Tri nespravodlivo odsúdené, raritne uvádzané francúzske diela uviedol šéfdirigent košickej filharmónie Robert Jindra v rámci festivalu Košická hudobná jar.

 

Šéfdirigent Štátnej filharmónie Košice Robert Jindra razí cestu predstavovania nového, neopočúvaného repertoáru publiku, pričom často sú to klenoty, ktoré na Slovensku nezazneli, ak tak, zriedka. Jeho cit vybrať skladby, v ktorých sa snúbi farebnosť, jeho milovaný Wagner, no pritom svojráz a osobitá reč hudobných skladateľov, ktorých diela skončili odložené na policiach (často nespravodlivo), je priam unikátny.


Taký bol aj Večer francúzskej hudby, druhý festivalový večer (28. apríla 2022), v rámci Košickej hudobnej jari, na ktorej sa stretli dovedna tri nespravodlivo odsúdené diela, na partitúry ktorých padá prach. Možno ani nie tak za našimi hranicami, najmä vo Francúzsku, kde ich interpretujú s nebývalým šarmom a zmyslom pre noblesu, nesmierne hravé, emotívne a zároveň elegantné vyspievanie melódií zvlášť v dychových nástrojoch, no u nás, akoby sme sa zakuklili naveky vekov v tých istých hitovkách. Nie, že by na Brahmsovi či Čajkovskom bolo niečo zlé, pravda. Či Berliozovi alebo Debussyho dielach, ak teda máme byť bližší k téme. Je to záruka, že naplnia sály, no v prípade šéfdirigenta Jindru sa cení kreativita a odvaha priniesť na pódiá a zároveň pre orchester nepoznané diela, ktoré by divákov a tiež hráčov konečne posunuli zo zabehnutých noriem. Z tých známych sa totiž postupne stávajú akési klišé, rutina, trpíme únavou, až to začína pripomínať niekdajšie časy klavírneho koncertu b mol, ktorý keď sa nehral s pravidelnou frekvenciou, bolo zle-nedobre.


Večer otvorila predohra k opere Le roi d´Ys (Kráľ z Ys) francúzskeho skladateľa Édouarda Lala. Predohra k opere má nesmierne silné stránky, ale i slabé. Otázkou je, akú koncepciu pripraví dirigent tohto diela – je asi zbytočné bližšie filozofovať nad tým, že Robert Jindra je dostatočne skúsený, citlivý a hĺbavý umelec, aby vytvaroval a vyťažil z každého detailu tejto partitúry maximum. Pravdupovediac, Lalo dokázal práve v predohre zhustiť, skoncentrovať hudobný obsah celého diela, stáva sa najsilnejším článkom celého diela, preto, aj keď v ňom sú zreteľné vplyvy Wagnera, je v ňom úplne zrejmý i jeho osobitý rukopis.

A v tom je sila Jindru. Dokáže sa vzdialiť od elegantnej, no tak trošku monotónne znejúcej súčasnej francúzskej interpretácie a podstatne výraznejšie podčiarknuť dramatizmus, zvýrazniť kontrasty, prehĺbiť vnútorné napätie, od prvých taktov dať hudbe obsah a ten vzrušujúci moment očakávaného diania, ktoré bude pokračovať.


Poznáte tie koncertantné prevedenia predohier, ktoré bývajú spravidla o čosi vlažnejšie, ako keď sa dvihne opona a pokračuje samotná opera. Teda, závidí aj od toho, ako je ouvertúra napísaná, pravda. Lalova je v tomto smere unikátna, jje skoncentrovaná, pomerne dlhá, je živelná, dramatická, sú v nej skryté príbehy, dokonca aj ária v inštrumentálnej podobe. A šéfdirigent košických filharmonikov ju aj tak poňal. Od úvodných hlbokých tónov sláčikov, cez prvý krátky sólo part v hoboji, cez krásne vyspievanie ústrednej témy v klarinete – už od počiatku sme cítili, že jeho ponímanie je podstatne dramatickejšie, korešpondujúce s operou, konfliktom, ako to už v operách býva, tragickej lásky. K dokonalosti interpretácie chýbali presné nástupy orchestra, pretože v týchto partoch počuť skutočne všetko – a tú povestnú dokonalosť (chyby v kontexte ľudského faktora prípustné) sme počas tohto večera nedostali.

