Martin Gyimesi – zástupca mladej generácie a Vlado Valovič –legenda, dirigent, režisér, umelec, ktorý dokáže oživiť piesne Karola Duchoňa tak, ako zneli pred desiatkami rokov. Z tejto kombinácie vznikol koncert, na ktorý obecenstvo len tak nezabudne.
Divadelné predstavenie Na srdci mi hraj! od svojej premiéry v minulom roku zažíva nebývalý úspech. Možno sa to dalo aj očakávať, pretože pesničky Karola Duchoňa sú nesmrteľné a zvlášť v súčasnej dobe zažívajú svoju renesanciu. Pripomínať si teda jeho tvorbu a osobnosť má vždy zmysel a je predpoklad, že akékoľvek dobre vymyslené predstavenie, padne na úrodnú pôdu. Druhý dôvod, prečo má Na srdci mi hraj! taký úspech, sú jeho protagonisti. Nahradiť Karola Duchoňa sa nedá. Imitovať jeho hlboký, prirodzene sýty hlas a stavať sa do falošnej pózy jeho charakteristickým frázovaním či snažiť sa „dofarbovať“ tón, aby interpret pripomínal samotného speváka, je niekedy až smiešne. No predsa máme ešte na Slovensku veľké hlasy, ktoré sa dokážu k fenoménu zvaný Duchoň priblížiť. No a tretím dôvodom je príbeh Karola Duchoňa, ktorý dojíma a zároveň fascinuje. Práve ten spracoval režisér Karol Vosátko vo výnimočnej podobe, dialógy striedajú piesne, no na scéne sa stretávajú dva svety: Karol Duchoň rekapituluje svoj život a díva sa spätne na to, aký bol. Za námetom tohto predstavenia stojí ďalšia výnimočná osobnosť – Andrea Kozáková, ktorá prišla s myšlienkou oživiť príbeh speváka. Možno ani sama netušila, aký ošiaľ tým spôsobí.
Doposiaľ divadelné predstavenia videlo viac ako 30 000 divákov. Za niekoľkomesačnú púť po slovenských mestách však tvorcovia usúdili, že je čas posunúť toto predstavenie. Inšpiráciou na tri Novoročné koncerty bolo pre tvorcov vypredané predstavenie v Amfiteáter Východná, ktoré videlo viac ako 5000 návštevníkov.
Vo Veľkej sále Slovenského rozhlasu, kde, symbolicky, často chodieval aj Karol Duchoň, zazneli 2. januára 2024 všetky hity z tohto predstavenia v podaní hlavného predstaviteľa Martina Gyimesiho a jeho hostí. Práve Gyimesi zosobňuje ten typ veľkého hlasu, aké nám dnes – či už v opere, ale aj v pop music, chýbajú. Tie úzke, neznelé hlasy určené skôr pre komornú hudbu, je zvláštny jav, ktorý osobne nedokážem pochopiť. Gyimesi všetky náročné piesne vyspieva, no pritom sa nesnaží imitovať Duchoňa, v úlohe nášho veľkého speváka sa našiel a pesničky sa mu čoraz viac usadili, jeho vokálny prejav je sebavedomý, na javisku výborne vyzerá a dokáže ľudí osloviť aktívnou komunikáciou.
Sériu novoročných koncertov tvorcovia pripravili so živou hudbou, boli to piesne, ktoré znejú v divadelnom muzikáli, bez činohernej zložky. Nechýbali ani vokalistky – človek si možno až vtedy uvedomí, aké sú back vokály dôležité v týchto piesňach. Taktovku držal v rukách Vlado Valovič – dirigent, veľká osobnosť česko-slovenskej scény, ktorý roky s Karolom Duchoňom spolupracoval.
