Dramaturgicky a interpretačne unikátny – taký bol koncert BRUCKNER 200 v rámci festivalu Košická hudobná jar so Štátnou filharmóniou Košice a jej šéfdirigentom.
Traja výnimoční autori, ktorí v európskej hudbe znamenali tak veľa a pre nás ich diela stále nesú silný odkaz. Richard Wagner, Richard Strauss a Anton Bruckner – skladatelia, ktorí sú pre šéfdirigenta Roberta Jindru inšpirujúci a k ich dielam má silný vzťah. To, že sa spolu ocitli na jednom koncerte v rámci programu festivalu Košická hudobná jar, má niekoľko konotácií. Tá ústredná sa odvíjala od Brucknera a jeho dvestého výročia narodenia, ku ktorému postupne vrstvil šéfdirigent Jindra ďalších skladateľov. Hľadal také diela, ktoré by sa s Brucknerovou dokonalou symfonickou a duchovnou tvorbou dokázali stretnúť v symbióze na jednom koncerte.
Koncert BRUCKNER 200 sa začal (nielen) jeho milovaným skladateľom – Richardom Wagnerom. Parsifal je dielo mimoriadne, v trvaní 5 hodín, čo by nebolo až také výnimočné v prípade tohto autora. Je to posledné Zbohom Richarda Wagnera s týmto svetom, intenzívna hudobná dráma o strachu zo svetských pokušení a hriešnych túžob. Je zasadená do príbehu o vykúpení a súcite. Dielo, ktoré zrejme zinscenované na Slovensku v najbližších desiatkach rokov len tak neuvidíme, preto, ak sa človeku dostane príležitosť vypočuť si predohru a finále, je priam jeho povinnosťou do koncertnej sály prísť a oddať sa tejto hudbe. V overtúre Parsifala je povedané všetko – myšlienkovo i hudobne.
Je to excentrický pokus Wagnera vytvoriť dokonalé dielo v symbióze. Kľúčom k nemu je hudba a špeciálna akustika Bayreuthu pre ktorú dielo písal. Na to, aby zaznelo v našich podmienkach, rešpektujúc akustiku sály Domu umenia v Košiciach, azda ani nemohol byť povolanejší dirigent, ktorý by toto dielo viedol. Je to wagnerián, pozná dôverne prostredie Hudobných slávností v Bayreuthe, prežil si (nielen) Parsifala na vlastnej koži v divadle, v ktorom sám Wagner chcel, aby dielo znelo. A okrem toho je Robert Jindra šéfdirigentom Štátnej filharmónie Košice – práca na tomto diele musí byť viac než dôverná, možno aj zdĺhavá, kým všetky tie zvukové nuansy dirigent dosiahne. Kým hráči uchopia leitmotívy, čarovné odtiene tempa Sehr langsam, no najmä dynamiku diela. Práve tá prekvapila. Predstavte si všetky nahrávky predohry k Parsifalovi, ak ste mali to šťastie aj živé vystúpenia. Zahoďte ich von, ďaleko od seba a začnite Jindrovho Parsifala počúvať s čistým, nepopísaným listom. To bol prvý kľúč k pochopeniu jeho interpretácie. Skvelej interpretácie – uspôsobenej koncertnej sále, no s vysokým citom pre svet postáv diela a vznešenosť hudby. Ten šok, ktorý človek mohol na začiatku utrpieť z dynamiky, pretože celé dekády sme počúvali Parsifala s pianissimovým úvodom a rozvláčnym tempom, takmer až na „mieste stojacej“ hudby, sme rýchlo prekonali. Jindra totiž volil iný spôsob interpretácie diela – zvukovo opojný, no mierne svižnejší, uspôsobený priestorom a príležitosti, na ktorej hrá.
