je však zreteľná a mimoriadne zaujímavá aj rytmická práca: vystupujúce synkopy v sláčikoch (kontrabasy) boli dirigentom detailne akcentované. Nakoniec sláky krásne vyspievali legátovú melódiu, fascinovalo aj piccizato v pianissime – Rožeň si zvlášť dával záležať na formovaní dynamických kontrastov. Orchester pod jeho vedením mal mimoriadne dobrý ťah a zreteľnú artikuláciu, vďaka čomu sa spomínaný „súboj“ tém krásne rozvíjal.

Skrátka – na krátkej časovej ploche sa odvíja bohaté množstvo materiálu, ktoré dokázali Slovenskí filharmonici rytmicky pregnantne, s presvedčivo budovanou dynamikou stvárniť do záverečného, graciózneho finále – pod vedením Rožňa, ktorý sa sústredil na každý najmenší detail. Už po prvých pár minútach bolo zjavné, že toto bude mimoriadny koncert.

Prokofievov Tretí klavírny koncert C dur, op. 26 patrí medzi piatimi klavírnymi koncertmi autora medzi najslávnejšie a najobľúbenejšie. Nie je na tom veľa vedy, prečo. Je najlogickejší, čo sa štruktúry diela týka a zároveň najefektnejší, čo sa týka vyznenia sólistu. Množstvo virtuóznych, exponovaných momentov si uchováte v hlave, hneď po odznení jednotlivých častí – tento klavírny koncert je vrcholom virtuozity, no predsa to nie je typický kus, primárne určený na „predvádzanie“ sa. Vo vnútri jeho logickej štruktúry je mnoho vážne, emocionality a spontánnosti. Zároveň, je aj mimoriadne technicky náročný – aj samotný Sergej Prokofiev, ktorý ho premiéroval koncom roka 1921, sa potrápil, kým ho nacvičil.

Koncert Prokofiev otvára netradične – klarinetovým sólom, ku ktorému sa pridáva ďalší. Vytvára tým hneď v úvode krásny harmonický spev, ktorý vzdialene pripomína ruský folklór. Keď sa pridá skupina huslí a flauta, stále znie hudba v pomalom tempe, až po niekoľkých taktoch nastane náhlych zvrat. Zrýchlenie tempa a mohutná dynamika orchestra pripravila pôdu aj pre sólistu – mladý španielsky klavirista Leo de María už prvé, rýchle figúry zahral s veľkou sebaistotou a čistotou. Technicky bol bravúrny, to sa mu nedá uprieť – akordy v rýchlom tempe hral bezchybne, rytmicky bol presný, vynikajúco korešpondoval s orchestrom, artikulácia bola obdivuhodne zreteľná, no popri všetkej tej technickej bravúre sme akosi postrádali výraz. To už je však celkovo súčasná generácia umelcov – zameraná skôr na technickú stránku umeleckých diel, čo sa zjavne prejavilo na rýchlych častiach klavírneho koncertu v podaní španielskeho interpreta.

Ku cti však slúži, že Leo nad interpretovanými dielami aj premýšľa. Najmä stredná, výsostne neoklasicky stavaná časť s piatimi variáciami. Dirigent prehľadne, logicky štruktúroval jednotlivé, vnútorné časti – variácie, od úvodnej, orchestrálnej, ktorá v sebe má istý druh sentimentu, cez zmenu tempa v druhej a tretej, kde má klavirista brilantné figúry v tempe Allegro. Ukázal, že Prokofieva má v krvi, dobre zažitého, nielen v rýchlych tempách, no i keď skladateľ mení v rámci druhej vety variácie na meditatívny dialóg. Rozprávanie sa klavíra s orchestrom bolo presvedčivé – Leo vie počúvať svojich spoluhráčov, nie je sólový hráč, ktorý by šiel vo vlastnej línii. Či už hral lyrické party alebo energické, táto časť mu svedčala najviac, aj jemná akordika bola v jeho podaní bezchybná.

