O kostlivcoch v skrini, pravde, viere a stratených ideáloch

Ivan Ostrochovský sa po piatich rokoch pripomína s novým filmom. Nesie názov Služobníci a už sa o ňom čo to popísalo, nakoľko mal svetovú premiéru rovno na prestížnom Berlinale. Slovenské publikum si však na oficiálnu distribučnú premiéru, ako mnoho iných filmov, kvôli pandémii koronavírusu, muselo počkať. Od štvrtku 10. decembra však už Služobníci úspešne obsadili kiná. A aj keď sa nepozerajú ľahko, treba im dať šancu.

Rok 1980, totalitné Československo. Dvaja študenti kňazského seminára, Michal a Juraj, stoja na životnej križovatke. Nech sa rozhodnú akokoľvek, budú trpieť. Obaja sú rodení poctivci, plní elánu, s chuťou šíriť Božie slovo, dobro a lásku. Spočiatku sa snažia nevnímať okolitý svet za múrmi školy, no keď si všimnú, že vedenie fakulty robí zo strachu pred zatvorením školy všetko preto, aby komunistické ideály pretavilo medzi študentov a eliminovalo akékoľvek pokusy o provokácie a rebéliu voči režimu, zistia, že si musia vybrať, na ktorú stranu sa postaviť. Buď ostanú verní tomu, v čo veria a budú mať vážny problém s cirkevným odborom Štátnej bezpečnosti, alebo sa poddajú a podpíšu zmluvu s diablom.


Vyhrážky, sľuby, facky, ponižovanie, strach, hnev a všetko znova dokola. Čo robiť, keď zlo ticho vyviera z pod povrchu, pomaly vyhráva, keď sa nedá nikam ujsť, nikomu veriť? Práve túto otázku si pomerne často bude pravdepodobne klásť divák počas sledovania tohto komorného, temného bezútešného, depresívneho portrétu, venovanému skrytým hrôzam bývalého režimu. Hrôzam, o ktorých sa stále málo hovorí, no diali sa a netreba pred tým zatvárať oči. Málokomu sa síce chce pozerať na kolektívne chyby z minulosti, no je to nevyhnutné k tomu, aby sme ochránili budúcnosť a tie chyby sa neopakovali. Je totiž zarážajúce, že aj dnes je film ako Služobníci stále aktuálny a ľudia s nostalgiou za totalitou stále horlivo burcujú  ľudí na pódiách k prevratu a zmene, pričom sa často skrývajú za vieru a ,,tie pravé“ hodnoty.

Ivan Ostrochovský ukázal svetu svoju filmársku zručnosť a mimoriadny cit pre réžiu už v debute Koza (2015) o rómskom boxerovi, s ktorým sa život rozhodne nemazná. Paradokumentárny štýl, autentickosť, neherci, perfekcionisticky nakomponované statické zábery, pozostávajúce väčšinou z celkov či polocelkov, kde vidno viaceré plány. V Služobníkoch Ostrochovský pokračuje v jeho ,,chladnom“ štýle, kde sa úspešne vyhýba čo i len malým náznakom pátosu a ukazuje bez príkras, no zároveň citlivo, tvrdosť života. Čiernobiela kamera Juraja Chlpíka sleduje postavy ako nejaký duch bez emócii, skúma, pozoruje, nesúdi, nekritizuje, nevelebí. Ostáva nestranná, všetko ostatné necháva na divákovi.

Ostrochovského filmy jasne odkazujú k súčasnej európskej kinematografii postavenej prevažne práve na podobných princípoch, čo zároveň dokazuje aj záujem prestížnych festivalov. Cítiť tiež, že tento štyridsaťosemročný rodák zo Žiliny kedysi študoval filmovú vedu, nakoľko sú jeho filmy mimoriadne komplexné a precízne. Na pomoc so scenárom si tentokrát zavolal Rebeccu Lenkiewicz a Mareka Leščáka. A nakoľko sa občas stáva, že čím viac scenáristov film má, tým je potom roztrieštenejší, v tomto prípade to akoby zázrakom vôbec neplatí, práve naopak. Dôležitú úlohu v rámci budovania atmosféry má absolútne podmanivá, až hypnotická, miestami vyslovene hororová hudba. Postarali sa o ňu Miroslav Tóth a Cristian Lolea. Dá sa teda povedať, že táto koprodukčná dráma funguje vo všetkých smeroch. Hádam jediným rušivým faktorom sú mierne toporné prejavy nehercov, miestami výrazne kontrastujúce s prejavmi profesionálnych hercov.

Služobníci sú každopádne rozhodne vydareným a silným, bolestivým ohliadnutím sa za nepeknou dobou, kedy sa mal jednoducho lepšie ten, kto držal hubu a krok, podával si ruky s tými správnymi a vplyvnými ľuďmi, nehanbil sa otvorene hovoriť o tom, čo robí jeho sused, spolubývajúci či kamarát po večeroch, pričom on sám mal kopec kostlivcov v skrini. Filmov ako je tento, potrebujeme v našich končinách viac a častejšie. A i keď sa o Služobníkoch ešte určite bude hovoriť, kvôli súčasnej situácií pravdepodobne nedosiahnu takého úspechu, aký by si zaslúžili, najmä čo sa týka diváckej návštevnosti. Ku koncu roka však ide o výnimočný film, ktorý v podstate pri terajšej ochudobnenej ponuke kín, kvalitatívne príliš nemá konkurenciu.

Martin Adam Pavlík

Distribútor: Filmtopia, zdroj foto: Punkchart films


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno