Magnetom večera bol sólista Lukáš Vondráček, český klavírny virtuóz víťaz mnohých medzinárodných súťaží, laureát prestížnej Medzinárodnej súťaže kráľovnej Alžbety v Bruseli z roku 2016.
Prvé dva januárové koncerty Slovenskej filharmónie pod taktovkou šéfdirigenta Daniela Raiskina priniesli publiku program, ktorý možno na prvý pohľad nefungoval ako dramaturgický celok, no práve pre štýlovú pestrosť bol obohacujúci. A najmä, toto teleso nezvykne mať bežne na programe frekventovane diela druhej polovice 20. storočia, takže o to vzácnejší bol tento večer (recenzujeme druhý z dvojice koncertov – 12. januára 2024). Iste, magnetom večera bol sólista Lukáš Vondráček, český klavírny virtuóz víťaz mnohých medzinárodných súťaží, laureát prestížnej Medzinárodnej súťaže kráľovnej Alžbety v Bruseli z roku 2016. Rovnako Symfónia c mol Edvarda Hagerupa Griega, zaradená v rámci filharmonických sezón vôbec po prvýkrát, bola veľkým lákadlom – Grieg má prekrásne diela, z neznámeho dôvodu nie často radené do dramaturgií našich koncertov. Dobre vyskladané diela večera – začnúc vzorkou súčasnej hudby, so skokom do klasicizmu a uzavrúc večer romantickým kusom v kombinácii so skvelým sólistom – koncert bol pripravený tak, aby si každý z poslucháčov našiel na koncerte to svoje. No a popri tom sa, samozrejme, zoznámil i s tým, čo často pôsobí (hoci bez znalosti) ako postrach koncertných sien – súčasná hudba.
Polyfonické tango Alfreda Schnittkeho, avantgardného skladateľa s rusko-nemeckými koreňmi je skladba plná ohňa vtipu, temperamentu a charakteristického rytmu tanga, zrozumiteľná pre publikum. Práve vďaka zábavným prvkom, ktoré obsahuje. Schnittkeho tvorba bola vždy reflexiou doby. Ak v spektre skladateľov hudby druhej polovice 20. storočia vyberáme z autorov hudby, práve on je pre mňa osobne stelesnením tvorcu, ktorý v hudbe dokázal vyjadriť mimohudobný obsah bez programu. Je autorom deviatich symfónií, sláčikových kvartet, opery aj baletu, bohaté zastúpenie v jeho tvorbe má viola. Pustite si napríklad z jeho skladieb Koncert pre violu a orchester, op. 189 a okamžite na vás prehovoria pochmúrne nálady z pomalej, záverečnej časti. Jeho tvorba je myšlienkovo bohatá, obsahovo výpovedná a emočne silná – vtiahne vás do hudby vďaka neustálemu toku myšlienok a štýlov. Jemnosť a tichú výpoveď strieda s frenetickými časťami, zastavenia pôsobia priam mrazivo. Jeho diela sú nadčasové – tvoril invenčne, dramaticky, sugestívne a v prípade Polyfonického tanga s vtipom. Čo je však charakteristické pre jeho tvorbu, je polyštýlovosť – miešanie prvkov rôznych epoch európskej hudby, avantgardných techník, transponovanie hudobných smerov z hľadiska kompozičného i sémantického.
