Jana Orlická je slovenská multižánrová speváčka. Je zároveň vyštudovanou kulturologičkou či environmentalistkou, ale aj strategičkou a expertkou v oblasti kultúrnej politiky vrátane kultúrnej diplomacie. Sama je kultúrnou diplomatkou a rozvíja pre Slovensko medzinárodné kultúrne vzťahy svojim umením na zahraničných pódiách.
Je kultúrna diplomacia v súčasnosti dôležitá? Ak áno, prečo?
Súčasná doba bez ružových okuliarov hovorí ľudstvu, že napriek spoločnému ľudskému osudu sú najohrozenejšími hodnotami dôvera, solidarita, tolerancia, ktoré presahujú politické hranice. Preto takmer všetky globálne a európske dokumenty vyzývajú k stabilizácii spoločných ľudských hodnôt, zvýšeniu porozumenia medzi kultúrami a k zmierňovaniu medzikultúrnych stretov. Samotná kultúra nie je len umenie, ale aj životný štýl, spôsob spolunažívania, hodnotový systém, tradície a presvedčenia a dnes aj príležitosť pre zvýšenie kvality života a hospodárskeho rastu. Rozmanitosť kultúr, ktorá vychádza z lokálnych a regionálnych špecifík a identity je dnes vystavená obrovskému tlaku globalizmu a snahe o unifikáciu kultúrnych javov v multikultúrnom prostredí. Najťažšou úlohou súčasnosti teda bude udržať a zachovať kultúrnu rozmanitosť, z ktorej prirodzene vyplýva rešpekt k ľudským právam ako aj originálna ľudská tvorivosť. Dobre vedená kultúrna politika štátu, ktorej zahraničnú časť tvorí aj kultúrna diplomacia je politikou otvorených dverí pre zjemnenie mnohokrát mimoriadne agresívnych interkultúrnych stretov a k prevencii pred budovaním stereotypov voči kultúram.
Ako presnejšie súčasnú kultúru ovplyvňuje globalizácia, ktorú pociťujeme v dennodennom živote čoraz intenzívnejšie?
Kultúra je výsledkom osobnej účasti človeka vo vzájomných sociálnych vzťahoch. Ak sú tieto vzťahy prepojené nadnárodnými sieťami technológií alebo masívnou migráciou, tento stav nesmeruje k hľadaniu kvality vzťahov, ale smeruje k rozširovaniu hraníc kontaktov, obchodných vzťahov a s tým aj nových princípov kultúrneho života. Globalizácia definuje kultúru ako univerzálny fenomén, ktorý stojí na množstve lokálnych kultúr s vlastnými symbolmi, ideami, inštitúciami. Šírenie týchto originálnych kultúrnych prejavov pôvodne viazaných na lokalitu a identitu spôsobuje zmeny tradičnej spoločnosti, vytvára nové kultúrne formy, ale aj zarovnáva kultúrnu rozmanitosť sveta. Paralelne na lokálnej a regionálnej úrovni môže vzniknúť napätie medzi tradičnými a importovanými multikultúrnymi hodnotami. Vnútro každej kultúry je totiž tvorené osobitnou hierarchiou hodnôt, ktorá nevznikla za pár rokov.
Multikulturalizmus je v súčasnosti trendom, ktorý je na jednej strane propagovaný, na strane druhej zaznávaný. Ako nájsť kompromis pre tento trend?
Multikulturalizmus je sprievodným znakom globalizácie a výsledkom sociálnej mobility. Migračné procesy vyvolávajú prirodzený stret kultúr a nutnosť ich spolužitia v určitom čase a na určitom mieste. To si vyžaduje maximálnu toleranciu „iných“, pôvodne nezlúčených tradícií, ideí, konfesií. Avšak multikulturalizmus v praxi sa javí skôr ako súhrn požiadaviek bez kritérií uznania a rešpektu jednotlivých kultúr. V tomto duchu zápasí aktuálne Európska únia, ktorej skutočný federalistický duch akceptuje slobodu prejavu každého jednotlivca a každej kultúry a zo svojej pacifistickej podstaty sa pôvodne nesnažil o presadzovanie „jedného správneho“ pohľadu, ale dôsledne dbal na nájdenie konsenzu v rôznorodosti. To povestné „Unity in diversity“. Východiskom z vnútorného európskeho zápasu je spoločná zdravá vízia, ktorá je založená na skutočnom bohatstve a diverzite kultúr európskych národov a vzájomne vykomunikovanom, nie násilne a jednostranne implementovanom hodnotovom systéme. Je to mimoriadne komplikovaný stav a výzva pre modernú politiku riadenia rozdielov v prospech harmonického spolužitia. Pretože zlyhanie plurality kultúr a riziká multikulturalizmu máme ako memento vytesané v podobe Ground Zero, 11. septembra 2001. A žiadne multikultúrne „progresívne“ umenie špičkového charakteru nevráti životy skoro 3 tisícom ľudí.
Prečo je dôležité zachovanie a pochopenie odlišností kultúrnych prejavov? Pracuje na tomto základe aj kultúrna diplomacia?
Určite áno. Kultúrna diplomacia je jedným z pilierov tzv. mäkkej moci, soft power, ktorá sa spolupodieľa na zmene alebo vylepšení vnímania vysielajúceho štátu v prijímajúcom štáte či regióne. Kultúrna diplomacia pracuje so silnými ideami a hodnotami danej spoločnosti v prospech zvyšovania jej príťažlivosti. Pozícia kultúry je v tomto prípade v súbore nástrojov, ktoré slúžia na dosiahnutie národného alebo multilaterálneho politického cieľa vrátane bezpečnosti. Samozrejme, že mäkká moc nedokáže zabrániť svetovým konfliktom, ale je postavená na pútavom národnom príbehu, podloženom kvalitnou národnou stratégiou, ktorá sa dôsledne monitoruje a hodnotí. Nuž a tento špecifický príbeh je komplexom domácich hodnôt, tradícií, vzťahov, národných záujmov teda aj komplexom kultúrnej identity a originality daného národa. Jedine cez takto vystavaný pútavý príbeh sa podarí presadiť sa na globálnej mape rôznorodých kultúr a rôznorodých záujmov. Zároveň je však „povinnou jazdou“ príbehu svojou originalitou dokázať schopnosť akceptovať kultúrne odlišnosti iných národov ako vo vnútri vlastnej kultúry tak ku kultúrnym prejavom iných kultúr a národov. Nie nadarmo je v jednom z najdôležitejších článkov Dohovoru o ochrane a podpore rozmanitosti kultúrnych prejavov, že kultúrnu rozmanitosť možno chrániť a podporovať len ak sú zaručené ľudské práva, základné slobody a voľba kultúrneho prejavu.
Ako sa dá systematicky a organizačne prípadne ideovo začleniť kultúrna diplomacia na úrovni štátu?
Moderná kultúrna politika štátu je celistvým nástrojom kultúrneho rozvoja a ekonomickým modelom riadenia rezortu kultúry. Na jej objemné vzťahové spektrum poukazuje horizontálna medzirezortná komunikácia, ktorá sa dnes dotýka všetkých ministerstiev ako aj vertikálna komunikácia súvisiaca s rozvojom komunít, lokalít, miest a regiónov na úrovni zriaďovanej a nezriaďovanej kultúry. Kultúrna politika je zároveň plnohodnotnou stratégiou regionálneho rozvoja, keďže dnes kultúra tvorí štvrtý pilier udržateľného rozvoja rovnocenne ako ekonomika, sociálna inklúzia a životné prostredie. Dôsledná kultúrna politika štátu sa delí na vnútornú teda súbor nástrojov na rozvoj vnútroštátnej kultúry a vonkajšiu alebo zahraničnú kultúrnu politiku, ktorá je tvorená medzinárodnými kultúrnymi vzťahmi nezávislými od politického vplyvu zahraničnej politiky štátu a kultúrnou diplomaciou, kde kultúra a jej prezentácia slúži na podporu zahraničnopolitických cieľov štátu a je súčasťou a prostriedkom konceptu soft power, mäkkej sily cez optiku atraktivity národnej kultúry.
Pristavme sa pri pojme kultúrna politika štátu, ktorá dnes čelí technologickej revolúcii, ekonomickej integrácii a migrácii. Ako je kultúrna politika schopná zachovať si integritu a svojbytnosť v súčasnosti a kde sa nachádza jej miesto?
Kultúrna politika súčasnosti je komplex hodnotového systému spoločnosti, zákonov trhu, spektra medzirezortných a nadradených politík a byrokracie. Najdôležitejšou úlohou kultúrnej politiky je ustáť balansovanie medzi étosom tvorivosti a tlakom ekonomického vývoja, dopytu a inovácií. Kreativita alebo tvorivosť sa dnes hodnotí ako forma kapitálu čo znamená, že by sa mala kultúrna politika ocitať v epicentre hospodárskeho záujmu štátu, ale v skutočnosti dlhodobo bojuje o svoju priazeň z okraja jeho záujmu, pretože jej relevantný odpočet medzi ostatnými politikami sa musí diať len v oblasti ekonomických analýz a merateľných ukazovateľov. A uznanie nehospodárskych hodnôt teda historických, sociálnych, symbolických, duchovných, estetických je pre ekonómov nič nehovoriaca veličina. Aj na to je však liek. Najdôležitejšou úlohou sa v tomto prípade stáva ochrana hodnotovej legitimity umeleckých diel a služieb a zároveň dôkladné a odborne erudované kvalitatívno – kvantitatívne hodnotenie. Základným kritériom na stanovenie ekonomickej hodnoty diela je označiť ho ako službu, umelecký alebo kultúrny produkt, ktorý prispieva k blahu spoločnosti a človeka. Teda definovať ho ako kultúrny statok. Merateľné ukazovatele sú naozaj veľmi náročné. Napríklad pri živom umeleckom výkone sa posudzuje dopad na publikom kontextovým indexom, indexom očakávania, indexom emočnej rezonancie a indexom duchovných hodnôt, ktorý napríklad odráža aspekt zážitku nad rámec emocionálnej angažovanosti. Estetický index rastu napríklad charakterizuje mieru vystavenia novému typu umenia. Kultúrna politika však reflektuje aj verejnú hodnotu kultúry, ktorú tvorí vláda prostredníctvom predpisov, opatrení, zákonov a služieb. Verejná hodnota má svoje škály od spokojnosti verejnosti, ekonomickej, sociálne a kultúrnej hodnoty, politickej, finančnej a nefinančnej výkonnosti až po spoločenskú hodnotu a dôveru. Ako sa dá teda vytušiť kultúrna politika štátu nezahŕňa len ekonomické hodnoty alebo len neuchopiteľné kultúrne hodnoty. Cieľom zodpovednej kultúrnej politiky je hľadať rovnováhu a optimálne riešenia v prospech spravodlivosti podpory, efektívnosti, nefinančných faktorov s kvalitou a spoločenskou hodnotou, trvalo udržateľného rozvoja, ceny, demokratického dialógu a účasti verejnosti a hlavne budovaním dôvery v skutočný záujem kultivovať spoločnosť a rozvíjať národnú kultúru a talent jej aktérov.
Vonkajšia kultúrna politika teda zahŕňa rozvoj medzinárodných kultúrnych vzťahov a kultúrnu diplomaciu. Aká je ich podstata?
Kultúrna diplomacia a medzinárodné kultúrne vzťahy predstavujú dva odlišné koncepty. Medzinárodné kultúrne vzťahy sú obojstranný, nadnárodný, nenútený súbor aktivít s cieľom rozvoja dlhodobých vzťahov, dôvery, porozumenia pre generovanie vplyvu v zahraničnej politike. Sú nezávislé od cieľov zahraničnej politiky štátu. Kultúrna diplomacia je jeden z nástrojov zahraničnej politiky štátu, kde vláda má určitú mieru aktivity. Ak použijem parafrázu definície klastra Európskych národných kultúrnych inštitútov EUNIC, tak kultúrna diplomacia je tvorená sledom aktivít, ktoré využívajú výmenu myšlienok, hodnôt, tradícií, identity za účelom posilnenia vzťahov, propagácie národných záujmov, pričom dnes môže byť vykonávaná verejným, súkromným sektorom alebo občianskou spoločnosťou. Kultúrna diplomacia je súčasťou verejnej diplomacie, kde sú hlavní štátni aktéri so štátnymi záujmami a tiež je to komunikácia spojená s konceptom národnej značky, s formovaním národnej identity a imidžu. Kultúrna diplomacia ako základný pilier verejnej diplomacie môže poskytovať medzinárodným kultúrnym vzťahom geografické a tematické priority a dávať obsah a význam medzinárodným kultúrnym iniciatívam. Základným cieľom kultúrnej diplomacie je snaha o zlepšenie medzinárodného obrazu krajiny a jej pozície pri globálnom vyjednávaní o záujmoch suverénneho štátu. Kvalitná stratégia kultúrnej diplomacie dokáže postaviť rokovania medzi diplomatickými stranami na správne implikovaných hodnotách „domácej“ kultúry. Za všetky dokumenty a definície spomeniem Správu o kultúrnej diplomacii USA z roku 2005, ktorá definuje kultúrnu diplomaciu ako súbor aktivít, ktoré obsahujú národnú ideu a hodnoty implementované do umeleckých a intelektuálnych tradícií. Dokument identifikuje tzv. „dušu národa“ ako základ dôvery pre tvorcov politík aj signatárov hospodárskych a vojenských dohôd.
Vy ste kulturologička, strategička a zároveň aj profesionálna umelkyňa. Ako sa dá vysvetliť rozdiel medzi kultúrnou diplomaciou a medzinárodnými kultúrnymi vzťahmi v praxi?
Veľmi jednoducho. Minulý týždeň bola v Slovenskom rozhlase premiéra piesne, ktorú som nahrala so Symfonickým orchestrom slovenského rozhlasu a významným českým hercom Alfrédom Strejčkom, manželom pani Jitky Molavcovej. Je to pieseň pána Aliho Brezovského a pani Vlasty Brezovskej, ktorá bola pôvodne napísaná na pamiatku Jana Palacha. Na žiadosť manželov Brezovských som ju spolu s kolegom Robom Čunderlíkom aranžérom posunula do roviny európskeho hodnotového systému, kde sú pre nás závažnými spoločenskými hodnotami rovnako ako demokracia, tak židovsko – kresťanský kultúrny vzorec. Pieseň sme pripravili úpravami textu a formy ako modlitbu za Jana Palacha a všetkých mladých ľudí, ktorí v súčasnosti bojujú o svoju vnútornú slobodu pod tlakom obrovského informačného balastu, a ktorí siahnu na svoj alebo iný ľudský život. Pieseň sa dotýka Slovenska a určite bude vysielaná aj v českých médiách. Táto umelecká aktivita nepodlieha záujmu štátu a jeho zahraničnej politike, nijakým spôsobom pri nej nekooperujem s ministerstvami, ktoré by mali snahu cezo mňa získať kvalitnejší obraz krajiny v zahraničí alebo dosiahnuť nejaký ekonomický prospech. Mohla by som to uzavrieť ako rozvoj medzinárodných kultúrnych vzťahov. Ale stojím na pomedzí kultúrnej diplomacie a medzinárodných kultúrnych vzťahov. Pretože, keď si ako strategička otvorím oficiálne schválené dokumenty parlamentom SR, napríklad Stratégiu „Úspešné Slovensko“ Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, tak v štvrtom strategickom pilieri Služba občanom a Slovensko otvorené svetu nájdem cieľ: Podpora šírenia slovenskej kultúry v zahraničí a šírenia zahraničnej kultúry na Slovensku a v ďalšom pilieri Prosperujúce Slovensko nájdem: Rozvoj nadštandardných vzťahov s ČR a podpora regionálnej spolupráce v rámci V4. V ďalšej stratégii „Zahraničná a európska politika SR“ v roku 2023 nájdeme v pilieri Zameranie zahraničnej a európskej politiky SR cieľ: Rozvoj nadštandardných vzťahov vrátane intenzívnej kultúrnej spolupráce s najbližším partnerom Českou republikou. V tomto momente sa dostávam svojou aktivitou do roviny, kde som umelec rozvíjajúci medzinárodné kultúrne vzťahy a zároveň som kultúrna diplomatka. To by bolo v poriadku, pretože kultúrna diplomacia dnes podľa definície spomínaného EUNIC, združenia alebo klastra európskych národných kultúrnych inštitútov, je aktivita, kde sú aktéri definovaní bližšie k občianskemu spektru spoločnosti. Zároveň svojou modlitbou za Jana Palacha pripomínam pilier európskej zahraničnej politickej orientácie a to podporu budovania demokracie, ku ktorej sme sa zaviazali ako členský štát EÚ a tento česko – slovenský katarzný historický bod s posunom do súčasnosti. Moja pieseň a jej šírenie sa dá uzavrieť ako rozvoj medzinárodných kultúrnych vzťahov realizovaných aj v rozmedzí cieľov slovenskej zahraničnej politiky a teda som zároveň aj kultúrna diplomatka. Ak budem spievať ako slovenská speváčka na festivale v Prahe stávam sa aktérkou rozvoja medzinárodných kultúrnych vzťahov. Je to krásne vysvetliteľné a logické. Problém nastáva v momente, keď si musíme priznať, že neexistuje informačná sieť, ktorou by Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR a Ministerstvo kultúry SR zachytilo a strategickou komunikáciou ako aj dramaturgicky využilo moju kultúrnu diplomaciu v podobe Modlitby za Jana Palacha postavenú na dôležitej téme spoločnej bilaterálnej histórie Českej a Slovenskej republiky, hoci v piesni zaznievajú fragmenty oboch národných hymien. A tiež nevyužíva nijak môj príspevok k rozvoju medzinárodných kultúrnych vzťahov, pokiaľ nemám žiadnu dotáciu z Fondu na podporu umenia, kde dávam vecné vyhodnotenie dotácie.
A kedy sa umelec alebo pracovník v kultúre stáva naplno kultúrnym diplomatom?
Som pätnásť rokov členkou a predsedníčkou medzinárodnej poroty súťaže Spievam po francúzsky, ktorú organizuje Francúzsky inštitút na Slovensku a Alliance francaise v Banskej Bystrici. Svojou odbornosťou ako pedagogička Fakulty múzických umení na Akadémii umení v Banskej Bystrici a ako šansoniérka a multižánrová speváčka spievajúca aj francúzske šansóny, francúzsky cigánsky swing, korzické piesne aj piesne zaoceánskych departmentov Francúzska, prispievam k rozvoju medzinárodných kultúrnych vzťahov medzi Slovenskou republikou a Francúzskou republikou. Zároveň napĺňam priority Stratégie MZVaEZ SR, ktorá hovorí o podpore šírenia zahraničnej kultúry na Slovensku a tiež v rámci regionálnej spolupráce posilňujem väzby s kľúčovými partnerom v EÚ, ktorým Francúzsko pre nás je a Akčný plán strategického partnerstva na roky 2023 – 2027 medzi Slovenskou republikou a Francúzskou republikou. Keďže je súťaž pod gesciou najvyšších zastupiteľských inštitúcií Francúzskej republiky na Slovensku, Ambasády Francúzskej republiky a Francúzskeho inštitútu, stávam sa naplno kultúrnym diplomatom. A ak chcete ešte dokonalejší príklad kultúrnej diplomacie, tak to bol môj koncert v izraelskom parlamente Knesset v Jeruzaleme s českým klaviristom Petrom Kořínkom pri príležitosti 100. výročia vzniku Československej republiky a za účasti najvyšších predstaviteľov Českej a Slovenskej republiky a Štátu Izrael v roku 2018.
