Mladý ruský režisér Jurij Bykov prichádza do našich kín s jeho najnovším filmom Fabrika. Je po prvýkrát, čo sa jeho film dostal do slovenskej kinodistribúcie.
Príbeh, ktorý Bykov otvára, sa nám môže zdať povedomý. Na predmestí ruského malomesta stojí schátraná priemyselná budova. Mnohí zamestnanci v nej začali pracovať ešte pred zmenou zo štátnej regulácie na kapitalistickú privatizáciu. Majiteľ Kalugin (Andrej Smoljakov), lokálny oligarcha s dobrými kontaktmi, oznámi bankrot továrne. Skupina robotníkov, ktorí nedostali výplatu niekoľko mesiacov, ho unesie a požaduje výkupné. Vedení záhadným Alexejom (Denis Švedov), ktorého motívy sú viac než otázne, sa celá akcia vymkne spod kontroly. Kaluginova súkromná ochranka a policajný SWAT tím okamžite obkľúčia budovu. Robotníci sú uväznení, hodiny tikajú a spojenectvá sa začínajú rozpadať…
Situáciu, ktorú tak dobre poznáme aj u nás – privatizácia podniku za „korunu“ investormi s dobrými kontaktmi, ktorí potom závod privedú do krachu. Arogancia moci im nedovoľuje hľadieť na ľudí a ich osudy. A hoci film začína akoby obyčajným dňom robotníkov vo fabrike, už to, ako to Bykov nasnímal, predpovedá, že to všedný deň nebude. V zábere vidíme podivína Alexeja – robotníka, ktorý aj v treskúcej zime chodí každý deň do fabriky pešo. Aj keď z neho samotného razí mráz. Je mlčanlivý, premýšľavý, hĺbavý, jeho zranenie oka dáva tušiť, že sa v minulosti neživil administratívnou prácou…
Zrazu, keď sa udalosti vo fabrike zvrtnú a arogantný majiteľ sucho, konštatačne pracujúcim robotníkom oznámi krach fabriky, sa rozohráva v priestoroch nevľúdneho, šedivého prostredia závodu dráma. Nie však taká, ako sme zvyknutí v snímkach, kde vieme predpokladať vývoj od prvej minúty až po záver. Na to je Bykov až príliš bystrý a talentovaný tvorca a dobrý psychológ.
To, že partia robotníkov sa rozhodne uniesť majiteľa fabriky a požadovať za jeho slobodu mzdy, ktoré im patria, je azda jediný krimi element v snímke. Režisér sa skôr koncentruje na žáner sociálnej drámy. Ukazuje nám bežných ľudí žijúcich na hranici biedy, ale v snahe prežiť, vidia jediné krajné riešenie. A na tých postavách nie je nič mimoriadne, Bykov neprikrášľuje nič. Sú to obyčajní ľudia, každý so svojim životným príbehom, každý so svojimi starosťami, nič sa nedozvedáme iba o Alexejovi, len tušíme, že tento mlčanlivý samotár nemá problém so zbraňami ani so zabíjaním ľudí…
Po únose podnikateľa robotníkmi, ktorí ho väznia v nehostinnom, industriálnom prostredí, sa začína boj na život a na smrť. Zrazu divák nevie predpokladať, čo sa môže stať, ako hrdinovia budú reagovať, kam ešte možno posunúť tento scenár. Tvorcovia najprv konajú, až potom sa dočkáme vysvetlenia. A to všetko sa deje vo vizuálne nepekných priestoroch starej fabriky, takže aj tento moment dodáva snímke ďalší rozmer ťaživosti.
Režisér rozohráva hru: nielen na plátne, ale aj s divákom. Snímka, ktorá sa môže javiť ako krimi dráma – napokon, dochádza tam k stretu ochranky majiteľa spoločnosti s robotníkmi a policajtmi, ktorých na miesto činu privolal záhadný neznámy, dochádza tam aj k zraneniam, eskalovaniu napätia, ale v prvom rade sledujte hrdinov a ich životy. Premýšľate, čo týchto obyčajných ľudí doviedlo k takémuto krajnému riešeniu. Nikto z nich predtým nedržal zbraň v ruke ako profesionál (s výnimkou Alexeja, ktorého vynikajúco stvárnil Denis Švedov), žili si svojimi všednými životmi, pokorne, až kým ich okolnosti nedostali na kolená, pod hranicu ľudskej dôstojnosti.
Režisér a scenárista výborne graduje film. Akčné scény strieda so psychologickými rozhovormi medzi hrdinami, ktorí v krízových situáciách postupne strácajú odvahu. Zároveň podprahovo ukazuje to, kam táto spoločnosť dospela – poctiví robotníci verzus arogantní oligarchovia prepojení na skorumpovaný štátny systém, na druhej strane. Podobnosť nie je čisto náhodná ako s našimi reáliami, len v ruskej verzii je podstatne tvrdšia. Na jednej strane biedni, obyčajní ľudia so slovníkom robotníka, na druhej strane konateľ spoločnosti – elegantný, svojím spôsobom aj charizmatický majiteľ Kalugin, ktorého vnútorný pokoj a spôsob, s akým komunikuje, je rozvážny, pokojný a môže sa javiť ako sympatický hrdina snažiaci sa situáciu upokojiť. No podprahovo tušíme, že to tak nebude. A neverí mu ani bývalý vojak, Alexej. A to všetko Bykov vystaval len z jedinej, úvodnej zápletky, ktorá sa spočiatku mohla javiť ako riešiteľný problém.
Logicky, hrdinovia sa v nátlakovej, nebezpečnej situácii, ktorá sa im tak trochu vymkne spod kontroly, menia. Nervy praskajú a okruh predtým odvážnych bojovníkov sa zužuje. Pre diváka je však každá zmena prekvapením, ktorú nedokáže predpokladať. V každej scéne dávkuje a odhaľuje viac, pričom podprahovo dvíha varovný prst a stáva sa kritikom spoločnosti a systému, ktorý v nej „funguje“. Ukazuje ním obraz súčasného Ruska – bez pozlátka. To, ako krajinu ovládli oligarchovia a robotníkov pracujúcich v hrozných podmienkach za pár rubľov. A pritom je majstrom v kombinovaní žánrov. Snímka síce má znaky thrilleru a akčnej drámy, tie sú však až sekundárne. Gradujú totiž zo sociálnej drámy a v tom je Bykov ozajstný majster. Introvertnosť filmu, minimalistické prostredie, v ktorom sa v podstate celý dej odohráva, podfarbujú kompozične veľmi dobre napísané hudobné diela. Nie sú to len podmazové sľučky, aby vyplnili hluché priestory. Hudba v tejto snímke má samostatný odkaz: od naliehavého minimalistického motívu, ktorý doslova drása dušu poslucháča, počúvame inštrumentálne zaujímavé, melodicky invenčne spracované skladby, čo film opäť posúva do inej roviny.
Niektoré indície môžu divákovi silne pripomínať reálie, s ktorými sa potýkajú rôzne post-socialistické štáty. Rozdiel je však v tom, že takú drsnosť a svojím spôsobom aj krutosť, akú nám Bykov „naservíroval“ bez prikrášlenia, poznáme len z filmov. Ale ten pocit, keď odchádzate z kina, že niekde je to ozajstná realita, vás bude prenasledovať ešte poriadne dlho…
Zuzana Vachová
Zdroj foto: FILM EUROPE