Keď sú piesne interpretované so živou hudbou a nie na half-playback, je to obrovská pridaná hodnota. Sólový interpret nie je otrocky viazaný na predlohu, počas predstavenia sa dajú v hudbe vytvoriť nové nuansy a samozrejme – ten zvuk živého bandu je nezameniteľný. Počuli sme ho už v prvej pesničke – Na srdci mi hraj. Poézia textov, aké sa písali v minulosti, no dnes tak chýbajú a zväčša sa obmedzia na krátke strofy s nekonečným spievaním refrénu (zväčša simplicitného, uspôsobeného poslucháčovi predškolského veku), musí byť podporená dobovou hudbou – big bandom, ktorý má nezameniteľnú zostavu dychových nástrojov. Trúbky, trombóny, saxofóny, klarinety, spočiatku aj krásne melodická a mäkká flauta, spolu s rytmickou zložkou – klavír, basgitara a bicie, tvoria ten nezameniteľný zvuk, ktorý publikum mohlo počuť naživo. Žiadna nahrávka nenahradí nezameniteľnú pulzáciu jazzových riffov a drive, ktorý naživo takýto orchester dokáže vytvoriť. Dopĺňala ho štvorica hráčov – sláčikárov Slovenskej filharmónie a SND pod vedením Vladimíra Harvana.
Texty piesní a spôsob ich interpretácie môžu byť pre spevákov problém – zaspievať frázy plynulo, s ľahkosťou, tak ako je to napríklad v pesničke Na srdci mi hraj!, ktorá otvorila večer, však dokázal protagonista Karola Duchoňa – Martin Gyimesi. Z piána sa rozrastajúci verš, ktorý smeruje k veršu priznania – „Pri poháriku si rád posedím, srdce ale čaká na čardáš“ a následne k refrénu, má klasickú výstavbu, ktorá čoraz viac graduje dynamicky. Dlhé tóny Gyimesim vyspievané sebavedomo, bezchybne s kovovým leskom a istým nasadením – to ho líši od Duchoňa, ale práve to je dobre. Na jednej strane sa k jeho prejavu, spievania s ľahkosťou, ťažkých partov, približuje, na druhej ostáva sám sebou.
V Odete – ďalšej piesni večera, sme počuli aj vyššie tóny, výborné back vokály a peknú prácu s gradáciou orchestra. To napätie v pauze, jazzovo podfarbené riffy plechových nástrojov, smerujúcich do krásneho, veľkého zvuku podporeného bicími nástrojmi a pohyblivou basgitarou, v ktorom sólista našiel výborný balans – dynamický a výrazový, nás utvrdili, že ešte aj dnes majú tieto piesne veľkú silu. A samozrejme, výpovednú hodnotu. Pritom posledne menovaná bola napísaná v roku 1974, uvedomte si, koľko desiatok rokov to je od jej vzniku. A vždy sa do nej, ale aj do všetkých ostatných vieme započúvať – sú očarujúce, poetické, majú zmysluplné texty, swingujúcu, kvalitnú hudbu (neobmieňajúcu tri akordy ako súčasná pop music), ale najmä je to umenie veľkých hlasov. Tie sa, samozrejme najkrajšie ukážu pri pomalých piesňach, no v dramaturgii koncertu sa myslelo aj na roztancovanie divákov. Spontánnosť pohybu bola síce limitovaná koncertnou sálou – keď sedíte v kreslách, nejako sa vám na šlágrovú hudbu ani tancovať nechce, ale napokon sa predsa – k záveru koncertu publikum osmelilo a poslednú pol hodinu počas standing ovation sa rozhýbalo. Tá energia a radosť z piesní – len málokedy býva na koncertoch takáto atmosféra, ktorá ľudí spojí v jeden veľký, živý organizmus. Poznáte ten pocit, keď idete z koncertu, nabitý životnou energiou, radosťou a tou nezameniteľnou láskavosťou, ktorá hreje pri srdci. Presne to predstavujú Duchoňove piesne. Na jednej strane ľahkosť, s akou spieval náročné party takpovediac na jeden dych, hlboké tóny a nezameniteľná farba jeho zamatového barytónu a fakt, že nikdy na žiaden tón „netlačil“, no spieval ho s natur dávkou talentu a zároveň prekrásneho sýteho tónu, na druhej strane sa v piesňach, ktoré spieval, snúbi neskutočný príval emócií.