Skladbu, ktorú sme si mohli v tento večer na úvod koncertu vypočuť, skomponoval v roku 1979. Je rovnako typická polyštýlovosťou, je to Schnittkeho poňatie tanga. Teoretici ho označujú za jednu z jeho najvydarenejších kompozícií – do piatich minút dokázal skoncentrovať všetko, vtip, vážnosť, inštrumentálnu pestrosť, využitie jednotlivých sólových nástrojov tak, že vás mnohé farby prekvapia. Je to zvukovo vynaliezavá skladba s prvými, úvodnými taktami vo fortissime, aby sa náhle objavilo tajomne znejúce pianissimo. Harfa a klavír – farby, ktoré hneď v úvode nechal Daniel Raiskin vyniknúť. Z netradičného inštrumentálneho obsadenia – prvé a druhé husle, violy, violončelá a kontrabas, drevených a plechových dychov – trúbka, lesný roh, flauta, hoboj, fagot a najmä kontrafagot, klavír a bicie nástroje, vyťažil maximum. Nastavil už v úvode vynikajúce tempo a ráznu dynamiku, ktorú okamžite stiahol – tento moment prekvapenia je v skladbe rozhodujúci, pulzujúca rytmika a následné, nostalgické sóla sláčikových nástrojov, dopĺňajúcich sa v kánonickej forme, na ktoré postupne naviazali dychové nástroje, boli zvukovo a rytmicky príťažlivé. Je zjavné, že šéfdirigent má k tejto hudbe pozitívny vzťah – obsadenie zložené zväčša z prvých hráčov, mu dávalo istú pôdu pod nohami. Vynikajúco stvárnené gradačné úseky a kontrasty spravili zo skladby fantastický zážitok. Skladbu členil – boli to výrazné pauzy, ktoré akoby spravili bodku za motívom. Aby nasledoval ďalší, kontrastného charakteru, no vždy v charakteristickom rytme – moment prekvapenia je v tejto skladbe rozhodujúci. Rytmická zložka mala v sebe neomylnú pulzáciu, ktorú ste vždy cítili, bez toho, aby ste sa na ňu museli špeciálne koncentrovať. Či už bicie nástroje alebo kontrabas (Rober Vizvári), nad ktorými sa plynulo rozvíjali melodické línie (husle – prvý koncertný majster Jarolím Emmanuel Ružička), pulzujúci klavír, hlasy, ktoré boli viacvrstvové, mali priam zvukovú opojnosť. Samozrejme, s moderným harmonickým pôdorysom, z ktorého bolo často cítiť sarkastický smiech. Záber v podobe bodky kontrafagotu publikum konečne rozveselil. Skladba je charakterom vtipná, obsahuje v sebe prvky, ktoré vyvolávajú úsmev na tvári, pritom jej neustály pohyb, hutný obsah, vracajúca sa nostalgická téma, množstvo hudobných prekvapení – to všetko na ploche piatich minút, núti poslucháča k aktívnemu počúvaniu. Rozpoznávate tango a hľadáte záchytný bod a samotný Schnittke vám ho poskytuje. Logickým členením, paletou nálad – od typickej clivoty tanga, smerujúcej do pochmúrnosti (uňho ako základného pocitu v dielach), ktorý sa náhle mení v humor. Paralelné intervaly v jeho prípade nerušia, naopak, dodávajú humoru na jednoznačnosti. Niečo ako Šostakovič, len v podstatne modernejšom šate – Slovenská filharmónia sa s touto skladbou vysporiadala bravúrne. Bol to tanec plný vtipu a prekvapení – spojenie starého s novým, majstrovstvo Bachovho kontrapunktu s rytmom tanga a modernou harmóniou. A dôkaz, že ani uvádzania súčasnej hudby sa netreba báť v inštitúciách, ktoré na prvý pohľad môžu pôsobiť konzervatívne.
