„Páči sa mi kombinácia experimentálnych momentov a tonálnej hudby,“ hovorí pre náš portál operná speváčka s umeleckým menom Zoe Hippius. Jej operu Kráľ Lear na námet anglického dramatika budú premiérovať tohto roku v Prištine.
Slovenské publikum Vás zatiaľ eviduje z koncertov frekventantov Operného štúdia a hosťovaní v operách – či už na pôde SND alebo Národného divadla Košice. Začnime tento rozhovor práve operným štúdiom. Aká to bola pre Vás skúsenosť? Kam ste sa ako speváčka posunuli? Pomohlo Vám to spoznávať opernú literatúru, pracovať na výraze, prípadne v čom ešte vnímate túto skúsenosť ako pozitívnu?
Áno, Operné štúdio zohralo v mojej kariére veľkú rolu. Ďakujem našim hlavným učiteľom Adriane Kohútkovej a Dušanovi Štefánkovi za podporu. Pripravili s nami rôzny repertoár, operné časti. My, členovia štúdia, sme dostali jedinečnú príležitosť ukázať sa v praxi – na hlavnej scéne opery SND. Nie každé operné štúdio na svete dáva všetkým účastníkom takúto možnosť. A hlavná podmienka bola, že všetci budeme spievať roly na javisku. Zdokonaliť sa v herectve mi pomohla aj spolupráca s režisérom Marekom Mokošom a Luborom Cukrom. Mali sme veľa majstrovských kurzov s vynikajúcimi umelcami, ako sú: David Radok, Gabriela Beňačková, Simona Šaturová, Margreet Honig, Emília Vášáryová. Pamätám si, ako sme spolupracovali s režisérom Davidom Radkom na scéne, keď Donna Anna vidí svojho mŕtveho otca. Dosiahli sme katarzný stav, dostala som sa do inej reality, plakala som a spievala v emóciách, ktoré cíti Donna Anna, spievala som a plakala zároveň. S herečkou Emíliou Vašáryovou sme robili veľa cvičení a naučila nás veľmi dôležité veci. Pani profesorka Vášáryová mi povedala, že som na správnej ceste, asi mi pomohlo, že som už vedela veľa o Stanislavského hereckej škole.
Iste je iné spievať s klavírom, v menšej koncertnej sieni, ako hrať rolu v opere, na veľkom javisku. Vy ste si vyskúšali oboje tieto polohy. Je Vám komorný repertoár blízky? Ak áno, akí autori? Viete si predstaviť, že by ste sa vydali v živote týmto smerom?
Komorná hudba je mi veľmi blízka. Môžete v nej vyjadriť toľko odtieňov a môžete v nej mať väčšiu voľnosť ako v opere. Rada spievam Schuberta, Schumanna, Debussyho, Bartóka, Čajkovského, Rimského-Korsakova, Glinku, Rachmaninova a mnohých iných, aj moderných skladateľov. Je mi blízka aj duchovná hudba a rada interpretujem aj omše a kantáty. Samozrejme, len komorný repertoár nestačí, ale chvalabohu, že je možné spojiť operné roly s komornou hudbou.
Mali ste možnosť spievať v tituloch ako Carmen či Kráľovnú noci v Čarovnej flaute. Ako spomínate na tieto skúsenosti?
Bola to inscenácia v réžii Lubora Cukra, trblietavé kostýmy, veľa tanca, dokonca sme piekli aj palacinky, ktoré som zjedla takmer priamo na javisku.
Vystúpili ste aj v Slovenskej filharmónii – koncertné uvedenie Jolanty bol výnimočný sviatok pre priaznivcov opery, lebo toto dielo počujeme zriedka. Aké sú podľa Vás jeho kvality? A prečo podľa Vás nie je u nás hrané?
Čajkovskij je jeden z mojich obľúbených skladateľov. Iolanta je poslednou autorovou operou, kde svetlo víťazí nad tmou. V skutočnosti, keď som sa učila finále, kde všetci chvália Boha, nemohla som dospievať do konca vždy – slzy mi tiekli po celý čas. Hudba sa takto dotýka môjho srdca. Myslím si, že sa veľmi nehrá, pretože Evgeny Onegin – jeho majstrovské dielo, je populárnejšie. Napríklad vo Viedni je inscenácia Onegina od jedného z mojich obľúbených režisérov D. Černyakova. Áno, nehrajú iné nádherné opery – Cherevichki, Panna z Orleansu a samozrejme Piková dáma.
Ako jediná zo sólistov ste nemali partitúru. Naučili ste sa svoje party naspamäť? Nie je potom náročné na koncerte ísť na istotu bez nôt, hlavne, čo sa nástupov týka?
Vaša otázka je na mieste. Učila som sa rýchlo, keďže hudbu poznám od útleho detstva a partitúru dobre poznám. Počas štúdia na akadémii v Banskej Bystrici sme mali hodiny dirigovania, takže aj to pomohlo. Ale stáva sa, že vaši kolegovia nie sú vždy presní a vy ste na nich odkázaní. Aj keď nám hovoria, že musíme vedieť svoju časť a ak sa niekto nepridal, pokračovať ďalej. Ale sme jeden súbor a treba stavať na tejto situácii. Takže napríklad na premiére jednej mojej skladby sa orchester jednoducho nepridal a musela som na nich počkať a znova sa pripojiť, inak by sme sa vôbec nezhodli. Preto, keď partitúru dobre poznáte, nie je potrebná, lebo máte sebaistotu ako interpret. Dôležitejšie je počúvať kolegov a orchester.
Nedávno ste podpísali zmluvu s renomovanou agentúrou Tact Artist Management. Čo to pre Vás znamená z profesného hľadiska?
Len pred pár týždňami sme začali spoluprácu s agentúrou a na budúcu sezónu vystúpim na festivale Tiroler Festspiele Erl v Rakúsku na jednom pódiu s Jonasom Kaufmannom. Verím, že to bude dlhá cesta a spolupráca.
V júni budete mať koncert s FOK a dirigentom Leošom Svárovským, ktorý bude vysielať ČT v priamom prenose. Aký repertoár budete spievať?
Je to pre mňa veľká česť a veľmi sa z toho teším. Vystúpime tam ako hostia v rámci Medzinárodnej Ceny TREBBIA 2024. Budem spievať Smetanu, Barču a Donizettiho Adinu. Zaznie duet so slovenským basovým spevákom Gustávom Beláčkom.
Kde sa momentálne vo svojej kariére a hlasovom vývoji nachádzate? Všetci vieme, že operný spev – to je bez na dlhé trate. Každý operný spevák sa rokmi formuje, len postupne sa vyvíja, prechádza si repertoárom a môže to trvať aj roky, kým sa nájde a kým kvality vo danom hlasovom obore vystúpia na povrch. Aký repertoár formuje Vás? Prispôsobujete sa vo výbere tomu, na čo je Vás hlas stavaný?
Samozrejme vidím, že môj hlas sa rokmi znižuje a stáva sa silnejším, ale držím si vysokú tesitúru. Každý deň spievam F tretej oktávy. Mozart je pre mňa ľahký a pohodlný. Aj Rimskij Korsakov a samozrejme belcantový repertoár – Bellini a Donizetti. Veľmi nerada delím hlasy do jednej alebo druhej kategórie. To, samozrejme, neznamená, že sa zajtra vrhnem na dramatický repertoár, ale ani sa nechcem škatuľkovať. Takže môžem spievať v kontraste aj Olympiu a Donnu Annu, Luciu a Constanzu.
Osobne, keď som Vás počula (aj keď priznávam, že nejaký rok už ubehol), som si povedala, že disponujete krásnym materiálom, no ešte sa potrebujete dostať k lepšej sebaistote v prejave. A k tomu, samozrejme patria aj skúsenosti a dobré vedenie, možno rada od niekoho, kto by Vám v tom formovaní pomohol. Máte takú oporu?