K tomu, ak už tak nostalgicky spomíname časy minulé, si predstavte fantastických muzikantov. V minulosti skrátka nestačila jedna gitara bicie a basa, recyklujúc v jednej piesni tri akordy. Big band – to je život sám o sebe. Kapelník mal všetko pod kontrolou – mal pred sebou zostavu muzikantov, ktorí by mohli hrať aj sami, bez dirigenta. No jeho funkcia je pri vedení takýchto orchestrov (a vždy aj bola), iná. Koordinuje nástupy, ktoré boli presné ako hodinky, nie však tým matematickým spôsobom – mali v sebe drive, nasadenie a ten swing, aký máte len v big bandoch. A hoci aj pri takejto menšej zostave, prišlo aj na sólové party – muzikanti spravidla improvizujú vo väčších zostavách orchestra, no v tomto prípade boli sóla skvelým osviežením. No a samozrejme, keď hovoríme o legende menom Vlado Valovič – presne vedel, ako a kedy komunikovať s publikom. Zaangažovať ho do piesní, vytlieskavať rytmus a rečou tela a gestami dať najavo, že aj obecenstvo je pri takejto hudby súčasťou živej tvorby. Patrí sa hudobníkov, ktorí pod taktovkou Valoviča hrali, menovať: trojica skvelých trubkárov Miroslav Nováček, Samuel Šimek, Miroslav Hloucal, trombonisti Petr Hnetkovský, Richard Šanda, Tomáš Obdržal – pri plechových dychoch som si želala, aby sa títo hráči objavili aj vo veľkých orchestroch zameraných na klasickú hudbu, keď sa sem-tam zjaví v dramaturgii jazzovo ladený repertoár. Nasadenie tónu, ostrosť, intonačná čistota, presné nástupy, jednotné frázovanie v riffoch, ktoré mali priam neskutočný drive, robili z tejto sekcie prím. Žiaľ, to pravidlo je jasné, ak sa hráč naučí na klasický repertoár európskej hudby a nemá v krvi jazzový fíling, nikdy tento tón a takéto frázovanie nedosiahne. No big band, hoci v oklieštenej zostave, mal takú silu, akoby to bol plnohodnotný orchester. K tomuto zvuku samozrejme prispievali saxofonisti – Ladislav Banga, Pavol Rušek, Rudolf Brezina. Je to nástroj, ktorý neodmysliteľne k swingu, tradičnému jazzu, ale i popovej hudbe 70-tych a 80-rokov patrí. Big band bez saxofónu, to je ako ráno bez kávy, ako deň bez slnka, noc bez hviezd. Špecifický zvuk toho nástroja a jeho schopnosť viesť melodické línie, vyspievať motívy s charakteristickým kovovým a pritom mäkkým tónom, schopným hrať „dirty notes“, sa nevyrovná žiadnemu inému nástroju v big bande. Povedzte úprimne, poznáte viac sexi nástroj ako je práve saxofón? Od balád, cez disco, jazz, rýchle, kaskádové sóla, sladkosť a nehu v tóne, ale aj zúrivý, dramatický efekt, ktorý dokáže vylúdiť – technické a farebné možnosti tohto nástroja sú nedozierne (dokonca aj v klasickej hudbe).
V nemalej miere k celkovému zvuku a drivu skladieb prispieval aj hráč na basgitaru – nevídaný talent, ktorý dokázal dať hudbe sýtosť, bohatý zvuk a jeho pohyblivá basa by sa vyrovnala akémukoľvek jazzovému hráčovi. Basgitaru nesmiete vnímať ako prioritný hudobný nástroj v takomto obsadení, no musíte ju neustále ako spodnú líniu cítiť (ako raz povedal istý slávny cimbalista, ak nie je poriadna basa, hudba nemá žiadne gule – s pochopiteľných dôvodov jeho meno nebudeme uvádzať). A presne ten štýl hry dosiahol Michal Šimko – muzikant, ktorý hráva s Petrom Lipom, Mariánom Slávkom, Adrienou Bartošovou, Radovanom Tariškom a ďalšími veľkými menami vo svete jazzu, dokázal hrať groovy v tomto obsadení nielen s vyváženým cítením voči ostatným nástrojom, no hral virtuózne. Nie však s tou naučenou virtuozitou, technicky vydretou, no s ozajstným muzikantským citom. Ten rozdiel poznáte hneď.
Zostavu dopĺňal František Báleš za klavírom (teda keyboardom, aby sme boli presní, aj keď to bola škoda, lebo za jeho chrbtom bol jeden akustický nástroj zakrytý plachtou a padal naň prach) ďalší muzikant, ktoré svoje klavírne sóla hrá nenápadne, no zato s mimoriadne obohacujúcim harmonickým pôdorysom. Jeho vzdelanie v jazzovej hudbe je obdivuhodné – rytmicky presný, frázovaním spontánny, no s mierou vkusu, nie tak, aby prekročil hranice daného štýlu. V orchestri nechýbali ďalšie nástroje – gitara, na ktorej hral Tomáš Redey a Anton Zajaček na bicie nástroje. Keď tenor spieval verše, orchester sa stiahol do dynamickej hladiny tak, aby vynikol spevák, no v refréne nechýbali poriadne gradácie, ktoré zdynamizovali hlavne na záver, často improvizačného, voľného charakteru na jeden motív. Osobne si neviem predstaviť lepšiu zostavu muzikantov, ktorých ako back vokály, len v inštrumentálnom vydaní dopĺňali sláčikári pod vedením Vladimíra Harvana (pôvodne avizovaná Mária Harvanová pre chorobu nemohla prísť na koncerty).
Dramaturgia po pomalých piesňach myslela aj na rýchlejšie tempá, tanec, ktorý od prvých taktov nútil publiku angažovať sa. Zostava piesní bola dobre vymyslená: po clivejších nôtach nasledovali tie, ktoré rozprúdili krv v žilách. Dievča z Budmeríc, Mám ľudí rád – pri ktorých Gyimesi ukázal, že je nielen vo vynikajúcej hlasovej kondícii, ale i fyzickej. Tento typ hudby priam volá po interaktivite – náš tenorista chodil medzi publikum, tancoval, prihováral sa ľuďom po piesňach, ktoré zneli, čo všetko nahrádzalo pôvodnú koncepciu divadelného predstavenia. Tvorcovia, v snahe zachovať aspoň čiastočne myšlienku predstavenia, predstaviť Karola Duchoňa – ako speváka i ako človeka, mysleli aj na to, aby sa v príhovoroch Gyimesiho a Vlada Valoviča a hostí večera, objavili slová pripomínajúce nášho najväčšieho speváka, akého sme kedy mali (Česi mali Káju, my Karola – hoci sme boli jednou krajinou, vždy tam bola istá miera zdravej, priateľskej súťaživosti). V tomto prípade je zjavné, že nejde o to tromfnúť ho. Ide skôr dostať piesne na takú kvalitatívnu úroveň, ktorá by bola dôstojnou spomienkou na Duchoňa a zároveň podala piesne v takej forme, akej si ich pamätáme.
Cover verzie boli súčasťou koncertu. V 70-tych rokoch vznikalo mnoho piesní, prebratých zo zahraničnej scény. Dnes si to ani nevieme predstaviť – texty, ktoré dokázali vytvoriť vtedajší textári, mali v sebe poéziu, neboli kostrbaté, nešlo ani o doslovné preklady (napríklad nedávno zosnulý Tomáš Janovic, ktorého spomenul v rozhovore aj Vlado Valovič, patril medzi najlepších textárov). Hoci hudobná predloha bola totožná, texty žili svojím vlastným životom. Jedným z nich je aj Pieseň o decembri, pôvodne juhoslovanská pieseň, ku ktorej text napísal Alexander Karšay. Priznám sa, patrí medzi moje najobľúbenejšie, ktoré kedy Duchoň spieval. Má v sebe tú sladkú nostalgiu, bolesť a krásu zároveň. A valčíkový rytmus, ktorý vás nepustí z atmosféry snívania a priam rozprávkovej malebnosti i nehy. Na koncerte znela kompaktne, s plynulými legátami a frázami vyspievanými s plným, objemným hlasom sólistu večera.