Tento kus, neznámy aj pre hráčov, si vyžaduje nepochybne dlhšiu prípravu. Výrazovo sa hudobníci vložili do Lalovej skladby maximálne, no k technickému prevedeniu chýbalo ešte veľa na to, aby sme mohli hovoriť o excelentnej interpretácii, pretože taká nebola. Chyby v nástupoch, nevyváženosť skupín, najmä v pianissimových častiach, nepresnosti, boli počuteľné najmä v úvodnej, pomalej časti, po fanfárovitom ohlásení ďalšej, kontrastnej časti v rýchlejšom tempe sme už orchester počuli v lepšej kondícii. Plechy – trombóny a trúbky v mohutnom forte (využitie plechových dychov a spôsob, akým ich používa by sa skôr dal prirovnať k Massenetovi) a následné tremolá v husliach v pianissime vytvorili pekný, efektný kontrast a mnoho ďalších detailov poukazovali na vynikajúcu prácu šéfdirigenta, ktorý tvaroval mimoriadne plasticky výraz a akcentom na dramatickosť diela, no od tohto telesa sa predsa očakáva viac.

Rozhodne však treba v rámci predohry vyzdvihnúť sólo violončelistky, ktoré je žalostivou, clivou áriou jednej z dvoch sestier, ktoré sa zamilovali do toho istého muža. Part lásky, bôle, zároveň krásy a clivoty, vyspievala nádherne – je to takpovediac až malé concertino, uprostred kompozície, po ktorom sa opäť vráti dráma, fanfáry, boje, tragédia. Asi najvýraznejší vplyv Wagnera bolo počuť v triumfálnom závere, no predsa, moderne znejúcom, nedá sa povedať, že by tento skladateľ len bezducho kopíroval, miesi sa v ňom mnoho vplyvov. Počuť jeho 12-minútovú predohru bol nesmierne osviežujúci zážitok a hoci k dokonalosti interpretácie ešte chýbala vycizelovaná práca, je dobre, že vôbec niečo takéto odznelo u nás.

Ak ste doteraz poznali Julesa Masseneta len ako operného skladateľa, vedzte, že napísal aj klavírny koncert. Pre mnohých, dokonca i samotných interpretov, je táto informácia veľkým prekvapením, no nebol by to šéfdirigent košických filharmonikov, keby tento večer opäť dramaturgicky nepripravil jedinečným. Lalovu predohru striedala teda ďalšia francúzska kuriozita, ktorá si vyžaduje výnimočného klaviristu. Musí dielo chápať aj v historickom kontexte, podať ho tak, aby sa poslucháč mohol ponoriť do sveta harmónií – vnímať plochy impresionizmu, ktoré sú v koncerte od prvej chvíle badateľné, no pritom interpreta – perfekcionistu schopného vyhrať do detailu nároky skladby, v ktorej sa stretávajú dva svety – klasický a progresívny. Skladby, ktorú v čase vzniku nevďačné publikum odsúdilo za spiatočnícku, pritom je to očarujúce dielo, ktoré vás od prvých taktov vtiahne do podmanivého hudobného sveta. Iste, nie je to Prokofiev, nie je to nič, s čím by ste mohli porovnávať. Je však isté, že v dobe, kedy tento kus vznikol, v roku 1902, premiérovaný v Paríži, ho okamžite sťali gilotínou, no ako to už býva, nespravodlivo. Faktom je, že aj toto dielo ukazuje, že Massenet bol podstatne tvorivejší skladateľ, než za akého ho dejiny považujú. Jeho klavírny koncert je nádherný a je dôkazom jeho mimoriadnej invencie.

Marek Kozák je klaviristom, ktorý dokáže k dielam pristúpiť s veľkou zodpovednosťou, s náležitou prípravou. Tento koncert sa prekladal už niekoľkokrát, covidová doba skrátka nepriala, aby sa uskutočnil, jeho príprava teda trvala takmer dva roky. Massenetov klavírny koncert konzultoval aj so šéfdirigentom, bol schopný vrátiť sa k dielu niekoľkokrát, čo je pre sólistu záťaž, navyše paralelne s týmto dielom uvádza Prokofievov tretí klavírny koncert a klavírny recitál. Kozák už v úvode klavírneho koncertu ukázal brilantnú techniku: Andante moderato je vystavané na slede triol v piáne. Po klaviatúre sa pohyboval s ľahkosťou a eleganciou, to je presne to, čo chceme v prípade triol počuť. Boli obdivuhodne vyvážené, bez známky po kostrbatosti, celý úvodný part v pravej ruke je postavený na sólistovi, orchester má v tomto prípade len minimálnu sprievodnú funkciu. Čo sa dynamiky a temp týka, striktne sledoval partitúru, je to interpret, ktorý má úctu pred zápisom skladateľa, nepridáva nič, čím by dielo silene ozvláštňoval. A tak to má byť, napokon, tých afektov máme naokolo viac, než dosť. Navyše, Marek Kozák je interpret, na ktorého sa aj dobre díva – jeho intímnosť v prejave korešponduje s poetickým lyrizmom prvej časti koncertu. V gestách to nepreháňa, no do diela sa dostatočne vcíti – napokon, z jeho interpretácie to zreteľne počujete. Melodické oblúky krásne vytvaruje, jeho frázy dýchajú, o forte sa dokáže oprieť s presvedčivou silou. Priznám sa, dívajúc sa naňho, miestami mi pripomínal prejavom, vnútorným prežívaním skoncentrovaným energiou do prstov a hudobného nástroja samotného, nie do tela, profesora Ivana Klánského. Je to jeho odchovanec, niet divu, že na ňom zanechal určité stopy.

Sila Massenetovho koncertu spočíva v tom, že miestami využíva romanticky hlboké melódie, lyrické, prekrásne, plné poetizmu, kombinuje ich až so salónnou hudbou, no preniká zjavne až do impresionizmu, pritom nikdy nenudí. Je to vskutku prekrásny kus. Keď sólista „predhral“ tému, pretože tak je tento koncert stavaný – nájdeme v ňom prvky, kedy klavír zahrá tému a následne ju orchester opakuje, bolo až citeľné, ako sú Košičania motivovaní. Farby a výraz, ktoré dokázal Kozák dostať z klavíra, až dojímali. Jeho zmysel pre lyriku je priam neskutočný, v témach, ktoré sa v tejto časti navzájom ovplyvňujú hrali teleso a sólista vo vynikajúcej súhre, no ešte jedna vec bola z interpretácie citeľná. Massenet sa kompozične prejavuje ako operný skladateľ, pri započúvaní sa do diela cítite príbehy, ktoré vám dovoľujú uniknúť do vzdialeného, mimohudobného sveta – zaiste, ak je interpretácia adekvátna. Jindra spoločne s Kozákom predstavili malé hudobné miniatúry, plné poézie, vrúcnej lyriky (nielen prekrásnu tému napísanú v jednoduchej textúre, ale aj mohutné akordy, ktoré v podaní Kozáka zneli plno, farebne a vedel sa o ne oprieť s mäkkosťou, no zároveň razanciou), korunované sólom koncertného majstra Mátyása Mézesa.

Pomalá časť Largo predstavuje srdcervúcu tému – keď si predstavíte, ako sa mnohí skladatelia trápili práve nad pomalými časťami a nie práve excelentne im to vyšlo, pričom vy ste nútení pri počúvaní preskakovať tieto časti k dramatickému finále, je to obrovská škoda. Massenet ako operný skladateľ mal zmysel pre drámu, práve tie okamihy, čo sa vás dotknú, no nielen to. Dokázal tú tému bravúrne spracovať – predostiera ju v niekoľkých rôznych emočných polohách. Kozákovo prevedenie, od toho najintímnejšieho pianissima až po exponované fortissimo s veľkou drámou, bolo emotívne. Dokázal z celej časti spraviť jednoliaty celok, vďaka čomu sa z nej nestali len útržky, hoci detailne prepracoval každý jeden sólový part.

Koncert je zavŕšený exoticky znejúcou časťou – finále Airs slovaques má mnoho farieb v orchestri vďaka zvonkohre, trianglu, pestrej palete bicích, no celkovo svižnému tempu, rytmickým modelom, ktoré okamžite navodia tanečnú náladu. Je to až divadelný kus, v ktorom znejú farby orchestra a mnoho tém. Klavirista efektne pracoval s akcentmi, plynulo vyhral behy – v technike je čistý, majstrovský. Ozdoby aj trilky zneli v jeho podaní bezchybne, radosť, počúvať, vo vysokých registroch sa farbami približoval inštrumentácii v orchestri, výborne spolupracoval s filharmonikmi pod vedením šéfdirigenta a spoločne strhli publikum v temperamentnom finále, ktoré akoby bolo z úplne iného sveta.

Symfónia B dur, op. 20 Ernesta Chaussona nasledovala po prestávke. Pravdupovediac, tieto diela sú novinkami u nás, no nie sú to žiadne jednohubky – ak by mali odznieť v covidovej dobe bez prestávky, nie je možné mentálne ich absorbovať „na prvú“. Chaussonova symfónia sa datuje do roku 1890 a skladateľ ju venoval francúzskemu maliarovi Henrymu Lerollovi. Ak sme doposiaľ hovorili o vplyve Wagnera, hoc i len niektorých prvkoch, tak potom tohto skladateľa by sme pokojne mohli nazvať francúzskym Wagnerom. Alebo skôr talentovaným autorom, ovplyvneným Césarom Franckom, ktorý naňho mal vplyv z pohľadu prísnej hudobnej formy, tak či onak, jeho jediná symfónia je obrovský poklad. Jemná, prekrásna melodika, pre výstavbu ktorej má Jindra taký zmysel, emotívna harmónia a nezvyklé postupy v orchestrácii – to všetko robia toto dielo unikátnym.

Veľká škoda, že sme ho nepočuli v dôstojnej interpretácii, pretože je to ozajstný francúzsky skvost, ktorý si vyžaduje dokonalosť, najmä v dychových partoch. Tie sú slabinou mnohých orchestrov, zvlášť plechové dychové nástroje, no ak je prešľapov mnoho, celý zvukový zážitok – na ktorom stojí a padá dielo, je výrazne poznačené týmto negatívom. Žiaľ, v prípade tohto večera už prvý nástup, téma v podaní dvojice trubkárov zaškrípala. V ponurej atmosfére, v ktorej sa symfónia začínala, z hĺbky tragédie, mali zasvietiť, no nestalo sa tak. Zaiste, Jindrovi sa daril krásny, plastický výraz, ktorý vtiahol poslucháča do nekonečného toku melódie a zvukomalebných oblúkov. Má ohromný zmysel pre gradáciu, cíti hudbu, je to natur muzikant, ktorý gestami, výrazom dokáže doviesť hráčov k tým najprecítenejším polohám. Už v prvej veľkej gradácii sa ukázala sila telesa (plechy podržal dobrý výkon trombónistov). Na rozdiel od iných orchestrov je hlavná devíza Košičanov, že dokážu tvarovať krásne legáta aj v exponovaných partoch. Práve táto symfónia s nekončiacou melódiou si vyžaduje plynulý dych, ktorého sme sa dočkali. Je to však hudba kontrastov, akonáhle prišlo pianissimo a v nej sa ozvali dychové sóla, spravidla boli chybné. (Existuje také tričko, ktoré má spredu nápis Carnegie Hall? A na zadnej strane zreteľná odpoveď – practice, practice, practice! To len taká nevinná asociácia na margo tých chýb). Iste, boli aj svetlé chvíľky, to by sme košickému orchestru krivdili, ak by sme tvrdili, že všetko bolo zlé, napríklad počuli sme pekný výkon lesných rohov či spevné flautové sólo aj spoľahlivú hráčku na hoboj aj kvalitný výkon na klarinete, problémy nastali skôr pri zdvojených a spoločných partoch. A všeobecne, plechy, ktoré má Chausson tak rád, ale celkovo dychové nástroje – aj v dramatických pasážach, rozhodne čisté neboli. No chyby sa neskryjú ani za mohutný zvuk, rozhodne nie.

Druhá časť Très Lent je stelesnená nádhera, božská hudba – po tom, čo v prvej časti skladateľ dômyselne vystaval celú časť na kontrastoch (a kompozične bravúrne, takpovediac bez výdychu, pritom v prísnej sonátovej forme), ponorili sme sa do bolestivej melanchólie. Rovnako, ako sme v úvode pocítili z temnoty vychádzajúcu tému v pomalom tempe, aj v pomalej časti sme dostali dávku clivoty, no s odlišnou príchuťou. Sóla dychových nástrojov v tomto prípade zneli čisto, hoci problematickejšie už boli nástupy, ich nepresnosti v pomalom tempe rušili. Jindra dokázal presne zachytiť podmanivý, farebný orchestrálny zvuk, ktorý je špecifický: okamžite vďaka jeho farebnosti (drevené dychy, harfy) a jemnosti rozpoznáte tú odlišnosť od nemeckého vrcholného romantizmu. A najmä spôsob, akým skladateľ distingvovane, no počuteľne privádza tragickú, intímnu tému k veľkolepému, zvuku. Nenápadne, ani neviete ako – šéfdirigent to spravil úplne presne. Z jemnej melódie sa sálou zrazu niesol veľkolepý zvuk, v ktorom pulzovala tragédia a vnútorná dráma. Za mňa osobne druhou časťou táto symfónia skončila, ťažko po nej vnímať ešte niečo ďalšie, sugestívnejšie a krajšie, hoci najdlhšia, tretia časť, Animé, sa začína obrovskou turbulenciou. Priam cítite tie farby a príbehy zo symfónie, akoby k nim patril program – je však dovolené poslucháčom spraviť si vlastný, prečo nie.

Je to súboj sláčikov a dychov a na mnohých miestach práve vo finále zreteľne prenikajú impresionistické prvky. V kontraste k tomu sa javí pomalšie stavaná prostredná časť, z ktorej cítiť tvorbu Francka. Interpretačne práve táto časť vyšla košickým filharmonikom najlepšie – mala potrebný ťah, dobre postavené kontrasty s peknými sólami (flauta, lesný roh), na huslistov je spoľahnutie, hoci aj vo finále sme sa dočkali nie najkrajšie vyhratých partov na plechových dychoch. Boli nositeľmi tragickej témy (veru aj znela tragicky), ktorú však autor postupne presvetľuje až v absolútne jasný záver.

Nebyť nešťastnej náhody, pre ktorú predčasne umrel, asi by sme sa dočkali viacerých symfónií od tohto skladateľa – no aj tak, môžeme byť vďační, že v dejinách hudby poznáme aspoň túto. A že vôbec v Košiciach zaznela, rovnako ako ostatné, raritne uvádzané diela francúzskej hudobnej kultúry, ktoré nepochybne patria na pódiá.

 

 

Zuzana Vachová

Zdroj foto: Dávid Hanko

 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno