Vo štvrtok 7. decembra 2023 vstupuje do slovenských kín nový celovečerný dokumentárny film EMÍLIA režiséra Martina Šulíka. Film, ktorý hovorí o živote a kariére hviezdy slovenského filmu a divadla Emílie Vášáryovej, vznikal od roku 2020.
Herečka Emília Vášáryová a režisér Šulík predstavili v predpremiére novinárom snímku, ktorá vás nadchne a dojme zároveň. Ak ste si mysleli, že o tejto herečke viete všetko, práve tento film vás vyvedie z omylu. EMÍLIA divákovi ukáže život plný krás, ale i strastí, hereckú kariéru od jej úplných začiatkov a tiež jej život, ktorý nebol vždy jednoduchý. Zrazu ju budeme vnímať nielen ako profesionálku, nesmierne múdru, sčítanú, inteligentnú osobu s rozhľadom a veľkým srdcom, ale i ako matku a manželku, ženu plnú lásky, optimizmu, životnej energie, ktorú dokáže navôkol rozdávať aj dnes. A tiež zmyslom pre humor. Okrem samotných výpovedí umelkyne vo filme účinkujú jej priatelia, kolegovia, spolupracovníci, pričom sa z pestrej, veľkej mozaiky vytvorí jednoliaty, pravdivý a úprimný obraz tejto výnimočnej osobnosti. Martin Šulík však nič v snímke neštylizuje, s divákom nemanipuluje:
„Je to čistý dokumentárny film. Mal som ešte jeden nápad na inú formu dokumentárneho filmu. Nahováral som pani Emíliu, aby sme natočili všetky zásadné monológy jej hier, medzi ktorými boli krátke dokumentárne vstupy, v ktorých by to komentovala. Moja predstava bola, že by sa to dotýkalo rôznych tém jej života, detstva v Štiavnici, vzťahov medzi mužom a ženou, materstva, herectva, vyučovania,“ povedal Martin Šulík. Herečka však navrhla režisérovi, aby film pripravili z archívnych filmov, ktoré zdokumentujú jej prácu a sú v nich zachytení aj ľudia, ktorí s ňou spolupracovali. Formu teda ovplyvnila práve samotná herečka. „Viedli sme niekoľko rozhovorov s pani Emíliou a práve tie materiály sú základom filmu. Mal som ešte predstavu, aby sme cestovali do Cannes alebo do Prahy, no boli to najťažšie filmovacie dni, kedy sme nevedeli zosúladiť termín, kedy by sme sa tam dostali. Keď sme už čas mali, prišla pandémia.“
Vyjadril názor, že je rád, že sa do filmu dostalo mnoho archívnych záberov, ktoré dokumentujú obrovskú prácu Emílie Vášáryovej. Zaujímavé je podľa režiséra vidieť, že jej práca je od prvých filmov a divadelných predstavení kvalitatívne vyrovnaná. „Stretávame sa s vrcholom hereckej tvorby. Tešia ma výpovede na kameru o jej hereckej práci, je to svedectvo o spôsobe jej premýšľania.“ Radosť má aj z nakrútených záberov, ktoré mu poskytol pán Mikulík. Ide o amatérske osmičky Petra Mikulíka, na ktoré zachytil začiatkom šesťdesiatych rokov svojich spolužiakov z VŠMU. Na záberoch je zadokumentovaná celá jedna generácia hercov, mladých ľudí na začiatku 60-tych rokov. Vo filme sa prelína herečkin pracovný život a súkromný. Majú v ňom priestor legendárni herci a tvorcovia, ktorí formovali slovenskú kultúru výrazným spôsobom, no hovorí sa o nich čoraz menej. Vzácne sú aj zábery z filmového festivalu v Cannes, kde v roku 1963 ocenili film Až přijde kocour.
