„Košickú hudobnú jar programovo rámcujú dve významné, svoju dobu reflektujúce diela, ktoré symbolicky poukazujú na témy intenzívne rezonujúce v našej spoločnosti aj dnes,“ hovorí pre náš portál riaditeľka Štátnej filharmónie Košice Lucia Potokárová o festivale, ktorý sa začína 27. apríla a končí 25. mája 2023.
Vo štvrtok 27. apríla sa začne 67. ročník festivalu Košická hudobná jar. Program festivalu je veľkolepý, okrem slovenských umelcov budú hosťovať interpreti z ôsmich zahraničných krajín. No ešte predtým si povedzme, ako ste spokojná – aj s kolegami, s minulým ročníkom. Aj keď bolo po období covidu, podarilo sa na koncerty prilákať ľudí? Aké ste mali čísla návštevnosti? A hlavne – oslovili ste aj mladé publikum?
Minulý ročník KHJ bol ovplyvnený covidom tak v programovej časti, ako aj v návštevnosti jednotlivých koncertov. Čo sa týka vplyvu na program, tu sme napríklad dva abonentné koncerty, ktoré sa kvôli obmedzeniam nemohli realizovať, zaradili do programu KHJ. Návštevnosť mala z koncertu na koncert stúpajúcu tendenciu, avšak cítili sme ešte miernu obavu hlavne pravidelných návštevníkov našich koncertov, čo sa prejavilo v celkových číslach návštevnosti negatívne oproti KHJ pred covidom. Avšak v postcovidovom období sa nám výraznejšie darí oslovovať na naše koncerty mladšie publikum, z čoho mám obrovskú radosť. S programovou ponukou minulého ročníka KHJ som veľmi spokojná, výkony orchestra ŠFK ako aj hosťujúcich umelcov a telies boli na mimoriadnej interpretačnej úrovni.
Je kultúra dnes hodnotou, ktorá je pre populáciu primárnou, a ak aj nie primárnou, aspoň ostáva podstatnou natoľko, aby bola súčasťou našich životov?
Kultúra všeobecne vo všetkých svojich najrozmanitejších podobách a odvetviach je určite súčasťou našich životov, či už si to uvedomujeme viac alebo menej a aj v dobe, ktorú žijeme dnes vidíme, že jej zušľachťujúci vplyv na spoločnosť je veľmi potrebný. Preto aj naša práca je poslaním, ktoré má nesmierny význam.
Jedným z Vašich cieľov je poskytnúť práve na KHJ priestor aj pre slovenských interpretov, mladú generáciu, možno tých, ktorí ešte nemajú zvučné mená, ktoré okamžite pritiahnu pozornosť, no cítite to ako povinnosť – dávať priestor slovenským umelcom a zároveň podporovať vznik slovenskej tvorby. Je to náročný proces? Ako sa Vám v ňom darí?
Je našou prioritou podporovať slovenské interpretačné umenie, slovenskú hudobnú tvorbu, ale aj podporovať vznik nových slovenských diel. Myslím, že tohtoročná KHJ opäť potvrdzuje, že sa nám tieto ciele darí napĺňať.
Poďme k otváraciemu koncertu, pretože Moyzesova symfónia, ktorá na ňom zaznie, má závažný, aj mimohudobný odkaz. Skladateľ Symfóniu č. 8 komponoval pod vplyvom tragických udalostí v roku 1968, dielo bolo zakázané, a jeho ústrednými emóciami sú skľúčenosť, obava, strach a smútok. Je táto dramaturgia reakciou na aktuálne udalosti, ktoré sa nás všetkých bezprostredne dotýkajú?
Áno, festival Košická hudobná jar programovo rámcujú dve významné, svoju dobu reflektujúce diela, ktoré symbolicky poukazujú na témy intenzívne rezonujúce v našej spoločnosti aj dnes. Na úvod festivalu zaznie pod taktovkou mladého britského dirigenta Johna Warnera ôsma symfónia Alexandra Moyzesa, jedného z najvýraznejších osobností slovenskej hudobnej moderny. Symfónia je reakciou na udalosti z augusta 1968, ktoré v Československu zadusili akýkoľvek náznak slobody ducha. Táto „utajená“ symfónia, bola nahratá po 20tich rokoch od svojho vzniku (1969) a naživo prvýkrát uvedená až v roku 2004. Som veľmi rada, že toto závažné dielo slovenskej hudby 20. storočia zaznie v podaní našej Štátnej filharmónie Košice na festivale KHJ.
Koncert bude dirigovať zahraničný, renomovaný dirigent John Warner – je známy tým, že dielam dokáže dať nové, zaujímavé vízie. Ako ste prišli na myšlienku, že slovensko-český repertoár otváracieho koncertu (keďže zaznie aj Dvořákov violončelový koncert) zveríte do rúk, inému ako slovenskému alebo českému dirigentovi?
Dramaturgická príprava na tento koncert, čo sa týka symfónie, predchádzala výberu dirigenta. Avšak medzinárodné obsadenie sólistu a dirigenta bolo jasné aj s ohľadom na to, že identický program v podaní ŠFK zaznie aj na záverečnom koncerte festivalu Allegretto v Žiline. Nemyslím si, že je na škodu, ak zahraničný dirigent naštuduje dielo slovenského autora. Je to taktiež forma propagácie slovenskej hudobnej tvorby a možnosť, že toto dielo môže mať šancu byť uvedené aj za hranicami Slovenska. Mňa osobne veľmi zaujíma, ako uchopí interpretáciu diela slovenského skladateľa zahraničný dirigent. John Warner je napriek svojmu mladému veku mimoriadne talentovaný a rozhľadený dirigent. Som preto presvedčená, že nás čaká výnimočný zážitok.
Ďalší veľký koncert, ktorý zaznie, bude BAROK a JAZZ, v podaní domácej Štátnej filharmónie Košice a hosťujúceho fagotistu, Daniela Hrindu. Predstavíte čitateľom tohto sólistu slovenského pôvodu? Ako ste ho dostali na Slovensko účinkovať na festival?
Daniel Hrinda je rodák z Michaloviec a absolvent Konzervatória v Košiciach. Vo svojich štúdiách pokračoval v Prahe na Akadémii múzických umení a vo Viedni na Hochschule für Musik u prof. Milana Turkovića. Svoju orchestrálnu skúsenosť začal Daniel ako člen Českého Noneta a neskôr ako prvý fagotista Pražského komorného orchestra. V posledných rokoch pôsobí v zámorských orchestroch: bol zakladajúcim členom Malajsijského filharmonického orchestra v Kuala Lumpur. V súčasnosti je sólofagotistom Katarskej filharmónie v Dohe. Pravidelne sa venuje aj sólovej hre a je žiadaným komorným hráčom. Daniel Hrinda má veľmi silný vzťah k mestu, kde sa začala jeho umelecká kariéra a patrí do skupiny umelcov, ktorí považujú za veľmi dôležité odovzdať svoje skúsenosti a podporovať slovenský hudobný život tým, že sa do neho aktívne zapojí.
Daniel Hrinda: Barok a jazz krásne komunikujú v tanci a rytme
Pri tomto koncerte ešte ostaneme, pretože spojenie baroka a jazzu je dnes mimoriadne príťažlivé. Ide o symfonický koncert – na koncerte sa stretnú diela, ktoré delia stáročia, a predsa sa dajú spojiť. Prečo sa ocitli na jednom podujatí?
Spojenie hudby baroka a jazzu nie je úplne ojedinelé. Azda nájdeme spojitosť najmä v kľúčovom význame basovej linky, ktorá u oboch žánrov tvorí základ pre voľnejšiu improvizáciu ostatných hlasov. Takže barokový číslovaný bas je istým predchodcom jazzovej notácie. Hudba týchto vzdialených období teda spolu krásne komunikuje. Gershwinova hudba je tzv. „symfonickým jazzom“ a množstvo jazzových umelcov je inšpirovaných hudbou baroka.
Na žiadnom festivale asi nemôže chýbať koncert s veľkými romantickými titulmi – taký bude aj koncert RACHMANINOV – BRUCKNER. Tipujete, že pôjde o koncert, ktorý zaručene osloví ľudí? Prečo vždy publikum, podľa Vás, inklinuje ku klasicko- romantickému repertoáru? Sme konzervatívni? Ťažko hľadáme cestu k novým titulom?
Veľké romantické tituly majú miesto vo festivalovom programe, myslím, že ich vyvážene kombinujeme s hudbou 20. storočia, či menej známymi dielami. Žiada sa mi ale poznamenať, že Brucknerove symfónie sa na pódiu ŠFK nehrávajú často. V rámci festivalu KHJ zaznie v podaní ŠFK Brucknerova Symfónia č. 6, ktorá patrí medzi jeho najosobitejšie diela vôbec po prvýkrát.
Áno, možno máme v princípe konzervatívne publikum, ale to vôbec nevadí, lebo si myslím, že Štátna filharmónia je práve pekným príkladom toho, že je možné publikum v tomto smere edukovať. Do programových koncepcií cielene radíme aj menej známe diela a väčšina spätnej väzby je pozitívna. Verím teda, že sa nám takto postupne podarí posunúť aj toto vnímanie vpred.
Čo je však na tomto koncerte lákavé, je nielen dirigent japonského pôvodu Eugen Tzigane, ale najmä sólistka ZEE ZEE. Úprimne sa priznám, že v minulosti som mala tak trošku predsudky voči interpretom z ázijských krajín, keďže najmä vo výrazových prvkoch, ako napríklad agogika a celková práca s frázami, som cítila istú „nalinajkovanosť“. Zdá sa, že dnes je situácia iná. Dôkazom je aj táto klaviristka z Číny a nielen jej neuveriteľná technika, ale i muzikalita. Aká je vo Vašich očiach Zee Zee?
Je veľmi dôležité povedať, že mnoho ázijských interpretov, ktorí účinkujú u nás, žije dlhodobo v Európe, kde aj vyštudovali. Zee Zee je nepochybne klaviristkou s vysokým medzinárodným renomé. Je vášnivou komornou hráčkou, je vyhľadávanou sólistkou a spolupracuje s poprednými symfonickými orchestrami po boku dirigentov ako Paavo Järvi, Domingo Hindoyan, Jun Märkl, Julian Rachlin, Yan Pascal Tortelier. Je víťazkou tých najprestížnejších súťaži ako napríklad Queen Elizabeth Competition. Zee Zee je bez pochýb brilantnou klaviristkou a som veľmi rada, že sa nám podarilo zabezpečiť, aby sa mohla nášmu publiku predstaviť so Štátnou filharmóniou Košice.
Klaviristka Zee Zee: Interpretácia nemôže ísť proti inštinktu hudobníka
Záverečný koncert bude opäť, čo sa týka interpretov, medzinárodného obsadenia. Je to signál, že festival chce byť čoraz viac medzinárodného charakteru?
Festival Košická hudobná jar je medzinárodným festivalom, je preto dôležité naplniť tento medzinárodný rozmer v čo najväčšej možnej miere v konfrontácii so slovenským interpretačným umením. Festivalu však dlhodobo chýba jeden výrazný medzinárodný rozmer, a síce pozývanie symfonický orchestrov zo zahraničia do Košíc.
Repertoárovo je záver festivalu – opäť hodný zamyslenia. Šostakovičova Leningradská symfónia má v sebe silné posolstvo. Keď ju Šostakovič skladal, vedel, že jedno zlo bude síce porazené, no príde ďalšie, bol to veľký vizionár. Keď ste program kreovali, bol to jasný zámer?
