Eurokontextová festivalová streda v štúdiu činohry SND ponúkla Pieseň piesní (Cantico dei Cantici) v prevedení talianskeho Fortebraccio Teatro.
V centre javiska je situovaná lavička s kvetináčom a za ňou jednoduché nahrávacie štúdio frontálne orientované k divákovi rámom okna, za ktorým sedí DJ. Hudba hrá nahlas, aj tlmene zo slúchadiel, podľa toho, či ich má herec Roberto Latini na ušiach, alebo si ich zloží. Je tu sám v intimite štúdia, z ktorého vysiela do éteru akúsi ódu o láske, keď je „on air“. Do mikrofónu hovorí text, ktorý sa líši len v malých obmenách, v princípe je stále ten istý, opakuje ho po každej hudobnej pauze. Nástojčivý text o láske adresovaný imaginárnej žene alebo imaginárnemu mužovi, ktorého náladu a atmosféru diferencuje herec len intonáciou, melodikou hlasu a jeho intenzitou. Raz znie romanticky, inokedy eroticky, nezúčastnene, aj nástojčivo, raz ho takmer šepká a kreuje na javisku aj v hľadisku krásnu intimitu, inokedy ho kričí do mikrofónu v nádeji aj zúfalstve. Zmenou týchto emočných polôh nadobúda text nové významy.
V pauzách medzi hovoreným slovom vyplnených hudbou si kráti čas cigaretou, vlastnými úvahami na povedaným, alebo sa iba uzavrie do vlastného privátneho sveta, kde občasne zdvihne slúchadlo telefónu márne čakajúc na hovor. Toto je jediné gesto, ktoré spojí jeho verejný prejav vysielaný do éteru s jeho osobným životom. Odkaz lásky smerom von, spočiatku taký všeobecný pre poslucháčov, kdesi tam v globálnosti sveta pri rádiových prijímačoch sa zrazu mení na osobnú prosbu, výkrik možno konkrétnej žene/mužovi (herec mení rody, raz vystupuje ako muž, raz ako žena) a celé dianie spočiatku indiferentné a profesionálne sa transformuje do súkromného problému.
Roberto Latini je oblečený ležérne – nohavice, tričko, traky, dlhý štýlový kabát, parochňa s polodlhými vlasmi, rozotrené líčidlá, slnečné okuliare, cigareta mu visí z úst, taký ten fešácky typ/frajer, ktorý má všetko na háku, ktorému by sme my ženy neuverili ani mäkké „f“, ale aj tak by sme si nedali rukách odtrhnúť. Občas spoza mixážneho pultu ako DJ vyskočí a tancuje si na muziku len tak pre seba s mimoriadne kvalitnou pohybovou kultúrou. Nie je to ale tanec pre nás, je to jeho súkromný malý tanček s vlastnými myšlienkami na vyprázdnenie mozgu.
V istom momente sa z tejto zdanlivo ľahostajnej ležérnosti „vyzlieka“ (doslova si vyzlieka kabát aj parochňu) a odrazu stojí pred nami živočíšny holohlavý chlap, ktorý do mikrofónu a do sveta kričí svoje zúfalstvo a bôle, kde bez škrupúľ reve stále pôvodný text o láske, ale už to nie je odkaz pre poslucháčov, je to emocionálny osobný výkrik do prázdna, dostratena a do seba. Táto ľudská podoba ho viac priblíži k divákovi, z éterického frajírka je tu zrazu chlap z mäsa a kostí, so svojim testosterónom, so svojou osamelosťou a svojim temným smútkom.
Latini na malej ploche, s krátkym textom, ale bohatým na metafory, symboly a emóciu kreuje imagináciu, sen a realitu zároveň. Hovorí o láske, tak všeobecnej, že sa môže týkať všetkých, tak konkrétnej, že sa môže týkať každého z nás jednotlivo, alebo tak privátnej, že sa môže (ale nemusí) týkať aj jeho. Je to láska prežitá, stratená, vysnívaná, budúca, vytúžená, zmarená, láska muža, láska ženy a možno aj láska zvierat, prírody, vesmíru, všeobjímajúca láska v biblickom kontexte, skrátka LÁSKA/AMORE než už akokoľvek pomenovaná, ale zadefinovaná bez rozdielu v každom človeku. Sprítomnená, nostalgická, zabudnutá, aj vymodlená. Vizuálny aj verbálny prerod muža od neosobného DJ-a až po plnokrvného chlapa s bôľom v duši zvládol Latini absolútne prirodzene, so šarmom a gráciou. Nepochybne dráždivú náladu podporí aj taliančina, ktorá v kontexte rozpravy o láske znie mimoriadne sexy. Občasne zaznie ženský hlas zo záznamu prekvapivo v českom jazyku, ktorý situáciu komentuje a opakuje „je to škoda“, presne tie isté slová použije v rezignovanom konštatovaní na záver Latini ( navyše v slovenskom jazyku).
Pieseň piesní je jedným z najsugestívnejších a najpoetickejších textov Svätého písma, ktorého autorstvo sa podľa niektorých zdrojov pripisuje kráľovi Šalamúnovi. Originálny text je istý druh svetského novomanželského duetu, ktorý má svoj literárny pôvod v starovekej Mezopotámii, ako informuje zdroj festivalu Dolce vitaj. Ale keby Latini recitoval „on air“ Máchov Máj, alebo Prévostovu Manon Lescaut mala by nálada rovnako intenzívnu podobu a vôňu, nehu a krásu. V konečnom dôsledku už len započúvanie sa do melodiky talianskeho jazyka nástojčivo hovoriaceho o láske bolo divadelnou, ale aj privátnou fascináciou.
Pieseň piesní je one man show na taliansky spôsob. Päťdesiat minút vyznania lásky na všetky verbálne spôsoby a nálady coolového frajera, z ktorého ostane v závere jedna zúfalá troska žobrajúca o lásku, a tým si postava ešte viac získa sympatie diváka. Ako hovorí sám režisér a herec v jednej osobe: „Pieseň piesní je jedným z najstarších, najdôležitejších a azda aj najtajuplnejších textov. Plný nehy a útechy, vôní a fantázie, je akousi plachou i žiadostivou hymnou krásy…“ A keď sa Roberto Latini klania s klasickým telefónom v ruke a my vieme, že to všetko skončilo, pomyslíme si v duchu v intenciách scenára, že „je to škoda“.
Adaptácia a réžia: Roberto Latini
Hudba a zvuk: Gianluca Misiti
Osvetlenie a technika: Max Mugnai
Hrajú
Roberto Latini
Organizácia: Nicole Arbelli
Produkcia: Fortebraccio Teatro
S podporou: Armunia Festival Costa degli Etruschi
S príspevkom: MiBACT – Ministerstva kultúry Talianskej republiky Regione Emilia-Romagna
Roberto Latini získal ocenenie Premio Ubu 2017 v kategórii najlepší herec alebo performer.
Gianluca Misiti získal ocenenie Premio Ubu 2017 v kategórii najlepší projekt filmovej hudby a originálnych skladieb.
Predstavenie sa konalo v spolupráci s Talianskym kultúrnym inštitútom v Bratislave a v rámci festivalu Dolce vitaj.
Barbara Brathová
Zdroj foto: eurokontext.sk
