Ivan Hronec: Škandinávska kinematografia je dobre nastavený motor

S prezidentom spoločnosti Film Europe sme sa zhovárali nielen o festivale SCANDI, ale aj o Oscaroch, prestížnych filmových festivaloch a budúcnosti slovenského filmu.

Diváci si práve pozreli otvárací film prehliadky SCANDI – Srdcovú kráľovnú. Je to veľmi silná, emotívna dráma. Čo rozhodlo, že ste práve tento film vybrali ako otvárací?
Je to najvýraznejší film posledného roka zo Škandinávie. Je to objektívne oceňovaný film, jednak dostal Cenu divákov na festivale Sundance 2019, ale vyhral aj cenu škandinávskeho councilu. Aj z pozície medzinárodného ohlasu a domácej rezonancie je to film, ktorý reprezentuje kvality tohto teritória. Rád by som však zdôraznil, že prináša aktuálnu tému, ktorá dnes vo svete rezonuje. Rezonuje kontroverzne v rôznych krajinách a teritóriách a u rôznych ľudí inak. To si veľmi vážim na škandinávskej kinematografii, že je schopná poslať správu zo svojho vlastného teritória do sveta o tom, čo najviac rezonuje. Keby som sa teraz mal opýtať sám seba a možno divákov, čo nám najviac chýbalo z našej kinematografie, tak je to možno práve toto. Dokážeme už urobiť celkom slušný divácky film, dokážeme trafiť tému – minimálne na Slovensku a hovorím to v dobrom, pretože v Česku to podľa mňa ešte nie je tak prítomné ako na Slovensku, ale nedokážeme ho predať do sveta, aby rezonoval na svetových festivaloch.


Vráťme sa teda k prehliadke SCANDI. V čom spočíva sila škandinávskych filmov? Na rozdiel napríklad od kórejskej kinematografie, ktorá zaznamenala útlm, severské filmy sú vždy populárnejšie a majú svoj význam, popularitu, darí sa im, a to nielen filmom, ale aj seriálom…
Parazit teraz pravdepodobne dostane Oscara, ale máte možno pravdu v tom, že pred desiatimi rokmi bol kórejský film na inej vlne. Pre nás je dobre, že škandinávske filmy si držia svoju kvalitu a môžeme už šiesty rok robiť SCANDI. Každý rok sa môžeme spoľahnúť na to, že tam bude vždy dobrý žánrový film a veľmi silný festivalový film. Za minulé ročníky spomeňme Rubena Östlunda a jeho Štvorec alebo režiséra Roya Anderssona, ktorý má nový film About Endlessness a ak všetko dobre pôjde, tak ho uvedieme na festivale Be2Can 2020. Pekná definícia škandinávskeho filmu je, že obsadzuje kvalitou všetky úrovne. Jednak filmovej a jednak audiovizuálnej tvorby produkcie. Čiže ten ekosystém je naozaj kvalitný a uzavretý. Akonáhle máte kultúru, kde je síce všetko perfektné, ale potom tam niečo chýba, tak ten ekosystém nefunguje. A je to skôr náhoda, keď vznikne niečo kvalitné, než pravidelnosť. Škandinávska kinematografia, ale istým spôsobom aj spoločnosť, je dobre nastavený motor. Má problémy tak, ako každá iná spoločnosť. Napokon, preto sme ľudia, lebo nie sme ideálni, inak by to bola nuda, ale dokážeme sa s tým vysporiadať. A vysporiadanie je aj umelecká reflexia. Je to istým spôsobom aj umelecké riešenie toho problému. To neznamená, že máte odpoveď a ten problém už zajtra nebude, ale prvý krok, k spoločenskému vyrovnaniu, je reflexia. A keď to kultúra nemá, je to niečo zlé. Vyrovnanie sa s tým je akýsi základ spoločenského rituálu alebo kultúrnej aktivity, ktorá má rituálny a opakujúci sa charakter. Aj umenie v tomto zmysle veľmi silne pôsobí na vyrovnanie sa s tým problémom, aj keď odpovede dať nemusí. Ani Srdcová kráľovná nedávala odpovede…

To už by potom bola manipulácia…
Áno, ale film už ten problém reflektoval a toto je veľmi silný etický problém, ktorý priniesol. A sedem filmových premiér, ktoré uvedieme na SCANDI, je reflexiou nejakej formy takéhoto spoločenského problému. Spomeňme film Plnotučná sebaláska o akceptácii plnoštíhlosti, ale nie z hľadiska spoločnosti. Ale z hľadiska žien samotných.

Odporúčate tento dokument divákom? Ide o skutočný dokument alebo sú tam aj prikrášlené veci?
Je to naozaj realita. Ide o politické hnutie Akceptuj svoje telo, ktoré funguje v Škandinávii. Ide o ženy, ktoré spojili svoje sily, aby komunikovali svoj problém. A ešte je tam jeden veľmi podstatný moment o nezdravosti diét, respektíve sociálny tlak na ženy aj mužov, aby vyzerali nie ako náš sused, ale ako neznámy človek na titulke fashion časopisov. Je to ideál, ktorý sa nedá principiálne dosiahnuť. Neviete ho naplniť, inak by nebol ideál. Celý ten problém stresu, ktorý z toho vyplýva, je zároveň definíciou spoločenského problému na rôznych úrovniach. Tretím momentom je všeobecná demokratizácia spoločnosti. Pokiaľ poviete, že akákoľvek aktivita podlieha demokracii, čiže keď hovoríme o ľudskom tele, tak potom je to to isté. Nemôžete povedať, že v parlamente je demokracia, ale v tom, ako má vyzerať ľudské telo, tak tam to už neplatí. V tom prípade sa akceptujú len chudé dámy, ktoré budú jediným ideálom. Je to dobrý topikálny, čiže tematický dokument.

Tematickým zameraním prehliadky sú silné nezávislé ženy. Aký film ešte hovorí o tejto téme?
Určite je to Máriin raj fínskej režisérky Zaidy Bergroth. A je to ďalšia režisérka, ktorej korene nie sú fínske, čo je veľmi symptomatické, že tá kultúrna potencia už počíta s ľuďmi, ktorí sú prisťahovalci alebo sú potomkami prisťahovalcov. A prispievajú do tej kultúry výrazne. Jeden divák mi po premietaní filmu Srdcová kráľovná povedal, že keby som mu povedal, že to nakrútil Bergman, tak tomu uverí. V každom prípade, režisérka May el-Toukhy nakrútila veľmi silný film a spravila to presvedčivo.

A poďme k silnej doméne severského filmu a tou je žáner noir. Čaká nás Dokonalý pacient…
Všeobecná definícia noir filmu je, že ide o temný film s kriminálnou zápletkou, ale…

Ale tie škandinávske noir filmy sú špecifické v tom, že ak nestihnete prvé tri sekundy, už máte smolu, lebo vám ujde záber na mŕtvolu v snehu…
(smiech) spravidla áno. A väčšinou ide o filmy z pohľadu vyšetrovateľa a taký je aj Dokonalý pacient. Ide o skutočný prípad Thomasa Quicka, masového vraha, ktorého zatkli a usvedčili z ôsmich vrážd a on sa priznal asi k ďalším vyše dvadsiatim vraždám. Ale zároveň spolupracoval s vyšetrovateľmi a lekármi, ktorí ho uznali za psychicky chorého. Čiže ten právny systém si nevedel rady a stále si nevie. To je prípad, ktorý odhalil dieru v právnom systéme. Na jednej strane máte reálneho kriminálnika, ktorý premyslene zabíjal a na strane druhej chorého človeka, ktorý je deklaratívne nesvojprávny a psychicky chorý. Je to príbeh zobrazený očami reportéra a očami vyšetrovateľa, ktorý opäť rieši vážny problém.

No veď stačilo si pozrieť trailer a človek hneď získal predstavu z pohľadu vraha, že to bude silný noir…
V tomto sú dobrí a musím povedať, že väčšinou sa nám darí priniesť pre divákov kvalitné filmy. Snažíme sa priniesť okolo tých šesť-sedem premiér, ktoré by jednak reprezentovali krajiny a samozrejme, rôzne žánre, ktoré sa aj kvantitatívne v Škandinávii nakrúcajú. Aj o tom je prehliadka SCANDI.

Ale samozrejme, SCANDI bez Stellana Skarsgårda, to by asi nikdy nefungovalo. Aj tento rok je pripravený film Poďme kradnúť kone. Odporúčate ho divákom? O čom je?
Nepoviem vám. Ale je to psychologická dráma.