So speváčkou Ivanou Regešovou ani nemohol koncert pokračovať lepším „tempom“. Pieseň Cítim spievala s prirodzene jazzovým fílingom, aký v origináli nie je. Bol to Regešovej osobný vklad – niečo, čo nikdy nezískate drilom, musíte to frázovanie a vnútornú swingovú pulzáciu cítiť. Speváčka túto dispozíciu má: skracovanie fráz, namiesto dlhého, lyrického tónu v závere frázy, akým spieva túto pieseň Duchoň, dodalo skladbe úplne nový pocit. Nie však natoľko, aby ste túžili po originálnej verzii, naopak. Ivana Regešová je typ speváčky, ktorá má charakteristickú farbu a objemný hlas, sýty, s ktorým vie pracovať. Nikdy nešla nad rámec dynamickej hladiny, akú si táto pieseň vyžadovala – zostal v nej šarm, dodala k nemu istú hravosť a rytmické zmeny, ktoré spravila, dodali piesni jazzovejší charakter. Nekopírovala pieseň ani melodicky, v mnohých prípadoch nízke polohy nahrádzala výškami – aj to dalo piesni nový dych. Okrem toho – na pódiu veľmi dobre vyzerá, srší z nej elegancia a noblesa. Možno sa mladá generácia bude čudovať, ale v minulom storočí boli dámy krásne oblečené (áno, v róbach, nie v roztrhaných rifliach) a mali v sebe sexepíl. Nie vyzývavý, ale dámsky – zvýrazňujúci ženskosť (netuším, čo dnes mnohé ženy na sebe podčiarkujú, ale v kútiku duše šípim, že ženskosť to asi nebude). Bol teda zážitok nielen počúvať ju, ale aj dívať sa na ňu. Keďže s orchestrom spieva už roky, dokázala komunikovať tak s muzikantmi ako i s publikom. V piesni Cítim zaznelo aj skvelé saxofónové sólo, ktoré síce spravidla znie vo väčších obsadeniach, no v dynamickej piesni v tempe, sadlo ako uliate.
Odznel aj hit Michala Davida Teď královnou jsem já z muzikálu Kleopatra, ktorý je rozsahovo priam „peklom“, pritom ide o muzikálový kus, takže spievať tieto vysoké tóny opernou technikou, je nežiadúce. Spodné polohy v úvode boli v podaní speváčky znelé, výšky objemné, charakteristické pre muzikálový spev. Orchester hral slaďáčik v nepatrne rýchlejšom tempe, čím speváčke pomohli najmä v dlhých tónoch, no na charaktere pieseň neutrpela. V Čechách túto pieseň spievajú speváčky ako Monika Absolonová, Ilona Čáková, Bára Basiková – všetko sú to plné, objemné, veľké hlasy, ktoré tieto výšky v pomalom tempe, s plynulým frázovaním, bez prerušenia, dokážu uspievať. V ničom za týmito interpretkami nezaostávala ani Ivana Regešová. Aranžmán uspôsobili big bandovému obsadeniu, osobne by som prijala viac klavírnych partov, než v tomto hite znelo – práve klavír dokáže dodať ten romantický, baladický nádych. No a napokon nasledoval aj duet oboch spevákov. Spomínate si na pieseň Náš učiteľ? Tento duet spieval Karol Duchoň so Zdenkou Studenkovou – to je presne to retro, kedy vám tak veľmi zachýbajú minulé časy. Text Milana Lasicu, hudba Aliho Brezovského – rok 1981 a vy si uvedomíte, že vznikali piesne nielen kvalitné, ale i pozitívne ladené. S humorom, také, čo prinášajú človeku radosť. Skrátka, to sa s dnešným nihilizmom ani z