Herečka s humorom podotkla: „61 rokov sa tu mocem a možno mladá generácia ma už ani nepozná. Tento film som si nazvala post-covidum. Keď sme začali, bola som po prvom covide, bolelo ma všetko. Potom sme išli do Prahy, kde sme všetci dostali covid. A tretí covid som skončila pred mesiacom a pred týždňom som sa dozvedela, že bude premiéra filmu,“ hovorí Emília Vášáryová, ktorá so smiechom dopĺňa, že tento film dal dokopy covid. „Pridala by som k nemu ešte taký podtitul: čo sa človek narobí a natrápi, kým o všetko príde, to hovorievala moja stará mama ako bonmot o starobe. Možno by som takto mohla pomenovať tento film. Žijem veľmi dlho a som veľmi prekvapená, pretože v našej rodine to nie je zvykom. Všetci umierame veľmi skoro a moja sestra je z toho tiež veľmi vydesená. Každé ráno sa prebudím a som z toho prekvapená. Pristihli ste ma v takejto etape života, ale chcem sa všetkým poďakovať za trpezlivosť so mnou. Viem, že nie som celkom jednoduchá a všetko spochybňujem. Vždy som nedôverovala veľkej kamere, je predsa len iná, aby som robila pred ňou monológy, ktoré robím pre javisko. Nedá sa to celkom spájať, je to iný druh práce vo filme a na javisku. Keď hrám na javisku, viem, že tam bude sedieť 750 ľudí a je to možno aj iný druh techniky.“ Priznala, že v rámci kariéry je zvyknutá aj na pády, človek sa podľa nej musí s tým všetkým naučiť žiť.
Režisér Šulík poznamenal, že je pripravený natočiť aj pokračovanie, keďže v čase, keď film strihali, pani Vášáryová nakrútila ďalšie filmy a účinkovala v mnohých predstaveniach. Herečka mu oponovala, že počas covidu si našla citát, ktorého sa drží: je múdre vedieť, kedy začať, ale najmúdrejšie je vedieť, kedy prestať. Dokument zachytáva základné, zlomové body v živote umelkyne a mnohé zábery museli vystrihnúť, keďže sa už do snímky nezmestili. Režisér je vďačný RTVS, že mohli prekročiť štandardnú minutáž 50 minút a vznikol celovečerný film, ktorý prepája pracovný život s osobným. V Banskej Štiavnici nakrúcali ešte pred požiarom, čo herečku teší, pretože na mesto je dnes smutný pohľad, hoci provizórne už sú zhorené objekty zastrešené.
Hudbu k filmu komponoval Vladimír Godár: „Keď som sa Vlada pýtal, či by napísal hudbu k filmu, povedal, že to rád spraví, pretože pani Emília je jeden z dôvodov, prečo neemigroval. Je dôkazom, že aj na Slovensku sa dá robiť seriózna umelecká práca. Uňho to bolo podobne ako u mňa, spravil to s pocitom vďaky voči pani Emílii. Hudba má niečo, čo film stmeľuje, je rôznorodá. Vyvoláva pocit detstva, ďalšia je línia, ktorá je spojená s deťmi a rodinou, a tretia sú pizzicata, ktoré znázorňujú plynutie času. Všetci radi nahrávali túto hudbu, a všetci sme radi na ňom tvorili, lebo nás spájalo to, že všetci máme radi pani Emíliu. A to je výhoda práce na filme, lebo sú dokumenty, ktoré sa robia aj ťažšie. Protagonisti nie sú takí obľúbení.“
Samotná umelkyňa poznamenala, že pôvodne chcela, aby film piesňou Don´t Let Me Down, keďže miluje jazz aj rockovú hudbu a práve táto skladba je pre ňu zosobňuje myšlienkou, ktorou môže vyjadriť, ako všetkých miluje. „Celý život som si vytrpela a humor je najťažší. Väčšina repertoáru, ktoré som v divadle hrala, boli komédie, ktoré boli najťažšie.“ Je veľmi rada, že aj v tomto filme je vyjadrená myšlienka, že život sa nedá skladať len zo životných tragédií. Ak má byť postava životaschopná a vedieť na javisku niečo vyjadriť, musí tam byť aj tragikomický humor. „Dostala som zabrať, lebo kým to človek prežije a kým na to príde, aby to mohol odovzdať divákom, je to proces. A niekedy je to veľmi ťažké. Keď sme začínali Vojnu a mier, mala som 30 rokov a dve malé deti. Na to predstavenie sa ľudia valili, bolo krásne, ale čo to stojí síl…“
Nielen z celého filmu, ale najmä zo záveru sa divákovi z tej nádhery zakrúti hlava: „Neviem, či sa k tomu dá ešte niečo povedať, v istom momente sa pani Vášáryová začala smiať, lebo ja som behal za kamerou,“ spomína režisér. Herečka mu oponuje: „Už sme boli všetci unavení, ale to bolo vlani na jeseň, pamätám si, v čase Dušičiek, keď som bola na rodinných hroboch.“
Film vznikol v produkcii spoločností LEON Productions, RTVS – Rozhlas a televízia Slovenska, Slovenského filmového ústavu a For Film, slovenskú distribúciu filmu zabezpečuje Asociácia slovenských filmových klubov.
Spracovala: Zuzana Vachová
Foto: ASFK
[…] […]