Viete, čo sa nosilo v období nylonového veku? Ak ste boli na koncerte Ondřeja Havelku v Dome umenia v Piešťanoch, líder bigbandu vám to príkladne vysvetlil.
Jedným z ďalších koncertov Music festivalu Piešťany bol Swing nylonového veku – aktuálny projekt Ondřeja Havelku a jeho Melody Makers. Album s rovnomenným názvom nahrali hudobníci s pokorou, v hlbokej úcte a obdive k českej jazzovej scéne v období tzv. nylonového veku. Roky 1945 až 1948 tak nazval Josel Škvorecký, je to asociácia spojenoá s prvými nylonovými pančucháčmi a teda tancom, swingovaním v tej dobe. Ide o prvé tri povojnové roky, v ktorých panovala všeobecná eufória zo znovu získanej slobody. Tá síce netrvala dlho, no v vtedajším symbolom slobody pre väčšinu mladých ľudí sa stal práve swing, ktorý aj dnes zažíva éru renesancie. Jednak má svojich stabilných poslucháčov a potenciál osloviť aj mladú generáciu.
Koncert v piešťanskom Dome umenia (21.6.2024) bol pripomenutím si éry, v ktorej pôsobili bigband Karla Vlacha, Emila Ludvíka či Ladislava Habarta. Kapelám sa podarilo dosiahnuť vynikajúcu interpretačnú úroveň, po roku 1948 však boli tieto hudobné aktivity komunistickou cenzúrou zastavené. Už prvá skladba po znelke mala ohromujúci drive, presnú rytmickú sekciu a výborné dychové nástroje. Saxofóny, trúbky a trombón boli lineárnou oporou, medzi trúbkármi sa sólom hneď v úvode zaskvel Juraj Bartoš. Gitara, klavír, bicie nástroje a kontrabas boli v presnej súhre. Sú to všetko muzikanti nielen zohratí, ale špičkových kvalít. Skladba Swing That Music patrí medzi základné dedičstvo tradičného jazzu a prebrali ju mnohí muzikanti. Funguje aj dodnes, no keď počúvate orchestre z minulosti, majú podstatne rýchlejšie tempá, ostrejšie staccata a celkový zvuk sa od dnešného poňatia interpretácie odlišuje. Rovnako tak v speve, kde predtým nechýbala improvizácia – dokonca i s trúbkovým sólom unisono. V dnešných časoch sa orchestre skôr prikláňajú k romantizujúcim interpretáciám, ktoré sú blízke aj sentimentu obdobia, na ktoré sa Melody Makers zamerali. Spečatila to aj ďalšia skladba večera.
Hm, hm ach ty si úžasná priniesla ten krásny sladký zvuk, ktorý chcete z týchto rokov počuť. Pulzácia kontrabasu, klavír, doplnený sláčikovými nástrojmi – dvojica huslistov dala tejto pesničke úplne inú estetiku, ako sme počuli v predchádzajúcej skladbe. Aj to je dôkaz, že na československej scéne to v týchto rokoch žilo. Ondřej Havelka ako spevák, tanečník a moderátor večera nestratil rokmi ani kúsok zo svojho šarmu. A samozrejme, štýlovo čistého spievania, v ktorom nikdy nemal potrebu tlačiť na tón, jeho vokálny prejav bol vždy prirodzený, pritom dostatočne nosný a v zvukovej a estetickej symbióze s orchestrom. Láska sa v tento večer skloňovala v mnohých pesničkách, v dobre zostavenej dramaturgii, ktorú dopĺňalo hovorené slovo a muzikantské vtipy, sa za mikrofónom striedali Ondřej Havelka a Vojtěch Havelka. Nielen v speve, ale i v tanci dokázali, že majú publiku čo ponúknuť. Rovnako tak sme počuli skvelých muzikantov z orchestra. Líder kapely postupne predstavil svoj band – okrem slovenského trubkára Juraja Bartoša, muzikantsky efektné boli aj tenor saxofónové sóla v ďalších skladbách.
