Ewald Danel: Muzika je krásna, ale je to len jedna stránka zo života

„Často hovorievam, že muzika je krásna, ale je to len jedna stránka zo života. A škoda prísť o jeho ďalšie stránky. Inak povedané, netreba toľko hrať, aby človek „prehral“ celý život,“ hovorí pre náš portál umelecký vedúci Slovenského komorného orchestra Ewald Danel, ktorý vystúpi so svojím súborom na Košickej hudobnej jari.

Začnime festivalom Košická hudobná jar, kde vystúpite so Slovenským komorným orchestrom 23. mája. Zvolili ste zaujímavú dramaturgiu, v ktorej sa dá nájsť istá línia, no Vy budete k nej mať asi svoj výklad. Na koncerte zaznejú diela Jána Levoslava Bellu, Antonína Dvořáka a Bélu Bartóka. Som rada, že bude uvedená Bellova komorná tvorba, lebo práve tou je pre mňa tento skladateľ výnimočný, niektoré orchestrálne diela mi až tak nekonvenujú, za novátorské považujem práve jeho kvartetá a ďalšiu komornú tvorbu. Prečo ste zvolili Sláčikové kvinteto d mol?

Ponúkal som organizátorom rôzne varianty programov, vybrali si Dvořáka a Bellu, ktoré som ponúkol ako dvojicu. Pred rokmi som hľadal niečo od Mikuláša Moyzesa a Schneidera – Trnavského a iných, skrátka, skladateľov, ktorých diela sa hrávali len minimálne, lebo ich bývalý režim odsunul na vedľajšiu koľaj, ako keby hudba na Slovensku začala až vtedy, keď sa objavili skladatelia pre režim prijateľní. To je, samozrejme, moja zjednodušená konštrukcia. Je dosť ťažké nájsť u nás noty niektorých slovenských autorov. Pointa je tá, že popri tomto hľadaní som natrafil na poznámku, že v roku 1876 sa konala v Prahe skladateľská súťaž, zrejme išlo o komorné diela. Vyhral ju Antonín Dvořák so Sláčikovým kvintetom č. 2 G dur a druhé miesto získal Ján Levoslav Bella s Kvintetom d mol. Práve preto som tieto dve skladby dal dohromady. Viem, že Dvořák poslal toto kvinteto aj na súťaž o pridelenie umeleckého štipendia do Viedne. V komisii, ktorá o najlepších skladbách rozhodovala, sedel aj Brahms. Už v minulosti som preto uvádzal tieto dve kvintetá spolu, a v druhej časti koncertov som zaradil Brahmsovo dielo Sláčikové kvinteto op. 111. V trojici Bella, Dvořák, Brahms som videl peknú dramaturgickú líniu. Ak bol koncert bez pauzy, zaradili sme iba prvé dve skladby. Uviedli sme tieto diela napr. aj v Banskej Bystrici, lebo vieme, že Bella bol s týmto mestom spojený. Uvedenie tejto dvojice skladateľov propaguje Bellu ako skladateľa mimoriadnych kvalít. 

Je to pekne postavená dramaturgia. Nebol Bella v niektorých, práve komorných dielach, progresívnym autorom?

Hodnotenie prenechám iným, každopádne som presvedčený, že si, zvlášť na Slovensku, zasluhuje oveľa viac pozornosti. Aj preto ho spolu s Dvořákom v Košiciach uvedieme. A potom, ešte je to prepojené s ďalšou myšlienkou. Snažím sa pripomínať tých, ktorých spoločnosť odsúva. Napríklad aj preto som prišiel s ideou Koncertu bez bariér, pre ľudí, ktorí sú znevýhodnení, aj preto Koncert bez potlesku, pre tých, ktorí prežívajú v živote situácie, pri ktorých nemajú potrebu tlieskať. Ako sa hovorí, ticho lieči a hudba uzdravuje. Snažím sa tiež dostávať do povedomia osobnosti, na ktoré sa zabudlo alebo sa o nich nepíše. Taký bol aj koncert Hommage à Viliam Farkaš a Joseph Kun. Rád by som, aby sme sa o nich alebo im podobných dočítali napríklad aj na stránkach Hudobného centra.

Prečo myslíte, že opomíname tieto osobnosti?

