„Bez umenia, ako aj bez mnohých iných ľudských výdobytkov — príliš dlhých a zložitých tém na to, aby sa dali rozdeliť do dvoch línií, by sa ľudský druh zredukoval len na svoju negatívnu stránku,“ hovorí pre náš portál svetoznámy tenor, ktorý v Bratislave vystúpi na festivale Symfónia umenia.
Počas Vašej kariéry ste vystupovali na mnohých miestach. Sú to divadlá s komornou, až rodinnou atmosférou (počet divákov je cca 800 – 900) alebo Metropolitná opera v New Yorku s počtom divákov okolo 3 tis. Ktoré sú bližšie k Vašej osobnosti? Kde sa ako umelec cítite lepšie?
Rozhodne sa cítim lepšie tam, kde je „krátka vzdialenosť“, pretože tá mi umožňuje blízku interakciu s publikom. Ale potom máte tie neuveriteľné podujatia, na ktorých 10 000 ľudí spoločne spieva pieseň, a to je tiež úžasne „blízka interakcia“. Môžem teda jednoznačne odpovedať na Vašu otázku?
V septembri sa opäť chystáte do Bratislavy, tentoraz na festival Symfónia Umenia. Váš koncert bude pod holým nebom. Čo Vy a festivaly pod holým nebom? Tešíte sa z nich? Zvlášť po období covidu…
Práve som otvoril nový festival Pelješac Festival Orebić, ktorého som generálnym a umeleckým riaditeľom a práve na tomto festivale budú hlavné koncerty pod holým nebom. Koncerty pod holým nebom predstavujú iný druh zážitku, ktorý je viac spojený so zábavou ľudí a dobrou hudbou, než predstieraním filológie. Mám tým na mysli, že nemôžeme očakávať, že partitúru, ktorú jej skladateľ napísal s ohľadom na určitý priestor, možno verne reprodukovať v „atmosfére“, ktorá je taká vzdialená od tej, pre ktorú bola skladba koncipovaná, a to aj v mnohých interpretáciách. Ide o náročné podmienky interpretácie, ktoré vplývajú na výsledok, ako je vlhkosť, vietor alebo komáre!… Okrem technických faktorov je potrebné zvážiť aj veľa ďalších faktorov. Začnime starou dilemou: ak vystupujeme len v malých sálach — niektoré z nich sú akustické klenoty – počet ľudí, ktorých môžeme osloviť, je zanedbateľný v porovnaní s počtom ľudí, ktorí si chcú užiť tento „vrchol“ ľudského génia. Dôsledkom je teda zaužívané klišé, ktoré hovorí, že „klasická hudba je pre elitu“… Klišé, ktoré sa nesprávne pripisuje ekonomickému faktoru, pričom pravdou je, že vstupenka na niektoré z najexkluzívnejších vystúpení (napríklad Scala alebo MET), je nekonečne lacnejšia ako sedenie na štadióne, keď si chcete užiť špičkový futbalový zápas!
Pán Cura, možno táto otázka bude osobná, ale nikdy nezabudnem, ako ste začali dirigovať orchester počas skúšky na predstavenie (a bol tam aj iný dirigent). A áno, bolo to potrebné pre správnu interpretáciu, lepšie tempo a výraz tej árie (dirigenta a orchester nemenujme – Slovensko je príliš malá krajina, úsmev). Samozrejme, ste operný spevák, režisér, hudobný skladateľ, hudobník, scénograf a dirigent, takže máte predstavu, ako by to malo znieť, však? Bežne takto konzultujete svoj výklad diela?
Mám také pravidlo, ktorým sa riadim: ak sme tanečnými partnermi a ty vedieš, nechám sa viesť, pretože ma to oslobodzuje od zodpovednosti za vedenie, čo mi umožňuje sústrediť sa len na tanec najlepšie ako to sám dokážem. Ak mi však stúpiš na prsty, musím sa ujať vedenia, aby som ochránil svoje úbohé nohy…
Publikum si dodnes pamätá, ako ste počas koncertu odhodili motýlik. Pri operných áriách teda pre Vás nie je dôležitý dress code, ale emócie? Aspoň pre temperamentných umelcov pochádzajúcich z Argentíny? Alebo ste publiku chceli ukázať výraz a emócie a cítili ste sa tak slobodnejšie?
