Úvod Rozhovory Mariana Luteránová: Nemožnosť porozumieť si, aj keď žijeme vedľa seba, je fascinujúca

Mariana Luteránová: Nemožnosť porozumieť si, aj keď žijeme vedľa seba, je fascinujúca

23. júla 2024

Slovenská dramatička, dramaturgička a divadelná režisérka Mariana Luteránová má za sebou náročnú, ale plodnú sezónu. Jej najnovšia inscenácia Šeptuchy získala ocenenie Cena bratislavského diváka na festivale Nová Dráma 2024 / New Drama 2024 a otvorila ďalší ročník festivalu Dotyky a spojenia. Nášmu portálu poskytla rozhovor, v ktorom hovorí aj o svojich dielach a živote. „V otázke: Ty si teraz len doma s deťmi? je zakódovaný neuveriteľný tlak.“

V inscenácii Šeptuchy je výrazne viditeľná forma filmového jazyka (napríklad práca so zmenami prostredí), ktorá vychádza z literárnej predlohy.

Mala som pocit, že ak chceme do inscenácie dostať pocit z čítania knihy, malo by to byť takto. Kniha Šeptuchy od Aleny Sabuchovej zachytáva pomerne široké spektrum osudov ľudí v špecifickom kraji poľského Podlasia a aj tým je zaujímavá. Príbeh dospievania dvoch kamarátok Doroty a Aliny (v knihe táto postava nemá meno, je rozprávačkou) je iba nenápadná červená nitka, ktorá sa na chvíľu občas stratí a my sledujeme príbeh niekoho úplne iného. Je to mozaika rôznych príbehov, osudov, ľudí z tohto prostredia. Nie je náhoda, že tie situácie stoja pri sebe tak, ako stoja. Navzájom sa dopovedajú a minimálne sa zrkadlia. V knihe je motívov a osudov omnoho viac. Niektoré sme sa rozhodli aj spájať, lebo sa nám zdali zaujímavé. Takže aj my sme sa pokúsili vytvoriť divadelnú mozaiku, kde má každý kúsok vzťah k tomu vedľajšiemu kúsku.

Aké motívy a témy vás v dielach priťahujú a vyhľadávate ich?

Vzťahy sú určite najdominantnejšie, ale, ako sa pozorujem, fascinuje ma aj akási krehkosť. Konkrétne pri Šeptuchách boli okrem dospievania rôzne témy; téma priateľstva, istoty, súčasne aj ako potrebujeme mať nejakým spôsobom kontrolu a potrebujeme si veci nejakým spôsobom vymodliť, vyšeptuchovať… Tá nemožnosť si porozumieť, aj keď žijeme vedľa seba, je v čomsi fascinujúca. Zároveň, že sme takí sami, takí stratení v tom svete a potrebujeme sa niečoho chytiť. Je to jedna z tých tém, ktorá ma zaujíma, potreba viery. Aj to, čo sa stane, keď sa nám veci vymknú z rúk – čo sa, vlastne, deje každý deň.

Keď čítam knihu, alebo divadelnú hru, musí tam byť niečo, čo ma zaujme. Niekedy je to len taký okamih. Neviem možno v prvej chvíli povedať, čo presne je téma. Ale je tam niečo, čo je zaujímavé, čo ma prinúti hlbšie sa zamyslieť, prečo to so mnou komunikuje. Napríklad pri texte Váňa a Soňa a Máša a Spike, ktorý som inscenovala v DJZ Prešov, to bol okamih, keď postava z ničoho nič hodí šálku o stenu. Tento jeden okamih stačil na to, aby ma zaujímali osudy súrodencov a ich vzájomné vzťahy. Aj v predlohách každý z nás číta iné témy ako podstatné. Je to dané tým, čo sme zažili a čo aktuálne prežívame.

Aká je vaša obľúbená časť pri réžii divadelnej hry?

Samotné skúšanie. A, samozrejme, brainstorming – čo tam bude, čo nebude. Prichádza fáza spochybnenia, či môže fungovať to, čo sme vymysleli alebo nie. Potom, keď už skúšame, tak to proste musí fungovať (smiech). Vyzerá to jednoducho, ale je pravda, že v zákulisí je jedno šialenstvo. Najdôležitejšia vec z pozície réžie je postaviť si svoj dream team a mať tých správnych ľudí. Ak sa to podarí, vie byť celý proces veľmi inšpiratívny aj pre komunikáciu. Scénografi, kostýmoví výtvarníci, ktorí rozmýšľajú až priam dramaturgicky – to si veľmi vážim na všetkých spolupracovníkoch. Sú to vzácni ľudia v tom, že ku každej svojej práci pristupujú na novo a snažia sa vytvoriť niečo jedinečné. Som nesmierne rada, že aj pri Šeptuchách sa podarilo zložiť takýto tím, a že tá kombinácia jednoducho fungovala. Keď sme už vedeli, že ideme robiť práve tento titul, ľudia sa v hlave sami ponúkli.

Hľadáte inšpiráciu v literatúre často?

Objektívne sa priznám, že keď má človek tri deti a do toho prácu… mala som obdobie, že kníh, ktoré som prečítala, bolo menej. Šeptuchy boli mojou úplne prvou prácou s literárnou predlohou. Mala som vo výbere ešte jednu prózu a nejaké dramatické texty, ale chceli sme niečo celkom iné a neisť do overených štruktúr, k čomu Šeptuchy výrazne pomohli.

Máte radšej spoluprácu s overenými hercami alebo s novými tvárami?

Je dobre, keď sa podarí namixovať chémiu, aby sme sa cítili dobre a mali medzi sebou bezpečné miesto. Potom už je jedno, či je niekto overený alebo nie. Ale mám rada skúšanie aj s menej overenými a mám rada aj prácu s nimi, je to objavovanie a vzájomné študovanie.

V minulosti ste režírovali aj operu. Plánujete sa k tomu vrátiť?

Mám za sebou tri spolupráce s Musicou Aeternou a boli veľmi príjemné. Operný svet ma nesmierne fascinuje, hoci je tam veľa akoby predpísaných vecí, ale priestor, ktorý ostáva, je zaujímavé vypĺňať. Veľmi mi vyhovuje žáner, ktorý by sme mohli nazvať komornou operou. Mohli sme veľmi intenzívne pracovať na herectve.

Postupne sa zvyšuje trend feminizmu v divadle. Ako vnímate ženy v divadle? Bolo náročné presadiť sa?

Je dôležité, aby sme hovorili o rovnosti. Pred rokmi som sa možno vnímala ako upozadená, ale neviem, či to môžem povedať objektívne. Poznám osobne viacero tvorkýň, ktorých prácu si vážim, ktoré sú v podstate etablované. Keď som sa takmer pred dvadsiatimi rokmi hlásila na VŠMU na réžiu-dramaturgiu, bolo prekvapivé, že ma tam ako ženu vzali. Ale napokon sa nás ocitlo v ročníku viac ako mužov. Za seba môžem povedať, že materstvom sa vo mne veľa zmenilo. A áno, bývala som veľmi frustrovaná, že mám málo práce. Chýbala mi. Ale zároveň som cítila, že je dôležité, byť teraz s deťmi. Čo mi najviac prekážalo bolo, že som občas mala pocit, že to niekto rozhodol za mňa, že mám teraz deti a určite nemám čas. A možno to tak vôbec nebolo. A na druhej strane som cítila tlak spoločnosti, že by som mala pracovať, aj ako matka. V otázke: Ty si teraz len doma s deťmi? je zakódovaný neuveriteľný tlak. Napriek tomu vnímam, že sme sa posunuli a dokonca sú divadlá, kde v sezóne dominujú ženské tvorkyne. Je to ale ešte veľmi krehké. A treba povedať aj to, že sú na Slovensku divadlá, kde si nepamätám, že by pozvali režisérku. Je teda určite veľmi dôležité, aby sme o tom rozprávali, ale zároveň nechcem, aby sa stalo, že sa budem sama seba pýtať, či som niekde oslovená na spoluprácu preto, že som žena.

Žijem v manželstve s režisérom Jánom Luteránom. Pracujeme teda v jednej brandži samostatne, ale sme zároveň najlepší spolupracovníci. Je to zaujímavé a zvláštne. Niekedy náročné, priznávam. Máme za sebou sezónu, kedy sme pracovali v podstate rovnocenne. Tak uvidíme, ako to bude ďalej.

Čo zaujímavé chystáte ďalšiu sezónu?

Na ďalšiu sezónu chystám autorskú vzťahovú komédiu v spolupráci s autorkou divadelnej adaptácie Šeptuchy Luciou Mihálovou. S Divadlom P. O. Hviezdoslava v Bratislave pripravujeme inscenáciu o kunsthistoričke Alžbete Gűntherovej Mayerovej – veľmi silná ženská postava. A v druhej polovici sezóny zase inscenáciu pre Staré divadlo Nitra na motívy Troch pátračov.

Máte vlastnú psychohygienu?

Šport je niečo, čo človeku pomôže si prečistiť myšlienky, ale aj rozhovor s deckami… Túto sezónu toho bolo dosť. Práca je aj psychoterapia, všetci sa z tých vzťahov vyrozprávame. Ale zároveň, keď sa človek vráti späť k rodine, cíti sa pri niečom inom, pri niečom veľmi, veľmi dôležitom.