Asi je to ľahšie. Už pred pár rokmi som na to upozorňoval, ale nič sa nezmenilo. Stále tam o nich a mnohých ďalších nenájdete ani zmienku. Doma i vo svete máme nielen interpretov, ale aj husliarov, sláčikárov (výrobcov sláčikov), výrobcu strún, ktorí by si zaslúžili našu veľkú pozornosť a ich činnosť by mala byť niekde zadokumentovaná. Veď čo by si počal hudobník, keby nemal kvalitný hudobný nástroj, sláčik, struny? Je to skutočne paradox, keď študent – huslista alebo violista používa „pavúk“ zn. Joseph Kun a ani jeho pedagóg nevie, že to bol Slovák. Je to pre mňa absurdné. Aj preto som Farkašovi a Kunovi, týmto dvom osobnostiam, koncert venoval.

Čiže aj takýmto spôsobom sa snažíte zviditeľniť slovenské interpretačné umenie…

Viliam Farkaš ako huslista mal byť zadokumentovaný už za svojho života a nie, keď sa blíži storočnica jedného aj druhého, ktorých spomínam. Zatiaľ sa o to len bezvýsledne snažím, ale som rád, že sa mi aspoň tento koncert podarilo zorganizovať. Potešilo ma, že prišli aj rodinní príslušníci Viliho Farkaša. O mnohých som ani nevedel, no prišli a po koncerte sa mi prihovorili. Snáď sa niekedy začne dokumentovať činnosť aj týchto zatiaľ opomínaných osobností slovenskej hudby…  Keď sa na to niekto podujme, rád odovzdám, čo viem.

SKO a virtuózi Karvay – Patkoló: Aj v jednoduchosti je krása

To asi nevyriešime teraz a zrejme tento problém má aj ďalšie súvislosti. Vráťme sa teda ku Košickej hudobnej jari. Po dielach Bellu a Dvořáka zaznie ďalšia skladba – Bélu Bartóka.

Koncert má ešte ďalšiu líniu. Dvořák predstavuje to najlepšie z českej hudby a vieme, že tohto roku máme Rok českej hudby. Aj preto má jeho dielo na tomto koncerte opodstatnenie. Jeho kvinteto je fantastická skladba. Keď sa hrá v obsadení komorného orchestra, nadobudne ešte väčšiu výrečnosť a hutnosť, je to krásne dielo. A na záver koncertu som si povedal, že vyberiem prskavku. Hovorím jej pozdrav z Bratislavy, lebo Bartók prežil svoje najdôležitejšie obdobie v Bratislave. Vieme, že tu prežil detstvo a dospievanie, čo je v živote človeka považované za rozhodujúce obdobie.  A okrem toho, nik z našich autorov nezozbieral toľko slovenských ľudových piesní, ako práve Bartók. Keď si to zosumarizujeme, maďarský skladateľ, ktorý sa narodil na území dnešného Rumunska, jeho mama sa narodila na Slovensku, korene jeho otca siahajú na Slovensko a dospievanie prežil v Bratislave, preto pozdrav z Bratislavy.

Ako si ansámbel dokáže poradiť s nepárnymi metrickými štruktúrami Bartóka? Rumunský folklór je plný zvláštností, metrorytmické štruktúry my nemáme odkiaľ prirodzene poznať, necítime ich. Ako Rumunské ľudové tance ponímate Vy?

Mne táto skladba vyhovuje, veľmi rád ju hrám, často znie na našich koncertoch aj ako prídavok. Myslím si, že aj v orchestri sa ujala ako jedna z najobľúbenejších. Keď ju hráme na konci koncertu napríklad po Janáčkovi, rád „straším” poslucháčov, že Janáček mal šesť častí, ale Bartók má, žiaľ, až sedem! (úsmev). Ale my to zahráme pod sedem minút. Na niektorých koncertoch komentujem program, a podľa toho, ako ľudia reagujú, páči sa im to. Viem, že keď divákom skladby priblížim a vysvetlím, prečo som im priniesol práve tú hudbu, majú z nej oveľa väčší úžitok. Napríklad, pred pár rokmi sa mi prihovorili starší manželia, ktorým sa páčila naša interpretácia a moje komentovanie Vivaldiho Štyroch ročných období a odvtedy pravidelne chodia na naše koncerty.

Zdá sa, že celkovo rád komunikujete s publikom…

Niekedy sa to hodí, niekedy nie, niekde si to usporiadateľ praje, inde nie.  Napríklad v Japonsku, keď už si ľudia kúpia drahú vstupenku, prichádzajú na koncert s tým, že si informácie o dielach vopred naštudovali. A nielen to, často sa po koncerte prišli opýtať, čo si myslím o tej či onej nahrávke. U nás takáto tradícia nie je. No keď informácie zaznejú počas koncertu, privítajú to. Závisí to aj od typu priestoru. Niečo sa hodí do koncertnej sály, niečo do chrámu. Podarilo sa mi zaviesť cyklus Hudba v chrámoch, množstvo hudby vyzneje najlepšie práve tam. Keď vstúpite do kostola, automaticky sa vám inak nastavia myšlienky. Prestanete rozmýšľať nad tým, koľko, kde a za koľko. Je to zvláštny fenomén. V tejto súvislosti som rád, že obecenstvo z chrámov začalo chodiť na naše koncerty do Reduty.

Čím je pre Vás osobne Dvořák špecifický? Jeho tvorba je uznávaná vo svete, prekročila lokálnosť, je univerzálnym typom autora. Jeho vrúcnosť je veľmi osobná, vplyvy ľudovej hudby sú zrejmé a vie ich podať spracovane, jeho hudba je komplexná.

Mne sa Dvořák páči aj svojou ľudskosťou, aj vierou, hoci treba povedať, že svojskou vierou. Kto by mu schválil to, že v Husitskej predohre cituje aj Svatý Václave aj Kdož jsou Boží bojovníci. Spájal svety, ktoré boli vtedy nespojiteľné. Pre Biblické písně si vybral texty z Kralickej Biblie. Bol veľmi svojský, tak aj životopisné knihy popisujú jeho povahu. Blízky mi je aj silným vzťahom k prírode, zakomponoval ju do hudby. V nedeľu hral na organ v kostole, ale chodieval aj medzi bežných ľudí do krčmy a muzicíroval s nimi. Viedol normálny život a nerobil zo seba veľkú hviezdu, aj keď iste o sebe vedel, že má v sebe tvorivého génia. Veď ho obdivoval aj Brahms. A v Amerike zarábal viac než hokejové hviezdy NHL, ktorá vtedy vznikala…

A Brahms hocikoho zase nepochválil…

(úsmev). Nie. A napriek tomu sa správal normálne a ľudsky. Dúfam, že sa mi ešte podarí zorganizovať koncerty, kde zaznejú jeho opusy 99, 100 a 101. Keď sa blížil Dvořákov opus 100, Amerika od neho očakávala bombastické dielo. Myslím si, že keby napísal dielo pre desať orchestrov a sto zborov, obrazne povedané, aj by to boli schopní zorganizovať. On však napísal ako opus 100 Sonatínu, ktorú venoval deťom a jeho deti ju aj premiérovali. Opus 99 sú Biblické piesne, opus 101 sú Humoresky. A každý správny kresťan by zavelil, že keď opus 100, tak Biblické piesne. A práve to sa mi na ňom páči. Sám v sebe som si to uzavrel tak, že na  osvedčenom základe, pre svojich najbližších, a to všetko s humorom a úsmevom. Pre mňa trojica týchto opusov významne charakterizuje Dvořáka. Nehovorím, že toto vysvetlenie musí byť jediné… Dokonca som objavil v jeho tvorbe ďalšiu vec. Ešte dávno pred vznikom Slovenska Dvořák skomponoval jednu z najslávnejších skladieb na svete, volá sa Humoreska, teda humor.sk. (úsmev) 

Smiech… Ako vôbec takáto asociácia človeku napadne v hlave?

Vždy, keď niečo idem niekde hrať, snažím sa o skladbách, ale aj o miestnej hudobnej histórii dozvedieť čo najviac. A potom sa mi to začne v hlave prepájať a preskakovať (úsmev). Možno aj preto, že mám v hlave trošku taký Babylon. Narodil som sa totiž do sliezskeho nárečia, základnú školu som absolvoval v poľštine, strednú v češtine a vysokú v slovenčine. Jediným spoločným predmetom bola ruština (smiech). Potom pribudla nemčina a angličtina, ktorú som sa učil narýchlo v lietadle. (úsmev). Išiel som prvýkrát sám do Japonska a kolega mi ponúkol knihu Anglicky za tři měsíce. Toľko času som nemal, ale keď som sedel v lietadle, dookola som si z jednotlivých lekcií opakoval slovíčka. A zafungovalo to. Každopádne, stáva sa mi, že významovo mi jednotlivé slová v hlave preskakujú v rôznych jazykoch. A Humoreska mi raz počas jazdy napadla, lebo som si hovoril, čo budeme hrať ako prídavok a zrazu si vravím, veď to znie ako humor.sk.

