„Pointou bolo nájsť krásny melodický program, ktorý by nemal ani jeden nechcený track. Snažíme sa a chceme robiť hudbu pre ľudí, pre všetkých, aby si ju vypočul aj človek, ktorý nie je znalec vážnej hudby,“ hovorí o svojom novom albume Michal Mesjar.
Vo februári vyjde CD Organ Dreams 2 z produkcie Vášho občianskeho združenia. Zapojili ste doň študentov aj profesionálov. Prečo ste sa pre tento krok rozhodli?
Ide o dlhodobú snahu nášho občianskeho združenia pomáhať mladým umelcom v ich profesionálnom raste a vytvárať príležitosti pre ich napredovanie.
Predstavme si najprv profesionálnych hráčov, ktorí sa na albume podieľali…
Alessandro Chiantoni z Talianska, Katarzyna Zabielska a Joanna Tabaczek Socha z Poľska, Roberto Alvarez zo Španielska, Barbora Šteflová z Českej republiky, Audi Goh , Clereance Lee, Low Shao Ying, Low Shao Suan, Don Kow zo Singapuru. Tetiana Seniv a Julia Roshko z Ukrajiny a veľké množstvo koncertných hráčov zo Slovenska ako Blanka Ondrejčáková, Vladimír Ondrejčák, Daniela Mareková, Juraj Tomka, Jozef Ostrolucký, Veronika Kubešová, Pavol Mucha, Tomáš Rojček, Richard Vörös, Karolína Zívalíková, Michal Mesjar, Zita Sopková.
Ako vznikla spolupráca s nimi?
Dramaturgia na každý projekt vzniká postupne, myšlienky a nápady prichádzajú postupne. Tak ako sa vynára obsah cd, študujem, akí hráči, interpreti by sa projektu mohli zúčastniť. Každého z účinkujúcich vždy oslovím a predstavím mu projekt. Potom už záleží na ňom, či sa projektu chce zúčastniť, dohodneme si skladbu. Je to náročná spolupráca, občas hľadáme kompromisy, stane sa aj, že sa nedohodneme. Na albume participujú nielen profesionáli, ale i študenti z mnohých krajín EU a Singapuru.
Bolo logisticky náročné pripraviť tento projekt?
Organ dreams 2 je najnáročnejší projekt, aký sme v našom OZ doteraz pripravovali. V čase, keď som s ním začal ani som netušil koľko mi dá práce úspešne ho dokončiť. Našťastie, pri mne stála priateľka a veľa dobrých ľudí, ktorí mi pomohli.
Akým kľúčom ste vyberali študentov do tohto projektu? Aké kritériá museli splniť?
Výber konkrétnych študentov-interpretov je vždy náročný. Kľúčová bola snaha študentov napredovať, dosahovať úspechy na domácich či svetových súťažiach, ísť ďalej, urobiť niečo naviac. Tam človek vidí, kto zo študentov je odhodlaný dať hudbe viac.
Samozrejme, rovnako dôležitá je vôľa každého sa projektu zúčastniť. Nie každý má takúto ambíciu. A je to tak v poriadku.
Kde sa album nahrával a kde bola robená jeho postprodukcia?
Dnešná digitálna doba umožňuje, aby sa nahrávanie uskutočnilo kdekoľvek na svete. Keďže umelci sú nielen z rôznych štátov, ale aj kontinentov, hudba sa nahrávala v niekoľkých nahrávacích spoločnostiach. B&B records Niepolomice Poľsko, La Mantovana v Bergamo, Yong Siew Toh Conservatory studio v Singapure, Grapevine z Bergu, Kovadlina v Modre, kde boli robená aj záverečná postprodukcia a spoločnosť primTON z Berlína hudbu vydala a postarala sa o najlepšiu možnú distribúciu. Je to prvé a jediné dvoj-CD v Slovenskej republike zaznamenané za účasti 9 národov, 28 umelcov a v rámci 2 kontinentov.
Poďme už k dramaturgii. NA CD ste zvolili známe skladby aj slovenských autorov. Akým bol zámer dramaturgie?
Dramaturgia albumu vznikala 2 roky a 2 mesiace. Pointou bolo nájsť krásny melodický program, ktorý by nemal ani jeden nechcený track. Snažíme sa a chceme robiť hudbu pre ľudí, pre všetkých, aby si ju vypočul aj človek, ktorý nie je znalec vážnej hudby. V tomto duchu sme pre album hľadali skladby aj slovenských skladateľov. Aj so zámerom predstaviť slovenskú tvorbu v zahraničí.
Album otvára skladba známeho autora – Scarlattiho, je to jedna z najobľúbenejších sonát d mol č. 1. Interpretuje ju Alessandro Chiantoni, umelec, ktorý od baroka po súčasnosť hrá všetko. Aký bol kľúč k výberu a prečo tento interpret? Predstavíte nám ho aj to, ako ste sa k nemu dostali?
Alessandra som oslovil prostredníctvom instagramu, jeho interpretáciu som dlhšie spoznával na streamingových kanáloch. Oslovil ma jeho talent a tiež záľuba aranžovať skladby pre čembalo do organovej hry. S obľubou na svojich koncertoch hráva známu Händlovu suitu HWV 437. Domenico Scarlatti sa preslávil jeho 555 sonátami pre čembalo, prvý interpret ktorý ich všetky zahral bol Scott Ross. Predstavil som mu svoj zámer a na otázku, či sa na to dá, odpovedal áno.
Album pokračuje Bachovým dielom – prelúdium a fúgu však počujeme na gitare v podaní Miroslavy Šadlákovej. Prečo ste sa rozhodli pre túto úpravu?
Mirku Šadlákovú poznám zo súťaže Mladí gitaristi, kde vyhrala 1. miesta v roku 2022. Účinkovali sme spolu už v inom projekte. Už vtedy pomaly vznikala myšlienka na ďalšiu spoluprácu. Po vzájomnom dohovore sme sa rozhodli, že zachytíme jej úspešný výkon tesne po súťaži. Mirka je veľmi inšpirujúca, nadaná hudobníčka a Bachove dielo aj po 300 rokoch dokáže pripútať pozornosť poslucháča. J. S. Bach je najpočúvanejší skladateľ z vážnej hudby v súčasnosti na Spotify.
Gitara je v súčasnosti „novo objavený“ hudobný nástroj. Myslíte si, že je u nás podceňovaný? V zahraničí totiž pravidelne usporadúvajú recitály, koncerty pre sólo gitaru, no u nás ešte stále gitaristi nemajú toľko možností. Prečo je to podľa Vás tak?
Áno, myslím že gitara je v našich končinách podceňovaný nástroj. Osobne si myslím, že všeobecne koncertov vážnej hudby na Slovensku je málo. Súvisí to s tým, že v podpore kultúry a umenia je nedostatok financií.
Pokračujeme barokom, Händlovou známou časťou zo Suity č. 7 g mol, Passacagliou. Počujeme ju však na harfe – v podaní poľskej harfistky Katarzyny Zabielskej. Objavujú sa týmto nástrojom nové možnosti v diele? Prečo práve harfa?
Snažil som sa známe a kladne hodnotené diela poslucháčmi predstaviť v inom šate, hľadať nové možnosti realizácie. Skladbu je často počuť na organe aj klavíri, no prevedenie na harfe vytvára oveľa jemnejší dojem. Vďaka Händlovmu koncert B dur môžeme spoznať harfu ako sólový nástroj, v Passacagli spoznáme virtuozitu harfistu, najmä v moduláciách, kde pravá ruka imituje tremolo na čembalových akordoch. Zvuk harfy dokonale odráža emocionalitu, ornamentálnosť a harmóniu kompozície. Ďalšou typickou črtou je vzdušný zvuk harfy, pripomína tečúcu vodu a tým poslucháča upokojuje. Aranžmán Mikhail Mchedelova vyzdvihuje technické možnosti nástroja a odbornosť interpreta.
No a napokon opäť Bach, tentoraz ste však ostali pri klasike, znie organ v podaní mladého hráča Adama Hvolku. Predstavíte nám ho?
Adam Hvolka je tak isto výherca súťaže z Námestova 2022, kde vyhral 1. miesto v hre na organ. Osobne mi imponuje, že sa Adam pravidelne zúčastňuje organových súťaží a súťaž v Námestove nie je jediná, ktorú vyhral. Keďže sám som organista, a už z názvu albumu vyplýva že ide o Organové sny, teda organová hudba je podstatná a celú dramaturgiu obopína.
Ako sa dívate na súťaže? Sú podľa Vás v umeleckom svete dôležité?
Súťaže majú dôležité miesto v hudobnom svete. Prestížne nahrávacie štúdia spolupracujú len s tými najlepšími interpretmi, ktorí sa umiestňujú na najlepších priečkach na súťažiach. Je to tiež miesto, kde umelci získavajú nové kontakty, inšpirácie. Stretávajú svojich rovesníkov – konkurentov v danom odbore. Súťaže ich môžu posunúť k vyšším výkonom. Béla Bartók síce tvrdil, že umelci nie sú dostihové kone a teda že by nemali súťažiť. Podľa mňa je dôležité, aký atribút bude porota hodnotiť najvyššie. Či virtuozitu, osobný vklad, muzikalitu.
Sú podľa Vás skladby, ktoré sú nedotknuteľné a vyžadujú si pôvodné nástrojové obsadenie alebo všetky sa dajú aranžovať a prispôsobiť?
Myslím, že sa netreba báť meniť hudbu. My hudobníci sme tu preto, aby sme hudbu interpretovali, vkladali do nej naše pocity, aranžovali a vytvárali hodnoty, tak aby výsledný zážitok ostal hodnotný. To čo si každý poslucháč odnáša z koncertu je zážitok. A určite sa nájdu ľudia, ktorí keď počuli a poznajú nejakú skladbu z vážnej hudby radi by ju vypočuli v inom zoskupení, či v inom aranžmáne. Osobne mám rád kombináciu organu a alt saxofónu v skladbe J. S. Bacha: Air.
Dovoľuje dnešná doba tieto nástrojové experimenty?
V rôznych krajinách aktuálne pozorujem zaujímavé spojenia. Vo Švajčiarsku sledujem duo klavír harfa, v Nemecku duo vibrafón klavír, v Nórsku duo organ akordeón. Napríklad nedávno som si vypočul skladbu od C. Debussyho – Claire de lune pre kombináciu klavír a vibrafón. Tento aranžmán sa mi páčil viac, ako keď to hrá len sólo klavír. Farba vibrafónu a jeho práca s dynamikou, ešte lepšie dokresľuje určité pocity. Určite si táto hudba nájde svojho poslucháča.
Ak upravíte skladbu pre iný nástroj – napríklad organ nahradíte strunovým alebo sláčikovým nástrojom, čo sa tým mení? Zasahuje to do charakteru diela alebo to ostáva zachované?
Táto otázka je skôr určená pre skladateľa, ktorý sa venuje kompozícii a aranžovaniu. Organ je harmonický nástroj, sláčikové nástroje môžu zahrať dvoj hmaty, alebo trojhmaty, ak by sme organ nahradili sláčikmi, tak v tom prípade by bolo dobré využiť sláčikové kvarteto. V prípade, že aranžér zachová harmóniu a melódiu, charakter skladby sa nezmení.
Ako zvažujete, ktoré skladby môžu byť upravené pre iné hudobné nástroje a ktoré si to podľa Vás nevyžadujú, respektíve, už by sa zmenil ich pôvodný zámer, prípadne duchovný kontext?
Keď človek uvažuje, že dá dokopy team interpretov, ktorí zahrajú nejaký program je jednoduchšie dať im zahrať skladby, ktoré majú vo svojom repertoári. Nácvik nových diel vyžaduje čas a podmienky. Keď sa mi podarilo zohnať ukrajinskú flautistku, hľadal som repertoár pre flautu a iný nastroj a zároveň, aby skladba mala určitú výpovednú hodnotu. Našiel som ju v diele ruského skladateľa Mikhaila Glinku pod názvom Nocturno -Separácia, ktorá tak smutne odráža vojnu na Ukrajine.
Flautovú sonátu Bacha interpretujete Vy na organe a Stanislava Cvancigerová – mladá flautistka z Akadémie umení v Banskej Bystrici. Zdá sa, že máme predsa dostatok talentov, nie je to také zlé však?
Stanka je úžasná flautistka. Tento konkrétny track nebol strihaný, čiže ide o nahratie živého vystúpenia. Pamätám si, ako sme v štúdiu sa viacerí zhodli, že má Stanka veľmi peknú farbu tónu. Myslím, že Slovensko má veľmi veľa šikovných flautistov. Mladí ľudia celkovo nedostávajú príležitosti ukázať svoj talent. Vo filharmónii či v divadle nedostanú adekvátne ohodnotenie. Celkovo hudobné prostredie na Slovensku ničím nemotivuje mladú generáciu ľudí, aby sa s hudbou zaoberali.
CD pokračuje ďalším Bachovým dielom. Vy sám hovoríte, že vyberáte populárnu dramaturgiu, aj novšie diela, no väčšinu albumu tvoria diela práve tohto majstra. Čo pre Vás ako interpreta znamená Bach?
Myslím, že v dejinách hudby nenájdeme iného skladateľa, ktorý by natoľko ovplyvnil toľko ďalších skladateľov aj z iných časových období. Jeho tvorba je rôznorodá, široká, nápaditá a veľkolepá.
Čím je Bachovo dielo aktuálne v súčasnosti?
Bachova hudba prináša dokonale vyváženie intelektu a emócií a práve týmto môže oslovovať i dnešného poslucháča. Postrehol som článok, ako umelá inteligencia sa snaží napísať tak sofistikované skladby ako J. S. Bach a ani pri našej technickej vyspelosti naše počítače to dnes nedokážu. V spleti polyfonického toku si pri každom vypočutí poslucháč môže nájsť vždy iný zážitok, ak sa sústredene započúva. Naproti racionálnym kombináciám a číselným symbolom, ktoré vkladal do svojich kompozícii dokázal zachytiť akúkoľvek emóciu.
Dovoľuje v prípade Bachovho diela umelcom „improvizovať“ v tom zmysle, že sa mení obsadenie, prispôsobí sa aranžmán?
Myslím, že diela starých majstrov i napriek aranžovaniu by mali zachovať pôvodný charakter diela, sú interpreti ktorí sa odchyľujú od originálu no potom už to nie je o Bachovi, ale o samotnom interpretovi.
V časoch baroka, ale i ďalších epoch, boli skladatelia výborní improvizátori. Prečo myslíte, že v 20. storočí sa improvizácia vytratila?
Je to tým, že skladatelia v skorších epochách boli zároveň aj skvelí interpreti s výbornou hráčskou technikou, dnes skladatelia komponujú cez počítačové programy a častokrát nemusia mať teda praktické znalosti ku konkrétnemu nástroju. Česť výnimkám.
Aj ďalšie dielo Bach interpretuje mladý organista – Alessandro Chaintoni. Ako by ste ho charakterizovali – ako interpreta a človeka?
Je to veľmi šikovný organista, klavirista a aranžér. Mne osobne sa na ňom páči s akým kľudom a akou odovzdanosťou hrá. Je zrejmé, že si hru vychutnáva.
Je schopný aj improvizácií a zvlášť, keď hovoríme o barokovom období a organovom umení, je to veľmi podstatné. Prichádza opäť improvizácia na organe do „módy“?
Áno, improvizácia prichádza do módy, tiež aranžovanie filmovej hudby do organovej interpretácie. V Nemecku z pera Michaela Schütza vzniká pop organová hudba, ktorá prináša pop ľahké melódie a beat bicej aparatúry.
Vedia improvizovať organisti aj na Slovensku?
Improvizácia je veľmi špecifický typ hry, pri ktorom si musí interpret osvojiť jednotlivé rôzne techniky hry, musí mať zmysel pre pravidelnú hru a zároveň mať v predstave menšie a väčšie hudobné celky. V rámci organovej improvizácie poznať jednotlivé registre, aby sa menila aj dynamika a farba hry. Je to disciplína, ktorej sa treba dlhodobo venovať, aby ju človek naozaj zvládol. Niektorí organisti na Slovensku vedia improvizovať.
Priznám sa, ďalší výber ma prekvapil. Chopina som vo Vašej dramaturgii nečakala. Ako prišla voľba na tohto skladateľa?
Priznám sa, že Chopin je môj obľúbený skladateľ. Už ako teeneger som mal napočúvané jeho klavírne koncerty, balady, scherzá, nocturná, prelúdiá op.28 a etudy op.10 a op.25.
Nápad zahrnúť Chopina do dramaturgie prišiel až neskôr. Nápad mi vnukol Thomas Hammer z nemeckého vydavateľstva, s ktorým spolupracujem.
Jeho Baladu č. 3 interpretuje Marek Lukáč. Je to mimoriadne – technicky, výrazovo a myšlienkovo náročný kus. Predstavíte nám tohto klaviristu?
Mareka poznám len krátko a viem, že pochádza z hudobnej rodiny. Momentálne študuje hru na klavíri na Cirkevnom Konzervatóriu v triede Andrei Bálešovej. Spomínam si, že som na facebooku našiel usmiatu fotku spolu s profesorkou a na nej informáciu, že Marek získal 1. miesto na súťaži “Città di San Donà di Piave” v Taliansku. Urobil som si printscreen a o pár dni som mu napísal.
Mareka Lukáča počujeme aj v Lisztovom diele. Ide teda zjavne o technicky výborne disponovaného hráča…
Mareka sme nahrávali v štúdiu Kovadlina u Jána Mudrocha v Modre. S Jánom sme sedeli v štúdiu, Marek si sadol za klavír, skromne sa rozohral a spustil Franza Liszta. S Jánom nám padli sánky, nie len z pripravenosti, virtuóznych temp, ale i s nadhľadom a jasnou predstavou ,ako to bude hrať. Osobne sa mi najviac páčila „piano pianissimo“ časť, v ktorej úplne zmenil farbu tónu.
Nechýba ani ďalšia Chopinova skladba – známy kus, Fantaisie – Impromptu v podaní Zity Sopkovej. Ide o známu klaviristku, ktorá sa angažuje v mnohých projektoch, nielen klasickej hudbe. Ako vznikla Vaša spolupráca s ňou?
Zo Zitkou som sa zoznámil v čase, ešte keď som študoval na VŠMU a určité obdobie sme boli dokonca aj kolegovia. Dlhodobo ju poznám a viem, že je aktívnou hráčkou sólovej i komornej hry, a že obľubuje hru klavíra v sprievode s alt saxofónom. Samotné nahrávanie bolo veľmi čarovné, plné emócií a rozmanitých odtieňov. Nahrávku robil zvukový technik Michal Oberman z Bergu. Zitka sama prišla s návrhom, že zahrá túto skladbu Fantaisie – Impromptu.
Friedrich Burgmüller a jeho tri Nocturná počujeme v úprave Klasa Krantza pre husle a gitaru v podaní Blanky Pavlovičovej a Vladimíra Ondrejčáka. Prečo toto obsadenie?
Ako som v úvode spomínal, hľadal som stále inú farbu zvuku, v predošlom tracku zaznie gitara sólo, neskôr gitara flauta, čiže voľba husle gitara je ďalšia možnosť. Vypočul som si dva recitály týchto špičkových umelcov a táto skladba ma najviac melodicky oslovila. Blanka aj Vlado sú profesionálni hráči, a na ich hre je počuť, že sú na jednej vlnovej dĺžke.
Ilja Zeljenka a jeho známa Musica Slovaca pre Sláčikové kvarteto – interpretuje ju Mucha Quartet. Sú to profesionáli, umelecky na Slovensku aktívni. Spolupracovali ste s nimi aj v minulosti. Osvedčila sa Vám táto spolupráca?
Osobne považujem teleso Mucha Quartet za absolútne špičku projektu Organ Dreams 2. V zahraničí mi dávali interpreti otázky „Kto s nami bude hrať?“ Moja odpoveď bola „To najlepšie kvarteto v Slovenskej Republike“. Som veľmi vďačný za našu spoluprácu. S Pavlom Muchom je to už 4. spoločné CD, no s ostatnými členmi sme sa stretli prvýkrát.
Ako prišlo k výberu na toto dielo Zeljenku?
Ilja Zeljenka bol jedným z najdôležitejších slovenských skladateľov súčasnosti. Skomponoval päť symfónií, dve klavírne kvintetá a tiež veľké množstvo filmovej hudby. Bol ocenený Krištáľovým krídlom v roku 2004 za celoživotný prínos pre Slovenskú kultúru. Skladba Musica Slovaca patrí medzi jeho najznámejšie a najhrávanejšie diela. Perfektné bolo, že teleso Mucha Quartet ju malo vo svojom repertoári.
Ďalším slovenským autorom, ktorého predstavujete, je Anton Petrík. Prečo ste si ho vybrali?
Pri hľadaní nového repertoáru som narazil na skladbu, ktorá sa na prvý pohľad javila ako dokonalá skladba romantizmu. Spevná melódia, clivá téma. Oslovil som interpretku Karolínu Zívalíkovú a ona mi ozrejmila, že je to dielo jej starého otca. Skladba bola napísaná pre klavír a violončelo a ja som sa snažil predstaviť ju v inom šate.
Low Shao Ying – skladba Dancing by the Stream je veselá, odľahčená, je písaná pre hoboj, flautu a klavír. Po týchto skladbách, hoci zväčša obľúbených a spevných, dobre počúvateľných, znie zrazu iný žáner. Prečo táto voľba?
Low Shao Ying a Low Shao Suan sú sestry pôvodom zo Singapuru a veľmi úspešné skladateľky a klaviristky. Ich hudba sa vyznačuje melodickou ľahkosťou a v niektorých skladbách používajú motívy Bacha, Satieho, Debussyho. V minulosti im v Nemecku vydali tiež album s ich kompozíciami.
Znie aj ďalšia skladba, lyricky ladená, spevná, samotná klaviristka Low Shao Ying je aj autorkou týchto skladieb. Čím Vám je jej štýl blízky?
Práve tým vkladaním motívov z minulosti a aj tým, že sú tieto motívy spracované inou formou je to absolútne iná hudba. V Singapure sa jej hudba teší veľkému záujmu, videl som výsledky počúvateľnosti a boli obe aj so sestrou Low Shao Suan na druhom mieste. Low Shao Suan pre mňa skomponovala aj organovú skladbu.
Lefébure-Wély bol francúzsky organista a skladateľ, zohral hlavnú úlohu vo vývoji francúzskeho symfonického organového štýlu a aj od neho tam počujeme kompozíciu v podaní Richarda Vörösa. Tohto interpreta sme už mali možnosť počuť na Slovensku aj koncertne. Ako prišlo k jeho angažovaniu a prečo práve tento výber? Skladba znie mohutne, priam symfonicky, je to kontrast voči intímnemu úvodu.
Ako som spomínal, stále ma držala myšlienka, že popri rôznych kontrastných nástrojoch a skladbách sa opäť vráti organ, táto konkrétna skladba je pomerne známa a práve tá mohutnosť faktúry a virtuozita interpreta dodala celku ďalší rozmer.
Ďalším slovenským autorom, ktorého dielo znie na albume, je kompozícia Tomáša Rojčeka, ktorý ju aj sám interpretuje. Je to tradičný štýl, bez experimentálnych prvkov. Myslíte si, že je bližší ľuďom ako experimenty?
Klavírnu skladbu State of mind Tomáš skomponoval ako 14 ročný. Viem o tom, že skladbu i vydal. Jeho tvorba oslovuje poslucháčov po celom svete. Kompozíciou Hommage Zipoli (album Domenico Zipoli Complete organ works) oslovil len na Spotify 18.600 ľudí. Osobne by som mu rád poďakoval za pomoc pri realizácii projektu Organ Dreams 2. Tomáš na projekt skomponoval skladbu na objednávku pre organ a hoboj, korepetoval, aranžoval skladbu Glinku a zároveň pôsobil ako hudobný režisér.
Čo pri týchto aranžmánoch autor musí dodržať?
Musí dodržať melodickú a basovú linku, ostatné hlasy prispôsobiť pre konkrétny nástroj. Tu sa tiež ukazuje či aranžér má znalosti o technických možnostiach nástroja a nuansy gitarovej hry. Mal by určite rešpektovať aj rytmickú zložku.
V dramaturgii sú aj skladby, ktoré reflektujú súčasnú dobu. Ktoré sú to?
Do repertoáru som dal dve skladby, ktoré priamo odrážajú dobu v ktorej žijeme. Ide o skladbu ruského skladateľa pod názvom Nocturno: Separacia a na flaute hrá ukrajinská flautistka. Posledná skladba nášho projektu je M. Skoryk – Melódia. Je to snáď najznámejšia Ukrajinská melódia, hudba pripomína Schindlerov zoznam. Na husliach hrá Julia Roshko.
Na CD je mnoho ďalších skladieb – koľko celkovo? Je to veľká práca, zrejme ste ho dlho pripravovali…
Na projekte je 23 skladieb a ich naštudovanie, nahratie a editácia zabrala 2 roky a 2 mesiace. Celkové náklady na prípravu a výrobu takéhoto albumu sú 15000Eur. Veľmi ma mrzí, že takto hodnotné diela reálne nedostanú žiadnu podporu od štátu i napriek tomu, že robíme dobré meno Slovensku po celom svete.
Nájdeme tam aj ďalšie dielo Mariana Kittnera, slovenského autora. Čím Vám je jeho tvorba blízka a prečo ste ho oslovili?
Mal som možnosť vypočuť si Marianovo Requiem, Biblické piesne i jeho Vianočné koledy. Jeho kompozičný štýl je príjemný, melodický a vľúdny. Na sociálnych sieťach mi vyskočilo video, v ktorom Mucha Quartet premiérovalo tento kus na koncerte v Karlovej Vsi, skladba sa mi hneď páčila a teda som oslovil Mariana, či by súhlasil, aby sme ju umiestnili na projekt Organ Dreams 2.
Dá sa vôbec povedať, ktorá je Vaša srdcovka na CD?
Každá skladba na CD je moja srdcovka.
A na záver otázka: pre koho je album určený?
Pre všetkých ľudí, ktorí radi vnímajú krásno okolo nás.
Rád by som poďakoval Rozálii Hábovej. Pani Rozália pre projekt Organ Dreams 2 namaľovala osem nádherných obrazov, v ktorých sa snažila zobraziť veľké množstvo nástrojov a farieb. To bola ústredná téma nášho projektu. Zabralo jej to pol roka. Ešte raz veľká vďaka všetkým interpretom.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Foto: archív umelca