Skokom sme sa vrátili do klasicizmu. Vlastne ten skok ani nebol taký strmý, napokon, barokové prvky v súčasnej hudbe, následne klasicizmus, zavŕšený záverečným dielom – romantickým, vytváral zaujímavú dramaturgickú líniu. Koncert pre klavír a orchester č. 21 C dur, KV 467 Wolfganga Amadea Mozarta znel v interpretácii výnimočného českého klaviristu Lukáša Vondráčka. Nebol to jeho debut v Slovenskej filharmónii, o svojich interpretačných kvalitách už publikum presvedčil. Osobne som bola rada, že zvolil Mozarta – aj dnes je to skladateľ, ktorý dokáže potrápiť interpretov, zvlášť klaviristov. Faktom je, že súčasné interpretácie sú bohaté – výrazovo sa prikláňajúce k romantizmu, robiace z diela jedného z najväčších predstaviteľov tejto epochy skladby plné pátosu a z pomalých častí koncertov depresívne, plačlivé vyznania. Nie, Mozart nebol tento typ depresívneho skladateľa, k jeho dielam sa prehnaná agogika a obrovské dynamické kontrasty nehodia. Vyžaduje si absolútnu čistotu, bez akýchkoľvek „vedľajších“ vplyvov. Vondráčkova interpretácia sa priblížila k ideálu, ako má dielo Mozarta znieť: racionálna vyváženosť, ľahkosť, rýchle tempá, pomalá časť bez spomínaného pátosu a samozrejme – absolútne čistá, bezchybná interpretácia, z ktorej by pokojne mohla vzniknúť nahrávka. Tento klavirista predviedol čistú pianistiku, nádhernú, technicky zrelú, bezchybnú – to sa potom okamžite odrazí v sále. Ak publikum počúva s takým záujmom, že vznikne v koncertnej sále napätie, že priam počujete to ticho plynúť, vnímate sústredené tváre divákov, ktorí v nemom úžase sledujú presvedčivého, bezchybného, zaangažovaného sólistu, ktorý hrá s absolútnou istotou, zrazu to mení celkový zážitok koncertu. Lukáš Vondráček hrá presvedčivo veľké, mohutné akordy Rachmaninova (bez zľahčovania – o akordy sa dokáže oprieť a znejú s takou sugestívnosťou, že vám priam pripomínajú zvony kostola, na ktoré skladateľ myslel, keď svoje diela komponoval), no pritom s ľahkosťou, štýlovo čisto vie zahrať Mozarta, ku ktorému česká škola náramne pristane.
Prvú časť Allegro maestoso začal orchester s potrebnou ľahkosťou, v introdukcii bola sviežosť, zreteľne artikulované sláčiky, pekne tvarovaná dynamika a spevné sóla. Ide o sonátovú formu, v ktorej klavirista predstavil prvú tému v rýchlom tempe – pedantne vyhraté rýchle pasáže, trilky, precízne odťahy (bez zmieneného romantického vyznenia, no pritom s s potrebným citom), cez lyrickejšie ladené sólo až po nepokojné, energické finále prvej časti. Vondráček je okrem skvelých technických dispozícií úžasný muzikant. V kadencii sa pohral s tempami, dynamikou, virtuózne časti hral s neuveriteľnou ľahkosťou a obdivuhodnom tempe, lyrickejšie ladené ponechal v citlivom móde.
V druhej časti Andante – v pomalšom tempe (áno, to je tá časť, ktorá je natoľko spopularizovaná a zaznela aj v mnohých filmoch), šéfdirigent, našťastie, nezvolil prehnane pomalé tempo. Ako sme spomenuli vyššie, Mozart nebol uplakaný trpiteľ – smútok a clivota sa pod jeho rukami menili v krásny, dojemný zážitok. Pomalá časť znela s nehou a jemnosťou. Vondráček známu tému vyhral prekrásne spevne, neprekročil však pomyselnú čiaru vyváženosti rácia a emócií ako mnohí klaviristi, ktorí robia z tejto časti slzavé údolie. Iste, táto melódia má v sebe prvky, ktoré možno charakterizovať ako romantické, nie však v zmysle štýlovosti. A presne to dokázal na klavíri stvárniť český klavírny virtuóz. Svižnosť a radosť je charakteristická pre záverečnú časť Rondo: Allegro. Znela jasne a mala v sebe ten povznášajúci charakter, ktorý chceme u Mozarta počuť. Raiskin je v rýchlych tempách dobrý – vyhovuje mu hranie v tempách, ktoré klasicko-romantický repertoár posúvajú do súčasnej podoby. Preto jeho Allegro sedelo s virtuóznymi, bezchybnými partmi klaviristu.
Vondráček našiel presne to, čo táto skladba potrebuje – v sólach vyznel spevne, nenarušil charakter jednotlivých pasáží, no pritom dokázal nimi prekvapiť. Je to dielo písané netradične – s kadenciami, ktoré zvyšujú napätie a dramatický efekt koncertu. Ikonický skladateľov koncert, ktorý tak dôverne poznáme, preto dokážeme ihneď rozpoznať akékoľvek zakolísanie. No počuli sme ho hrať bezchybne – aj s vyváženým orchestrom, komplexne chápajúcim dielo. Dôsledne vyhraté dialogické party telesa s klavírom, ktorý motívy opakoval, celková, energická, premyslená výstavba s kontrastmi – no vždy v klasicistickom duchu, bez prekročenia dynamickej hladiny, ktorú si želáme v tomto diele počuť – to všetko pridalo na presvedčivosti interpretácie.
Koncert uzavrela Symfónia c mol nórskeho skladateľa Edvarda Hagerupa Griega z roku 1864, ktorú skomponoval v mladom veku. Ide o nádherné dielo, za ktorého uvedenie patrí filharmónii veľké plus. Objavovať málo hrávaný repertoár, presne to je úloha kultúrnych inštitúcií. Suita z Peera Gynta alebo jeho slávny klavírny koncert – poznáme hrávané diela tohto skladateľa, no prečo neuviesť aj menej populárny repertoár. Úvod Allegro molto sa začal drámou, ktorá prešla do introspektívnej časti – s pekne vyspievanými klarinetmi a violami, s nežným tremolom huslí. Už v úvode tejto hry bolo rozpoznateľné, že Raiskin má k tomuto skladateľovi vzťah a dielo naštudoval precízne. A hlavne – je to symfónia, ktorá je akosi neprávom nepopulárna. Prvá časť bola ako búrka – dramatické úseky sa striedali s lyrickými, pekne vyspievanými sólami dychov. Piánový úsek sláčikových nástrojov s témou mal presne tú sugestívnosť, akú má len severská hudba. To, čo sa odohráva v tichu, je najsilnejšou emóciou. Povznášajúce hobojové sólo, razantná rytmika plechových dychov, vracajúci sa motív, ktorý sme počuli v úvode, bol neustále na rôznych vlnách – dynamických, výrazových i inštrumentálnych. Ozval sa aj v nadväznosti hoboja, flauty a klarinetu – s plynulosťou zahratý, dostatočne spevný. Interpretácia mala dobrý ťah, napätie a zároveň plno vrelých citov. Ohnivé úseky sa v prvej striedali s introspektívnymi, ktoré boli naplnené vrúcnymi sólami. Prvá časť sa uzavrela dramaticky – s tým veľkým finále, po ktorom musí prísť upokojenie. Druhá časť Adagio espressivo priniesla spevnú tému – expresívne sláčiky a sólo fagot označený v partitúre ako dolce, odhalil, že sa ponoríme do romantickej nálady, hlbokých citov.
Grieg bol vynikajúci inštrumentátor – prostredníctvom nástrojov dokázal zosobniť viac nálad a emócií, ako témami samotnými. Violončelá, medovo sladké, drevené dychy, vrúcne husle, dokázal vygradovať do mohutného zvuku, aby ich postupne vzal späť, do tej najväčšej intimity, akú si viete predstaviť. Iste, k plastickosti diela sa dalo v orchestri spraviť viac, rovnako i k čistote niektorých dychov, no je pochopiteľné, že tento kus sa ešte musí hráčom lepšie usadiť. Tretia, razantná časť Intermezzo. Allegro energico bola dostatočne dramatická v úvode, s nežnejším, prechodovým materiálom, aby sa táto časť uzavrela energickým záverom v rýchlom tempe a veľkom forte. Tieto výrazové polohy orchestru pristanú, vie ich hrať presvedčivo, s energiou a nasadením. Rovnako rýchlo sa začala záverečná časť Finale. Allegro molto vivace a hoci samotný skladateľ toto dielo považoval len za akúsi študentskú prvotinu, s vplyvmi mnohých skladateľov a nedostatočne vyjadrujúcim jeho individuálny štýl, rozhodne sme v ňom už rysujúce sa prvky jeho rukopisu počuli. A v interpretácii, ktorá bola presvedčivá a dynamicky nuansovaná, to bol o to väčší zážitok.
Zuzana Vachová
Foto: Ján Lukáš