Ak si vezmeme rebríček štátov, ktoré si uvedomujú význam kultúrnej diplomacie, kde v ňom sa nachádza Slovensko?
Pozíciu výkonu kultúrnej diplomacie v rámci globálneho rankingu merajú rôzne medzinárodné inštitúcie. Vo svetovom rebríčku sa dlhodobo umiestňuje na popredných priečkach Nemecko, 4. Švajčiarsko, okolo 5. miesta Veľká Británia, Francúzsko, 8. miesto USA, 9. miesto Čína. Slovensko sa v globálnom rankingu nevyskytuje. V európskom rankingu členských štátov, ktorý sa stanovuje na základe troch parametrov, vládne akcie, vládne iniciatívy a mediálna politika a vnímanie štátu, rastie pomaly Slovensko z pôvodnej 25. priečky nahor. Hodnotiace parametre sú náročné. Je to parameter konkrétnej vládnej politiky a jej aktivít vo vzťahu ku kultúrnej diplomacii, parameter vládnych iniciatív (vzdelávanie, scénické umenie, filmový priemysel, vizuálne umenie, hudba…) vo vzťahu ku kultúrnej diplomacii, koeficient financovania týchto iniciatív a typy zdrojov na ich zabezpečenie, koeficient turistickej návštevnosti, ale aj počet miest na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, počet cudzích jazykov, ktoré sa v krajine vyučujú, vývoz tovaru kultúrneho charakteru na medzinárodné trhy, výdavky na kultúru. Ďalším indexom, ktorý analyzuje efektivitu realizovanej kultúrnej diplomacie je Anholtov index národnej značky, ktorá vyhodnocuje medzinárodné postavenie metropol. Bratislava sa v roku 2020 v tomto rankingu nevyskytovala. Index definuje kultúrne výmeny, export kultúry v podobe kultúrnych produktov, turizmus, úspešné exportné značky, vládnu politiku a jej flexibilitu, investorov, obchodníkov, občanov krajiny, počet známych osobností, ale aj vnímanie zvonku krajiny a stereotypy v jej vnímaní. Pozícia krajín sa meria aj indexom efektivity spomínanej soft power, mäkkej moci napríklad v podobe Cultural Value Model a mnoho ďalších kvalitatívnych hodnotení a metodík.
Silu kultúrnej diplomacie si uvedomujú krajiny ako Čína, Spojené štáty americké, Ruská federácia, Francúzsko, Česká republika, Poľsko, Maďarsko a ďalšie. V čom vôbec spočíva?
Dominantným jadrom modernej kultúrnej diplomacie je budovanie národnej značky, čo znamená mobilizáciu zdrojov mäkkej moci na zvýšenie atraktivity štátu a zlepšenie jeho imidžu. Výsledkom takéhoto komplexu je prilákanie investorov, skvalitnenie turizmu, zhodnotenie talentu a stimulácia obchodu. Národná značka predstavuje nový a lepší imidž krajiny a ak je dobre uchopená, spracovaná a obsahuje silný národný príbeh a hodnotový systém domácej kultúry, môže sa stať postupnou náhradou nacionalizmu bez nepriateľských prvkov. Mäkká sila uplatňovaná kultúrnou diplomaciou využíva kultúrne zdroje štátu, ale netvorí komplexnú národnú značku. Táto je tvorená hexagónom komodít ako exportované produkty, schopnosť kvality vládnutia a prístup ku globálnym témam, domáce ľudské zdroje so stupňom vzdelanosti, otvorenosťou, priateľskosťou, vzťahom k menšinám, turizmus a atraktivita krajiny spolu so službami a kultúra a kultúrne dedičstvo. Samotná národná značka je grafická vizualizácia spolu s vysvetlením ideovej roviny, ktorá je postavená na silných bodoch národnej identity. Programové témy národnej značky sú výsledkom širokého akademického diskurzu a odrážajú základné hodnoty krajiny. Pravdou zostáva, že celistvý model kultúrnej diplomacie štátov vysoko hodnotených v globálnych rebríčkoch sú mimoriadnou príležitosťou pre Slovensko pochopiť a naučiť sa ako sa to má robiť, bez hanby sa učiť, vyhodnotiť najlepšie praxe a skúsiť na nich postaviť modernú slovenskú kultúrnu diplomaciu 21. storočia.
Aké sú teda najlepšie praxe pre modernú kultúrnu diplomaciu?
V každom modeli sa dá nájsť niečo inšpiratívne a kreatívne. Poľský model napríklad sieťuje viac ako 160 inštitúcií a koordinuje sa zahraničná politika a zahraničná prezentácia prostredníctvom špeciálnej rady ministrov. Spojené štáty americké majú celistvé programy kultúrnej diplomacie ako systematický preklad amerických autorov, vedecké študijné pobyty Fullbright Scholarships, program spoločenských a sociálnych problémov vo vzťahu k umeniu alebo program Visitor Leadership, ktorý zabezpečuje pobyty zahraničných elít v USA. Veľká Británia má kultúrnu diplomaciu postavenú na rovnováhe medzi kontrolou a reprezentatívnosťou a priority sú rovnako v čiastkových stratégiách (stratégia extrémizmu, Great Britain kampaň, stratégia globálneho rastu a vzdelávania, stratégia obrany) ako aj v komplexnom korporátnom pláne. Čína zvýrazňuje historický odkaz Veľkej Číny v sile Hodvábnej cesty ako príklad medzikultúrnej tolerancie, spolupráce a modelu rannej globalizácie. V Nemecku za kvalitu výkonu v oblastiach kultúrnej diplomacie zodpovedajú splnomocnenci pre kultúru a vzdelávanie alebo pre kultúrne a mediálne vzťahy či medzikultúrny dialóg. Francúzsko sa vyznačuje vysokým podielom komunikácie s regionálnymi a miestnymi samosprávami a tieto sú v rámci svojej paradiplomacie povinné zosúlaďovať svoje aktivity so štátom riadenými procesmi. Rusko má silnú tradíciu mecenášstva a sponzorstva do fondov, ktoré podporujú rozvoj ruského jazyka a kultúry v zahraničí alebo činnosť ruských centier vedy a kultúry.
A aké sú trendy v kultúrnej diplomacii v 21. storočí?
Moderná kultúrna diplomacia je uprostred permanentne sa meniacej architektúry medzinárodných vzťahov. Ale stále je to riadená vládna intervencia, ktorá smeruje tok kultúry k presadzovaniu národných záujmov a prelína sa s množstvom menších aktérov a umeleckých a kultúrnych sietí a vzťahov.