Dbal na to, aby aj ľudia v poslednom rade na balkóne, na najmenej dostupnom mieste počuli ústredný motív Parsifala, pomaly sa rozvíjajúci. Taktiež na jeho dynamickú a melodickú klenbu. A napokon, ak sa pozrieme do partitúry, na začiatku má znieť piano, v treťom takte, kde prichádza vrchol motívu, je predpísané forte, až po jeho zlome sa melódia vracia postupne do úvodného piana, pričom flauty a klarinety už nastupujú v pianissime. Vylúštiť túto záhadu možno len tým, že sa dirigent bude snažiť o znelosť melódie a jej postupné, no plynulé budovanie. A presne to Jindra spravil. Pracoval s motívom muzikantsky, až ste mali pocit, že to forte napokon samé z hudby vyplynulo, nie preto, že to muzikantom prikázal.
Koncertná verzia overtúry, ktorá často znie aj vo svete, sa líši od divadelnej, a to v mnohých prvkoch. Okrem toho, dirigenti už dnes nevolia tú lenivú, tichú variantu, pri ktorej musíte priam nastražiť uši, aby sa k vám nejaký zvuk aj dostal. Pridávajú k tempu štipku pohybu (dokonca aj v divadlách), no nie natoľko, aby rozvili duchovnú podstatu diela. To isté spravil aj šéfdirigent, pričom sa zásadne sústredil na vyzdvihnutie krásy textúry, na jej jasné, transparentné podanie divákovi. Wagnerovo dielo sa dá takto zahrať len v prípade, ak ho chápete a keď rozumiete pauzám. Zdá sa to síce absurdné vyjadrenie, ale konečne sme touto interpretáciou všetci dostali lekciu ticha.
A to ešte pred zaznením čo i len jediného tónu. Robert Jindra sa postavil pred orchester a rátali sme desiatky sekúnd (takmer minútu) po jeho prvé gesto. Zrazu sa v tom tichu vyplavil zvláštny priestor, počas ktorého ste všetky vnemy skoncentrovali na hudbu, ktorá ešte len mala zaznieť. Wagnerova hudba je totiž špeciálna, na tú dobu novátorská. Skladateľ využil ticho ako významotvorný prvok, v predohre zaznie celkovo 6-krát, pauza s fermátou je jasne vyznačená v partitúre a po nej sa hudba neopakuje. Dokonca na začiatku má v divadle znieť ticho – ďalší dôkaz toho, že sme mali v sále wagneriána dušou i srdcom (a taktiež intelektom, pravda). Klasický princíp trojvetovej predohry zrazu získava úplne iný význam. Dirigent stanovil základné zákonitosti interpretácie prezieravo – v základnom tempe uviedol ústredný motív, s ktorým potom pracoval, no držal jeho melodickú líniu až po pauzu korunovanú fermátou.
Hudba tohto autora je ako veľká vlna – ak na ňu nastúpite, už sa veziete. Musíte v nej cítiť zvukové katedrály – rozložený akord v husliach a violončelách, ktorý sa postupne zafarbuje novými nástrojmi – flauty a klarinety, violy. Sú to vrstvy, ktoré musia byť maximálne vyvážené, s absolútne presnými nástupmi. V tom jednom rozloženom akorde bolo také napätie už hneď v úvode, že ste nemali šancu pred tou hudbou uniknúť. A pritom ste cítili, že to nie je kalkul – ten u Wagnera vycítite veľmi jednoducho (a okamžite!). Hudba sa zrazu minie účinku, nie je to hypnóza, nie je to magická zvukovosť, ale takt po takte dodržiavaná dynamika, ktorá je síce pekná, no emotívne nefunguje.
Som rada, že som sa na Slovensku dočkala interpretácie, ktorá Wagnerovu hudbu nechápala ako presnú matematiku, ale rozvíjanie dynamiky v rámci štruktúry hudby plynulo samé, tak isto pauzy po doznení motívov tam mali svoje určené miesto. To ticho pôsobilo priam liečivo. Veličiny, s ktorými skladateľ pracoval, priestor a čas, zrazu pod taktovkou Jindru získali dokonalý zmysel. Dostal sa do meditatívnej atmosféry, kedy sa pomaly rozoznievajúce jednotlivé tóny spájali legatami do motívov, farebne omamných.