rýchlika porovnať nedá. Nechýbala pieseň Šiel, šiel a dve, ktoré majú v muzikáli najväčší úspech – V dolinách (nuž tak rozhodne o niekoľko kategórií lepšia verzia ako cover, ktorý roky počúvame z rádií) a ďalšou bola jedna z najomamnejších piesní Duchoňa s prekrásnym husľovým partom Hrám (text Ján Štrasser, hudba Peter Hanzely). Aj keď si viem predstaviť husľový part s väčšou agogikou, plnším tónom a frázovaním príbuzným maďarskému halgató, no predsa – vyvážila ju dynamika skladby, ktorá po pomalom úvode nabrala na obrátkach. Živá hudba je fenomén, ktorý vás nepustí. Dovoľuje tvárnosť, zmeny a podporuje tým spontánnosť – ako na strane interpretov, tak aj publika. Aj to bratislavské sa konečne prebralo. Nie, že by bolo predtým v letargii, no v tento moment to konečne vyzeralo ako na parádnom koncerte – s potleskom, spevom a tancom. Pridala sa k tomu aj pieseň Tancujem s tebou rád – Martin Gyimesi, okrem toho, že obdivuhodne zvláda tento ťažký repertoár, je správnym šoumenom. Vie publikum roztancovať a zapojiť ho do koncertu.
Čo však bolo zaujímavé, okrem strednej a staršej generácie v hľadisku nechýbali mladí ľudia – a to je úžasný fenomén. Hudba spred desiatok rokov oslovuje mladú generáciu, čo znamená, že ešte nie je všetko stratené. Aj 20 a 30-roční ľudia dokážu ešte rozpoznať hodnoty a kvalitu. Vidieť v sále zaľúbené páry, ktoré si s nevídanou spontaneitou spievali Duchoňove pesničky, bolo ozajstným povzbudením – hudobným, ale i životným. Primášovo srdce je ďalší z obrovských hitov, ktoré zneli v závere koncertu. To, že Gyimesi dokázal odspievať po hodine takýto, spevácky ťažký materiál, je obdivuhodné. Bol bezchybný, šiel naplno a so srdcom – tak ako kedysi Karol Duchoň.
Po tanečných, rytmicky svižných piesňach znel hit Smútok krásnych dievčat, ku ktorej text písal Boris Filan. Počuť rozprávanie Vlada Valoviča, ako táto spolupráca a text v minulosti vznikali, bolo priam dojemné. Je to kus histórie, ktorý zrazu ožil, rástol počas celého večera a dokázal sprítomniť okamihy doby, v ktorej hudba a texty vznikali. A bolo jasné, že nikto z účinkujúcich sa nesnaží hrať na city divákov – sú to umelci, ktorí to nemajú za potreby. Dokonca ani v tejto piesni nebola cítiť hlasová únava Gyimesiho, ktorý celé predstavenie odspieval s vervou a absolútnym nasadením – a to pokračoval ešte ďalší známy repertoár, ktorý poznáme v interpretácii Duchoňa. Inak to ani nemohlo dopadnúť, ako neúnavným potleskom publika, ktoré Martina Gyimesiho, dirigenta Valoviča a muzikantov ani nechceli pustiť z pódia.
Divadelné predstavenie Na srdci mi hraj! oslávilo svoje prvé narodeniny. Koncertne, dôstojne, s veľkými hlasmi a so šarmom a krásou. Ak ste toto predstavenie ešte nevideli (hoci na výzvu Martina Gyimesiho, či už predstavenie ľudia videli, dvihli ruku takmer všetci ľudia v sále), rozhodne máte čo napraviť. Je to projekt, ktorý má zmysel a kvalitu – bol totiž robený so srdcom.
Zuzana Vachová
Foto: Peter Faltys