Knock Me a Kiss z dielne autorov M. Jacksona, L. Jordana priniesla osobitú interpretáciu Havelku. Ak by uvádzal imitáciu Jordana alebo Jimmieho Lunceforda, zrejme by tie emócie z pesničky neboli uveriteľné. V speve amerických interpretov a lídrov big bandov sú exponované a miestami až afektované výrazové prostriedky, Havelka však uprednostnil verziu elegána (napriek textu, ktorý zvádza možno k inému ponímaniu, aj troche herectva), v hudbe však bolo cítiť o poznania napätia viac. Aj ďalšia skladba bola z dielne amerického alt saxofonistu a bandleadra Jimmieho Lunceforda. Rhythm Is Our Business je priam legendárna – Lunceford ju nahral v roku 1936. Rytmická pulzácia, akcenty, úvodné, razantné intro so sólami dychov a predstavenie kapely – na koncerte znelo v tomto štandarde v českej verzii. Je to pieseň, v ktorej líder kapely predstavuje svoj ansámbel a jednotliví hráči sa uvedú improvizáciou.
K smutnej piesni I Ain’t Got Nobody And Nobody’s Got Me dodali nielen veselú scénku, ale aj nový esprit. Poznáme ju v mnohých verziách, dokonca aj v popovej či country podobe, jej vznik sa však datuje do roku 1915. Muzikanti v nej často menia tempá, čím sa mení aj charakter skladby. Melody Makers zvolili v štýlovom duchu viac hot verziu, pomalé úseky pritom ponechali pekne vyspievané. Havelkovci sa predstavili v duete, kde spievali unisonové party, ale i dvojhlas – práve v týchto partoch sa ukázala ich farebná príbuznosť a dokonale zosúladené frázovanie. Počas ich spoločného stepu nastal opäť priestor na sólistov z ansámbli – počuli sme kvalitné, energické sóla. If I had You, ktorá znela, je rovnako na tému lásky a spievalo ju množstvo interpretov – Etta James, Al Bowlly, Frank Sinatra, ale aj dnes ožíva vďaka mladej generácii. A samozrejme, formácii, akou je Melody Makers. Piesne zrazu dostanú pôvodnú energiu, ktorú mali kedysi. Nie, že by kantilénové spevy so sláčikovými orchestrami neboli pekné, no zdôraznenie ich sentimentu a nostalgického charakteru niektorému repertoáru až tak nesvedčí. Na druhej strane, nadnesený text, čo by všetko muž dokázal spraviť pre ženu, ak by ju mal, aj evokuje tak trochu fikciu. Tá sa stala predmetom úvodnej glosy pred pesničkou medzi hudobníkmi. Vymyslieť takýto vtip, na ktorý by publikum reagovalo, je nesmierne ťažká vec, no Melody Makers a jej lídrovi sa vždy darí dostať humor do hovoreného slova. Pritom ho viaže priamo na hudbu a text – teda piesne, ktoré na koncerte uvádzajú. Jeho najvýraznejšími sekundantmi boli klavirista (Miroslav Lacko) a huslista (Jiří Sládek).
Okrem hudby, štýlového ošatenia, to bola aj úctivosť, elegancia, kultivovanosť správania sa, ktorá korešpondovala s dobou minulou. Z muzikantov však nie je cítiť umelosť, aby dosiahli dokonalý obraz tejto éry. Skôr tak rokmi spoločného fungovania (vyše 20 rokov) akosi s týmto obdobím prirodzene zrástli. V repertoári striedali štandardy svetovej swingovej éry, českých autorov – medzi najvýznamnejších patril Jiří Traxler, ktorého Havelka poznal osobne. Traxler bol skvelým klaviristom, skladateľom, spevákom, muzikológom a súčasníkom ďalšieho významného českého autora Jaroslava Ježka. Jeho pieseň Teď raději mlč, ktorú mal v repertoári napríklad aj orchester Karla Vlacha, má v sebe nostalgiu, spevnú melódiu, ktorá dokazuje, že českí autori vnášali do swingu osobitosť. Darmo sa klavirista tešil, že sa band týmto kúskom priblížili k záveru koncertu, ešte pred pauzou nasledovala pesnička Watch the birdie, zaradená aj na soundtracku k filmu Lady and the Tramp. Zvuk orchestra vás katapultoval do jazzového klubu, ktoré v minulosti fungovali na dennej báze a energický scat túto spontánnosť len potvrdil.
