Nová snímka iránskeho režiséra Babaka Jalaliho s názvom Fremont pripomína tiché jazero s pokojnou hladinou, ktorú miestami jemnými dopadmi rozčerí rozprávačská aj výtvarná múza. Esteticky film tak silne nadväzuje na nezávislé kino, že nesie náladu typického európskeho festivalového titulu. Až na to, že dej sa odohráva v kalifornskom meste Fremont.
Len nedávno sme priniesli recenziu filmu Karaoke Blues od Akiho Kaurismäkiho a už tu máme americkú snímku náramne sa ponášajúcu práve na diela tohto fínskeho klasika či na tvorbu amerického nezávislého autora Jima Jarmuscha. Áno, Fremont nechá svojich divákov rozpamätať sa na filmy obľúbených svetových autorov, ale so zjavným sebavedomím dokazuje, že nie je len napodobeninou či úctivým odkazom. Fremont je svojbytnou drámou, v ktorej režisér využil známe postupy, aby vyrozprával premyslený a hlboký príbeh o hľadaní lásky, zdravom egoizme a prekonávaní výčitiek.
Hlavnou hrdinkou štylizovanej snímky je mladá Dunia, ktorá ešte pred pár rokmi pracovala ako prekladateľka pre americkú armádu v Afganistane. Keď sa v krajine vrátilo k moci hnutie Taliban, Dunii sa podarilo ujsť v jednom z posledných amerických konvojov. Jej rodina však zostala v zemi, kde už niekoľko rokov neplatia ani mnohé základné ľudské práva. Dunia im nedokáže pomôcť, a tak má pocit, že si sama lepší život nezaslúži.
V nedávnej snímke Tori a Lokita nám bratia Dardenneovci dokázali, že mnohých utečencov z Blízkeho východu nečaká ľahký život ani po príchode do vysnívanej destinácie. Nielenže musia často čeliť neprijatiu, ale aj pocitu priveľkej zodpovednosti za tých, ktorí nemali dosť šťastia a nepodarilo sa im z krajiny ohrozenia ujsť. Dunia nemôže v noci spať nie preto, že svoju rodinu fyzicky opustila, ale preto, že chce začať odznova.
Fremont je o skromnom hľadaní šťastia a neľahkom rozhodnutí osvojiť si právo na dobrý život. Babak Jalali robí z ľudskej pamäte dvojsečnú zbraň, ktorá človeku dáva jeho jedinečnú identitu a hrdosť, ale tiež ho zväzuje strachom, výčitkami a pocitom neprimeranej zodpovednosti za svoju minulosť. V duši Dunie sa toho odohráva veľmi veľa a je stále zarážajúce, ako sa prostredníctvom zmeravených postáv a stereotypného prostredia dá všetko to vnútorné náznakmi plne vyjadriť. Jarmusch a Kaurismäki sú majstrami tohto štýlu, no ani iránsky režisér nijako nezaostáva. Jeho režijný štýl ponúka priestor pre najunikátnejšie myšlienkové pochody, no zároveň nás nuansami nenápadného príbehu drží v spoločne vnímateľnom dianí.
Aj napriek meditatívnemu a pokojnému tempu sa autorovi podarilo do filmu vtesnať viacero akútnych spoločenských tém, od vojny a migračnej krízy, cez všeobecný pocit samoty a odlúčenia, slabo dostupnej terapeutickej pomoci, až po chudobu a vykorisťovanie. Diváka však vôbec nezahlcuje informáciami, politickými ani osobnými autorskými postojmi. K obecenstvu sa dostane len príjemné množstvo unikátnych myšlienok od ľudí – cudzincov, ktorí v azyle žijú svoje neľahké životy. Akoby sa skupine šťastlivcov podarilo dostať do zasľúbenej zeme, no vzhľadom na to, čo museli nechať v minulom živote, nedokážu žiť šťastne. Dunia sa v kalifornskom prostredí so svojim sociálnym statusom ani náhodou nemôže cítiť ako v raji, no aspoň sa nachádza na mieste, kde si vlastnými silami môže šťastie skúsiť zaobstarať.
Film sa primárne venuje téme duševného zdravia a vnútorný svet hrdinky sa zdá byť hlavným útočiskom pre zvedavého diváka. Skutočne v ňom je čo objavovať, no neznamená to, že by sa dej podriaďoval abstraktným emocionálnym a asociatívnym rovinám. Režisér udržiava rovnováhu medzi zádumčivou pasivitou svojich hrdinov, kedy sa to kľúčové odohráva v ich vnútri a mierne požadovačnou kauzalitou, ktorá trvá na tom, aby divák zostal pozorný a nestratil sa celkom vo svojich myšlienkach.
Prekvapivou súčasťou snímky je jej humorný nádych, ktorý ostreľuje pochmúrne monochromatické skúmanie detailov tváre aj autorskú nevšímavosť voči širšiemu prostrediu. Dunia je vo Fremonte sama, hoci má zopár priateľov, je stratená, aj keď dokáže nájsť cestu domov z práce. Režiséra však málokedy zaujíma, čo sa okolo nej deje. Venuje hrdinke maximum svojej pozornosti, pretože cíti súdržnosť s ľuďmi vyslanými do cudziny pracovať až do omdletia, aby rodiny v Afganistane, ktoré ich už aj tak považujú za zradcov, mohli žiť dôstojnejšie. Ak niekedy narazíte na osudom podobne skúšaného človeka a on vás miesto sĺz počastuje sarkazmom a zjavnou neprístupnosťou, súcit v pomykove vás možno donúti konať a hovoriť rozpačito a komicky, tak ako konajú a hovoria vedľajšie postavy v interakcii s Duniou.
Fremont tak dokáže pobaviť niekedy skrytejším a náročnejším, inokedy priamym a prízemným humorom. Jeden aj druhý typ pomáha príjemne odľahčiť ťažké témy filmu, ktorými autor zručne narába tak, aby divák s hrdinkou príliš nesympatizoval, ale držal si triezvy odstup od jej príbehu a mohol viac-menej objektívne posúdiť, čo naša spoločnosť robí zle a či máme niekedy morálne právo zachovať sa sebecky. Na tieto otázky režiséra Babaka Jalaliho nie je ľahké odpovedať, možno nie na základe rozumu.
Preto príbeh Dunie, dievčaťa z Afganistanu, ktoré ušlo z domova pred útlakom, je niekedy vedený prostou iróniou osudu. Vtedy sa najviac oplatí nechať sa viesť pocitmi a emóciami, pretože rozum už nestačí. Fremont je magickým príbehom, kde všetko dáva zmysel a deje sa podľa práva, hoci tvrdiť to nahlas, by sa neodvážil každý. V neposlednom rade je tento film príležitosťou dívať sa na veci z nového uhla.
Matúš Trišč
Zdroj foto: ASFK