Vo všeobecnosti som plachý človek a z javiska utekám ako o dušu. Nemám rada veľké podujatia a ruch okolo nich. To je zrejme aj vplyvom komponovania. Začínam byť introvertnejšia, na spevákov sa už pozerám inak. Nie so zmyslom pre súťaživosť, ale možno raz moju skladbu niektorý z nich zaspieva. Hudbu nepíšem v predvečer vystúpení, pretože sa natoľko ponorím do seba, že je potom ťažké vystupovať pred ľuďmi. Áno, mám oporu v osobe mojej pani profesorky Evy Blahovej. Prvýkrát sme sa stretli, keď som bola finalistkou súťaže Antonína Dvořáka. Po gala sme sedeli pri jednom stole na recepcii a začali sme sa rozprávať. Povedala som jej, (dnes už chápem, že to bola hlúposť, spôsobená mladosťou), že som hotová speváčka a potrebujem agenta. Mala som vtedy menej ako 23 rokov. Na čo mi pani profesorka odpovedala, že sa musím najskôr naučiť spievať. A mala pravdu. Začervenala som sa a stíchla. Výsledkom tohto rozhovoru bolo, že ma prijala do svojej triedy na akadémii v Banskej Bystrici na magisterské štúdium a dodnes spolupracujeme. Keď som prišla na jej hodinu, predtým som nespievala taký repertoár a ani som nevedela, že dokážem spievať vysoké tóny ako E, F, Fis. A o mesiac neskôr som začala spievať Lakmé a vyhrala som medzinárodné súťaže. Je pre mňa vzorom nielen ako pedagóg, ale aj z ľudského hľadiska mi je veľmi blízka. Vždy ma podporí milým slovom a radou.
Tento rozhovor však robíme aj preto, aby sme sa o Vás porozprávali ako o hudobnej skladateľke. Je to veľmi zriedkavý jav, keď vidíme aktívnu umelkyňu, opernú speváčku a zároveň skladateľku. Kedy ste svoje kompozičné vlohy objavili? Akými skladbami ste začali?
Doma na hudobnej škole, keď som mala 7 rokov, sme mali hodinu improvizácie a potom som začala skladať. Vyhrala som detské improvizačné súťaže. Porota nám dala tému a za 10 minút sme mali vymyslieť improvizáciu. V tomto období sa teda objavili prvé piesne, sonáty a skladby na voľné témy pre klavír.
Študovali ste na Akadémii umení v Banskej Bystrici, Vaším pedagógom bol profesor Egon Krák. Jeho tvorba je pokroková, silne ovplyvnená aj históriou, taktiež duchovnou hudbou. Mne osobne je jeho tvorba nesmierne blízka, nie je spiatočnícka, dokáže zužitkovať tradíciu, no pritom je to zvuk moderný, blízky súčasným trendom, a ostáva nesmierne originálny. Ako Vás ovplyvnil pán profesor v tvorbe? Sadli ste si v pozícii pedagóg – študent? Posunul Vašu tvorbu? Ak áno, akým smerom?
Áno, študovala som u profesora Egona Kráka a potom u Petra Špiláka. Pamätám si, že pán profesor Krák, mi pochválil moju prvú skladbu a daroval mi starú platňu Stravinského Vták ohnivák. Povedal, že sa od neho učí orchestráciu. Vždy veľmi zaujímavo hovoril o teórii kompozície. Viem, že študoval vo Francúzsku a dal nám veľa vedomostí. Nikdy tam nebol žiadny odstup, učiteľ – študent, skôr sme boli na úrovni kolegov. Potom sa začala pandémia a veľa vecí sme museli riešiť na diaľku. Pracovala s ním na partitúre Vocalise pre symfonický orchester a hlas, ktorá neskôr získala prvé miesto na medzinárodnej súťaži Oskar Rieding International Competition for Young Musicians v Slovinsku. A Peter Špilák je dobrý učiteľ, pochopil, že kvôli speváckej kariére veľa cestujem, veľa mi odpustil a podporil ma. Na akadémii v Banskej Bystrici sme súčasťou orchestra a mali sme možnosť hrať súčasných autorov, moja vďaka za to patrí Danielovi Matejovi a Tomášovi Borošovi.
Ešte predtým, ako sa budeme zhovárať o Vašej opere Kráľ Lear, poďme k Vašim kompozíciám. Mala som možnosť počuť skladbu Homage to A. Vivaldi pre sólové husle, hlas, ústnu harmoniku a sláčikový orchester. Kombinujete niektoré citácie – v sláčikoch cítiť odkaz na Vivaldiho, no zároveň experimentujete – s hlasom, sólovými husľami, zvukom. Ste naklonená skôr experimentálnej ceste? Myslíte si, že toto je cesta súčasnej hudby?
Áno, mám rada experimenty. Už teraz mám nápady do budúcna. Veľmi ma zaujíma aj žáner operného muzikálu, piesne, rada využívam elektronickú hudbu. Ale tiež si myslím, že niekedy určite napíšem koncert alebo symfóniu. Počúvam veľa trance music DJov ako Armin Van Buuren, ATB a podobne. Odtiaľ čerpám inšpiráciu, rovnako ako z klasiky. Mám rada pop music. Neviem, kam ma osud zavedie, ale sú mi blízke rôzne žánre. Myslím si, že na jednej strane majú moderní skladatelia šťastie. Máme slobodu a každý experiment je niečím jedinečný. Na druhej strane, toľko sa už toho napísalo, mnohí autori už veľa experimentovali. Myslím si, že jediným východiskom z tohto začarovaného kruhu je snažiť sa urobiť niečo nie nové, ale kvalitné. Bude to nové, ak má človek talent, chuť a vedomosti.
Aj ďalšia Vaša skladba – Four Seasons je pre sláčikový orchester, sólovými nástrojmi sú husle a soprán. Svoje skladby si sama interpretujete – napokon, autor sám vie najlepšie, ako diela napísal a ako majú znieť. Opäť máme blízko k Vivaldimu, 4 ročné obdobia však nedelíte na ročné obdobia, ale krajiny, v ktorých ožívajú. V štruktúre a zvuku sa prikláňate k experimentálnej ceste, nájdeme v nej však aj tonálne znejúce motívy interpretované vo voľnej rytmike. Ste teda za zlatú strednú cestu? A je práve Vivaldi Vašou inšpiráciou? V čom konkrétne?
Áno, páči sa mi kombinácia experimentálnych momentov a tonálnej hudby. Melódia je pre mňa dôležitá. V tomto prípade išlo o objednávku od Slovinskej filharmónie a Vivaldi bol pre mňa inšpiráciou. Veľmi sa mi páči Vivaldi, znie tak moderne. Občas k jeho skladbám doma improvizujem a spievam rap v prestávkach medzi prácou.
Máte už dokonca aj album – Balady o láske a smrti, no tentoraz ste sa vybrali tradičnejšou formou, dokonca bohato inštrumentovaná hudba má elektronický základ. Dominantný je v nich opäť Váš spev a z hudobných nástrojov klavír. Je to teda piesňový žáner – Vy ho takto vidíte?
Album vychádza z mojich textov a básní klasikov a moderných básnikov. Ide o žáner romantickej piesne, ale niektoré piesne z albumu majú zložitú štruktúru. Môžu sa hrať so živým orchestrom alebo v elektronickej verzii.
Je Vám poézia inšpiráciou na zhudobnenie? Ktorých autorov rada čítate a ktorých texty si vyberáte na zhudobnenie?