Vezmite si to znenie drevených dychových nástrojov so sláčikovými – je v nich toľko elegancie, krásy a čistoty, že máte pocit, že nič vkusnejšie a krajšie ešte nebolo skomponované. Homogénna zvukovosť bola ďalším prvkom, ktorú šéfdirigent dosiahol. Iste, drobné nepresnosti v úvode v nástupoch – zjavne spôsobené extrémnou koncentráciou hráčov, aby sa do spoločného nástupu trafili (nechcem si ani len predstaviť ten nervák na skúškach), časom vymizli. Keď hráči orchestra začnú vo Wagnerovom diele fungovať ako jeden spoločne dýchajúci organizmus, čo sa v Košiciach aj udialo, krása prevýši nedokonalé technické parametre. Napríklad aj trúbkové sólo, ktoré nebolo až také isté v jeho začiatku.
Ústredný motív Vykúpenia až postupne získaval stabilitu a potrebnú intonačnú presnosť v dlhých viazaných tónoch. No keď sme už pri plechových dychových nástrojoch, preukázali počas tohto diela nevídanú presnosť a krásu tónu (prekvapili v tento večer mäkké, čisté horny, ale i trombóny). Najviac v interpretácii ma oslovili v momente, keď človek očakával v novej téme mohutný zvuk plechových dychových nástrojov s kontrastnou témou, no toho štandardného, veľkého, plného zvuku sme sa nedočkali. Jindra namiesto tomu tvaroval plastické mezzoforte, po tom, ako sme sa v unisono sláčikoch vznášali vďaka úplne jednoduchej melódii, sa zrazu zjavil Svätý Grál. No s noblesou a majestátnosťou, nie krikom. A spevná flauta a ďalšie drevené dychy ho opäť vzali späť do atmosféry, ktorú sme už poznali z úvodu – do ticha. Wagnerova hudba skrátka nesmie mať búrlivé výkyvy v náladách a dynamike, aj keď dokáže priniesť kontrasty. Práve ich vkusnú a psychologicky účinnú mieru Jindra odhadol.
Harmonicky neukončenou predohrou, v čistých, vysokých tónoch huslí, ktoré akoby chceli ešte niečo povedať, sme sa plynule dostali k záveru diela. Predohra za necelú štvrťhodinu dokáže transformovať človeka a finále, to je príval energie – nebeská hudba (harfové arpeggiá) sa mení na hudbu budúcnosti. Slovenský filharmonický zbor bol rozdelený do rôznych priestorov v sále vytvárali efekt tónov prichádzajúcich z diaľky. Z akustického i myšlienkového hľadiska to bol výborný krok – presne tento „stereo“ efekt pri Wagnerovom „heilige“ finále potrebujete počuť.
Ťažko sa po takejto emočnej katarzii sústrediť na ďalšie dielo – svet Wagnera, ak sa interpretuje správne, s jeho duchovnou prapodstatou, len veľmi neradi opúšťate. Symfonická fantázia z opery Richarda Straussa patrí medzi najväčšie diela opernej literatúry, je to náročný kus, gigantický, ktorý taktiež pravdepodobne u nás zinscenovaný neuvidíme. V symfonickej fantázii je skoncentrovaná celá opera do niečo vyše 20 minút. Už to, že bolo predstavené v našom prostredí, je priam unikát. V dramaturgickom koncepte tvorila k Parsifalovi isté odľahčenie, no pritom to nie je typická prskavka. A taktiež je istým premostením k Brucknerovej hudbe (Anton Bruckner Wagnera bezhranične obdivoval) a Strauss bol pokračovateľom wagnerovskej línie. A po ďalšie, všetky tri diela uvedené v tento večer, spája duchovnosť. Nečudujme sa preto, že šéfdirigent nezvolil opäť to hurónske forte, aké od dramatických diel očakávame. Iste, úvodný motív v plechových dychoch, v spodných tónoch, znel tak, ako sa na tieto polohy a drámu patrí, no nie tvrdo a s prehnanou ostrosťou. Ale zato, nechceli sme dostať facku od tuby hneď po Wagnerovi a predsa sme ju inkasovali.
Straussova spletitá štruktúra, v ktorej sa hudba niekedy skrýva vo vnútri, skrytá medzi ostatnými hudobnými nástrojmi, je nepochybne výzvou pre hráčov i dirigenta. Nájsť tú potrebnú tému a pritom nezanedbať ostatné hlasy, pritom hrať s absolútnou presnosťou v štruktúre, si vyžaduje poctivú prípravu. Kým prvý úsek bol čistý, dobre dynamicky nuansovaný, v ďalšom sa vedenie hlasov v drevených dychových nástrojoch nie celkom podarilo udržať. Mnohé z harmonických súzvukov, ktoré Strauss písal, sú už vyslovene disonantné, no to neznamená, že môžu znieť rytmicky nepresne. V tomto diele záleží na každom jednom detaile – súhrnne rozpráva dej opery. Strauss bol majstrom v inštrumentácii, keď ste počúvali, čo všetko je schopný dostať z orchestra, zrazu ste cítili, že tento aparát, všetky tie farby, hraničné registre hudobných nástrojov, ich dynamické a farebné nuansy a kombinácie, sa zákonite už nemali kam rozvíjať. Oproti tomu však využíva aj mnoho romantických tónov, najmä v sláčikových nástrojoch – tie často tvorili svojimi postupmi kontrast voči dychom.
Orchester pod taktovkou Jindru živo dokázal stvárniť úvodnú tému Boha Kaikobada, rovnako plasticky stelesniť dobro ústredného hrdinu či trblietavú hudbu, ktorou skladateľ líčil luxusný svet. Tak trochu surrealistické obrazy v opere, ktoré nás majú k spytovaniu sa na základné otázky a doviesť hrdinov k sebareflexii. Či tento kus hudobníkom repertoárovo a obsahovo sadol, je otázne. Orchester sa publiku pokúšal predviesť príbeh, na podstatu ktorého sa môžeme pýtať aj dnes. Možno v niektorých detailoch nebol vycizelovaný, no ako celok pôsobil dôveryhodne. Aj veľký romantický vrchol v závere bol prevedený so zmyslom pre budovanie opernej drámy, hoci pred ním by sa mi páčili sláčiky podstatne nežnejšie, aby kontrastný materiál vynikol. A hoci sme mohli pozorovať aj istú rytmickú nestabilitu, rozhodne treba pochváliť členov orchestra. Napríklad trubkár tento raz v sóle zasvietil, tiež husľové sólo bolo čisté a melodicky plynulé, rovnako ako i trombónové sólo – stelesňujúce ústredného hrdinu, farbiara Baraka, malo v sebe dobrý výrazový potenciál. K dokonalosti interpretácie ešte krok chýbal, skôr technický ako výrazový, jednoducho povedané, aby sa s ním hudobníci ešte viac zžili.
Po prestávke prišlo na rad oslavné dielo Antona Brucknera Te Deum. Začínam byť presvedčená, že duchovné diela skomponované v romantickej i neskoro romantickej ére by mali viesť operní dirigenti. Sú zvyknutí čítať libretá, zamýšľajú sa nad významom hudby, nad textom, majú podstatne vyvinutejší zmysel pre výstavu diela, v hudbe disponujú omnoho výraznejším vnútorným pulzom, ktorý si táto hudba žiada a ďalší podstatný faktor – majú cit pre hlasy. Slovenský filharmonický zbor pripravil zbormajster Jan Rozehnal a kvarteto sólistov vybral Robert Jindra. Sopránový part spievala Olga Bezsmertna, mezzosoprán Štěpánka Pulčáková, sólistky doplnili páni – tenor Peter Berger a bas Tijl Faveyts.
Šéfdirigent Jindra sa zatiaľ s dielom Brucknera len zoznamuje. Má doposiaľ za sebou prevedenie štvrtej symfónie, čo sa týka diela Te Deum, bol to práve v Košiciach jeho debut. Kiež by sme takýchto debutov mali viac. Duchovnú podstatu, hlbokú vieru, ktorá sa v skladateľových dielach odrážala, nie je vôbec jednoduché uchopiť. Často sa skrýva „pod“ partitúrou a niekedy možno fortissimo neznamená drámu, ale radosť. Tak ako v Te Deum. Radostná tónina C dur, zbor vo fortissime v plnej sile s extatickou emóciou, presný nástup orchestra, plnohodnotný, všeobjímajúci zvuk, ktorý sa náhle v orchestri, pred nástupom sólistov, zmenil v lahodné, vyvážené pianissimo, nás okamžite presvedčili, že táto interpretácia bude správne uchopená. Hoci je Brucknerovo dielo plné kontrastov a taktiež zamýšľania, málokto ho v ňom dokáže vidieť. Spravidla v interpretáciách prevažujú extrovertné tóny a opulentný zvuk, no Jindra v Brucknerovom odkaze hľadal podstatne viac. Už len výberom sólistov potvrdil, že dielo má prečítané do detailu.
Hneď prvé sólo sopránu s tenorom ukázalo, že lyrický, vrúcny prejav bude na prvom mieste v tejto kompozícii. A samozrejme, hlboko vnútorný. Bezsmertna má soprán krásnej farby, jej nasadenia tónov v druhej oktáve bolo mäkké, legáta pekne vypracované. Druhý, tenorový hlas Petra Bergera bol farebne ako uliaty k sopránu. Berger sa na túto skladbu mimoriadne hodil. Jeho farba je unikátna, ihneď rozpoznateľná, vo výškach tóny neforsíruje, no ak si to part vyžaduje, dokáže sa o tón oprieť. K tomuto textu by ani exponované výšky rozhodne nepristali. Zvolil kultivovanosť prejavu – text „Tebe všetci anjeli…“ si ani nežiada expresívny prejav. Už z partu sopránu a tenorového hlasu, ich posúvaním a vzájomným preplietaním je zrejmé, že Bruckner volil harmonicky progresívnejšie postupy – často náročné na intonovanie. Intonačná bezchybnosť prejavu, jeho ozdoby, zneli fascinujúco. A pritom ste nikdy nemali pocit, že sú vydreté, naopak, mali v sebe lahodnosť, prirodzenosť a plynulosť.
Pianissimo v zbore v časti Sanctus priam vyrazilo dych. Taká kultúra a kultivovanosť hlasov v spojení s dokonalým vyvážením tichej hladiny orchestra, sa len tak hneď nevidí. Poznáte ten pocit, keď sa k vám po zvukovo majestátnej časti zrazu priblíži úchvatné vyvážené pianissimo. Hudba sa stáva v tom momente opojná a zároveň hlboko duchovná. Verš Sanctus – Svätý, znel s hlbokým vnútorným zamyslením, jeho introspektívnosť ste priam cítili. Ďalšia fráza Sanctus Dominus však už znela vo fortissime – no hudba a spev vás objímali rovnakou intenzitou. A samozrejme, jej gradovaním sa pridal organ, ktorý túto intenzitu a farebnosť diela len umocnil.
Neviem čím to je, no keď Slovenský filharmonický zbor diriguje Robert Jindra, zrazu tie fortissimá nie sú ukričané vo vysokých hlasoch. Stávajú sa kultivovanými a krásnymi, tak isto v pianach počuť všetky skupiny vyvážene. No nie je to ten typ cieleného kontrastu, ale precíteného zamyslenia. A presne to v Brucknerovi treba nájsť – zrazu sa vám otvorí celá krása jeho diela. Mojou obľúbenou časťou tohto diela je verš „Ty si zvíťazil nad smrťou“. Môžete hádať, ktorú skupinu hlasov pridelil Bruckner slovu smrť (aperuisti). Správna odpoveď sú basy, ktoré z hĺbky tú smrť aj skutočne z pódia prinesú. V Košiciach boli znelé, farebné, o tón sa opierali a v prejave im speváci dodali istú mystiku. V piane sa k nim opakovaním slova pridajú alty. Ani neviem, či v duchovnej hudbe existuje viac katarzný moment, ktorý sa zrazu presvetlí flautovým (alebo hobojovým) sólom. A potom kontrapunkt hlasov vyvrcholí veršom – „a otvoril si veriacim nebeské kráľovstvo“. Je to jeden z vrcholov kompozície, ktorý spravidla dirigenti uponáhľajú, Šéfdirigent sa však touto cestou nevybral. Starostlivo skladbu budoval, skratkovitým riešeniam v prospech jednorazovej zvukovej opulentnosti sa vyhýbal. Aj preto bolo jeho Te Deum také magnetické a na ľudí fungovalo.
Časť Te ergo sa začala tenorovým sólom. Berger bol aj vo forte mimoriadne plastický. Niet azda krajšieho zážitku, keď spevák nielen mechanicky spieva svoj part, ale priamo sa ním do duše diváka prihovára (a vďaka preloženému textu sa aj mohol prihovoriť). Keď sa kvarteto ozvalo spolu na záverečné slovo frázy „služobníkom“, v tom výraze a kompatibilite hlasov bola priam očista. Tú, ktorú spravidla čakáte v chrámoch, no s Brucknerovým dielom sa môže dostaviť i na koncertoch. Ak sme hovorili o práci šéfdirigenta Roberta Jindru na tomto diele, potom musíme vyzdvihnúť aj to, ako zneli sóla z orchestra. Možno ich nie je až tak veľa, no ani jedno z nich nezanedbal. Napríklad violončelový part alebo husľové sólo v tejto časti boli priam malebné. V partoch boli vytiahnuté presne tie slová, na ktorých skladateľovi záležalo – v skladbe na ne kládol dôraz (v časti Te ergo to bolo vykúpenie). Výrazovo silná časť Salvum fac populum… bola v tempe Moderato, vynikli v nej pianové party zboru, tak isto sólo tenoru a basu – Tijl Faveyts. Nemecký hosťujúci bas zasadil svoje sólo do kontextu, nie je to typ umelca, ktorý na seba nevyhnutne upozorňuje. Jeho tón bol presný, čistý, v kantiléne ho rozospieval, no rovnako ako Berger má vzácnu vlastnosť – esteticky a farebne kultivovať tón. Svojimi kvalitami ma prekvapila aj mezzosopranistka Štěpánka Pulčáková, ktorá farebne pekne ladila so sopránom. Je to svetlejší typ hlasu, ktorý farebne ani objemom nevytŕča, ale v harmónii tvorí pekný súzvuk. Kvarteto spevákov bolo zvolené výborne – zvukovo i esteticky, rovnako tak zbor odviedol skvelú prácu. Silné finále – chorál, ktorý skladateľ použil aj ako tému aj v 7. symfónii, znel veľkolepo. Nepresiahol sľubovanú hranicu únosnosti, bol čítaním tej drámy, ktorú od Brucknera očakávate, s jemnými detailmi a ohromujúcou, symfonickou gradáciou a spomínanou vnútornou pulzáciou. Nebol to však výstredný záver, ako to dnes mnohí dirigenti radi predvádzajú.
Dve hlboké duchovné diela, z ktorých sme zažili v priamom prenose, na živom koncerte očistu a (mnou) nevyžiadaný Strauss. Aj to je Košická hudobná jar, ešte vždy sa môžete zapojiť aj vy.
Zuzana Vachová
Foto: Jakub Šimoňák
