Pred vyše rokom sa rodák z Prešova – herec Matej Marušin po dvanástich úspešných rokoch v Bratislave vrátil na východ a stal sa členom Činohry Štátneho divadla Košice. Hovorili sme s ním nielen o najnovšej činohernej inscenácii OIDIPUS, ktorá bude mať premiéru v rámci osláv 75. výročia vzniku Národného divadla v Košiciach v nedeľu 8. mája v Historickej budove ŠDKE. „Stvárňovať Oidipa je pre mňa zlomové v pracovnom aj osobnom živote,“ hovorí Matej Marušin.
V novom spracovaní známeho starovekého Sofoklovho mýtu hráte postavu Oidipa. Aký bol staroveký Oidipus a aký Oidipus bude Matej Marušin?
Bol to určite človek, teda chcem, aby ním ostal!
Mor, vojna, hľadanie vinníkov. Čím to podľa Vás je, že Sofoklov mýtus sa v histórii ľudstva neustále vracia a v istej podobe ho prežívame aj teraz?
Je to tým, že sme ľudia a ľudská prirodzenosť sa obísť nedá.
Pripravovali ste sa nejako špeciálne na rolu Oidipa?
Ak sa dá za špeciálne považovať, že dnes je to už 189. deň, čo som ho ani na minútu nepustil z hlavy, tak nie. (Smiech.) (Rozhovor vznikol pred verejnou generálkou v marci – pozn. autora.)
V čom vidíte hlavný odkaz nového košického Oidipa a čím prekvapí divákov?
Napríklad v tom, aké môže byť všetko v živote človeka vrtkavé a pominuteľné. A nepoviem Vám čím, poviem Vám len, že budú poriadne prekvapení.
Hoci ste vyrastali v divadelnej rodine, otec je známy choreograf, mama bola tanečnica a v umeleckej branži sú aj obaja súrodenci, Vaša cesta k divadlu nebola priamočiara a dokonca to hodnú chvíľu vyzeralo tak, že budete hrať profesionálne futbal, dokonca možno v Anglicku či Taliansku. Čo napokon prevážilo misku váh k divadlu?
Práve prostredie, kde som vyrastal. Napriek intenzívnej príprave na profesionálnu futbalovú kariéru mi divadelné prostredie bolo veľmi blízke, až to jedného dňa vo mne explodovalo a povedal som si, toto je to, čo chcem naozaj robiť.
Neľutujete s odstupom času, že ste neostali pri futbale, kde sa točí predsa len viac peňazí ako v divadle?
Boli to veľké rozhodnutia, ktoré nerobíte každý deň a tie s odstupom času práve naopak považujete za šťastné. A ja som šťastie nikdy nevidel v peniazoch. Robiť divadlo alebo vôbec byť hercom si so sebou nesie veľkú odovzdanosť sa pre vec a šťastie, ktoré cítim, keď stojím na javisku je na nezaplatenie.
Zo strojníckej priemyslovky priamo na VŠMU, na pribíjačkách ste boli prvý a napokon predčasný odchod zo školy. Nepresviedčali Vás Vaše profesorky, Emília Vašáryová a Zuzana Kronerová, aby ste ostali?
Aj áno, ale asi sa ma už nedalo zastaviť! (Smiech.)
Hrávali ste, respektíve stále hrávate na najvychytenejších bratislavských a českých scénach. Zahrali ste si v úspešnej trilógii Trhlina a ďalších filmových a televíznych projektoch. A vrátili ste sa domov na východ, hoci východniari zväčša volia opačný smer. Čo predchádzalo tomuto rozhodnutiu a prečo ste prijali angažmán v košickom divadle?
Predchádzalo tomu najmä veľa rozhovorov a úvah o mojom ďalšom hereckom smerovaní. Na východ som sa vrátil po dvanástich rokoch, ale vôbec to nepovažujem za krok späť. Od začiatku mi bola blízka vízia o ďalšom fungovaní divadla, s ktorou prišlo nové vedenie Štátneho divadla Košice ešte pred mojim príchodom. Teraz je to už niečo viac ako rok, čo som členom činohry Košíc a môžem povedať, že za ten rok sa urobilo množstvo vecí, ktoré ma presvedčili o tom, že to bolo správne rozhodnutie.
Kto je Vaším najväčším kritikom, predpokladám, že sa veľa o divadle rozprávate s najbližšími, ktorí sú takpovediac z branže?
Nemám najväčšieho kritika, ale mám okolo seba alebo na telefóne ľudí, ktorých názor si vždy rád vypočujem.
Hrávate náročné postavy, nielen po fyzickej, ale aj po psychickej stránke a pri Vašom herectve „naplno“ ako sám hovoríte, ste asi po každom predstavení poriadne vyšťavený. Ako relaxujete?
Hmm relax.. no…
Vraciate sa pravidelne k futbalovej lopte alebo je relaxom niečo iné?
Nie tak pravidelne ako inokedy. Veľa času trávim svojou prácou. Ale keď už prísť na iné myšlienky, tak na mojej drevenici s ľuďmi, ktorí za to stoja.
Mali ste nejaký herecký vzor, respektíve, kto Vás možno v hereckých začiatkoch najviac ovplyvnil?
Vzor ani veľmi nie, skôr som sa inšpiroval herectvom starších kolegov, čo mi ostalo dodnes. No za prvotné smerovanie v tomto neľahkom povolaní najväčšia vďaka patrí prof. Emílii Vášáryovej.
Ste známy najmä vďaka svojmu fyzickému poňatiu herectva, v čom Vám určite pomohla minulosť športovca. Vo Feldekovom Nepolepšenom svätcovi hráte v SND Silvestra Krčméryho tak autenticky a s takou vervou, že sa údajne diváci až boja o Vaše zdravie. Pri natáčaní hororu Trhlina ste si zlomili nohu. Patrí aj Oidipus k týmto postavám?
Patrí a verím, že dlho bude.
Svjatoslav Dohovič, web editor a PR ŠDKE
Zdroj foto: Joseph Marčinský