Trendy naprojektovala čiastočne Nová stratégia pre medzinárodné kultúrne vzťahy v roku 2016. Kultúrna diplomacia a kultivovanie medzinárodných kultúrnych vzťahov stojí na spoločne zdieľaných hodnotách, zachovaní rozmanitosti európskych kultúr a individuálneho príbehu každej národnej identity. Zároveň moderná kultúrna diplomacia predpokladá zapojenie netradičných kultúrnych diplomatov najmä z občianskej spoločnosti, ale aj súkromných spoločností, mimovládnych organizácií, regionálnych, ale aj nadnárodných korporátov. Moderná kultúrna diplomacia sa tiež snaží o rozvoj národného kultúrneho naratívu a rozšírenie jeho poľa pôsobnosti v zmysle predstavenia národa v najkvalitnejšej forme ako príspevok k harmonizácii medzinárodného poriadku. Trendom je tiež demontáž a decentralizácia, ktorá zapája nižšie úrovne riadenia do činností štátnej kultúrnej diplomacie a tiež k delegovaniu kultúrnych diplomatov ako aj koordinácia s regionálnymi politikami a ich paradiplomaciou. Najväčšou výzvou národných kultúrnych diplomacií je nájsť neutrálny most pre kultúrny dialóg medzi občianskou spoločnosťou a záujmami vlád. Veľmi dôležitým faktorom modernej kultúrnej diplomacie je kvalita a zručnosť výkonného diplomata, ktorý zabezpečuje kultúrnu diplomaciu a mal by disponovať medzikultúrnou citlivosťou, otvorenosťou a schopnosťou počúvať ako aj schopnosťou byť zvedavým intelektuálom. Kvalitný výkonný diplomat by mal výborne poznať domácu ponuku a dobre sa orientovať v hostiteľských komunitách teda mať portfólio aktív a vedieť ho zhodnotiť. Neopomenuteľnou časťou kultúrnej diplomacie sú neformálni diplomati teda krajania žijúci a pracujúci v zahraničí. Programovými trendami sú v súčasnosti gastrodiplomacia a kulinárska diplomacia, módna diplomacia, kult celebrít a krásnych ľudí, e – diplomacia, akademická diplomacia, ale aj ekokultúrna diplomacia, diplomacia kreatívneho priemyslu a moderných technológií. Základnými piliermi modernej kultúrnej diplomacie je snaha o predchádzanie nacionalizmu a zhodnotenie originálnych národných hodnôt a identity.
Ak máme porovnávať, skúsme to aspoň v susedných krajinách. V čom máme ešte ohľadom kultúrnej diplomacie rezervy v porovnaní s Poľskom, Rakúskom, Českou republikou či Maďarskom?
Poľsko má vynikajúcu základnú ideu svojej národnej značky. V rámci idey a národnej značky POLSKA sa snaží pretransformovať poľskú históriu a kultúru do moderného, zrozumiteľného jazyka. Pre mňa je veľmi inšpiratívny model Inštitútu Adama Mickiewicza, ktorý ako som spomínala vyššie je skutočne koordinátorom mnohých aktivít, od implementácie vonkajšej kultúrnej politiky až po monitoring vládnych aktivít v oblasti kultúrnej diplomacie, získavanie a kumuláciu zdrojov, tvorbu konceptu každoročnej dramaturgie kultúrnej diplomacie, organizovanie konferencií, účasti kultúrnych produktov a služieb na zahraničných trhoch a i. Tento inštitút je mimoriadne silnou vládnou inštitúciou zodpovednou za výkon poľskej kultúrnej diplomacie a plne odborne kvalifikovaným spolutvorcom jej zásad, ale aj renomovanou inštitúciou s mimoriadnou medzinárodnou vizibilitou. Česká republika má sieť 28 českých centier kultúry na štyroch kontinentoch. Centrá sa riadia stratégiou, ktorá je pripravená na štyri roky, čo znamená dlhodobé plánovanie vrátane rozpočtu a zachytenia trendov, ale aj dostatočného času na dramaturgickú prípravu a komunikáciu s aktérmi kultúrnej diplomacie a medzinárodných kultúrnych vzťahov. Aktuálne v nemom úžase sledujem šírku aktivít a projektov „Roku českej hudby“ v podobe kultúrnej diplomacie. Piliere českej stratégie kultúrnej diplomacie reflektujú globálne témy, európske hodnoty, jednotnú prezentáciu aj inovačnú stratégiu, identifikáciu a prezentáciu súčasného kultúrneho obsahu, českú identitu, ale aj firemnú kultúru a budovanie ľudského potenciálu v inštitúciách kultúrnej diplomacie. Výbornou pomôckou je jednotný informačný webový portál. Maďarsko má identifikované tzv. hungariká. Je to špecifická maďarská ponuka originálnej gastrokultúry a jej produktov, jedál, literatúry, špecifických výrobných postupov, sú to vynálezy ako aj technológie a iné významné počiny maďarského národa. Tieto akademicky vykomunikované a všeobecným konsenzom určené typické maďarské kultúrne produkty a služby vzbudzujú u občana Maďarska kdekoľvek vo svete prirodzenú hrdosť, posilňujú identitu a sú prirodzeným materiálnym doplnkom maďarského príbehu a národnej značky.
Kultúra má byť podľa všetkých definícií niečím originálnym, čo je prínosom a obohacuje globálnu kultúrnu diverzitu. Aké je vlastne postavenie kultúry súčasnosti aj pre oblasť kultúrnej diplomacie?
Kultúra je základným rozpoznávacím znakom človeka alebo ľudského druhu svojim objemom poznania, ktoré sa prenáša celou históriou ľudstva. Evolúcia slova kultúra sa datuje do čias francúzskeho osvietenstva, kedy vyjadrovala spojitosť človeka s myšlienkou vývoja, rozumu, dôvery v rast a zdokonaľovanie sa ľudskej bytosti. Neskôr sa k významu pripojilo nemecké ponímanie ako autenticita, hĺbka, duchovnosť, ktoré vnášajú do idei kultúry koncept národa s jeho osudom a úlohou. Aj v súčasnosti tvorí základ kultúry súhrn historicky podmienených hmotných a duchovných hodnôt vytvorených ľudstvom na pozadí určitého typu spoločenskej praxe. Je to stále dynamicky a v čase meniaci sa komplex hodnotových a vzťahových vzorcov, tradícií, názorov, spôsobov správania sa, nahliadania na problémy a riešenia. Originalitu kultúrneho priestoru dodnes vytvárajú práve etické hodnoty a sú zároveň príležitosťou pre osobité ľudské konanie a budovanie identity. Najpoužívanejšou a stále platnou definíciou kultúry v súčasnosti je definícia z Všeobecnej deklarácie Organizácie Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru o kultúrnej diverzite, kde je kultúra považovaná za súbor charakteristických duchovných, materiálnych, intelektuálnych a emocionálnych čŕt spoločnosti, ktorá zahŕňa okrem umenia aj životný štýl, hodnotový systém, tradície, presvedčenia a spôsob spolunažívania. Kultúra je teda ľudská aktivita, ktorej výsledkom sú produkty ako výsledky intelektuálneho, mravného, umeleckého aspektu ľudského života. V dnešnej ére technológií a ekonomických reťazcov nastáva preklasifikovanie kultúry ako zdroja služieb a kultúrnych statkov v reťazci priemyslu a zisku. Tu však oprávnene nastupuje niekoľko obáv. Je to obava z unifikácie kultúry a straty rozmanitosti prejavov tradičných kultúr, ktoré tvoria originálne genius loci a imidž miest, regiónov, štátov na globálnej kultúrnej mape. A ďalej je to obava z regulovanej kreativity podriadenej zážitku a imidžu, ktoré zavádza význam kultúry do slepej uličky „uzabávania sa k smrti“ v obrovskej spoločnosti performancií.
Najdôležitejším bodom kultúry súčasnosti, ktorý ju vracia z pozície tvrdého nástroja ekonomických a politických cieľov späť k jej hodnotovému rozmeru je perspektíva ľudských práv.
Vzťah medzi kultúrou a ľudskými právami? Aká je ich vzájomná koexistencia a aký je potenciál kultúry vo vzťahu k prevencii vzniku vojnových konfliktov?
Znenie Charty OSN a Všeobecnej deklarácie ľudských práv a slobôd vyzýva k solidarite a vzájomnému pochopeniu, k tolerancii a schopnosti oceniť kultúrne odlišnosti pri zachovaní a hrdosti na svoju vlastnú kultúru a vieru. Ak je kultúrna politika a akákoľvek politika štátu vedená v súlade s Chartou a Deklaráciou apeluje na schopnosť ľudí rôznych kultúr spolunažívať vedľa seba bez narušenia identity a dôstojnosti. Už spomínaný Dohovor o ochrane a podpore rozmanitosti kultúrnych prejavov ako aj Všeobecná deklarácia o kultúrnej diverzite UNESCO hovorí, že kultúrna rozmanitosť sa dá chrániť a podporovať len vtedy, ak sú zaručené ľudské práva a základné slobody ako sloboda prejavu, informácií a komunikácie ako aj možnosti zvoliť si kultúrny prejav.
Nová európska stratégia pre kultúru z roku 2018 má medzi inými strategickými cieľmi aj cieľ využívať kultúru v záujme sociálnej súdržnosti a posilňovania medzinárodných kultúrnych vzťahov ako aj pri budovaní medzikultúrneho dialógu, ktorý je súčasťou riešenia globálnych problémov ako sú predchádzanie konfliktom, boj proti extrémizmu, integrácia utečencov. Stratégia je v plnom súlade s globálnou stratégiou pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku Európskej únie, ktorá identifikuje kultúru ako jednu z najdôležitejších zložiek rozvoja a podpory mierových vzťahov medzi ľuďmi.
Rozhoduje o rozvinutosti kultúrnej diplomacie aj veľkosť štátu alebo je kľúčová len obsahová stránka, história a bohatstvo kultúry tej-ktorej krajiny?
Kultúrnu diplomaciu vykonávajú krajiny rôznych zriadení, veľkostí a hodnôt. Veľké krajiny majú rozvinutú širokú sieť kultúrnych inštitútov a pridružených kultúrnych inštitúcií vo svete, čo im umožňuje zabezpečovať rozsiahly objem kultúrnych aktivít. Veľkosť krajiny ako taká však nie je v ponímaní aktivít kultúrnej diplomacie rozhodujúcim faktorom. Neplatí ani prezumpcia, že štáty s menším obsahom bohatej histórie môžu byť vo výkone kultúrnej diplomacie do istej miery limitované. Faktory, ktoré môžu spôsobiť rozdiel sú sila a význam kultúry a kultúrnej diplomacie v rámci národnej politiky, logickosť a kvalita organizačného zabezpečenia, kvalita ďalších nástrojov kultúrnej politiky štátu a údernosť a sila jej stratégií, sila a výkon národnej značky, aktivity a iniciatívy vlád v oblasti kultúrnej diplomacie, dynamika a cielenie šírenia kultúrnych produktov a služieb, monitoring a regulácia výkonu kultúrnej diplomacie a samozrejme kvalita kultúrnych diplomatov a ich produktov. Použijem slová bývalého diplomata Milana Kurucza, ktorý účinnosť kultúrnej diplomacie viaže na adresnosť lokalizácie kultúrnych inštitútov v prijímajúcej krajine a formulovanie dlhodobých cieľov, ktoré berú do úvahy domáce možnosti krajiny verzus dôkladnú znalosť podmienok v prijímajúcich krajinách. Bez vnútorne integrovanej a programovo a realizačne dobre uchopeného konceptu podporeného kvalitnou stratégiou sa výrazne znižuje výsledná úspešnosť.
Vráťme sa k slovenskej kultúrnej diplomacii. Ako ovplyvnilo rozdelenie Československa vývoj kultúrnej diplomacie u nás?
Po rozdelení spoločného štátu stálo Slovensko pred úlohou nájsť a určiť si svoje miesto na globálnej mape kultúrnej diplomacie a zahraničnej kultúrnej politiky, vybudovať medzirezortnú infraštruktúru kultúrnej diplomacie a určiť si svoje tematické a strategické priority. Ďalšie otvorené otázky na zodpovedanie boli: existencia kultúrnej politiky pre rozvoj kultúrnej ponuky, kultúrnej diplomacie a prezentácie slovenského umenia a kultúry v zahraničí ako aj jednotnej prezentácie Slovenskej republiky v zahraničí. Kultúrna diplomacia začala rezonovať na Ministerstva zahraničných vecí SR v roku 2008 vznikom odboru verejnej a kultúrnej diplomacie, neskôr ako dva samostatné odbory. Odbor kultúrnej diplomacie vznikol v roku 2009 na základe Dohody o spolupráci pri zabezpečovaní úloh kultúrnej diplomacie a prezentácie slovenského umenia a kultúry v zahraničí medzi ministerstvom kultúry a ministerstvom zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, ktorá bola uzatvorená medzi Ministerstvom zahraničných vecí a európskych záležitostí SR a Ministerstvom kultúry SR. Na základe uznesenia vlády SR z 8. augusta 2007 a Koncepcie prezentácie slovenského umenia a kultúry v zahraničí vzniká prvá medzirezortná skupina pre koordináciu činností v oblasti kultúrnej diplomacie, zložená z troch zástupcov ministerstva kultúry a troch zástupcov z ministerstva zahraničných vecí, ktorých menuje minister rezortu. Táto skupina vypracúva návrh teritoriálnych a vecných priorít prezentácie kultúry na tri roky, ktoré tiež schvaľujú ministri a sú bázou pre prípravu plánov kultúrnych stykov pre zastupiteľské úrady, konzuláty, stále misie, zastúpenia a kultúrne inštitúty vrátane rozpočtu, zodpovednosti a určitého typu monitoringu. Tento postup je zachovaný dodnes. V súčasnosti po nástupe nového vedenia na Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí sa odbor kultúrnej diplomacie zaradil v organizačnej štruktúre spod priameho riadenia ministrom do sekcie verejnej a kultúrnej diplomacie, čo je rozhodne múdry krok. Praktický výkon kultúrnej diplomacie koordinujú na zastupiteľstvách kultúrni atašé a v portfóliu práce majú predovšetkým slovenské kultúrne inštitúty zriaďované ministerstvom zahraničných vecí a v metodickom riadení ministerstva kultúry.
Kultúrna diplomacia má veľkú silu – ak je správne nastavená jej stratégia. Má Slovenská republika spracovanú stratégiu rozvoja kultúrnej diplomacie a medzinárodných kultúrnych vzťahov a napĺňa jej priority v praxi?
Dlhodobo nemonitorujem na webových portáloch ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí a ministerstva kultúry takýto dokument. Nie je dostupný ani žiadny medzirezortný koncept práce kultúrnych inštitútov, nie je zverejnená dramaturgia a ročné vlajkové projekty. Dokonca diplomové práce niektorých českých vysokých škôl v tejto téme dlhodobo upozorňujú na nedostupnosť takýchto materiálov a odmietanie komunikácie vedenia odboru kultúrnej diplomacie či poskytnutie informácií k možnosti komparácie. Toto nie je úspešný výstup slovenskej diplomacie. Ocitnúť sa v českých diplomových prácach, ktoré majú svojho kvalitného vedúceho práce a oponentov a generácie potenciálnych čitateľov v negatívnych konotáciách nie je snom žiadneho kvalitného manažéra a odborníka nie to administrátora kultúrnej diplomacie.
Viem, že sa v rokoch 2012 – 2015 bežala príprava podobného dokumentu, ktorý smeroval k súladu postupu pri plánovaní a realizácii prezentácie Slovenska v zahraničí na základe politicko – ekonomických a teritoriálnych priorít SR. Vstupná krátka analýza v tých rokoch identifikovala ako ideálny model riešenia vytvorenie samostatnej inštitúcie, ktorá by riadila obsahovú a vizuálnu identitu prezentácie SR v zahraničí. Takáto potreba bola definovaná aj vo vtedajšej Stratégii rozvoja kultúry SR na roky 2014 – 2020, kde je vyargumentovaná potreba vypracovať analýzu inštitucionálnej prezentácie Slovenska a jeho kultúry v zahraničí, tvorba funkčného systému medzirezortnej koordinácie prioritných podujatí, mechanizmus na výber a finančnú podporu slovenských tvorcov v zahraničí, systém podpory a výber autorít pre slovenské inštitúty a lektoráty. V roku 2016 Slovensko dostalo svoj národný branding, svoju Značku Slovensko, ktorú dnes poznáme ako Good Idea Slovakia a tento pretransformoval pôvodný koncept „malej veľkej krajiny“ do konceptu „krajiny myšlienok a nápadov“. Tu je dramaturgický základ konceptu kultúrnej diplomacie, ktorý musí byť dôkladne ideovo rozpracovaný a každoročne podložený rámcovými prioritami a celým kalendárom podujatí, ktoré sú promované a distribuované v rámci kultúrnych inštitútov a zastupiteľstiev či misií. Je to obrovský komplex súvisiacich činností a administrácie, ktorá je na Slovensku stále len vo svojej formovacej fáze smerom k 21. storočiu. Tak, ako píše politológ Erik Pajtinka, je súčasná slovenská kultúrna diplomacia zložkou prezentácie SR v zahraničí, ktorá by mala klásť dôraz na budovanie slovenskej kultúrnej identity ako demonštrácie vlastnej kultúrnej suverenity v prostredí integrácie EÚ.
Čo je dôležité pri tvorbe stratégie slovenskej kultúrnej diplomacie?
Ako uvádzam vo svojej dizertačnej práci „Kultúrna politika a kultúrna diplomacia pre 21. storočie, ktorú som obhájila na katedre medzinárodných vzťahov a diplomacie Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, základným krokom je určiť si základnú definíciu kultúry v štáte a hlavný hodnotový systém kultúry, ku ktorej sa hlásime s ohľadom na originalitu identity, ktorú si svetová mapa kultúrnej diplomacie vyžaduje. Ďalšou legislatívnou odpoveďou musí byť význam zahraničnej kultúrnej politiky štátu a jej zasadenie do európskych a globálnych princípov. Nasledujúcim krokom musí byť lokalizácia zahraničnej kultúrnej politiky do epicentra záujmu najvyšších politických reprezentantov, mapa identifikovaných nositeľov tém kultúrnej diplomacie, mapa potrieb a očakávaní prijímajúcich krajín, identifikácia nástrojov spätnej väzby, teritoriálne plánovanie, lokalizácia inštitútov a kultúrnych referátov, dramaturgická a programová štruktúra, nástroje podpory emisie kultúry, monitoring a identifikácia merateľných ukazovateľov a ďalšie. Pred tvorbou samotnej stratégie musí byť pripravená Vstupná správa, ktorá odpovedá v širšom kontexte na otázku: „Aká je váha Slovenska vo svete?“ Odpoveďou bude totiž generálny strategický cieľ a to „Zabezpečiť vplyv Slovenska na svetovom dianí“ a následne rozpracované ciele, priority, aktivity ako nástroje dosiahnutia tohto cieľa. Napríklad, vychádzajúc z národnej značky, prezentácia Slovenska ako centra dobrých myšlienok, inovácií, so silnou kreatívnou triedou, ktorá vychádza z jedinečnej a originálnej identity.
Aké by teda mali byť ciele na ceste k zlepšeniu výkonu slovenskej kultúrnej diplomacie?
Vo svojich prácach o kultúrnej diplomacii som „imitovala“ strategický postup a analyzovala správy o činnosti pracovnej skupiny pre koordinovanú prezentáciu Slovenska v zahraničí, výročné správy MZVaEZ SR ako aj iné koncepčné materiály a zostavila SWOT analýzy na jednotlivých stupňoch administrácie slovenskej kultúrnej diplomacie ako v rezorte kultúry tak v rezorte zahraničných vecí a medzirezortnej organizačnej štruktúre. Na základe analytických postupov som konverziou slabých stránok na problémy slovenskej kultúrnej diplomacie získala zaujímavý pohľad na jej potreby. Zo sumy potrieb vystupujú dva základné strategické piliere, v ktorých je nutné pracovať: 1. pilier je Kultúrna diplomacia Slovenska v čase globalizácie a integrácie a 2. pilier Jednotná prezentácia Slovenska. Základným cieľom prvého piliera je zlepšenie výkonu kultúrnej diplomacie. Sumu opatrení pre dosiahnutie zlepšenia môže tvoriť napríklad: využitie kultúry ako reálneho nástroja mäkkej sily, zvýšenie významu kultúrnej diplomacie pri plnení diplomatických úloh, využitie potenciálu neformálnej diplomacie, spolupráca so samosprávami pri realizácii paradiplomacie a stratégií cestovného ruchu, tvorba dlhodobého dramaturgického plánu aktivít kultúrnej diplomacie, rozšírenie siete zastupiteľských úradov na základe teritoriálnych priorít a ekonomických záujmov a trendov (v Ázii, Afrike, Latinskej Amerike), zvýšená operatívnosť dotačného systému pre krajanské komunity, spolupráca a vybudovanie fungujúcej komunikačnej siete s dotačnými schémami, zvýšenie miery autonómie slovenských kultúrnych inštitútov, budovanie systému prenosu kontaktov a zabezpečenie kontinuity procesov pri rotácii diplomatov a riaditeľov kultúrnych inštitútov, koordinácia a komunikácia s organizáciami cestovného ruchu, budovanie monitoringu a vyhodnocovanie kampaní, rozšírenie ľudských zdrojov zastupiteľských úradov, zvýšenie rozpočtových prostriedkov zastupiteľských úradov a Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, zlepšenie adresnosti dotačných systémov a vytvorenie systému garantovaného kofinancovania projektov v sekundárnej dramaturgickej línii daného roka. V rámci jednotnej prezentácie Slovenska je potrebou zlepšenie ponuky prezentácie slovenskej kultúry opatreniami, napríklad: príprava kultúrnej ponuky na základe akademických a odborných analýz interkultúrnej komunikácie a hodnotového systému v danej krajine ako aj stereotypoch voči našej kultúre, využívanie ponuky dotovaných projektov Fondu na podporu umenia, Kultminor, Audiovizuálneho fondu, pomoc pri budovaní prístupov na medzinárodné trhy, využívanie potenciálu partnerských miest a regiónov ako aj aktérov kultúrneho a kreatívneho priemyslu z regiónov, príprava koncepcie jednotnej prezentácie slovenskej kultúry v zahraničí, vytvorenie systému monitoringu a štatistík, mapovanie činnosti občianskych aktérov a potenciál regiónov a ďalšie.
A čo by bolo aktuálne najdôležitejším krokom pre zvýšenie kvality kultúrnej diplomacie SR?
Prvým krokom je snaha pochopiť, že stratégia rozvoja kultúrnej diplomacie a medzinárodných kultúrnych vzťahov je rozvojová stratégia. A pre takúto stratégiu odporúča Európsky výbor regiónov prítomnosť regionálnej a miestnej identity s kultúrnymi špecifikami a mobilizáciou čo najväčšie množstvo verejných a súkromných aktérov na kultúrno – diplomatické účely.
Druhým krokom je na základe spracovanej stratégie vytvoriť inštitúciu, ktorá svojou flexibilitou medzirezortne zastreší všetky chýbajúce čiastkové procesy a slabé stránky. Je to príležitosť pre vznik Inštitútu kultúrnej diplomacie a medzinárodných kultúrnych vzťahov. Práve tento typ inštitúcie zriaďovanej osobitným zákonom by bol tým najpotrebnejším medzirezortným a medziinštitucionálnym koordinátorom či dramaturgických konceptov kultúrnych inštitútov, zastupiteľstiev, zdrojov financovania, neformálnej a občianskej diplomacie, paradiplomacie, monitoringu kampaní, interkultúrnych analýz a prevencii komunikačných stretov, koordinácie tvorby stratégií či kultúrnej diplomacie, soft power, implementácie národnej značky ako aj dlhodobého dramaturgického alebo programového konceptu. Náplň práce inštitútu v komunikácii so sekciami ministerstva zahraničných vecí by bola tiež základom pre kvalitnú prezentáciu slovenskej kultúry v zahraničí s požadovaným zásahom a splneným cieľom zahraničnej politiky Slovenska. Otázkou však ostáva, či politici a ich politický výkon chce dosahovať najlepšie výsledky pomocou najlepších prostriedkov.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Foto: archív Jany Orlickej, titulná foto: Vladimír Veverka
Jana Orlická, RNDr., PhDr., PhD., je multižánrová slovenská speváčka. Vyštudovala Fakultu prírodných vied, katedru environmentalistiky a Filozofickú fakultu, katedru európskych kultúrnych štúdií Univerzity Mateja Bela. Doktorandské štúdium absolvovala na katedre medzinárodných vzťahov a diplomacie Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v téme Kultúrna diplomacia a kultúrna politika pre 21. storočie. Sama je desiatky rokov slovenskou kultúrnou diplomatkou, ktorá reprezentuje Slovensko na medzinárodných festivaloch a podujatiach. Spieva v 28 jazykoch sveta jazz, šansón, tradičné piesne národov a menšín, modlitby a piesne holokaustu. Za svoju prácu a reprezentáciu získala Cenu primátora mesta Banská Bystrica, Medailu Chatama Sofera Slovenského národného múzea za ochranu a rozvoj kresťanskej a židovskej kultúry a bola finalistkou Roma spirit za dlhodobú ochranu a kultiváciu rómskej kultúry. Spolupracovala s Diabolskými husľami Jána Berkyho Mrenicu ml., Big bandom Brno, Pražským jazzovým triom a septetom, Moravským komorným zborom Ostrava a i. Absolvovala odborné stáže Ministerstva zahraničných vecí a Ministerstva kultúry a komunikácie Francúzskej republiky na Univerzite Dauphine v oblasti „Financovanie a ekonomika kultúry“ a v Observatóriu kultúrnych politík v Grenobli v oblasti „Administrácia kultúrnych politík“.
