„Na román Sviece zhoria do tla ma už dávnejšie upozornil režisér, scenárista a herec českého pôvodu Miloš Forman, ktorý bol pre mňa vždy umelecky aj ľudsky mimoriadne inšpiratívny,“ hovorí režisérka Michala Hadušovská, ktorá zdramatizovala a zrežírovala Máraiov román. Inscenácia Šípy času sa hrá v priestoroch starého františkánskeho kláštora v Rožňave a posledné tohtoročné reprízy budú uvedené 12. a 13. decembra.
V bývalom františkánskom kláštore v Rožňave, ktoré dnes slúži ako kultúrne centrum, sa už v decembri odohrajú posledné tohtoročné reprízy Šípy času, ktoré zdramatizovala a zrežírovala Michala Hadušovská. Diváci a návštevníci z Gemera sa aj vďaka dramatizácii románu Sándora Máraia môžu prepojiť s netradičným zážitkom imerzívneho divadla.
Ako vznikla myšlienka zdramatizovať dielo maďarského spisovateľa Sándora Máraia a prečo vám práve napadol román Sviece zhoria do tla?
Na román Sviece zhoria do tla ma už dávnejšie upozornil režisér, scenárista a herec českého pôvodu Miloš Forman, ktorý bol pre mňa vždy umelecky aj ľudsky mimoriadne inšpiratívny. Dočítala som sa, že chcel na motívy románu urobiť film. Nakoniec ho však nezrealizoval, lebo Sean Connery, ktorý mal hrať hlavnú postavu z projektu odstúpil a Forman to nechcel urobiť s nikým iným. Čomu úplne rozumiem a ten príbeh nezrealizovaného filmu ma zaujal natoľko, že som sa rozhodla si Máraiovu knihu prečítať. Od prvej chvíle som pochopila, prečo si Forman tento román vybral. Ukrýval sa v ňom veľký filmový potenciál. Štúdium diela, ktoré chcel môj obľúbený režisér sfilmovať bol môj tajný spôsob ako sa s ním aspoň takto prepojiť.
Čím vás oslovil Máraiov román, že ste sa ho napokon rozhodli pretvoriť do divadelnej podoby?
Keď čítam akékoľvek dielo, s ktorým sa chystám pracovať, hoci iba v potenciálnej rovine, čítam ho celé naraz. Potrebujem, aby sa vo mne kulminoval ten pocit, ktorý sa skrze čítanie postupne vynára. Tak to bolo aj s románom Sviece zhoria do tla. Prvý dojem priniesol pocit tajomstva, nejakej večnosti, plynutia či bezhraničnosti. To všetko sú vnemy alebo, ak chceme, témy, na ktoré nenarážame v umení až tak často.
Nedokázala som to uchopiť a táto zvedavosť alebo túžba pátrať o tom, o čom to vlastne je alebo môže byť, ma nútili sa ním zaoberať viac a viac. Tak je tomu doteraz.Pri inscenovaní diela sa pridali ďalšie témy alebo možnosti, ktoré teraz už nad týmto novým tvarom visia. Fascinuje ma, že čím hlbšie sa do niečoho vnoríte, tým väčšie sa pred vami objavujú bohatstvá a hlavne ich nekonečnosť.
Vytvorili ste divadelnú inscenáciu Šípy času, ktorá sa odohráva na chodbách starého františkánskeho kláštora v Rožňave. Ten aktivisti premenili na kultúrne centrum. O vás je známe, že už dlhšie sa pohrávate s formátom imerzívneho divadla.
Hľadanie správnehopriestoru je pre mňa veľmi zásadná vec pri každej inscenácii, ktorú tvorím. Táto práca s priestorom a intenzívna potreba s ním pracovať ma sprevádza od študentských čias.Prvá inscenácia, ktorú som zapracovala do priestoru, boli Tuláci po hviezdach. Predstavenie bolo inšpirované ľuďmi, ktorí bojovali v rôznych dobách o svoju slobodu, pretože o ňu bojovať jednoducho museli.
Najviac ma inšpiroval život a boj Milady Horákovej, jej listy z väzenia, pretože z nich išla neskutočná sila.Tento element silnej ženy, ktorá sa do poslednej chvíle nevzdala, bol východiskom pre celé predstavenie, ktoré som režírovala. Na realizáciu som našla priestor v pražskom Karlíne, ktorý pôsobil surovo a neútulne a do tohto priestoru sme umiestnili medzi stĺpy drôty, ktoré pôsobili ako mreže. Postava Milady na nich na konci hrala ako na nástroj. Krásnu hudbu k predstaveniu vtedy urobil Roman Džačár, tiež rodák z Rožňavy, ktorý dlhodobo pôsobí v Prahe.
Veľa ma naučila ulica, pretože som sa dlho ešte ako herečka venovala pouličnému divadlu a jeho rôznym formám. V mojom pražskom období však snaha aktívne pracovať s priestorom vyvrcholila tvorbou a réžiou predstavenia CameraObscura, v rámci ktorého sme jednak využívali túto starú technológiu prevráteného obrazu (cameryobscury) a taktiež bolo predstavenie inscenované vo veľkom krásnom päťizbovom byte blízko Václavského námestia.
Predstavenie bolo voľne inšpirované poviedkou Pavla Weissa a v podstate hovorilo o dvoch ľuďoch, ktorí spolu stále žijú. Nie preto, lebo sa milujú, ale preto, že od seba nedokážu odísť. Ľudia sa vtedy podobne ako teraz počas inscenácie Šípy času v Kláštore pohybovali spoločne s hercami v priestore, kedy sa príbeh prirodzene vyvíja podľa toho, kde sa práve nachádzate. Je to náročná metóda, ale zároveň udržiava všetkých zúčastnených bdelých a v pohotovosti a v príbehu. Sú stále v danom momente a to je ideálne východisko pre divadlo.
Hľadanie vhodného priestoru pre divadlo pri takomto spôsobe tvorby nemusí byť jednoduché. Kedy viete, že do seba zapasujú?
Obsah s priestorom sa musia prepojiť, inak mi to nedáva zmysel. Moja práca pri príprave textu potom spočíva v tom, aby boli obsah a priestor od seba neoddeliteľné. Keď som prvýkrát uvidela priestory Kláštora, navnímala ducha budovy a zmapovala jeho architektonické členenie, mala som v tom jasno. V tom čase bol novo zrekonštruovaný, jeho priestor pôsobil čisto, jednotlivé miestnosti ešte nemali konkrétny účel a mohla som si slobodne predstavovať,čo by sa v nich mohlo odohrávať.
Mnohí si myslia, že divadlo vzniká skúšaním hercov na javisku, ale tvorivý proces začína už dávno predtým.
Pre mňa sa začína myšlienkou, ktorá sa nabaľuje. Zakaždým, keď dramatizujem text, ide o veľmi fascinujúce obdobie tvorby. Jeto fáza, kedy je ešte všetko možné. Potom prichádza fáza realizácie a s ňou aj prekážky, limity a obmedzenia. Nakoniec sa aj tie stávajú súčasťou celku, ktoré spolu so všetkým krásnym, kreatívnym tvoria výsledné dielo.
Ako ste vytvárali tím pre inscenáciu Šípy času? Je o nej známe, že jej herci pochádzajú z rôznych miest.
Tvorba tímu bola dobrodružná cesta. Nebudem preháňať, keď poviem, že som chodila po celom Slovensku a stretávala sa s ľuďmi, ktorí sú dnes súčasťou projektu. Na jeho príprave som začala pracovať ešte v Českej republike s mojou kamarátkou a dramaturgičkou Kateřinou Molčíkovou, s ktorou sme analyzovali text a pripravovali koncept. Môj presun do Rožňavy však túto spoluprácu zastavil, lebo aj keď sme sa chvíľu snažili pracovať aj napriek vzdialenosti, z dlhodobého hľadiska to bolo, žiaľ, neudržateľné.
Veľmi zásadná je moja spolupráca so scénografkou Michaelou Pavelkovou a kostýmovou výtvarníčkou Gabrielou Čechovou, ktoré sú pre mňa dva najdôležitejšie piliere a opory v rámci tvorivého kreatívneho procesu. Hercov som nachádzala zaujímavo – akoby to boli také trblietavé predmety čakajúce, až ich niekto uvidí a zakomponuje ako súčasť tohto projektu.
Podarilo sa mi k nim dostať cez Michaelu Grlickú, ktorá so mnou spolupracovala v začiatkoch ako produkčná.Ako študentka produkcie na VŠMU v Bratislave mi dávala zaujímavé tipy na rôznych hercov a ja som za nim cestovala. Sú to prevažne mladí herci.
Starších som chcela angažovať priamo v Rožňave. S Petrom Szöllösom som sa opäť stretla po mnohých rokoch pri nahrávaní audioknihy. Potom som sa zoznámila s Monikou Hanzlíkovou, ktorá tiež kedysi hrala v rožňavskom divadle Actores. S oboma sme si sadli aj ľudsky a mám v nich istotu a oporu. V tíme máme Milana Vargu. Milan je veľmi dôležitá osoba v celom tvorivom procese, pretože hudba je hmota, ktorá drží predstavenie pokope, aktívne do hry vstupuje a dotvára atmosféru.
Andrea Gášpárová funguje ako veľmi intuitívny a inšpiratívny človek v celom procese. Katarína Bajzíková má zasa v sebe spojenie kreatívneho a organizačne schopného a spoľahlivého človeka, takže krásne doplnila tím.
Koľko repríz sa už odohralo? A plánujete ďalšie v novom roku?
Máme za sebou už tri reprízy. Minulý rok sme si vyskúšali formát a tento rok sme ho zdokonaľovali a dotiahli do fázy, kedy by sa všetko malo už len zlepšovať.Až teraz akoby všetko a všetci zapadli na svoje miesto.
Mojim cieľom je vytvoriť aj divadelný film, ktorý sme pri tvorbe nakrúcali. Teraz čaká na svoje dokončenie. Predloha teda má aj filmový potenciál a v divadelnom prevedení to cítiť tiež. Šípy času sú vytvorené tak, aby boli akýmsi prienikom medzi divadlom a filmom, ktorý je sám o sebe tiež veľmi fascinujúci.
Viete si predstaviť hrať Šípy času aj v iných priestoroch?
Do budúcnosti by sme chceli vyskúšať hrať aj v iných priestoroch. Predloha, ktorú som napísala, je štruktúrovaná a rozdelená na sekvencie. To znamená,že by sa s ňou malo dať pracovať v rôznych priestoroch. Nádych diela sa však vždy zmení, keď sa prispôsobuje novému priestoru.
Z praktického hľadiska veľa záleží aj od financií a vôle tímu v projekte pokračovať. Je náročný na logistiku, organizáciu a financie. Tým, že nie sme z jedného mesta, je dôležité vedieť si udržať tím v dobrom nastavení a pokope. Napriek všetkému to predstavenie milujem, je tam veľa rizík, ale zároveň je veľmi živé, lebo sa deje tu a teraz.
Kedy si diváci budú môcť pozrieť posledné tohtoročné reprízy? Plánujete v nich pokračovať aj na budúci rok?
Posledné tohtoročné reprízy sa uskutočnia v pondelok a utorok 12. a 13. decembra v dvoch časoch – o 18.00 hod. a 20.00 hod. Všetci sú na nesrdečne vítaní. Je potrebné povedať, že takýto typ inscenácie stojí čas, aj financie. Šípy času mohli vzniknúť aj vďaka podpore rôznych inštitúcií a grantom. My však radi tvoríme, písanie grantov na umenie je pre umelcov náročná vec. Napriek tomu sa to snažíme skĺbiť, aby sme mohli divákom prinášať kvalitnú profesionálnu alternatívnu kultúru. Zatiaľ je však reprízovanie inscenácie v prvom polroku neisté. Veríme však, že sa nám podarí získať partnerov a podporovateľov, aby sme mohli tvoriť ďalej.
Medailón
Michala Hadušovská (1983) vyštudovala Hudobnú akadémiu na Tanečnej fakulte Akademie múzických umění(AMU) v Prahe. Špecializovala sa na odbor nonverbálne a komediálne divadlo pod vedením Borisa Hybnera. Neskôr študovala réžiu na Divadelnej fakulte AMU, konkrétne odbor réžia alternatívneho a bábkového divadla pod vedením Jiřího Havelku.
V Čechách a na Slovensku vytvorila a podieľala sa na niekoľkých autorských žánrovo rozličných inscenáciách. Venuje sa aj réžii audiokníh. Miluje film, ale divadlo viac.
Zhovárala sa Petra Nagyová
Zdroj foto: archív ART Inn
