Štvrtý štúdiový album slovenskej speváčky je doposiaľ to najlepšie, pod čo sa Katarzia a jej producenti podpísali. Vkusne kombinujú súčasné elektronické trendy a dáva priestor aj akustickým nástrojom.
Už keď koncom marca ohlásila Katarzia nový album pesničkou Samota, každý poslucháč – jej fanúšik, aj ten, ktorý sa k jej tvorbe dostal náhodne (v čase pandémie to bolo celkom možné), musel dostať úprimnú emocionálnu facku. Nič nové vo svete Katarzie, ktorej tvorba bola vždy osobná, miestami dokonca až intímna a s týmito parametrami veľmi vkusne korešponduje jej osobitá farba vokálu. Je ihneď rozpoznateľná, vo vokálnom prejave nádherne sýta, vo výškach prirodzená a čistá, nežná, plná emócií, paradoxne, bez tremol či vibrát – čo svedčí modernému typu piesní. Obrovské plus za to, že v jej prejave nenájdete afekt – taký typický pre mnohé speváčky (au, niekedy to až bolí), najmä z rock-popového žánru. Skrátka, musíte ten hlas milovať od prvej dosky. Nemilá správa na úvod sa dotkne hlavne mužského osadenstva – štvrtý štúdiový album Katarzie má názov Celibát a zdá sa, že to myslí smrteľne vážne. Hoci muži sú skutočne inšpiratívnou múzou v jej tvorivom živote, o čom sme sa doteraz mohli presvedčiť v jej autorskej tvorbe (vznikol na základe nejednej nešťastnej lásky nejeden pamätný hit – či už milo sarkastický alebo smutný s náznakmi humoru jej vlastnému), tentoraz si Katarzia užíva samotu. A zdá sa, že je rozhodnutá so všetkou dôstojnosťou a nekompromisnosťou držať sa tejto predstavy. Alebo ani nie?
A tá dobrá správa: v rámci covidového obdobia vystúpila naživo aj Katarzia. A treba povedať, že jej koncert bez publika, bol jedným z najlepších vystúpení, ktoré korona kríza doposiaľ ponúkla. (Bez mučenia priznávam, že online koncerty nepatria medzi moje covidové hobby, pretože civieť do laptopu a tváriť sa, že som na živom koncerte, pritom súcitiť po celý čas s interpretom, na ktorom vidno, ako mu chýba kontakt s publikom, mi nie je veľmi po vôli – takže som si vypočula len tri piesne). Jej vokálny prejav naživo je čoraz lepší, je vyspievaná, jej intonácia je absolútne bezchybná, výrazovo presvedčivá, prácu s mikrofónom ovláda výborne, o charizme ani nehovoriac, aranžmány piesní dostali iný šmrnc, no ich charakter a podstata zostali zachované. Je potešujúce, že konečne sme paletu troch okukaných slovenských speváčok rozšírili na počet 4. A táto je skutočne výnimočná.
Späť však k albumu Celibát, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Slnko Records. Spomínaná otváracia pieseň Samota a text „Samota mi nevadí, ani celibát tela. O lásku neprosím, nie som osamelá. Nehanbím sa byť silná, nehanbím sa byť slabá, taká som. Nehanbím sa nahlas smiať, nehanbím sa plakať,“ spieva Katarzia v skladbe, ktorá otvára nový album. Rozporuplné emócie, také typické pre speváčku, rozjímanie a zároveň kontrast, ktorý ihneď vycítite, keď spieva o niečom, čo jej nevadí so smútkom v hlase, v silnom protiklade s veselým klipom. Napokon, už harmonické spoje v úvode skladby naznačujú, že toto nie je práve veselý dance song a už vôbec nie mainstream, na ktorý si budete hopkať v pravidelnom rytme. Autorsky je skladba veľmi umne napísaná: k prvým akordom, ktoré doslova „naho“ sprevádzajú speváčku, sa postupne pridávajú akusticko-elektronické podklady a následne ďalšie vrstvy vrátane dobre riešeného basgitarového riffu (Lukáš Mutňanský) a bicích nástrojov (Oliver Lipenský). Inštrumentálne však zbytočne nie je prehustená, hudobne je mimoriadne vkusná. Aj po návrate slohy po refréne sa opäť vráti len čistý klavírny motív (Albert Romanutti) – tento kontrast vytvára v skladbe príjemnú, nostalgickú atmosféru, presne tú clivotu, akú v tvorbe Katarzie poznáme. Nie devastačnú, ale návykovo zádumčivú s príchuťou rojčivosti a zádumčivosti, nikdy nie sladkej romantiky.
Už po prvej skladbe, ktorú Katarzia pustila do sveta koncom marca, viete, že spojenie s producentom Jonatanom Pastirčákom, alias Pjonim, funguje nadpriemerne dobre.
Dôkazom je ďalší singel, Tristan a Izolda. Mala to byť pieseň o astmatickom záchvate a lete bez lásky, ale v koronavírovej dobe pôsobí ako reflexia najaktuálnejšieho diania okolo nás. Frekventované rytmické zmeny a zlomy v skladbe korešpondujú s moduláciou vokálu, ktorú zvolil producent. Možno auto-tune voice changer nebude každému vyhovovať, ale k tejto pesničke priam bytostne patrí. Katarzia má priam neskutočnú schopnosť reflektovať súčasnú dobu tak, ako to aj v tejto piesni spravila. Z jej textu priam mrazí – „Zlomené srdcia sú civilizačná choroba…“, no to je len jeden úlomok zo všetkých myšlienok v tomto songu, ktorý vám nedá spať už po prvom počutí. A v tomto prípade vám zaručene nedá spať ani klavírny part, ktorý miestami pripomína dokonca až impresionistické variácie.
Nebola by to Katarzia, keby sa nedotkla aj pálčivej témy, ktorá hýbe dnešnou dobou – pieseň Drag Queen je akoby protest songom. Je kritikou našej konzervatívnej časti spoločnosti, ktorá neakceptuje komunitu LGBT („nedostal grant od ministerky“ – spieva odkazujúc na konkrétnu udalosť na Slovensku). Možno na prvý pohľad vyznie trošku ako moralizujúca, ale jej čaro je skôr v celkovom spracovaní. Vokálne ostáva v jednej línii v nežnom mezzopiane a o produkciu piesne sa postaral Oliver Torr. Dominuje v nej takmer až klubová elektronika a album je celkovo pestrý, čo sa hudobných štýlov týka, sleduje aktuálne trendy v hudbe, s citom mixuje elektroniku a dáva hojný priestor aj akustickým nástrojom – prekvapivo však ako celok funguje veľmi dobre.
Tematicky sa Katarzia orientuje na to, v čom je jej najväčšia sila – medziľudské vzťahy. Rovnako aj v piesni Posledný tanec. Pesnička má v sebe taký dobrý potenciál, že speváčka ju už predviedla aj s orchestrom Viva Musica! v úprave Jakuba Zitka (dirigoval Braňo Kostka) a interpretácia vypálila na výbornú. Katarzia na festivale vystúpila v rámci štvorkoncertu, odspievala aj duet s Danom Bártom (Milovať s hudbou) či pieseň Bonsai a aj tento koncert bol dôkazom, že práve ona dokáže posunúť kvalitu československej scény vyššie, ako sme boli len s fajnovým priemerom zvyknutí. Mimochodom, výborný prvok gradácie a prekvapivý záver je opäť niečo, čo robí aj túto skladbu výnimočnou.
Každá skladba tohto albumu akoby žila svojím vlastným pulzom, mala svoj vlastný svet, pritom ich spájala jedna línia, skrytá niekde vo vnútri, aj preto album dobre funguje ako kompaktný celok. To však zistíte až po niekoľkých počúvaniach. Hoří i voda akoby sme sa na chvíľu (hudobne) vrátili do minulosti, aby sme sa skokom v ďalšej skladbe Bonsai dostali opäť k modernej klubovej elektronike a k hlasovej modulácii (alebo ak chcete auto-tune). Napriek všetkému však Katarzia dokáže byť vkusne melodická, aj keď sa zdá, že producent sa utrhol tak trošku z reťaze. Na druhé až tretie počúvanie rozlúsknete aj tie zvukové nuansy, ktoré možno ostali skryté.
Jednou z emočne najsilnejších skladieb albumu je (aspoň pre mňa) pieseň V noci. Cítiť z nej pravú Katarziu – textom, vokálnym prejavom, hudbou, nostalgiou, lyrikou, jej odhaleným jadrom, krásnou autentickosťou, zasneným hallovým efektom a snivosťou. Pieseň sa začína jednoduchými rozloženými akordmi interpretovanými na akustickej gitare a poslucháč už tuší, že toto intro nebude len takým rozprávkovým, jednoduchým úvodom, ktorý ostane len v tejto jednej línii. Producentsky skvele spracovaná pieseň ide poslucháčovi do kostí hudbou aj textom. To, čo doteraz na albume pulzovalo navonok, zrazu ostáva introvertné, prináša pohladenie duše vokálnymi efektmi a je zároveň akýmsi pohľadom späť do minulosti (speváčka s gitarou), predsa len hudobne zafarbeným inak.
Éterická Fairies je jedinou anglicky spievanou piesňou albumu. Pravdu povediac, prežila by som to aj bez angličtiny, pretože pri Katarzii sú pre mňa slovensky spievané texty už poetikou, ktorá k nej automaticky patrí a je pre ňu typická. Jej neobvyklé slovné zvraty, irónia, schopnosť odhaliť svoje najvnútornejšie pocity – cudzí jazyk prepláva okolo tých všetkých tých emócií. Pieseň sama o sebe je nádherná. Hudobne patrí medzi tie, ktoré sa držia aktuálnych trendov, nad meditatívnym chill-outom sa doslova vznáša speváčkin priezračne čistý vokál, no vždy máte pocit, že tej piesni niečo chýba.
Akustický klavír sa k slovu dostane v Blues o dešti. Je to jediný text na platni, ktorý Katarzia prevzala, napísal ho Václav Hrabě, český básnik a predstaviteľ Beat generation. Takéhoto spracovania sa mu azda ešte nedostalo. Hrabě neprestáva fascinovať celé generácie muzikantov, jeho poézia má v sebe zvláštnu silu. Je to jediná pieseň celej dosky, ktorá je čisto akustická: klavír Albert Romanutti, gitara Vladko Mikláš, basgitara Lukáš Mutňanský, bicie nástroje Oliver Lipenský a vokály Ela Tolstová. Spočiatku sa zdá, že ani nejde o blues. Klavírny sprievod, clivá melódia skôr pripomínajú baladu, až po postupnom pridaní bicích a basgitary naberie skladba rytmiku, vďaka ktorej získa pieseň bluesový feeling. Svoje čaro má aj repetitívny motív s vokálmi, ktoré pieseň vygradujú a náhle ukončia. Žiadna štandardná forma kompozície. Aj v tom je Katarzia jedinečná.
Názov Zostalo mi po tebe prázdno už napovedá, o čom bude ďalšia spoveď speváčky. Nie je to však trápenie, ktoré by vás nútilo upustiť nejakú slzu (napokon, ako spieva, slzy má povysávané). Katarzia nevydiera poslucháča, seba neľutuje. Zdravý sarkazmus je opäť raz sympatický a zdá sa, v jej prípade, nevyčerpateľný. Hudobne sa opäť aj tým to albumom posunula. Treba skonštatovať, že k lepšiemu. Dokázala na jednej ploche skombinovať niekoľko štýlov, rozumne spraviť fúziu akustických nástrojov so súčasnými trendmi elektroniky tak, aby ostala vkusná. Album Celibát možno nepochybne radiť medzi to najlepšie, čo v tomto zvláštnom pandemickom období vyšlo.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Slnko Records