Zábery vyzerajú tak snivo, niekedy až lyricky…
Je to flashbacková spomienka na tragickú udalosť, ktorá sa stala v detstve a dvaja chlapi sa stretnú, keď majú okolo 60 až 70 rokov. A majú nevyriešený vzťah.

Prečo by to malo byť lyrické, keď sme na SCANDI, však? Prepáčte, to bola hlúpa otázka. Na druhej strane, Severania radi spájajú kontrastné krásne zábery na prírodu s tragickými udalosťami…
Presne tak. V prípade tohto filmu to bol nórsky nominant na Oscara a mimochodom, Srdcová kráľovná bola tiež dánskym nominantom.

A keď sme už pri tom, ste spokojný s nomináciami na Oscara? Ja teda nie…
(smiech) Nikdy nemôže byť každý úplne spokojný, ale o tom sú nominácie.

Ale aspoň jedna dobrá správa, sú tam aj Bedári, ktorých ste tipovali na víťaza v Cannes…
Sú tam Bedári a aj keď si myslím, že by bolo super, keby vyhrali, zrejme to vyhrá Parazit, lebo je taká nálada. Je tam síce určitá linka, ktorá favorizuje Bedárov, a to je téma rasových nepokojov a napätia, ktoré sú aj priamo v USA, takže bolo by to celkom odvážne ak by zvíťazili Bedári. Parazit totiž nie je úplne „escapistický“ film, určite nie.

A dokonca ho porovnávajú s Pulp fiction. Netuším, kto to síce vymyslel, ale je to poriadne absurdné, nie?
(smiech) To neviem, ale mne skôr pripomína Borgamana od holandského režiséra Alexa van Warmerdama. Ten film bol tiež o nevolanom hosťovi v domácnosti, ktorý ju potom manipuluje, takže je to tematicky veľmi blízke. Ale toto je len môj predpoklad. Ak by to získali Bedári, bolo by to pekné, zároveň odvážne a bolo by to aj určité gesto. Nie je to nevylúčené.

A hlavne, Bedári sú o tri triedy lepší film ako celý Parazit…
(smiech). Áno. A hlavne, režisér Ladj Ly je tiež first time director, takže je to jeho prvý film. Takže keď sa na troch významných festivaloch – Berlín, Benátky, Cannes, ukáže prvotina, je to veľmi často niečo famózne. Je to už dobrý trend na veľkých festivaloch. Aj na Berlinale tento týždeň ohlásia súťažné filmy a tiež očakávam, že tam bude nejaká prvotina. A akonáhle sa tam objaví režisér, ktorého nepoznáte, na to sa treba sústrediť, lebo z toho môže vzísť niečo kvalitné.

Ale keď sa máme vrátiť k SCANDI, podľa akého kľúča vyberáte filmy? Ich výsadou je noir, čo sme už povedali. Niekedy sa zadarí aj veľmi dobrá komédia. Čiže je to prioritne žánrový výber?
S komédiami je celkovo problém, pretože ich nie je veľa. Určite je väčší počet thrillerov. Minulý rok sme mali veľmi dobrú kombináciu medzi thrillermi a komédiami. Uviedli sme film Žena na válečné stezce – Woman at War od režiséra Benedikta Erlingssona. A tento rok som nenašiel ani jeden dobrý film medzi komédiami, pretože všetky dobré už boli uvedené. A jeden výrazný z Islandu, ktorý bude teraz, sa dostane do distribúcie až neskôr. Island nakrúca 15 až 20 filmov ročne, ale tento rok sme nemali premiéru.

Island je výnimočný aj čo sa týka seriálov, ktorým človek úplne prepadne, keď sa napojí na Netflix…
Mnoho krajín má výborné seriály a k tomu vám môžem povedať len toľko, že pred pár dňami som sa vrátil z Paríža, kde je priamo na Champs-Élysées obrovský billboard s nápisom „Netflix – dnešná nová droga“. Myslím si, že je to veľmi presné. Je to titulka nejakého lifestylové magazínu.

Ja už teda nedrogujem, keďže som niekoľko nocí po sebe nespala, aby som dopozerala všetky časti seriálu naraz. Zabudli sme na niečo z filmov SCANDI?
Rád by som spomenul aj film Vidíš mesiac, Daniel. Je to skutočný príbeh fotografa Daniela Ryea z Dánska, ktorý sa veľmi naivne rozhodol ísť fotiť zaujímavosti do Sýrie. No a samozrejme jeho príbeh nemohol skončiť inak, ako že ho zajal Islamský štát a na jeho nešťastie sa dostal do cely s Jamesom Foleyom, ktorého exemplárne ISIS popravil. Je to silný, vydarený politický thriller, ktorý si vôbec neberie nejaké servítky o motivácii všetkých strán, vrátane dánskej. Tie negociácie sú veľmi ťažké a dá sa povedať, že v niektorých momentoch veľmi nehumánne, pretože keď krajina nevyjednáva s teroristami, tak nemáte inú možnosť, než s nimi vyjednávať ilegálne. Teroristi a únoscovia toto všetko vedia a tým pádom sú psychologicky vytrénovaní vás úplne zdeptať. Všetky tieto pocity vo filme nájdeme a zároveň je to férový film. Sú tam celkom presné ukázanie reálie v Sýrii, ako tam mnoho ľudí zarába na naivných predstavách turistoch o výletoch a dobrodružstvách či kvázi reportážach. Najsilnejším momentom v tomto filme, ktorý mňa zaujal, je európska naivita. Ten zvyšok je strašný, ale to je niečo, čo divák očakáva. Príde novinár, zajmú ho, dlhé obdobie strávi v cele, vyjednáva sa o jeho výkupnom a viac už nebudem prezrádzať. Napokon, je to true story, takže sa to dá dohľadať. Mimochodom, ten novinár Daniel žije a chceli sme ho ako hosťa pozvať do Prahy. On reagoval vetou, ktorá dobre charakterizuje všetko: „dúfam, že týmto filmom sa táto téma pre mňa skončila. Ja už s tým nechcem mať nič spoločné.“

Spomínali ste počas otváracieho ceremoniálu, že film je kvalitne nakrútený a že mal vysoký rozpočet…
Áno, bol to drahý film, stál vyše 8 miliónov a naozaj je to na ňom aj vidieť. Sú to lokácie, ktoré sú uveriteľné. Producenti sú kreatívni a naozaj tie peniaze tam reálne vidieť. A navyše, je vysoko hodnotený aj na medzinárodných platformách aj doma v Dánsku. Domáca kultúra je na tento film pyšná a zároveň sa tento film akceptuje aj vo svete. Vrátim sa k tomu, o čom sme hovorili na začiatku. To je dôkaz potencie lokálnej kinematografie. Musíte hovoriť k domácemu publiku a zároveň k svetovému. Je jedno, že to nie je masovo medzinárodné, ale aspoň nejaké. A to je dôkaz kvality kinematografie, ktorá nám stále chýba. Najďalej sa v tejto schopnosti komunikovať dostal Václav Marhoul. Pomaľované vtáča je vyplakaný film, doslova a do písmena, samozrejme to myslím v dobrom. Myslím, že ho nakrúcal desať rokov, dostal sa do širšieho výberu na Oscarov, aj keď do užšieho už nie, ale je to veľký úspech.

Asi sa všetci báli. Aj v Benátkach sa to už ukázalo. Ako je možné, že v Benátkach dajú Zlatého leva Jokerovi? Uznávam, že je to svojím spôsobom kvalitný film, ale pre mňa osobne prvoplánovo artový…
Ale tiež musíme chápať, prečo je tak vysoko cenený. A komentár k naším filmom, aby sme sa vrátili k téme. Určite to nie je v lokálnom prostredí jednoduché presadiť sa vo svete. Slovensko pred desiatimi rokmi nemalo ani len dobrý mainstream a dnes ho má. Ak máme byť na Slovensku za niečo radi, tak to sú dobré komédie, ktoré navštevujú masovo slovenskí diváci, zároveň máme mnoho filmov s politickými témami a to je niečo, čo nebolo. Zároveň je to výborná zem pre rastlinu, ktorá vyrastie, a ktorá sa potom dostane do medzinárodnej rezonancie, aby splnila základné očakávania.


Napriek tomu, aj na Slovensku sa nakrúca dosť filmov a niektorým z nich sa podarilo presadiť aj na filmových festivaloch…
Musíme byť trpezliví. Slovenská kinematografia napriek svojej „malosti“ v porovnaní s českou, s ktorou sa vždy porovnávame, sa zdá, že má väčšiu rezonanciu. Vo vzťahu k lokálnemu publiku máme filmy, ktoré sme nikdy predtým nemali. To, čo Maďari alebo Poliaci vždy mali, my sme nemali. Dnes máme aj mainstream a zároveň aj filmy s aktuálnymi politickými alebo sociálnymi témami. Amnestie, Čiara alebo film, ktorý sa dostane do distribúcie vo februári, Sviňa. Čiže kinematografia začína reagovať na skutočne aktuálne témy. A v Česku to nie je. A v konečnom dôsledku, ani Václav Marhoul nehovoril o aktuálnej českej téme. Je vždy aktuálna, ale nie je to česká aktuálna téma a ak je, tak je to len metafora. Téma, ktorú sme videli teraz v Srdcovej kráľovnej, je aktuálna téma, o ktorej teraz hovorí svet, väčšina ľudí. To je pre mňa aktuálna téma. Nie je to žiadny „fake“ alebo konštrukcia. To je presne to, čo vás ťaží. Keď sa vás niekto spýta, čo vás ťaží, tak odpoviete, čo máte prvé v srdci. Aj väčšina Slovákov sa zhodne na troch až piatich témach. A malá kinematografia, ako napríklad dánska, to už má dávno, od prvopočiatkov, za sebou. A kontinuálne v tej umeleckej reflexii ide ďalej. Ale ešte raz zdôrazňujem, to, že sa slovenský film niekde posunul, je dobré podhubie na to, že sa môže niečo dobré stať. A to niečo dobré sa stane vtedy, keď sa slovenský film dostane na áčkový festival – Berlín, Benátky, Cannes.

Na takýchto festivaloch sme nemali filmy desiatky rokov, teraz naposledy v Benátkach to bol koprodukčný film Václava Marhoula a desiatky rokov predtým Jakubiskov… Takže čo sa deje so slovenským filmom?
Ak štát míňa milióny a snažíme sa vytvárať infraštruktúru na slovenský film a my sa nedokážeme presadiť na akceptovateľnej úrovni, tak niečo robíme zle. Možno nie produkciu, ale diplomaciu. Možno kvantita je podmienkou kvality. Nesmieme sa hanbiť za to, že vytvoríme 30 filmov, ktoré nie sú dobré, ale pokiaľ ich budeme vytvárať a bude tam chuť reflexie súčasnej a aktuálnej témy, tak raz z toho určite niečo bude. Vráťme sa k Škandinávii. Sú to krajiny porovnateľné počtom obyvateľov…

Na to je už veľmi ťažké sa vyhovárať, že sme malá krajina…
Nemôžeme sa ani vyhovárať na ruské tanky, ako zvyknem hovoriť. Pretože Maďari majú napríklad Lászla Nemesa a Ildikó Enyedi, ktorá nakrútila film O tele a duši, ale sú tu aj majstri režiséri z Poľska, Ruska, ktorí sú akceptovaní. Festivalové publikum na ich tvorbu vždy čaká. Chcel by som ten problém definovať férovo a nie bulvárne. Možno tam určitú rolu hrá český film a jeho neuveriteľná popularita doma. Tvorcovia chcú byť populárni doma, čo bolo v minulosti normálne. Niekedy dosahovali filmy návštevnosť 800-tisíc až milión divákov, dnes to tak už nie je, ale český film je stále schopný dosiahnuť tých 500 až 600-tisíc divákov. A to sú dobré peniaze, čo je dobrý motivačný cieľ. Je paradox, takéto niečo v Maďarsku nemajú. Maďarský film nie je taký populárny v Maďarsku ako český v Česku. Alebo napríklad nemecký film sa spamätal. Nebolo tomu dlho tak, ale teraz začína byť váženým a očakávaným. V posledných rokoch sa objavilo mnoho nových tvorcov, ktorí vzbudili pozornosť na Berlinale a sú medzi nimi aj ženské režisérky. Takže určite máme z čoho vyberať.

Zuzana Vachová
Zdroj foto: Film Europe


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno