Koncertné prevedenia bývajú plné pátosu, gest (niekedy až zbytočných), zrejme, aby divákov nenudili. José Cura však nešiel touto cestou. Je temperamentný typ umelca, no zároveň je typ interpreta, ktorý diela študuje do hĺbky. Počas koncertu na multižánrovom festivale Symfónia umenia predviedol nezabudnuteľné vystúpenie.
José Cura patrí v súčasnosti medzi tenorové špičky a jeho účinkovanie na Slovensku sa vždy spája so sviatkom. Operní fajnšmekri si vždy „rezervujú“ takýto večer, pretože tento spevák je typom vzácneho, takpovediac renesančného umelca. Okrem toho, že je vynikajúcim spevákom s nezameniteľnou farbou hlasu, je zároveň dirigentom, výrazným hercom v opernom umení preferuje výrazný typ herectva (jeho worshopy a spôsob, akým dokáže viesť generácie mladých umelcov a odovzdávať im svoje skúsenosti, zanecháva hlbokú stopu) a režisérom operných diel.
José Cura je typom umelca, ktorý nepláva po povrchu interpretácie, aj koncertné prevedenia prežíva naplno a je mimoriadne komunikatívny s publikom. Slovensko ho už zažilo na pôde našej prvej scény, tentoraz zavítal na multižánrový festival Symfónia umenia, aby sa po prvý raz nášmu domácemu publiku predstavil open air. A pod taktovkou šéfdirigenta Slovenskej filharmónie Daniela Raiskina. Kompatibilnosť oboch umelcov bola zjavná ešte predtým, než sme ich vôbec videli na pódiu. Raiskin má v sebe spontánnosť, nie je typom dirigenta, ktorý sa riadi zaužívanými konvenciami – oboch spája výrazná prirodzená muzikálnosť, ktorú sú schopní odovzdať divákom. Na každom koncerte so Slovenskou filharmóniou dokázal obohatiť interpretované dielo svojím vlastným pohľadom – okrem partitúry bolo zrejmé, že sa díva na hudbu súčasnou estetikou. Orchester pod jeho vedením je vždy dobre pripravený, čo dokázal aj na exkluzívnom, vypredanom koncerte so sólistom argentínskeho pôvodu.
José Cura sa preslávil interpretáciou veľkých titulov, vďaka ktorým ho pozná publikum v rôznych kútoch sveta. Napríklad Verdiho Otello či a Saint-Saënsov Samson v jeho podaní je jedinečný a počulo ho obecenstvo Metropolitnej opery, Viedenskej štátnej opery, Opery Bastille, Gran Teatre del Liceu v Barcelone, Zürišskej opery, Royal Opera House, či milánskej La Scaly. Cura získal počas svojej kariéry celý rad mnohých prestížnych ocenení.
Úvod večera patril Leoncavallovi a jeho Komediantom – úvodný Prológ ukázal náš prvý orchester v dobrom, konzistentnom zvuku. Na jedinečného sólistu sa pripravili vskutku dobre – Raiskin logicky vystaval a delil témy tak, aby niesli svoj obsah, nechal ich doznieť v priestore. Prológ predstavuje premisu, v ktorej (v duchu tradície od gréckeho divadla) spevák predstavuje príbeh divákom. Komedianti túto tradíciu pripomínajú, avšak v novátorskom štýle. Kým v minulosti práve Prológom ubezpečovali obecenstvo, že všetko, čo sa v divadle udeje, je falošné, nereálne a hrajú ho len herci, Pagliacci nám hovoria – tento príbeh je pravdivý, jednak preto, že je prevzatý zo skutočných faktov, ktoré autor čerpal zo svojich spomienok, a jednak preto, že vy, diváci, musíte mať na pamäti, že aj herci sú ľudské bytosti, ktorí majú skutočné pocity.
Túto súvislosť nespomíname náhodne. Koncertné prevedenia bývajú plné pátosu, gest (niekedy až zbytočných), zrejme, aby divákov nenudili. José Cura však nešiel touto cestou. Je temperamentný typ umelca, no zároveň je typ interpreta, ktorý diela študuje do hĺbky. Vie presne, že Prológ Komediantov reprezentuje veristické dielo – skúmajúce pravdu a skutočné pocity, čomu zodpovedala aj jeho interpretácia. Kantabilná melodika talianskej tradície sa naplno prejavila v jeho prekrásne stavaných legátových oblúkoch už v prvom diele, no miestami, kde to bolo potrebné, nevynechal dramatické, deklamačné miesta, zodpovedajúce obsahu textu.