Áno, poézia ma inšpiruje, ale texty k hudbe môžu byť jednoduchšie. Sú mi blízki aj moderní básnici. Mám blízko k Anne Akhmatovej, Pasternakovi, som teda skôr typ bližší k L. Tolstému ako k Dostojevskému. Milujeme Jacka Londona, Charlesa Dickensa, Hemingwaya. Čítam veľa životopisných kníh, je to môj obľúbený žáner.
Skladby Fatum a Mama z tohto albumu už získali aj ocenenia za originálne štýlové riešenia v piesňovom žánri. Fatum je vskutku mohutná, veľkolepá, krásna skladba s bohatou inštrumentáciou a nádherným sopránom. Cítila som sa, akoby som pozerala film – akosi automaticky s touto piesňou prišili „pohyblivé obrázky“. Máte k tomuto žánru blízko? Ako by ste Vy charakterizovali piesne?
Myslím, že moja hudba sa dá použiť vo filmoch a bola by som šťastná. A mňa osobne to veľmi ťahá k filmovému žánru. Elektronické efekty umožnili dosiahnuť želaný výsledok. Fatum je nevyhnutnosť osudu a sila lásky, mama je kombináciou trance music effect a piesne.
Oproti veľkolepej Fatum je Mama introspektívna, lyrickejšie ladená. Keď komponujete – sú to aj Vaše osobné príbehy?
Mama je pieseň, ktorá vznikla na môj text a je v nej myšlienka, že sa chcete na chvíľu zastaviť, keď sú vaši najbližší nablízku. Áno, pieseň je venovaná mojej mame. Je to práve ona, ktorá ma podporuje celý život. Vo všeobecnosti je celý album témou večnosti, krátkosti času a zmierenia sa s osudom.
Priznám sa, v tejto skladbe ma to mohutné inštrumentálne intermezzo vyrušilo, očakávala som lyrický priebeh kompozície a skôr kontemplatívny ako výbušný. Prečo to prekvapenie pre poslucháča? Rada meníte nálady v skladbách?
Nemyslela som na poslucháča ani na vytvorenie nejakého efektu. Možno je to kvôli opakovaniam – s každým opatrením smerom k vyvrcholeniu. Akoby som sa rozprávala sama so sebou a nedostávala som žiadne odpovede. Pýtam sa v tej piesni: „Mami, prečo žijeme? Nie je v utrpení radosť? Mami, možno to neprekonáme? Mami, ako môžeme zabudnúť na každého, kto nás urazil?“ Ale vždy je pre mňa dôležité, či som dokázala vyjadriť svoje pocity. Verím, že sa poslucháča dotknú a neostane ľahostajný. Potom je v piesni text – „nakreslím neskôr, ako sedíme ako predtým a pri slávnostnom stole nikdy nezostarnem.“ Pamätám si tieto chvíle z detstva a dnes mi veľmi chýbajú. A všetka melanchólia sa dá vyjadriť iba hudbou.
Ako sa vôbec dá skĺbiť kariéra opernej speváčky a skladateľky? Zväčša komponujete pre soprán a komorný orchester, takže je výhodou, keď si svoje diela môžete interpretovať, no predsa. Viete si predstaviť, že sa Vaša kariéra speváčky rozbehne naplno a popri tom budete hudobnou skladateľkou?
Na jednej strane je interpretácia, ktorá je len časťou môjho umeleckého sveta. Na druhej strane ide o iný druh myslenia, ktoré prežívam ako skladateľka. Niekedy už idem do opery alebo na koncert a neviem sa uvoľniť. Začínam analyzovať a sledujem dirigenta. Aj pri pozeraní filmu si viac všímam hudbu ako dej. V noci začínam skladať a chodím spať neskoro. Ale ráno je skúška, napríklad v divadle, a na nej sa treba vedieť prepnúť. Budem sa snažiť robiť všetko paralelne. Ale máte pravdu, na skladateľskú kariéru je čas, skladať človek môže keď má 60 rokov, no v tom veku je asi lepšie nespievať Gildu.
