Jana Kurucová: lyrika piesňovej tvorby v rozmanitých podobách

Slovenská filharmónia prináša poslucháčom repertoárovú novinku, ktorá už v programe citeľne chýbala. Prečítajte si recenziu koncertu slovenskej mezzosopranistky Jany Kurucovej.

Cyklus Piesňové večery, ktorý sa koná v Malej sále Slovenskej filharmónie, otvorila slovenská mezzosopranistka Jana Kurucová v utorok 7. novembra 2023.

Bratislavské publikum vyhľadáva piesňový repertoár, ktorý sa z koncertných sál vo forme pravidelného cyklu vytratil, občasné koncerty bohatú piesňovú literatúru nahradiť nemohli. O záujme obecenstva svedčila naplnená Malá sála Slovenskej filharmónie. To, aké rozmanité a nádherné dokážu byť piesne, potvrdila svojím výberom aj Jana Kurucová. Svoj program vyskladala z diel Antonína Dvořáka, Almy Mahler, Ivana Hrušovského a Arnolda Schönberga. Sólistku hamburskej opery v bratislavskej Redute na klavíri sprevádzal Stephan Matthias Lademann.

Večer speváčka otvorila dielom Antonína Dvořáka – Písně na slova z Rukopisu královédvorského, v ktorých skladateľ  zhudobnil šesť milostných básní z literárnej pamiatky, ktorá obsahuje štrnásť českých básní, resp. piesní, z nich šesť je milostných. Práve v týchto piesňach sa skladateľ odkláňa  od nemeckého novoromantického štýlu, vďaka svojej invencii a odvahe komponuje novým, individuálnym kompozičným štýlom. Aj preto bol cenný tento výber, s ktorým už Jana Kurucová skúsenosti má (Dvořákove piesne tohto cyklu vydala v minulosti aj na CD albume).

Prvá pieseň v podaní Jany Kurucovej – Kytice je tiež na spomínanom albume, je zjavné, že mezzosopranistka má práve k piesňam, ktoré prezentovala už v minulosti, vrúcny vzťah. Zaujala vyrovnaným hlasom v jednotlivých registroch a pekne, zrozumiteľne poňatým frázovaním, dobrou artikuláciou. Kultivovanosť prejavu, plynulé, pekne vyrovnané legáta, svetlý, jasný vokál – to sú predpoklady na to, aby Dvořákovo dielo znelo vždy romanticky vrúcne, no pritom (na dobu skomponovania) moderne. Neľahké texty piesní mala zvládnuté, intonačne bola čistá, zvlášť piesne Kytice a Jahody majú tonálne komplikované charaktery. Oporou jej bol vynikajúci klavírny sprievod – hoci práve spomínaná, prvá pieseň večera mala krátku inštrumentálnu predohru na to, aby sa interpret stihol adaptovať. Stephan Matthias Lademann nastavil dynamickú hladinu vynikajúco – presne na pomery sály, ale i samotných hudobných materiálov piesní. Nie sú to len akordické, jednoduché sprievody, ale často krásne, svojbytné motívy, ktoré nechal vyniknúť. Rytmicky bol presný, no nie metronomický. Je to klavirista, ktorý má empatiu so speváčkou. Jeho frázy krásne dýchali s vokálom, v miestach kde bolo počuť klavír sólo, nechal ho dostatočne vyznieť, no nikdy nie na úkor kantilény, aj v pianissimách spevu počuteľne stíšil hladinu. Aj keď niektoré najvyššie tóny v prvej piesni nemali stopercentnú istotu, neskôr už speváčka potrebnú istotu v nasadení aj vysokých tónov získala.

Piesne v tomto cykle sú buď na tému lásky, ale skladateľ v ňom vyjadruje aj vlastenecké cítenie. Jeho vzťah s prírodou bol mimoriadne blízky, preto aj v týchto piesňach sú poetické výjavy z prírody, atmosféra piesní však nie je prvoplánovo pastorálna. Pozitívnosť, takmer až hrdinský charakter strieda s lyrickým – tak vo vokálnom prejavom ako i v klavírnom sprievode, sú to charakterovo nesmierne pestré piesne. Práve tento premenlivý výraz, zmenu temp, drámy verzus lyriky, Kurucová zvládla presvedčivo. Emócie vládli týmto večerom. Obrazy, ktoré Dvořák zhudobňuje, zodpovedajú nálade a rozmanitým melodickým tokom. Skladateľ fenomenálne dokázal stvárniť melodiku, vyjadriť ňou nepokoj či romantickú náladu, krásou a nehou popretkávané obrazy oproti živým, energickým. Dôslednosť, s akou interpretka sledovala jednotlivé básne – a dokázala ich význam pretaviť do spevu, bol bonusom tohto večera. Interpretačne boli piesne zrelé – zrejme už časový odstup dovolil spievať ich s podstatne väčšou sebaistotou.

Medzi najkrajšie nepochybne patrila pieseň Opuščená, presiaknutá vnútornou bolesťou. Dramatický úvod klavíra sa stíšil do klesajúcej melodiky, spôsob, akým skladateľ pracuje s výrazovými prostriedkami, moduláciami, je uchvacujúci. Oscilácia medzi dur a mol v skladbe tvorila napätie, Kurucová striedala dramatické polohy s lyrickými. Keď už sa zdalo, že klavír úplne zmĺkne v tichu, začala v nežnom pianissime spomínať na otca a matku, ktorí už nie sú s ňou. Najkrajšie boli citlivé spomalenia v konci fráz, s ktorými pracoval tak klavirista, i speváčka – v absolútnej súhre.

Záverečné Jahody – to bol vystavaný celý príbeh, ktorý sa v hudbe melodickými líniami, prispôsobil významu textu. Klavír často anticipoval náladu, ktorú prinášal ďalší verš, bolo to striedanie rozmanitých emočných súvislostí, bez toho, aby sa melodika rozvíjala. Naopak, skladateľ v nej využil celky, bez tematicko-motivickej práce a vo výrazovej rovine táto interpretácia vynikajúco fungovala.

Osobne som sa najviac tešila na piesne Almy Mahler a záverečného Schönberga. Fünf Lieder z roku 1901 od Almy Mahler, nám prinesiesol pohľad na dcéru uznávaného viedenského maliara Emila Jakoba Schindlera z čias pred manželstvom so skladateľom a dirigentom Gustavom Mahlerom.  Prečo práve po týchto piesňach siahla Jana Kurucová? Hovorí, že sú to piesne plné túžby a lásky, imponuje jej citlivý a jemný rukopis, neha a zároveň vtip. A najmä, ako povedala pre Slovenskú filharmóniu speváčka, piesne Almy Mahler ju napĺňajú pozitívnu energiou a hrejú pri srdci. Presne to je trefný popis skladateľkinej tvorby v jej rannom období, keď ešte komponovala (neskôr jej to jej manžel zakázal…). V tvorbe a emóciách úplne iná ako Gustav Mahler, u Almy je rozpoznateľný rukopis romantizmu (jej otec spieval piesne Schumanna), no predsa, už sa u nej prejavujú aj vplyvy nového storočia. Alma mala schopnosť uchopiť emóciu básne a pretaviť ju do hudby – dokáže tým u poslucháča vyvolať silné emócie. Už prvá z rannej tvorby Die stille Stadt (Tiché mesto) vyvoláva presne tú temnú, tmavú, tichú náladu – pohľad do tmy, klesajúcou melódiou v pianissime, následne uprednostňuje skladateľka hlbšie polohy, na ktoré sa práve mezzosoprán bytostne hodí. Kurucová s klaviristom odhadli správne tempo, s krásnymi ritardandami, v klavíri boli počuteľné moderné harmonické postupy, ktoré efekt slov umocňovali.

Presne tieto piesne sú dôkazom, ako úžasne vedela Alma pracovať s prvkami dramatickými, filozofickými, je v nich mnoho zamyslenia, občas temnosti, ale aj toho nezameniteľného pocitu pokoja. In meines Vaters Garten (V záhrade môjho otca) je úplne iným spektrom emócií a nálad. V rýchlom tempe Allegro prinieslo po zadumanej, nočnej piesni úplne odlišnú atmosféru. Je to najdlhšia piesní z tohto cyklu, jej základom sú 6/8 metrorytmus, vývoj piesne – textovej, príbehovosť, ktorá sa prejavuje dvoma dlhými pauzami, ale hlavne spôsob, akým skladateľka pracuje s tonalitou. Neustála oscilácia medzi dur a mol, nejednoznačnosť tóniny, dáva predpoklad na napätie. Ak niektorí tvrdia, že iba orchestrálne verzie týchto piesní sú plnohodnotné a dokážu priniesť všetky tie farby, ktoré podčiarkujú texty, mýlia sa. Alma to dokázala mnohými prostriedkami. Je to príbeh – záhrady, jablone a troch panien, lásky, ktorý rozvíja melodickú líniu. Interpreti dôsledne dbali na zmeny temp, na to, aby tento príbeh vynikol – hudobným spracovaním.

Ďalšia pieseň Laue Sommernacht (Vlažná letná noc) bola v pozvoľne začínajúcom tempe, no napätie a pohyb v nej zabezpečil chromatizmus, ktorý skladateľka využila. Podčiarkla ním nielen význam textu, ale vyzdvihla napätie a hudbe dala nový rozmer – istý typ clivoty. Delenie týchto fráz, zmysluplná práca s dynamikou, ktorú obaja zohratí interpreti predviedli, vyzdvihla pôvab piesne. Hoci je krátka, zanechala stopu – odstupňovanými piánami, plastickosťou, pekne tvarovanými, vyváženými, dlhými tónmi vo výškach, krátkou klavírnou medzihrou a náhlym záverom.

Bei dir ist es traut (Pri tebe je to milé) má v orchestrálnej verzii krásnu prácu so sólovými nástrojmi, krásne dvojtaktie motívu s klesajúcimi intervalmi  odznie v úvode niekoľkokrát (prirovnávajú ho k štýlu Gustava Mahlera), bolo odspievané s vrúcnou citovosťou. V tomto prípade necháva skladateľka vyniknúť text – sprievod nie je komplikovaný, bolo to vyznanie, na pohľad jednoduché, no na spievanie náročné, keďže v ňom práve intimita musela vyniknúť. Posledná pieseň tohto cyklu Ich wandle unter Blumen (Medzi kvetmi kráčam) nemá síce veľký rozsah, Alma v nej využíva stredné polohy, v ktorých je speváčka presvedčivá a vždy vie dosiahnuť potrebnú svetlosť a jasnosť. Zaujímavý na tejto skladbe je záver – náhla zmena tempa, ktoré mení aj náladu piesne. Každá z piesní bola iná – presne ako ich skladateľka napísala. Boli to miniatúrne svety s rôznorodými náladami a výrazmi, emóciami, ktoré Jana Kurucová spoločne so svojím klaviristom pochopili.

Tri reflexie Ivana Hrušovského uviedol herec, recitátor a moderátor Štefan Bučko. Hrušovského zhudobnené básne Milana Rúfusa, Milana Krausa a Máše Haľamovej venoval Viktórii Stracenskej, ktorá ich v roku 1989 premiérovala. Hoci ide o autorov rôznych generácií, spoločnou črtou predložených textov je meditatívnosť, reflexia, hlboká lyrickosť a sugestívne symboly. Najmä, sú napísané zložito, vyžadujú skúseného speváka. Už v prvej, V jaskynke pamäti, sa po úvodných akordoch speváčka musí chytiť na tóne vzdialenom harmonickému pôdorysu klavírneho sprievodu. Aj keď medzi prvou a treťou piesňou boli jasne podobné črty zhudobnenia, v druhej Hrušovský už využíva 12-tónovú techniku. Úvodný Rúfusov text bol fragmentom básne Slovensko zbohom. Hĺbka textovej predlohy sa odrážala v hudbe, v jej pochmúrnej nálade. Klavír a spev tvorili dva technicky osobité svety, ktoré sa však zlievali v jednotnej nálade. Najsugestívnejšou bola pasáž „I smrť má zrazu zlaté vlasy, jak z nej vychádza, odrazu omladnutá ako dievčatko, a takmer pekná“. Vysoké polohy, ktoré nadelil práve tejto pasáži skladateľ, akoby vskutku evokovali krásu smrti, prinášajúcu vyslobodenie. Až ku koncu akoby sa objavilo tonálne centrum, ktoré našlo totožný harmonický základ v speve a klavírnom sprievode – jednotnú náladu, no zároveň rezignáciu. Keď Jana Kurucová šepkala záverečné slová „Dobrý deň, moji mŕtvi“ a v klavíri znel impresionistický sprievod evokujúci zvony kostola, človeka až zmáhalo zúfalstvo.

Oráči na text Milana Krausa boli hudobne najdramatickejšie. Skladateľ v nich využil hlboké polohy hlasu v úvode, ktorých skokom prešiel k výškam. Dvanásťtónová technika spravila svoje. Po ľubozvučných, silne atmosférických skladbách Almy Mahler, zväčša o láske, sme prešili k existencionálnym témam a temnej nálade. Tieto piesne neznejú často, keď si uvedomíme, aký pokrokový bol Hrušovský, ako dokázal opustiť éru novoromantizmu a impresionizmu, je to až neuveriteľné. Na konci diaľky Máše Haľamovej bola záverečná pieseň, ktorá priam maľovala v klavíri jednotlivé verše. Mohutné akordy sa striedali s jednoduchými, priam oprostenými tónmi, vytvárali dramatický podklad pre sólový spev. V prípade týchto piesní speváčka zvolila dramatickejší prejav, ostrejšie tóny, frázy boli plné kontrastov, až po záverečné, opakované, šeptané slová „Nedôjdem“ to boli mimoriadne sugestívne kusy, nielen výrazovo, ale i emočne.

Bo to logický dramaturgický prechod k piesňam Arnolda Schönberga. Erwartung (Vier Lieder, op. 2) predstavila pred pár mesiacmi kanadská mezzosopranistka Emily D’Angelo. Schönberg v týchto piesňach nedáva klavíru len sprievodnú funkciu, no i motivickú, významovú, práve klavír často anticipuje dianie, preto je potrebné dosiahnuť medzi sólistom a klavírom vyvážený vzťah.

Ešte jedna vec je na piesňach Erwartung pozoruhodná. Sú to farby, opakujúce sa v texte, transformujúce sa do hudby. Jednotlivé farby sú symbolmi, v básňach sa nimi nielen popisuje konkrétne prostredie, ale doslova predstavujú maľby na plátno. Nie popisne, no sofistikovane, štylizovane, v každom riadku strofy dominuje iná farba. Rybník je smaragdový, morsky zelený, vila rubínovo červená, dub predstavuje smrť, je čierny, mesačné svetlo je priesvitné, má bledú farbu.

Skladateľ každú jednu strofu oddeľuje, v každej má logiku, no nie v racionálnom zmysle. Je to abstraktná tvorba, plná obrazov, temnoty, vo vokálnom prejave niekedy skokov, ktoré sa zdajú byť nespievateľné. Dokonca vokál začína prvý, až neskôr sa k nemu v pianissime pridá sprievod. Slová, ktoré boli symbolmi farieb, Kurucová patrične akcentovala, dávala im v speve nový význam. V ďalšom priebehu nadobudla pieseň výraznejší pohyb, smerovala k rekapitulácii v závere. Bol to typ expresívneho, no zároveň hlboko vnútorného vokálneho prejavu.

Z klavíra v týchto piesňach musíte mať pocit, akoby išlo o dialóg – so spevákom. Presne tento typ dialógu dokázali interpreti vytvoriť v ďalšej piesni Jesus bettelt Schenk mir deinen goldenen Kamm. Dve kontrastné témy, viac chromatiky a drámy – Schönberg bol novátorom, nemierne invenčným autorom, ktorý dokázal prepojiť moderné princípy v hudbe s krásou. Aj keď miestami sa javilo, že tempo bolo rýchlejšie (napríklad záver klavíra v pianissime), na úkor podčiarknutia intimity piesní, na zvýraznenie drámy to bol vhodný prvok. Zistenie je najstručnejšou básňou, ktorú skladateľ vybral, no pritom je v nej kulminácia. Hlas sa v nej stal plnohodnotnou súčasťou celej polyfonickej štruktúry – speváčka a klavirista našli vhodný dynamický balans, boli dobre rytmicky zohratí. Záver Waldsonne – Lesné slnko priniesol sopránové výšky, ktoré nemali až takú stabilitu ako stredné polohy. Je to predsa pieseň, ktorú počúvame v podaní sopranistiek. Napriek tomu ju speváčka zvládla so cťou, a napokon, pri tomto skladateľovi skôr ide o celkové chápanie jeho diela, výraz, obrazy, ktoré v hudbe maľuje – tónmi, ktoré mali zrazu úplne inú lyriku, ako sa zaužívali v piesňach predtým.

Úvodný koncert nového cyklu nám dokázal, že piesňová tvorba je nesmierne bohatá a patrí aj do Reduty. Každý z autorov, ktorých si Jana Kurucová vybrala, bol nesmierne osobný, kompozičným rukopisom zaujímavý, novátorský a pre spevákov sú jeho piesne výzvou.

Zuzana Vachová

Foto: Alexander Trizuljak