Keď už zneli Komedianti, nemohla, samozrejme chýbať slávna ária Cania, Vesti la giubba. V orchestri sugestívne vyspievaná téma pod citlivou taktovkou Raiskina, ktorý dokázal vystihnúť dramatické okamihy a bol vynikajúcim partnerom tenoristovi, spôsobila v publiku šum. Je to známy kus, ktorý poznajú aj operní laici, takže okamžite reagovali. José Cura si bol plne vedomý, že ária si vyžaduje dramatický hlas a množstvo protichodných pocitov, ktoré musia byť na malej ploche obsiahnuté – od dynamického začiatku v mezzoforte, v prvom slove, ktoré zaspieval – Recitar – sme zreteľne počuli horkosť a stratu viery, ktorú hrdina v príbehu prežíva. Od mezzoforte a pekne tvarovaného legáta sa dostal Cura až po očakávané dramatické sforzato a smiech, ktorý je skladateľom zapísaný aj v partitúre. Znel presne tak, ako mal – snúbil sa v ňom smútok a zároveň sklamanie, zatrpknutosť, horkosť života. Nechýbalo ani rezignované pianissimo plné farieb a veľký hnev vo fortissimo – tenorový spevák predviedol širokú škálu výrazov v tejto árii, ktorá na vás dýcha skutočne krutým životom, realizmom, ba dokonca až cynizmom.
Josého Curu na pódiu na pódiu vystriedali dámy – sopranistka Eva Hornyáková sa najprv predstavila v árii Adriany Ecco… respiro appena… Opera Adriana Lecouvreur autora Francesca Cileu je presne tým repertoárom, ktorý sopranistke pristane. Do beznádejne zamilovaných žien sa vie Hornyáková vcítiť intenzívnym, krásnym spevom – jej soprán dokáže obsiahnuť lyrické bohatstvo, pričom nikdy nemáte pocit, že jej emócie sú hrané. Práve lyrika tejto speváčke nesmierne pristane. Mimoriadne čisté a precítené sú jej výšky, presvedčivé aj spodné polohy. Vie s hlasom pracovať efektívne, nevyužíva drámu tam, kde nie je potrebná. Bol to prekrásny vstup v jej podaní.
„Adriana“ si vyžaduje aj špičkové obsadenie a dirigenta a v tento večer bol hudobný sprievod brilantný – Raiskin so sólistami dýchal, prejavil mimoriadny cit pre kantilény a nechal spevákov vyniknúť. Nikdy však nie na úkor hudby samotnej. Tam, kde bolo potrebné, aby znel orchester, nechal ho dostatočne znieť – najmä motívy spojené s jednotlivými postavami.
Mezzosopranistka Polina Shmaeva pokračovala v tomto titule – áriou vojvodkyne z druhého dejstva ukázala obdivuhodný rozsah, ale najmä spievala nenútene. Vysokým tónom nechýbal potrebný jas, spodným farba. Počas jedinej árie dokázala vytvoriť výrazný kontrast svojou postavou voči predchádzajúcej, krehkej árii v podaní Hornyákovej. Shmaeva bola v árii impozantná a dostatočne dominantná bez toho, aby si túto pozíciu u divákov silene chcela získať.
Mučivý ľúbostný trojuholník tohto titulu uzavrel v programe José Cura áriou z druhého dejstva. Tenor predviedol kombináciu mladistvého zápalu s lyrikou – postava Maurizia v jeho koncertnej podobe dokázala práve vďaka jeho interpretácii ožiť. Cura je špecifický tým, že aj počas koncertov spieva so zanietením, hereckou akciou, pohybom, hoci limitovaný statickým mikrofónom. A samozrejme, živou komunikáciou s obecenstvom. Nie je to totiž typ speváka, ktorý dokáže svoje emócie brzdiť a staticky koncentrovať v jedinom mieste na pódiu – preto sme sa dočkali aj improvizácie (a prekvapení skôr boli dirigent, sólistka a hráči orchestra, v neposlednom rade aj štáb, ktorý koncert nakrúcal). V takejto impulzívnej, horkokrvno-južanskej podobe ho zažili aj diváci festivalu Symfónia umenia.
Kým sa však k podrobnostiam dostaneme, nepochybne dlžíme čitateľom aj ďalšie detaily. Napríklad bezchybné, precítené flautové sólo z Bizetovej opery Carmen – Entr´ ´acte III, ktoré otvorilo poslednú časť prvej polovice koncertu. Raiskin síce zvolil nepatrne rýchlejšie tempo, (je to už jeho tradičná voľba, ktorá je z poslucháčskeho aj estetického akceptovateľná), no inštrumentálne výkony (flauta, klarinet, harfa) patrili v tomto intermezze počas tohto večera nepochybne medzi najkvalitnejšie – a nezabudnuteľné.
Slávnu áriu Micaely Je dis, que rien ne m’épouvante (pekný výkon lesného roku v orchestri) zaspievala opäť sopranistka s intonačnou istotou len v prvej časti. V strednej, kde už prešla do dramatickejších polôh, ju miestami strácala. Eva Hornyáková opäť presvedčila, že má prekrásny lyrický soprán a vie precítiť party plné vrúcnych emócií, akonáhle však dôjde k dramatickým konfrontáciám, zatiaľ nie je v týchto speváckych výkonoch celkom zrelá. V závere, kde opäť prešla do lyrických polôh –s krásnym diminuendom, nikoho nenechala na pochybách, že je jednou z našich najlepších sopranistiek a za toto číslo mala zaslúžený aplauz.
Duet Carmen a Dona Josého zo štvrtého dejstva uzavrel prvú časť koncertu. Polina Shmaeva technicky zvládla tento náročný duet, hoci vo výraze chýbal ten potrebný temperament, akým postava Carmen disponuje. Všetko je skryté v hudbe. Raiskin s orchestrom členil jednotlivé party, nechával vyniknúť rytmicky výrazné časti a v tomto duete mal jednoznačne navrch – výrazovo a chápaním svojej úlohy José Cura. Bolo zjavné, že preferuje výrazný typ herectva, čo ukázal najmä v tomto duete.
Koncepčne odlišne bola stavaná druhá časť večera. Otvorila ju Predohra k Verdiho titulu Nabucco – je to dielo plné nápadov, v ktorom skladateľ po kríze opäť vyšiel „na svetlo“. Raiskin si dával záležať, aby vyspieval všetky tri kľúčové témy predohry. Okrem Va pensiero, známeho Zboru Židov, sú to ďalšie témy opery – napríklad zbor Il maledetta non ha fratelli zo záveru prvého dejstva opery v rýchlom tempe Allegro. Slovenskí filharmonici sú v mimoriadne dobrej kondícii – ouvertúru zahrali s potrebným espritom, s pekne vyspievanými sólami a pri tutti úsekoch zneli zvukovo homogénne.
Ária Desdemony zo štvrtého dejstva Verdiho Otella v podaní Evy Hornyákovej bola jedným z vrcholov večera. Sopranistka interpretovala áriu Ave Maria piena di grazia presne s tým výrazom bezmocnosti, aký skladateľ nadelil postave. Hornyáková dokáže postavám vo výraze presvedčivo a uveriteľne dať pocit krivdy a zúfalstva. Pritom Verdiho Desdemona má v sebe mnohé protirečenia, na pohľad to môže byť jednoduché a milé dievča, no vo vnútri má v sebe vážny konflikt. Tento typ tragických postáv – aj vo vysokých polohách, ktoré sopranistka dokáže spievať intonačne bezchybne, pokiaľ sa výrazovo nedostanú do dramatických polôh, jej náramne sedia. Dokázala to aj počas tohto večera.
Duet s hviezdou večera čakal aj našu sopranistku, nielen Polinu. A ušiel sa jej jeden z najkrajších milostných duetov, aké kedy vôbec boli napísané. Gia nella notte z Otella patrí rozhodne medzi také duety – tlmené tóny violončiel v úvode navodia romantickú atmosféru, Desdemonu sprevádza harfa. No v partoch oboch sa snúbi dráma so zúfalstvom. Je to prekrásna téma blízka štýlu Wagnera. Má v sebe naliehavosť a harmonické napätie. Práve v tomto momente už José Cura „prejavil svoje city voči Desdemone“ a vyznal sa publiku, že je to frustrujúce stáť len na jednom mieste, pri mikrofóne. Hovoril, že dostali inštrukcie, aby sa nehýbali, pretože zvuk sa potom nedostane k publiku, no preňho ako speváka je niečo také nemysliteľné. Každopádne, medzi oboma spevákmi na pódiu fungovala príjemná chémia – napriek tomu, že išlo o koncertné prevedenie. Nebol to ten typ chladného koncertu, kde sa rad za radom striedajú árie, duetá, predohry a intermezzá, no každé číslo malo svoj pulz a život – aj vďaka tomu, že ten život na pódium priniesol José Cura.
Následne sme Verdiho svet opustili a dostali sme sa k Samsonovi a Dalile. Camille Saint-Saëns a jeho Bacchanalia z 3. dejstva opery je repertoár, ktorý majú naši filharmonici v pamäti. Dielo hrali na Novoročnom koncerte 2021. Po vážnej, dramatickej nálade tvoril orientálne ladený tanec Dalily interpretovaný s potrebnou dravosťou a temperamentom s vycizelovaným perkusívnym zvukom a potrebnou pulzáciou, vynikajúci kontrast. Hráči orchestra pod taktovkou Daniela Raiskina hrali s ohromným nasadením – Saint-Saënsov materiál je vďačný, plný farieb. Kombinuje romantické melódie s orientálnymi, je rytmicky pestrý, takže to bol dramaturgicky vďačný moment medzi opernými číslami.
V árii a duete sa s Polinou hosť večera sympaticky zahral – hľadal si v orchestri počas jej árie miesto, z ktorého by mohol spievať. Nakoniec ho aj našiel. Zrejme ho už statická pozícia za mikrofónom skutočne unavovala a toto ozvláštnenie prinieslo nielen akustické ozvláštnenie duetu, ale aj vizuálne. Mezzosopranistka sa síce príliš koncentrovala na svoj náročný part, no José nedbal ani na libreto a počuli sme z jeho úst namiesto Dalily oslovenie v milostnom duete „Polina“.
Uvoľnená druhá časť koncertu priniesla aj Offenbacha a jeho Hoffmannove poviedky. Barkarola z druhého dejstva – bol to opäť priestor pre dámy a ich intonačne čistý dvojhlas. Ako to už býva, po oddychovom čísla spravidla nasleduje vážne – tak to bolo aj na koncerte. Ária Cavaradossiho z Pucciniho opery Tosca je veľkým hitom. E lucevan le stelle bola v podaní Curu plná smútku, no zároveň túžby a ľútosti a blížiacej sa smrti. Puccini na malej ploche dokázal všetky tieto emócie skumulovať a tenorista je presne ten typ speváka, ktorý ich dokázal zaspievať naplno. Koncentroval sa pritom aj na slová, ktoré zachytávajú jeho spomienky – radosť zo života, ktorú cítil, keď bol so svojou milovanou, cítil vôňu, počul zvuk otvárania dverí, jej tiché kroky, no to všetko už je postupne popretkávané zúfalstvom, ktoré pociťuje zo smrti. Tempo, ktoré bolo v jeho podaní premenlivé, vedel šéfdirigent Slovenskej filharmónie dôsledne prispôsobiť – jeho ruky dýchali spoločne so spevákom. Možno škoda, že klarinetové sólo v úvode nebolo čistejšie, táto slávna ária by si to nepochybne zaslúžila.
Finálnymi číslami, ktorými si spevák absolútne získal obecenstvo, boli dve piesne Armanda Manzanera. Mexický hudobník, spevák, skladateľ, herec a hudobný producent, ktorý bol autorom mnohých balád a romantických piesní, priniesol na záver niečo svojské, unikátne. Nie však gýčové. Sú to skladby, ktoré sa vás okamžite dotknú – ak si však pozriete obsah ich textov, nie sú to žiadne sladké romantické selanky, naopak, často je v nich bolesť a tragédia, smútok z rozchodu, ale i nádej. José Cura má špeciálny dar spievať ich bez operného nánosu – ako piesne, no pritom precítene, s príjemnou dávkou agogiky, vnútorného žiaľu, zároveň nekonečnej lásky. Prvý koncertný majster Slovenskej filharmónie, husľový virtuóz pán Jarolím Emmanuel Ružička hral v jednej z piesní sólo, za ktorého pochválil pred publikom aj samotný tenorista. Nakoniec rozohral aj improvizáciu s klavírom. Mimoriadne komunikatívny, plný energie a temperamentu – skrátka, José Cura je umelec, akého na našich koncertných pódiách nevídame často, o to však s väčším pôžitkom si jeho vystúpenie vychutnávame.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Dominik Kurina