Naozaj si nepamätám ten príbeh, o ktorom hovoríte. Počas tridsiatich rokov aktívnej kariéry mám za sebou viac ako 3 tisícky vystúpení, takže je pre mňa ťažké vybaviť si každý detail. Radšej teda odpoviem na vašu otázku v tom zmysle, že „chcem ukázať lepšie spôsoby vyjadrovania“: Skutočný umelec, „úprimný“ umelec, predstavuje svoje umenie tak, ako verí, že musí, bez ohľadu na to, čo si myslia ostatní. Jeden z mojich najlepších kritikov, aj keď jeho recenzia mala vyznieť negatívne, napísal o mojom vystúpení Otella v Metropolitnej opere tieto slová: „Tento prekliaty zvyk má Cura vždy. Robí si čo chce, namiesto toho, čo od neho očakávame“… Je to úžasná definícia toho, čo predstavuje skutočného umelca a je obsiahnutá v recenzii, ktorá je označená ako negatívna.
A teraz už vážne. V Bratislave počas festivalu uvediete operný repertoár – slávne árie, duetá, ale aj operety a piesne z muzikálov. Začnime operou. Vybrali ste pre divákov niečo špeciálne? Na aký operný repertoár sa zameriate?
Program som nevyberal ja. Diskutovali sme o tom s mojimi speváckymi kolegami a maestrom Raiskinom (Daniel Raiskin – šéfdirigent Slovenskej filharmónie, ktorý bude koncert dirigovať – pozn.red.), aby sme dospeli k výslednému programu, ktorý by nám všetkým vyhovoval a umožnil aj nejakú interakciu napríklad v podobe duetov. Na programe bude množstvo veľmi známych diel skvelej hudby.
Na pódiu budete mať aj dve dámy – sopranistku Evu Hornyákovú a mezzosopranistku Polinu Shamaevu. Môžete nám prezradiť, aký repertoár budete s týmito speváčkami spievať?
S Polinou budem spievať posledný duet z Carmen a fragment z opery Samson a Dalila a s Evou budem spievať Otellov milostný duet, spomienku na naše spoločné vystúpenia Otella v Prahe pred mnohými rokmi.
Opera je vo svete považovaná za elitné umenie. Teda, nie z ekonomického hľadiska, ale zo všetkých žánrov práve opera najviac žiari. Prečo si myslíte, že sa jej to podarilo udržať počas celých storočí?
Klasické umenie, v tom v zmysle, v akom dnes používame slovo „klasické“, je úžasným ľudským úspechom, ktoré si môže vychutnať každý, bez ohľadu na ekonomickú solventnosť. Existuje množstvo spôsobov, ako sa dostať ku klasickému umeniu – nielen k hudbe, ale aj k baletu, sochárstvu, maľbe, literatúre atď. A to za málo peňazí alebo dokonca zadarmo. V súčasnosti je dostupnejšie ako kedykoľvek predtým. Klasické umenie však má vo svojej podstate zabudovanú „sladkú pascu“: nie je to „fast food“. A tu je miesto, kde dochádza k určitému „elitárstvu“, ktorý sme spomenuli vyššie: Pôžitok z klasického umenia je v priamej úmere s časom a úsilím investovaným do prípravy, aby ste sa do neho mohli „ponoriť“. Čím ste kvalitnejší potápač, tým viac si budete môcť vychutnať kúzlo veľkého útesu. Ale koľko ľudí, ktorých poznáte, je ochotných prejsť náročným procesom učenia sa potápať predtým, než budú odmenení? Iba zopár. A to je tá „elita“…
A potom tu máme operetu – uvediete aj niektoré piesne Franza Lehára a výber z jeho slávneho diela Veselá vdova. Žáner operety je dnes opäť populárny a niektorí si myslia, že je „ľahký“, no je skomponovaný sofistikovane. Lehár bol veľmi dobrý skladateľ. Aký je hlavný rozdiel v speve operety a opery? Pretože dnes je bežné, že niektorí speváci spievajú operetu ako operné árie, ale nemyslím si, že je to správne…
Opereta rovnako ako Zarzuela nie sú minoritné žánre. Sú to úplne odlišné štýly od opery a ich výzva spočíva predovšetkým v schopnosti interpreta zvládnuť niekoľko rôznych techník interpretácie. Veci, ktoré sú u operných umelcov vzácne (aj keď by nemali byť), u operetného interpreta sú nevyhnutnosťou: tanec, herectvo, dobrá dikcia atď. Slovo „opereta“ si bežne zamieňame s „malou“ operou, lebo nám to vyplýva zo samotného slova, ktoré akoby nás viedlo k tomu, že je to niečo malé. Ale toto sémantické protirečenie nemá nič spoločné s tým, aké nároky a schopnosti sú potrebné na správne naštudovanie operety.
Čo sa týka spôsobu spievania operety, ktorý spomínate, tam musíme dávať pozor: ak spievame bez mikrofónov, potom je operný spôsob interpretácie nutnosťou, inak sa hlas k publiku nedostane. Ale nie sú v tom žiadne „dogmy“. Ak predvediete operetu ľahšej orchestrácie — napríklad niektoré skladby Johanna Straussa, môžete dosiahnuť veľa vecí, čo sa týka nosnosti tónu, ale ak sú na programe Lehárove diela, napríklad Giuditta, musíte dať do interpretácie viac. Musí to mať skrátka poriadnu „šťavu“, pretože starý dobrý Franz miloval väčšie orchestrálne palety. Dobrí profesionáli to vedia. Teoretické hľadiská sú veľmi vítané, ale nie veľmi efektívne, pokiaľ ide o samotnú prax, a to je stáť na javisku.
Prečo myslíte, že opereta je dnes opäť taká obľúbená?
Táto otázka bude skôr mojím osobným dohadom ako overeným názorom: Je možné, že opereta vo svojom (všeobecne) ľahkovážnom prístupe k témam, ktoré sú menej trúfalé ako tie operné, nájde nové miesto vo svete, ktorý je dnes taký naruby? Chcú dnes ľudia ísť do divadla, aby boli svedkami ešte väčšej drámy? Chcem tým povedať, že aj keď som považovaný za jedného z popredných predstaviteľov Otella dnešnej generácie a táto rola mi viac než očividne pomáhala platiť účty po celé desaťročia, nemôžem poprieť, že ničivé dôsledky prístupu verného textu k Maurskej dráme, sú všetkým, len nie vtipom… Tosca, Komedianti, Grimes, Traviata, Bohéma, Butterfly, zoznam je dlhý, nič z toho nie je žiadna „prechádzka v parku“, ak idete do divadla len za zábavou. Samozrejme, je tu hudobný faktor, ktorý je rozhodujúci a z tohto hľadiska sa opera stretáva s paradoxom: niektoré z najnechutnejších ľudských správaní, zaštítených krásou hudby, sa nezdajú byť až také zlé… Prepáčte, nechal som sa uniesť.
Na koncerte v Bratislave budete interpretovať aj pieseň Como yo te amé. Ste si vedomý toho, že všetky ženy sa môžu do Vás zamilovať a muži žiarliť?
Len krásna pieseň nestačí na to, aby ste niekoho zviedli. Ale ak tento krásny kúsok od Armanda Manzanera dokáže vzbudiť romantické sny ľudí nie voči mne, ale voči sebe navzájom, potom by bola „misia splnená“… Potrebujeme to dnes viac ako kedykoľvek predtým.
Toto je skutočne špeciálna pieseň o láske, má zvláštny sentiment, pretože je o nešťastnej láske. Keď spievate túto pieseň, premýšľate o tom, ako budete interpretovať každé slovo, frázu alebo je to len emocionálny proces?
Je to krásny text, odetý do veľmi sladkej, no intenzívnej melódie. Len si to „pekelne“ užívam spievaním bez akýchkoľvek rušivých myšlienok. Inými slovami, nechal som Manzanera spraviť túto prácu namiesto mňa!
Je pre operného speváka náročné interpretovať takúto pieseň – nájsť kompromis medzi operným spevom (napríklad v krásnych vysokých tónoch, ktoré spievate školeným hlasom) a „uvoľneným“ spevom?
Ak ovládate svoj hlas, môžete bez problémov striedať štýly. Jednorozmerná technika sama o sebe nie je zlá, ak sa budete držať jedného hudobného žánru, ale ak budete striedať štýly, buď prispôsobíte svoje vystupovanie, alebo budete znieť prinajmenšom podozrivo. Na druhej strane, človek nemusí byť taký drastický. Samozrejme, že je lepšie robiť veci tak, ako by mali byť, ale tu vstupujeme do „zradného teritória“ individuálneho vkusu v porovnaní s tým, čo „má byť správne“ a čo je už kontroverzné. Je to stále fascinujúci predmet diskusie. Záverom možno povedať, že to, že spievate bolero ako opernú áriu alebo opernú áriu, nie je veľký problém, ak to robíte pre zábavu na koncerte, pokiaľ máte na pamäti, že v skutočnosti je to celé o niečom inom.
Slovenská filharmónia bude hrať pod taktovkou šéfdirigenta Daniela Raiskina. Čo je pre Vás dôležité z hľadiska práce dirigenta a orchestra? Chémia medzi hudobníkmi a maestrom?
V takej krátkej profesionálnej interakcii — jeden deň skúšky, predstavenia a rozlúčky, nie je čas na vytvorenie hlbokého ľudského spojenia. Ale ak je spontánna chémia dobrá a faktor partnera, ktorý to celé vedie, dobre funguje, výsledok je zaručený. Verejnosť cíti, že na pódiu všetko dobre funguje, relaxuje a užíva si.
Povedzme si niečo o súčasnej opernej tvorbe. Ste aj operný režisér, veľmi dobrý herec, scénograf. Zaiste vnímate, že dnes je vo svete opery veľa experimentov. Mnohé inscenácie opier sú moderné, minimalistické, často nerešpektujúce libreto. Myslíte si, že je správne, keď je Rusalka oblečená v latexovom kostýme a končí na smetisku? Keď je na pódiu len jeden stôl (spevákom to naozaj nepomôže, však?) a speváci sú oblečení ako ľudia z 23. storočia? Mala by opera z 19. storočia vyzerať moderne alebo historicky?
Bez experimentovania by bolo ľudstvo stále v dobe kamennej. Ale jedna vec je, keď experimentujete pri hľadaní nových ciest a úplne iná je „predstierať“, že experimentujete a pritom je pravdou, že vôbec nemáte potuchy o tom, čo robíte. Tá hranica je tenká. Avšak neustále predvádzať klasický spôsob inscenácie by nebolo opodstatnené, ak by neexistovali odlišné prístupy, za predpokladu, že nezabudnete, že „odlišné“ a „hlúpe“ nie sú synonymá.
Ďalšia vec je, ktorú by som sa rada spýtala – veľké hlasy. Kde sa stratili hlasy, ako je ten Váš? Ako Peter Dvorský? Všimli ste si, že dnes operné domy uprednostňujú novú mladú generáciu s „útlejšími“ hlasmi pre komornú, minimalistickú, modernú opernú produkciu? Myslíte si, že by to Verdi, Puccini a ďalší skladatelia prijali?
Dotýkate sa tu veľmi zložitého predmetu „plutarchiánskych“ konotácií: Čo bolo prvé, vajce alebo sliepka? Je móda komorných hlasov vnúteným javom alebo je výsledkom dnešného konformizmu, ktorý je aj dôsledkom života v dobe, v ktorej sú potrebné rýchle výsledky zabraňujúce rozkvetu zrelosti? Ani Peter, ani ja ani ďalší speváci nášho druhu sa nenarodili s hlasmi, vďaka ktorým sme sa stali známymi. Práve naopak, sme výsledkom roky tvrdej práce…
A posledná otázka – prečo potrebujeme umenie? A práve v dnešnej dobe?
Umenie je živým dôkazom toho, že ľudia majú potenciál dosiahnuť vznešenosť. Bez umenia, ako aj bez mnohých iných ľudských výdobytkov — príliš dlhých a zložitých tém na to, aby sa dali rozdeliť do dvoch línií, by sa ľudský druh zredukoval len na svoju negatívnu stránku, na stránku, ktorú musíme prijať ako svoju súčasť. No zároveň sa jej musíme vedieť brániť. Sú to existenčné dilemy od noci vekov. Môj obľúbený spôsob, ako to ilustrovať, je predstaviť si kvetinárstvo plné rôznych kvetinových vôní, v ktorých niekde schováte malý kúsok psích exkrementov. Prvá vec, ktorú zákazník pri návšteve obchodu povie, je „vonia to tu ako hovienko“, bez ohľadu na množstvo kvetov naokolo. Takže skončime pozitívnym citátom: Pokiaľ je na svete viac kvetov ako toho smradu, stále existuje nádej. Umenie je jedným z týchto kvetov.
Zhovárala sa Zuzana Vachová
Zdroj foto: Zoe Cura