A poďme už k opere Kráľ Lear, ktorú ste napísali ako 29-ročná. Jej predlohou je Shakespearovo slávne dielo, je to opera v dvoch dejstvách, no musí byť interpretované bez prestávky, pričom celkový čas trvania opery je približne hodina. Premiéra tohto diela je plánovaná v októbri tohto roka v Kosove. Je to veľká udalosť, keď mladej interpretke premiérujú operu. Tešíte sa? Ako ste nadviazali vzťahy s vedením operného domu a orchestrom? Na základe čoho sa rozhodli, že uvedú premiéru diela?
Premiéra zaznie na koncerte v rámci 7. medzinárodného festivalu Priština International Vocal Fest. Som veľmi vďačná riaditeľovi festivalu, dirigentovi a skladateľovi Hajrullahovi Syla za pozvanie. Na predchádzajúcom 6. festivale bol môj sólový koncert, kde sme sa stretli a padol návrh na uvedenie opery. Spevákom budú domáci a hosťujúci sólisti. Kosovo má veľmi vysokú hudobnú úroveň a tento rok som na festivale počula presne tie hlasy, ktoré potrebujem. Potrebujeme spevákov, ktorí vedia spievať klasiku aj muzikál.
Libreto ste písali sama, je v angličtine. Text ste krátili, no zanechali ste pôvodný jazyk. Shakespearovská angličtina je krásna, veľmi osobitá. Ako vznikala hudba k textovej predlohe?
Libreto som napísala sama, bolo to pohodlnejšie a rýchlejšie. Len čo som prečítala verš, hneď sa vo mne zrodila melódia, nápad. A existujú časti textov od Shakespeara, ktoré netreba meniť ani upravovať. Znie to ako moderná reč, ale celkovo sa muselo spraviť sa veľa práce, aby sa dosiahlo, že melódia nezmení slabiku slova. Myslím si, že Shakespearov jazyk divák pochopí, a ak nie, nebojte sa, melódia vám pomôže pochopiť význam. Sú tam aj recitatívy bez hudby ktoré sa spevák musí naučiť rozprávať.
Aj keď dielo patrí do klasiky, nedočkáme sa klasického prevedenia opery. Ako ste prezradili, ide o číselnú štruktúru, vývin opery nie je naratívny a nie každé čísla sú navzájom prepojené. Rovnako, v hudbe využívate rôzne žánre – dá sa povedať, že od stredovekých chorálov, cez muzikály, jazz až po súčasnú hudbu? Prečo ste sa rozhodli takto „namixovať“ tieto žánre?
V prvom rade mám rada ducha stredoveku a použila som tieto harmónie, ktoré nás posielajú späť do temnej éry Kráľa Leara. Áno, v niektorých číslach budete počuť saxofón a basgitaru a v iných organ. Nemala som v pláne to konkrétne použiť, všetko šlo prirodzene a teraz, keď operu znova počúvam, zdá sa mi, že som to nenapísala ja, ale niekto, kto mi ju nadiktoval. V Shakespearovej tragédii sa dej odohráva dlho, ale v opere je tento efekt skoncentrovaný, ako keby sa to stalo za jeden deň. Áno, niekedy je každé číslo novým príbehom nového hrdinu. Preto nám tento mix žánrov umožňuje cítiť, aký hrdina je na javisku. Milujem, ako som už povedala, tvorbu P.I. Čajkovského, jeho postoj k spevákom v opere. Je to úžasný dramatik a scény nenaťahoval. Všetko na ňom je prirodzené, tak ako v živote. Tiež som to nechcela naťahovať a aj keď sa, samozrejme, čas zastavuje v áriách – toto je skôr poézia pocitov, atmosféry, pričom akcia mimo nich je svižná. Tento mix žánrov sa teda nestal cieľom, ale prostriedkom na vytváranie drámy.
Zvolili ste komornejšie ladenú hudbu, čo vyplýva aj z obsadenia. Ako ste dosiahli komorný zvuk? Aké postupy v inštrumentácii ste zvolili?
Zredukovala som počet postáv a orchester. Nebude delenie na hlavné alebo vedľajšie postavy. Všetci sú hlavní, všetci sú si rovní. Takmer každý hrdina má svoju áriu a svoj vlastný príbeh. V klasickom symfonickom orchestri nastanú také zmeny, že nebudú dva páry lesných rohov, ale iba jeden, nebudú tuby ani trombóny. Budú čísla, kde len pár nástrojov podporuje hlas. Naozaj som nechcela, aby orchester prehlušil spevákov. Preto je orchestrácia miestami transparentná, čo umožňuje sústrediť sa na spev.
V diele majú priestor aj nástroje ako saxofón či gajdy, čo sa v súčasnosti dá pochopiť, no prezraďte – sú spojené s konkrétnymi situáciami? Napríklad saxofón si často spájame s jazzom, no mnohé skladby sú preň písané aj v klasickej hudbe. Rovnako, gajdy, nemusia zosobňovať škótsku ľudovú hudbu. Využívate ich ako výrazové prvky alebo na konkrétne situácie?
V diele nie je end-to-end vývoj, súbory, davové scény, ale je v ňom leitmotív, podľa ktorého postavy niekedy hneď spoznáme. Takže špecifické nástroj niekedy zdôrazňujú charakter hrdinu a niekedy dopĺňajú orchester. Každý hrdina má skôr svoju vlastnú skupinu nástrojov, ktorá odráža jeho charakter. Ak vyjde na scénu Kráľ Lear, zaznejú napríklad husle. Dochádza k prelínaniu melódií, ktoré zdôrazňujú filozofiu tragédie. Koniec koncov, za všetkou krásou árií, ktoré nás posielajú k ľahkosti muzikálového žánru, je tragédia a orchester prenáša toto napätie medzi áriami.
Tak, ako opera nie je klasickou vo svojej štruktúre, rovnako publikum nebude počuť klasicky stavané árie, ale piesne vo forme veršovaného refrénu. Vyplynula táto skutočnosť prirodzene zo Shakespearovho diela?
Áno a sú tam aj árie, ktoré sa formou podobajú barokovej hudbe – Da capo. Veľmi som chcela, aby si divák vedel zapamätať a zaspievať melódie pri odchode zo sály. Melódie sa zrodili rýchlo spolu so Shakespearovými textami.
Premiéru bude hrať živý orchester, rovnako ste využili v komponovaní aj elektronickú hudbu. Prečo ste sa pre toto spojenie rozhodli?
Áno, partitúra pre orchester vznikla pred istým obdobím, je hotová už dlhší čas. Bude však znieť aj elektronika, ktorá ozdobí a zvýrazní krásu melódií a dodá potrebné efekty. Treba si však dávať pozor, už som zistila, že napodobniť orchester v elektronike je veľmi ťažké. A samozrejme, nič nemôže nahradiť živý zvuk. Ale veľmi sa mi páči elektronický zvuk, ktorý živý orchester nikdy nesprostredkuje. Je to teda dvojsečná zbraň. Aj z praktického hľadiska sú v opere nástroje, ktoré je ťažké získať v živom orchestri, napríklad gajdy a organ. Finálny mastering elektronickej zložky opery má na starosti slávna skupina Cisfinitum.
Myslíte si, že táto forma opery bude blízka aj mladému publiku? Je Vaším zámerom osloviť ho?
Úprimne neviem, či to bude pre mladšiu generáciu zaujímavé, ale určite viem, že divák sa nebude nudiť. А dúfam, že pre spevákov sa bude ľahko spievať, pretože v mojej opere sú hlavní práve speváci, ich hlasy a herecké výkony. Melódia je napísaná pohodlne podľa tesitúry, na hlas nie je žiadny tlak a žiadne náhle skoky.
Zhovárala sa Zuzana Vachová
Zdroj foto: archív Z.H.
