Prvý júnový koncert Štátnej filharmónie Košice prišiel s odvážnou dramaturgiou. Hneď v prvý júnový deň sa publikum mohlo pred letnými prázdninami rozlúčiť so šéfdirigentom Robertom Jindrom, ktorý svoj orchester spolu s vedením ŠFK rozvíja repertoárovo, formuje ho nielen na veľkých klasicko-romantických tituloch, na lahôdkach francúzskej a britskej hudby, ale aj českej a Hudby 20. storočia.
Záver sezóny v podaní šéfdirigenta Jindru priniesol diela, na ktoré možno nereagujú poslucháči na „prvú dobu“, no majú silu rozvíjať ich vnímanie, rozhľad, obohatiť ich zvukovo, emocionálne a esteticky. Už úvod koncertu (1.júna 2023), ktorý niesol názov MARTINŮ – BRITTEN – SZYMANOWSKI, patri českému skladateľovi, ktorého (záhadne) u nás uvádzame pomerne málo, no vo svete začína byť čoraz populárnejší. Bohuslav Martinů mal vo svojom živote niekoľko kompozičných období – v začiatkoch komponovanie cítiť vplyvy Dvořáka či Straussa, neskôr, po odchode do Paríža komponuje pod vplyvom aktuálnych trendov (Parížska šestka, Stravinskij…), ku koncu života sa vracia k neoklasicizmu a vplyvu Suka. Vždy však v jeho tvorbe dominoval vplyv folklóru, patril medzi progresívnych skladateľov, ktorí sa snažili o nový český štýl v hudbe. Či už je to symfonická, komorná alebo javisková tvorba, je znateľná jeho všestrannosť – skladby Bohuslava Martinů, zvlášť z druhého obdobia, sú rôznorodé, moderné z pohľadu zvuku, formu, rytmov a koncentrované čo sa týka hudobného materiálu. Presne taká je aj opera Mirandolina, v ktorej síce majú mnoho priestoru dialógy, skladateľ verne sleduje libreto, no pritom sa príťažlivou a farebnou stáva práve hudba.
Ak aj poslucháči nemusia poznať toto dielo, určite sa môže známou javiť práve predohra k tretiemu dejstvu, často uvádzaná aj koncertantne. Saltarello je z tohto pohľadu vďačný kus – dynamický, rytmicky variabilný, v rezkom tempe, no zmysel pre znenie typickej českej kantilény nevynímajúc. Je až obdivuhodné, aký bol tento skladateľ moderný a progresívny – zvukovo, z pohľadu tematicko-motivickej práce, výrazových prvkov. Partitúra tejto skladby musí byť transparentná, pretože hneď od začiatku v nej skladateľ rozvíja niekoľko vrstiev. Je to svižná štvor-minútovka, tanečná prskavka, ktorá si vyžaduje maximálnu koncentráciu od prvých taktov. Úvodná rytmická labilita a nie najšťastnejší nástup plechových dychov nabalil so sebou ďalšie chyby, najmä v rytmike a pregnantných nástupoch. Poznáte ten pocit, keď sa na vás dívajú desiatky ľudí, snažíte sa o čo najdokonalejšiu chôdzu s nenúteným výrazom a práve vtedy zakopnete. Tento disbalans znejúci úvodom ako aleatorická plocha (ešte si tak hovorím, že tento skladateľ, vzhľadom na povojnové dielo, bol podstatne progresívnejší, než som myslela), sa však podarilo orchestru pod rytmicky detailnou taktovkou Roberta Jindru časom vyrovnať, no pocit u hráčov aj v hľadisku ostal.
Jedným faktorom, vplývajúcim na artikuláciu, bolo zaiste tempo, ktoré nasadil dirigent. Rýchlejšie, ako sa spravidla táto skladba hráva. Tento prvok bol však logický – dal Saltarellu podstatne viac energie a dynamiky. V celej tej kompozičnej „pavučine“ sofistikovane napísaných dychových nástrojov, sláčikových skupín, podporujúcich rytmus ako stavebný prvok, sa človek v počiatku aj mohol stratiť (nehovoriac o moderných harmonických prostriedkoch). Keď sa kantiléna ozvala vo flautách a hobojoch, získala stabilitu a následne, keď sa melodický motív dostal do huslí, aj krajšiu spevnosť. Práca s dynamikou, ľahkosť, dobrý ťah orchestra a komicko-tanečný charakter diela, ktorý dáva tušiť, že zápletky tejto opery budú nie hlboko duchovného rozmeru, no pôjde o prosté hádky o milenecký vzťah – to boli hlavné atribúty tejto krátkej, no zvukovo a rytmicky pôsobivej predohry, na úvod večera.
Mirandolina od Bohuslava Martinů spája aspoň duchovne ďalšiu skladbu, ktorá na koncerte zaznela a jej sólového interpreta Petra Nekoranca, ktorý v nej ako 21-ročný spieval v Mníchovskej štátnej opere a zároveň sa tým zoznámil s hudbou tohto autora. Tenoristu sme počuli v diele Benjamina Brittena Les Illuminations pre vysoký hlas a sláčikový orchester.
Britten často písal vokálne diela pre konkrétnych spevákov – za celé tie roky mal svoj okruh spoľahlivých interpretov, ktorí boli schopní presvedčivo odspievať premiérované diela. Jedným z nich bol aj jeho životný a umelecký partner, tenorista Peter Pears, ďalšou švajčiarska sopranistka Sophie Wyss, ktorá bola inšpiráciou pre jeho úpravy francúzskych ľudových piesní (1942) a tiež komponovanie cyklu orchestrálnych piesní Les Illuminations (1939). Vzácny je aj francúzsky jazyk diela, ktorý síce nebol prijatý kritikou preferujúcou anglický jazyk, zato pre samotného skladateľa to bola skvelá škola. Nebola to jeho prvá skúsenosť s francúzštinou. Mal už za sebou orchestrálny piesňový cyklus na francúzske texty Victora Huga a Paula Verlaina (The Quatre chansons françaises, 1928). Ďalšia skladba bola skomponovaná na fantazmagorickú poéziu Arthura Rimbauda a práve francúzština a taliančina použitá v jeho diele Sedem Michelangelove sonety, boli skvelou školou na vycibrenie štýlu pred tým, ako sa vrátil ku komponovaniu v rodnom anglickom jazyku.
Les Illuminations vyniká nielen zvláštnou poetikou sledujúcou cyklus básní Arthura Rimbauda, ale aj hudbou. Britten ako huslista povýšil hudbu sláčikového orchestra na majstrovskú úroveň – z pohľadu techniky, farieb a experimentu so zvukom. Hoci v obsadení je sláčikový orchester, je natoľko zvukovo rozmanitý, že miestami poslucháčom pripomína dychové nástroje. Tým, že ovládal techniku huslí, dokázal ich v celej textúre vyzdvihnúť, využil farebné efekty ako sul ponticello a zrazu sa práve sláčiky ocitli vo funkcii napodobňovania iných nástrojov – tento efekt sme počuli hneď v úvode „Fanfare“ – Fanfára.
Treba hneď úvodom hodnotenia poznamenať, že už po pár prvých taktoch bolo zrejmé, že Les Illuminations sadli Košičanom omnoho viac ako predošlá skladba, ktorá zrejme ešte potrebovala „dozrieť“ pre vyniknutie niektorých detailov. V Brittenovi sa im však práve tie detaily a rozmanitú farebnosť podarilo vyhrať a zároveň sa stali mimoriadne citlivým partnerom pre tenoristu Petra Nekoranca. Bolo to osobité, mimoriadne silné spojenie – s dobre zvolenými tempami, neuponáhľanými, ako to zaznieva v mnohých interpretáciách, takže mohol vyniknúť farebne príťažlivý, výrazovo prekrásne diferencovaný tenor, no zároveň aj spomínané nuansy v hudbe.
Materiál Petra Nekoranca a jeho schopnosti precítiť text, dať mu zmysel v speve, veľká devíza pracovať s dynamikou a v tomto prípade i jeho farebné a objemové dispozície primárne určené pre piesňový repertoár, pôsobili, akoby sa spevák pre túto unikátnu vokálno-inštrumentálnu suitu priam narodil. Priznám sa úprimne, v mladom veku som bola fascinovaná poéziou Prekliatych básnikov, tak Arthurom Rimbaudom, ktorý celé svoje dielo vytvoril vo veku 15 až 19 rokov, rovnako Verlainom. Ich bohémsky, revolučný, sociálne a politicky vzdorovitý život a túžba vytvoriť modernú poéziu, smer symbolizmu, ktorý tak výrazne dokáže podporiť asociatívne myslenie čitateľa – to všetko spoločne tvorí sugestívne zážitky. A tie nevyprchajú ani rokmi. Preto, čítajúc po rokoch opätovne texty tohto autora, sa zrazu obnovili dávno minulé emócie, akoby boli vždy prítomné, po celé roky. Jeho moderný jazyk plný symboliky a experimentov s rôznymi významami slov, zrazu dokázal nielen odhaliť nový svet a pozoruhodnú, modernú (a často vždy aj aktuálnu) poetiku štylisticky revolučnú, modernú, priečiacu sa konvenciám, no koncert prispel najmä vnímaniu novej nadstavby – dokonalej súvzťažnosti slova, spevu a hudby. Tak, ako básnik experimentoval so slovom, rovnako to robí aj Britten v hudbe, sledujúc jeho verše, pokúšajúc sa hudbou reagovať na mnohoraké významy. Veľmi dôsledne pritom sleduje melodickú reč a rytmus slova, ktorá sa priamočiaro odráža v hudbe (nie však popisne, a už vôbec nie lapidárne). Britten bol skvelý orchestrátor (a opätovne zdôrazňujeme, huslista), takže mohol vstúpiť aj na experimentálnu pôdu a odkryť podstatne bohatšie sonoristické možnosti, aké skladateľom bežne poskytujú sláčikové orchestre.
Pod taktovkou Roberta Jindru sme počuli do detailu vypracovanú interpretáciu. Všetky zhudobnené básne radí Britten rýchlo za sebou alebo len s malými prestávkami. Prvý verš Fanfare (Fanfára), v ktorom využil sláčiky takým spôsobom, aby zneli ako dychové nástroje – a keď ste sa započúvali, vskutku aj zneli. Téma fortissimo vo violách mala v sebe potrebnú razanciu a ďalšie skupiny hrajúce tremolá mali v sebe tajomno. Práve Fanfára logicky prepája dielo, slúži ako medzihra. Odvážne znie hneď úvodom, následne ju počuť v inom výraze v repríze medzi skladbami Marine a Being Beauteous – Krásna bytosť, v neistej polohe a na záver, na konci časti Parade. Záver má úplne odlišné výrazové a významové polohy – je triumfálny a sebavedomejší ako predošlé.
Nekoranec nastúpil v druhej básni Mestá – je to pohľad na moderný mestský život, plný alegórií a fantazmagórií, no predsa v tom chaose dokážete ihneď zachytiť náladu. Jednak v samotnej poézii, a hudbe, ktorá jej pocit a asociácie sleduje. Oproti úvodnému kusu, ktoré končilo sólom huslí v diminuende (koncertný majster Mátyás Mézes) a celý orchester v tajomnom pianissime, znelo s divokosťou a razanciou. Tenoristov hlas vo výškach, v nástupe forte mal potrebnú priebojnosť, no jeho zafarbenie zároveň konvenovalo s poéziou. Spevák nie je typ veľkého hlasu, ktorý by „valcoval“ divadlá, naopak. Svojou farbou a objemom je presne ako stvorený na piesňový repertoár, svojím chápaním poézie a jej stvárnením je osobnostne zaujímavý. K tomu je intonačne čistý, čo však bolo fascinujúce, ako dokázal vo vokálnom prejave presne stvárniť každú jednu náladu básne, ako ožívali vďaka jeho vokálnemu prejavu obrazy dvojice Britten – Rimbaude. Dokázal byť expresívny, vzápätí dramatický, vzápätí stíšiť svoj prejav do introspektívnej polohy. Jeho výšky bezchybne svietili – bez toho kovového lesku, ktorý je „výsadou“ mnohých tenorov vo veľkých sálach. Piesňový repertoár treba od týchto teatrálnych prejavov oprostiť a presne to Petr Nekoranec v interpretácii docielil.
Prekrásne, precítene zneli jeho pianissimá, v ktorých mu neuveriteľne citlivo sekundoval orchester. Ďalšia z básní – Fráza, je presne takéhoto introspektívneho charakteru, v podaní hráčov a sólistu mala snový charakter a zároveň slúžila ako prechod k ďalšej. Starovek znel s nádherným husľovým sólom a mal v sebe jednoduchosť, istú zvodnosť – má tanečný charakter v pomalom tempe, je skôr lyrický a vymyká sa z ostatných zhudobneným básňam. Spôsob práce s frázami, rubata, voľný, ľahký, prirodzený prejav triol v speve a odstupňovanie dynamiky až do nežného pianissima, bol v podaní Nekoranca až dojemný. V ďalšej – Kráľovský majestát Britten pracuje viac s farbami, pridáva na mohutnosti nástrojov, potom zase v kontraste uberá, ak ste sa začítali do textov, našli ste v nich ľúbostné prvky (samozrejme, v štýle Prekliatych básnikov). Dramatická Prímorská krajina je síce kratšou, no o to náročnejšou na spev, tenorista však neprekročil medze predpísanej dynamiky a výrazové prostriedky nevyužíval v prospech enormnej drámy, a tak ani táto báseň príliš nezasiahla plynulý oblúk. Spomenutá Medzihra v závere s návratom frázy, ktorú sme počuli hneď ako prvú, má úplne odlišný charakter. Okrem záverečného spevu znel na úvod sláčikový orchester – každá jedna nástrojová skupina v balanse, pod taktovkou Jindru zreteľne členiac jednotlivé melodické úseky.
Výrazovo a hudobne najkrajšia (za mňa jednoznačne) bola z interpretačného a výrazového pohľadu Krásna bytosť. Mäkké piano v úvode, zmeny nálad – od svetlých o láske, k náhlej asociácii o smrti, čiernym ranám na tele, sprevádzaných temnými farbami orchestra – tie zosobňovali vízie básnika a jeho erotických obrazov, smrteľných, atmosférou silných, symbolizujúcich odvrátenú stranu erotiky, no obrazmi neskutočne podmanivú. Tempo Lento, éterická melódia vo výškach, zobrazujúca krásnu bytosť, krásne legáta Nekoranca v intímnom piáne (tieto úseky až mrazili), náhle prerušená prízrakmi Brittena pretavených do hudby, ale i spevu, ktorý sa postupne stáva con fuoco. Výrazovo presvedčivému prejavu speváka stopercentne v každom jednom odtieni sekundoval orchester. Poetika prenesená do hudby, každou jednou zmenou tempa, dynamiky, bola zárukou nevídane emocionálneho zážitku. A samozrejme prepojenia. Intenzita obrazov reprezentanta Prekliatych básnikov – čítajúc jeho slová, doslova na pódiu ožila. Rovnako sugestívny bol záver – Odchod. Skumulovalo sa v ňom všetko – až trúchlivo pomalé tempo, temné, hlboké polohy sláčikov až v hrozivom pianissime. Intimita úvodnej časti mala pomalý nábeh, aby sa len jemne vychýlila z tejto ponurej nálady a rozlúčky, ktorá bola nevyhnutná.
Tie emócie, ktoré boli schopní vyvolať hráči spolu so sólistom Petrom Nekonrancom, pôsobili ako facka od života, no z iného sveta – plného obrazov, fantázie, často temnej. Človek sa potom ťažko vyrovnáva s takým náporom v pauze, chystajúc sa na ďalšiu emočnú a interpretačnú ofenzívu.
