Aki Kaurismäki svoj súcit s robotníckou triedou a sociálne slabšími prejavuje v tvorbe pravidelne už po desaťročia a tentoraz – v novinke Karaoke blues – je jeho empatia ešte o čosi intenzívnejšia. Režisér vždy vedel vo svojich tragikomédiách zanechať jemný dotyk nádeje – pocitu, že nejako bude, aj keby sa nie všetko obrátilo na dobré.
Tento uznávaný fínsky filmár si dobre uvedomuje, že príbehy vhodné pre jeho filmy sa skrývajú v každom fínskom meste, v každej budove, za každými dverami. Dupľom, ak tieto dvere vedú do robotníckych ubytovní či priemyselných fabrík. Inšpiráciu pre dramatický a pútavý príbeh dokáže čerpať nie len z miest, ale aj z tak jednoduchého predmetu, akým je napríklad zápalka (Dievča zo zápalkárne 1990).
Hrdinky a hrdinovia jeho snímok nenávidia teatrálnosť, odmietajú kričať aj vzlykať, hoci neľahká životná situácia ich k tomu vedie. Aj film Karaoke blues sleduje podobné typy postáv. Ansa je zamestnaná v supermarkete, odkiaľ si domov potajme nosí staré potraviny, robotník Holappa pracuje v prašnom prostredí a zdravie si významne ničí cigaretami a alkoholom. Navzdory nepriaznivým podmienkam si ani jeden z dvojice netrúfa na väčšiu životnú zmenu. Tá si však na každého počká.
Film už tradične začína pohľadom na monotónny pracovný proces. Ako prvé sa o postavách dozvedáme to, v akom prostredí pracujú a kde bývajú. Autor týmto spôsobom podáva strohé informácie, na základe ktorých dokážeme ľahko rozpoznať spoločenský aj ekonomický status protagonistov. Ansa aj Holappa skutočne vládnu nad málom, no prekvapivo to nie sú peniaze, čo im chýba k šťastiu. Aj keď sa autor veľmi často sústredí na postavy vo finančnej tiesni, málokedy im k charakterovým rysom pridá túžbu po bohatstve. Naopak, pre svoju skromnosť a prispôsobivosť si Ansa a Holappa potrebujú dopriať len jedno – lásku k druhému aj k sebe samému.
Na rozdiel od predchádzajúcej snímky Druhá strana nádeje (2017) či spomínaného Dievčaťa zo zápalkárne (1990), v novom filme Kaurismäki z hľadiska fatálnosti ďalej nezachádza. Ústredná dvojica musí čeliť problémom so závislosťou, so zamestnaním a peniazmi, nezdá sa však, že by ich niektorá z týchto ťažkostí dokázala položiť na lopatky. Ich životaschopnosť dokáže poznačiť iba možná strata nečakaného šťastia v podobe romantického vzťahu.
Kaurismäkiho nové postavy zápasia s nepriazňou osudu, ktorá im nedovoľuje naplniť svoju túžbu. Ansa a Holappa majú za sebou prvé úspešné rande, škoda len, že stále nepoznajú svoje mená a on dokonca stratil lístok s Ansiným telefónnym číslom. Dvojici nezostáva nič iné, iba dúfať, že na seba ešte niekedy narazia. Režisér necháva dospelých štyridsiatnikov s mladíckou naivitou postávať pred vchodom kina v nádeji, že stretnú svoju spriaznenú dušu. Pár krásne neohrabaných ľudí potom zažíva azda prvé vzťahové “formality”, ako je spoločná večera a ostýchavá konverzácia na gauči. Všetky postavy vedú strohé, miestami absurdné dialógy vďaka minimálnym prejavom emócií. Práve z hovoreného slova plynie drvivá väčšina suchého až cynického humoru, ktorý je dobré zažiť v kinosále spolu s ďalšími divákmi, inak slovný humor nemusí fungovať správne.
Ale vráťme sa k tragickosti, pri ktorej Kaurismäki tentoraz značne poľavil. Všetky rany osudu v tomto filme fungujú skôr ako groteskné zvraty v príbehu, ktoré nemajú trvalý dopad, ale pridávajú filmu na dejovosti. Akoby si chcel autor oddýchnuť od ťažkých tém a bezvýchodiskových situácií. Preto aj keď sa hrdinom Karaoke blues určite nežije jednoducho, film pôsobí ľahko a divák v kúte duše cíti, že postavy už hodnú chvíľu kráčajú po dne a nižšie to už s nimi nepôjde. Akosi vieme, že im stačí sa jednoducho odraziť a cestu von nájdu celkom nezranení. Cielenejší sociálny komentár a horkosladké (stále viac horké, než sladké!) vyslobodenie hrdinu tentoraz neboli režisérovými prioritami. Všetko prebieha na Kaurismäkiho pomery akosi bezbolestne. Možno som morbídny, ale trochu tej fatality som očakával a nedostal. Zvyšné atribúty režisérovej tvorby však ostali zachované.
Esteticky sa Karaoke blues nijak nelíši od starších filmov tohto autora. Postavy sa pohybujú v pastelovom retro priestore, používajú staré mobily a aj v roku 2023 chodia do internetovej kaviarne. Inými slovami, vizuálny rozdiel by ste medzi novým filmom a Kaurismäkiho filmami z 90. rokov hľadali s námahou. Režisér sa v obrazovej štylizácii vždy obzeral za minulosťou a inak tomu nie je ani v prípade filmu Karaoke blues. Stále tak vytvára zaujímavý štýlový metapriestor, ktorý spája prítomnosť so staromódnosťou.
Rovnako tradične sprevádzajú udalosti v príbehu hudobné čísla, tentoraz rôznych žánrov a svoje významné miesto majú aj pravidelné rozhlasové vstupy o vojne na Ukrajine, ktoré dezilúziu prítomnosti ešte umocňujú.
Aki Kaurismäki teda prináša ďalší filmový titul v nezameniteľnom režijnom štýle s humorom, absurdne strnulými postavami, podmanivými hudobnými motívmi a tentoraz aj s prekvapivou ľahkosťou.
Matúš Trišč
Zdroj foto: ASFK