Znelkou orchestra Karla Vlacha – štandardom In the Mood, sa začala druhá polovica koncertu. Keď táto pieseň zaznie, je to ako hymna big bandov z vrcholnej éry swingu, človeku sa automaticky vybaví legendárna nahrávka v podaní Glenna Millera. Stačí, aby zaznela téma – arpeggiá v saxofónovej sekcii, farebne ich v riffoch podporili trúbky a trombón a publikum ihneď reaguje. Navyše, keď sú frázy hrané s takou profesionalitou a štýlovosťou, ako sme to počuli v Dome umenia v Piešťanoch, človeka hreje pri srdci, že táto hudba ostáva zachovaná. Naviac, dramaturgia koncertu bola skvele zostavená, rýchle piesne, ktoré mali drive, striedali pomalšie, americké hity boli prestriedané českými, možno menej poznanými skladateľmi. Ich tvorba však nie je bezvýznamná – aj v druhej polovici koncertu zazneli Sen bez konce s takmer až coltranovským znelým, prierazným saxofónovým sólom alebo ďalšia z repertoáru Vlachovho orchestra – Hřebík v potě. Z iného súdka bola pieseň budovateľského charakteru – Nejhezčí jsou ženy v republice ČSR. Typický dychovkový sprievod vyvolal akúsi nostalgiu v hľadisku, rýchle tempo a pravidelný, nekomplikovaný rytmus sú zrejme prvky, ktoré fungujú vždy. Ondřej Havelka poznamenal: „Přátelé, nejblbější píseň, největší úspěch“. To funguje skrátka zaručene.
Keď sa začnú sťahovať muzikanti z pódia do zákulisia, viete, že sa chystá nejaký experiment. Pripravili ho aj hudobníci na koncerte v Piešťanoch. Rozhodli sa v rámci uvádzania štandardov zájsť do počiatkov histórie jazzu a zrekonštruovať zvuk piesní, v akom zneli v chudobných černošských rodinách. Použili na hru hrebeň, valchu – pomocou ktorej sa kedysi pralo, ústnu harmoniku, gitaru (v minulosti to boli taktiež zvonce, kovové, drevené rámy, hrnce… skrátka, čo bolo po ruke) a jednoduché bicie nástroje. Autentický zvuk, ktorý sa im podarilo vykúzliť aj pomocou rúčky od metly zviazanej na stranách špagátom (áno, tento nástroj intonoval tón určitých výšok), bol ďalším spestrením programu.
Nechýbali ďalšie legendy swingu ako napríklad Gene Kruppa – americký bubeník, skladateľ a líder big bandu, v skladbe ktorého sa predstavil David Maxa, bubeník, ktorý je majstrom swingového rytmu. Koncert bol špecifický aj štandardmi, ktoré spieval Ondřej Havelka v českom jazyku. Keď sa aj na chvíľu líder pokúsil byť vážny, prekazili mu to muzikanti – napríklad v balade, v ktorej znenazdajky vystúpil trombónista so sólom. Taký trombón skrátka dokáže zaznieť a zdynamizovať dej piesne o nepeknom, pokazenom počasí. Lineárne vedené, pomalé skladby, v ktorých vynikla melodika aj v dychoch (prípadne v duetách s husľami), striedal umne Havelka s rýchlymi. Aj pieseň Is You Is Or You Ain’t My Baby bola ďalšou zo známych. S pomalou úvodnou časťou, ktorá sa náhle mení v svižné tempo (znela ako jedna zo sekvencií v animovanej rozprávke Tom a Jerry), s technicky dokonalým a vrúcnym trúbkovým sólom, aby sa k závere opäť vrátila opäť k pôvodnému.
Bol to koncert, ktorý predstavil isté obdobie dejín jazzu. To neskôr vytlačili moderné, progresívne smery a menšie telesá komorného charakteru s väčším dôrazom na harmonické zmeny a sóla. Je to však neuveriteľný jav, ako sa niektoré hudobné trendy dokážu vrátiť v plnej svojej kráse a takto zaznieť a zabaviť. Nielen hudbou, ale so všetkým, čo k nej patrilo – vrátane slušnosti a vzájomnej úcty. A pritom viete, že to nebolo hrané, ale myslené úprimne a dokonca okorenené humorom.
Zuzana Vachová
Foto: Dom umenia Piešťany