Áno, potom ako sme zaradili do programu Moyzesovu 8. symfóniu sa mi to ukázalo ako silný dramaturgický oblúk – odkaz. Na záver festivalu zahráme Šostakovičovu legendárnu Symfóniu č. 7 „Leningradskú“, jednoznačne protivojnové dielo. Zaradenie tohto diela v aktuálnej situácii, keď Rusko vedie okupačnú vojnu v Ukrajine, môže vyvolať otázniky. Dielo – zneužité sovietskou propagandou ako symbol a oslava hrdinskej obrany obliehaného Leningradu počas 2. svetovej vojny, má však univerzálny rozmer. Muzikológ Solomon Volkov vo svojej knihe Pamäti o Šostakovičovi skladateľa cituje takto: „Väčšina mojich symfónií sú náhrobné kamene… Rád by som napísal skladbu za každého, kto zahynul. Ale to je nemožné. Preto im venujem všetku svoju hudbu.“ Siedmu zo svojich pätnástich symfónií začal písať ešte pred vojnou a napriek tradujúcim sa príbehom ide o nemeckú inváziu až v druhom rade. „Dnes sa na predvojnový čas s obľubou pozeráme ako na idylu. Než prišiel Hitler, bolo všetko krásne a dobré. Hitler bol zločinec, o tom niet pochýb. Ale Stalin bol tiež zločinec. Nenamietam nič proti tomu, že siedma symfónia sa nazýva Leningradská. Ale nejde v nej o blokádu. Ide o Leningrad, ktorý zničil Stalin. A Hitler mu zasadil poslednú ranu.“ Symfónia je teda univerzálnym apelom proti akémukoľvek totalitarizmu a agresii.
A poďme ku komorným koncertom, pretože návštevníkov Košickej hudobnej jari tohto roku čaká silný program. Ešte predtým osobnejšia otázka – sú komorné koncerty Vašou srdcovou záležitosťou alebo ste „symfonik“?
Myslím, že to, že som zaviedla cyklus komorných koncertov v rámci sezóny ŠFK je jasnou odpoveďou na túto otázku (úsmev), neznamená to však, že by som v srdci nebola rovnako “symfonikom”.
A teraz už teda k sľúbeným koncertom: jedným z vrcholov sólových produkcií bude nepochybne návšteva klaviristky svetového mena – Maki Namekawa. Pre mňa je to jeden z koncertov, ktoré keď divák nezažije, akoby ani na festivale nebol. Zaznie skladba od minimalistu Philipa Glassa, medzi ďalšími to bude Ligetiho repertoár, keďže si pripomíname jeho výročie, no a do tretice, ako inak, Chick Corea. Je to z dramaturgického hľadiska pre Košičanov „chuťovka“ alebo „masovka“? Osobne si predstavujem natrieskanú sálu a vypredaný koncert. A ako sa Vám túto interpretku podarilo dostať na Slovensko?
S Maki Namekawa som už mala možnosť spolupracovať. V Košiciach sme spolu s organizátormi Viva Musica pripravovali koncert Philipa Glassa. v roku 2015 uviedla klavírne etudy Philipa Glassa spoločne so skladateľom v košickej Kunsthalle. Odvtedy sme boli z času na čas v kontakte. Pôvodne sme plánovali koncert so Štátnou filharmóniou Košice, no napokon sme sa dohodli na klavírnom recitáli. Maki Namekawa je jedna z najvýraznejších osobností súčasnej klavírnej scény. Osobne si myslím, že tento koncert bude pre košické publikum skôr ako hovoríte „chuťovka“.
A samozrejme klasika – Mozart a Mendelssohn, nesmú asi chýbať, však? No v Synagóge na Zvonárskej zaznejú ich kvartetá vo výnimočnej interpretácii telesa, ktoré má vynikajúce recenzie aj v zahraničí. Čím vynikajú v interpretácii?
Členovia Adeplhi Quartet sú talentovaní mladí ľudia z rôznych krajín: Belgicko, Španielsko, Spojené kráľovstvo a Nemecko. Kvarteto je svojou históriou mladé, vzniklo len v roku 2017 na Univerzite Mozarteum v Salzburgu. Za posledné dva roky sa zúčastnili mnohých významných súťaží, spolupracujú s významnými umelcami a koncertujú v najprestížnejších koncertných sálach ako napríklad Elbphilharmonie Hamburg, Berlínskej filharmónii, Staatstheater Darmstadt, či Flagey v Bruseli. Adelphi Quartet som ešte nepočula naživo, no z nahrávok vnímam ich interpretáciu ako veľmi citlivú a pregnantnú, plnú vnútornej sily. Veľmi sa teším na ich koncert.
Ďalším koncertom v tomto priestore bude program starej hudby v podaní nášho ansámblu Le nuove musiche so speváčkou Hildou Gulyás. Prečo podľa Vás dnes zažívame opäť akúsi obrodu barokovej hudby? Navyše, prichádza v historicky poučenej interpretácii – s dobovými nástrojmi, v rôznych formách, objavujú sa noví skladatelia – nie sú to len neustále známe mená… Dôkazom bude aj tento koncert v dramaturgicky novátorskej koncepcii…
Hudba renesancie a baroka, alebo ako sa hovorí „stará hudba“ mala v rámci festivalu KHJ svoje stále miesto, preto to nevnímam ako akési znovuobjavenie. Stará hudba má v Košiciach svoje publikum a ja som veľmi rada, že aj na tomto koncerte sme interpretáciu zverili do rúk odborníkom, ktorí nás svojou poučenou interpretáciou prevedú týmto krásnym obdobím na autentických dobových nástrojoch. Dramaturgiu tohto koncertu pripravil Jakub Mitrík, ktorý je vyhľadávaným interpretom a ovláda hru na historické nástroje ako chitarrone – teorba, baroková a renesančná lutna, baroková gitara a arcilutna.
Obľúbeným interpretom košického publika je husľový virtuóz Ivan Ženatý, ktorý nebude chýbať na festivale. Tentoraz publikum čaká rozmanitý repertoár – od klasicizmu, romantizmu, impresionizmu, zaznie aj Franckova Sonáta, majstrovské dielo plné grácie a expresivitou vymykajúce sa romantickému slohu. Pri takom huslistovi asi nie je problém, aby chytil za srdce publikom, no čo myslíte, čím si získal Košičanov? A čím bude tento koncert jedinečný?
Husľový recitál vynikajúceho huslistu Ivana Ženatého v sprievode popredného slovenského klaviristu Mariana Lapšanského bude určite jedinečný. Teším sa na dômyselne zvolený repertoár, ktorý má tie najvyššie nároky na vyzretú interpretáciu oboch umelcov. Na tomto koncerte sa na pódiu stretnú dve výrazné osobnosti, ktoré navyše spája veľmi úprimné dlhoročné priateľstvo. Myslím si, že aj tento fakt vytvorí na pódiu neopakovateľnú atmosféru.
Zorganizovať festival, to je mnoho práce – Vy ho zo svojím tímom robíte svojpomocne. Pred každým takým podujatím sa v každom organizátorovi miesi určite mix emócií – napätie, stres, ale aj radosť. Takže, doba si dnes vyžaduje pozitívne emócie, snažme sa aj my v tomto rozhovore odovzdať niečo pekné a radostné – tešíte sa? Na koncerty, na interpretov, repertoár, ktorý zaznie, na atmosféru, na ľudí? Čím je pre Vás Košická hudobná jar výnimočná a špecifická?
Ja sa veľmi teším na každý jeden koncert, ktorý organizujeme. Prirodzene, najbližšie sú mi koncerty nášho orchestra Štátnej filharmónie Košice. Príprava festivalu KHJ je mimoriadne náročná. ŠFK organizuje spolu až 3 festivaly. Ja mám však obrovské šťastie, že mám okolo seba skvelých ľudí, skvelý tím, ktorý pracuje s obrovským nasadením. Samozrejme k tomu patrí aj napätie aj stres, to myslím, že tak trochu aj s vedomím, že ideme do „finále“ dobre zvládame (úsmev). Festivalové obdobie má obrovské čaro, akési fluidum, ktoré vychádza z kombinácie toho, že je zrazu sústredených v jednom mesiaci podstatne viac aktivít našej organizácie ako inokedy. Prispieva k tomu samozrejme aj obdobie jari. A teda vyčerpanosť je na hranici, ale radosť obrovská. Veľmi sa teším!
Zuzana Vachová
Foto: Jaroslav Ľaš