V druhej časti večera znela Szymanowského Symfónia č. 4 s podtitulom Symphonie Concertante, napísaná pre sólový klavír a orchester. Ako sólista sa predstavil Tomáš Vrána – naspamäť odohrať takúto náročnú kompozíciu, včlenenú do orchestra, ktorú autor venoval Arthurovi Rubinsteinovi (hoci pôvodne ju chcel interpretovať sám), si vyžaduje absolútne dokonalého interpreta so schopnosťami nielen pamäťovými, ale i muzikálnymi. Tie ukázal Vrána už po prvej, krátkej, štvorčasťovej introdukcii Moderato, dobre tempovo i farebne nastavenej orchestrom. Vstúpil do partu úplne odlišnou farbou a náladou klavíra, s prekrásnym spevným partom – a to je kľúč k tejto koncertantnej symfónii.
Szymanowského dielo nie je len technicky náročný part, no vyžaduje súhru v tej diametrálnej rozdielnosti. Práve tá sa podarila Štátnej filharmónii Košice a sólistovi. Jednota, ktorú dosiahli, no zároveň precízne odlíšené party, vytvárali dobre fungujúci organizmus, v mnohých premenlivých metrorytmických štruktúrach a tempách. Plochy, ktoré zvukovo a sonórne pôsobili ako aleatorické (tentoraz skutočne!), sa zrazu v skladateľových kompozičných postupoch menili na „dolce“ spevné, sláčikové úseky, uchu lahodiace.
V sólo parte v prvej časti (môžeme hovoriť aj o kadencii) ukázal Tomáš Vrána technické schopnosti – virtuózny, expresívny charakter však Szymanowski zrazu mení na úsek, ktorý pôsobí až romanticky. Turbulentné časti hudobníci zvládli hudobníci precízne – Vrána v nich homogénne vystupoval ako súčasť orchestra. Skladateľove pestré harmonické postupy, ale zrazu subtílne, takmer až nebadateľné časti, v ktorých orchester stiahne, občas pritom zasvieti klavír, zrazu ho počujete v úplne inej energii. Je to strhujúce dielo, ktoré zamestná vašu pozornosť neustálymi zmenami – a v tomto prípade ťahom a jemnými, premyslenými vstupmi klaviristu. Ten nikdy nemôže mať v tomto diele absolútny prím, čo Vrána veľmi dobre pochopil a interpretoval.
Druhá pomalá časť (dodržiavajúc trojčasťovú formu koncertu) bola v tento večer citovo dojímavá – nie však v zmysle romantickom. Tento skladateľ modernými prostriedkami dokáže vyvolať pocit romantizmu a lyriky. Bolo zrejmé, že košický orchester sa s týmto dielom dokázal žiť, odlíšiť jeho nuansy – inštrumentálne sóla boli dostatočne vyzdvihnuté – za zmienku nepochybne stojí „šialený“ klarinetový part vo finále), kontrastné tutti časti mali priam zápal energie. V tomto celom zvukovom kolose, so záverečnom dynamickou časťou, sa Tomáš Vrána nestratil – jeho jemnosť a cit pre vplynutie do orchestrálnych textúr (nie však zaniknutie – vždy ho bolo zvukovo aj esteticky cítiť), no pri sólových pasážach opäť dokázal dať klavíru farebnú aj výrazovú funkciu, ani jeden z nápadov skladateľov sa v jeho parte nestratil.
A záverom azda jedno: ak bude mať takéto dramaturgické a interpretačne vysoko hodnotné smerovanie Štátna filharmónia Košice aj naďalej, čoraz viac jej prináleží pomenovanie európska kultúrna inštitúcia. Najmä preto, že s odvahou prináša aj menej frekventované diela, ale hlavne preto, že výrazne posúva kvality interpretácie.
Zuzana Vachová
Foto: Miriama Fenciková