Finále tohto koncertu má tempové označenie, ktoré sa javí trošku zvláštne – Allegro ma non troppo, teda dirigent nastavil správne tempo. Niečím nám táto časť môže pripomínať prvú časť (otvára ju dvojica fagotov) a následná, čoraz hustejšia faktúra a zmena temp, technicky náročné party v podaní klavíra, objavenie sa hlavnej témy – obdobná je línia prvej časti. Epizodický charakter tejto časti Rožeň vystaval mimoriadne zrozumiteľne a s dôrazom na detail. S lyrickými partmi to vo výraze Leo nepreháňal, hoci v melodických líniách by sa našlo priestoru na väčšie vyspievanie. Opäť v behoch a mohutných akordoch, teda po technickej stránke bol mimoriadne presvedčivý a bezchybný, všetko hral s ľahkosťou. Žiarivý symfonický zvuk, ktorý Prokofiev zapísal do partitúry, sa pod taktovkou Rožňa prekrásne z orchestra vynímal. Tento mladý interpret právom získal v zahraničí slávu – orchester ho počúva, diela má detailne naštudované a dokáže s hudobníkmi pracovať.

Apropo, na začiatku koncertu sa publiku prihovoril generálny riaditeľ Slovenskej filharmónie Marián Turner, ktorý zároveň v hľadisku privítal aj profesora Mariana Lapšanského. Jeden z našich najlepších klavírnych virtuózov Prokofievov klavírny koncert interpretoval presne vo veku 25 rokov, teda vo veku, aký má dnes mladý Španiel Leo de María.

Po prestávke nasledovala Symfónia č. 1 g mol „Zimné sny“, op. 13 Pjotra Iľjiča Čajkovského, ďalšie dielo, ktoré je nádherné, no zriedka uvádzané. Prvá časť s podtitulom „Sny pútnika“ je len počiatkom skladateľovej cesty, ktorá sa končí v prekvapivom tichu. Samozrejme, hneď v prvých taktoch počujeme typické „maľovanie“ silne poetickej, ruskej hudby, ktoré okamžite vizuálne evokujú obrazy ruskej zimy. Formu symfonickej básne dirigent Rožeň poňal s prístupom, aký sme si uňho všimli už predtým: detailným a gestami minimalistickým. Nehrozili uňho tie veľké oblúky, ktoré v prípade ruskej melodiky u dirigentov vídame.

No Čajkovskij a jeho melanchólia, jeho typická zvukovosť sa naplno prejavujú už v prvej časti. Hoci sme pociťovali určitú zvukovú disproporčnosť (ochudobnení primisti boli dôsledkom nie celkom plného zvuku, ktorý by sa žiadal), predsa sa podarilo hudobníkom vytvoriť tú drámu a búrku, ktorú ruský poetizmus potrebuje. Téma znejúca v lesnom rohu a následné, pokojné pianissimo, bolo dostatočným dôkazom, že dirigent svojej práci rozumie aj v ochudobnenej zostave.

Kompozičné majstrovstvo naplno Čajkovskij dokázal v časti Pochmúrna hmlistá krajina. Rozvíja v nej nekonečné množstvo tém, ktoré akoby nemali konca kraja, no s neskutočným majstrovstvom pre tektoniku. Cez Scherzo sme sa dostali k očakávanému finále, ktoré je kompozične zaujímavo riešené: v pomalom úvodne cítiť zjavnú inšpiráciu ruskou ľudovou piesňou a následne sa k slovu dostane zložitý kontrapunkt. Majstrovstvo fugy ukázal skladateľ práve vo finále – znela trochu rozdrobene, zvukovo postrádala celistvosť, hoci jednotlivým hráčom skupín nemožno vyčítať nič, no konzistencia predsa chýbala. Dobrá gradácia však nechýbala a v code, ktorá všetko majestátne završuje, prišiel ten očakávaný zvuk v dobrom tempe, ktorý sme tak postrádali.

Náročné party mali dychári – medzi všetkými sa vynímal napríklad hobojista Matúš Veľas. Technicky náročný part zvládol bezchybne. Rytmicky presné a zvukovo pekné boli spoľahlivé kontrabasy a violončelá Slovenskej filharmónie.

Druhý, piatkový koncert, ktorý je už zverejnený na stránke stream.filharmonia.sk znie podstatne zvukovo vyváženejšie. Je zjavné, že v tej rýchlosti za pár skúšok si muzikanti na nového dirigenta nemôžu okamžite zvyknúť, no predsa, Jiří Rožeň s repertoárom, preňho novým, odviedol mimoriadne presvedčivý kus práce.

Zuzana Vachová

Zdroj foto: Alexander Trizuljak