Verím, že aj Košičanom bude Váš humor sympatický…

Keď som to prvýkrát na koncerte povedal, okamžite sa to ujalo (úsmev). No ešte k Dvořákovi, aby som to uzavrel. Raz sa o ňom vyjadril jeho vnuk: „Dědeček, ten měl na starosti doma jen tu hudbu. Všechno ostatní zajišťovala babička.“ To je sen každého muzikanta. (úsmev)

Ešte asi k tej viere a tomu, aký bol osobný. Veď aj stratu blízkych vyjadroval hudbou…

Jeho viera bola hlboká. Keď si zoberiete Biblické piesne, ako prvú komponoval „Při řekách babylonských, tam jsme sedávali a plakávali, rozpomínajíce se na Sion.“ Vyjadrovalo to jeho vtedajšie pocity. Nakoniec ju v cykle zaradil ako siedmu. Aj teológovia sa pozastavujú nad výberom veršov a spôsobom, ako ich zoradil. Vedel čo a prečo to robí. Obdivujem aj jeho, obrazne povedané detinskosť. Pravidelne chodil pozorovať lokomotívy, v Amerike zasa lode. Hovoril, že všetku svoju hudbu by dal za to, keby mohol skonštruovať lokomotívu. Bol to veľký muzikant. Často hovorievam, že muzika je krásna, ale je to len jedna stránka zo života. A škoda prísť o jeho ďalšie stránky. Inak povedané, netreba toľko hrať, aby človek „prehral“ celý život. Naše povolanie je aj trošku nebezpečné. Umelec je často tlačený do polohy „nad“… Mnohým to aj vyhovuje, no stačí maličkosť, a zrazu je po všetkom.

A to sa zjavne stáva mnohým, však? Nech už ide o hudbu alebo akékoľvek iné umenie, ak stratí umelec pokoru, skončil. Iste, interpret ide s kožou na trh, ale mal by ostať na zemi. Prečo sa tieto veci stávajú?

Je to všade okolo nás a začína to už v školstve. Človek je tlačený, aby sa “sebaprezentoval”. Myslím si, že ak raz máme hotové dielo, dirigent alebo interpret by nemal skladbu meniť na svoj obraz, aj keď je jeho vklad dôležitý. Oháňame sa síce autorskými právami, ale často ich voči skladateľom nerešpektujeme. Veď v partitúrach je zapísané všetko, aj u Dvořáka. Možno pri starej hudbe môžu vzniknúť polemiky, ale neskôr už skladatelia všetko vypisovali podrobnejšie. A keď už si dali toľko námahy, tak prečo prerábať?

Pri takom Mahlerovi by asi len ťažko prepísali jeho detailné poznámky v partitúre, že?

Určite, ale presná interpretácia sa dá vyčítať aj z Dvořákových diel, len si ho musí interpret poriadne prečítať. Ak má napríklad len v jednom mieste tri forte, z toho jasne vyplýva, že miesta, kde je jedno alebo dve forte, musia hrať slabšie a jediným vrcholom skladby je to jediné, ktoré je označené tromi forte. Možno to Mahler robil kvôli tomu, aby mu jeho diela dirigenti “nevylepšovali”.

Pod taktovkou Ewalda Danela: Dvořák v Slovenskej filharmónii nadchol

A sám bol dirigent, takže o to exaktnejší bol v poznámkach…

A vedel, čoho všetkého sú dirigenti schopní. A možno, keď ste spomínali, že Vám nie je blízka Bellova symfonická tvorba, je to práve preto, že sa mu snažili dirigenti „pomôcť“. Možno, keby sa hral Bella jednoduchšie, tak, ako je napísaný, by krása jeho diel viac vynikla. To je to isté, ako keď sa človek snaží pôsobiť krajším, múdrejším, lepším, než v skutočnosti je.

Ale je to častý jav. Či už v hudbe alebo v politike…

Dirigenti a interpreti často vnášajú do diel až taký osobný vklad, že skladbu vlastne “znetvoria”. Interpretácia potom nie je v súlade so zámerom autora a z diela sa stáva niečo, čím vlastne ani nie je.

Čistota interpretácie sa dala cítiť aj v Redute, keď ste nedávno dirigovali Dvořákovu Symfóniu Z Nového sveta, tiež ste tam na záver koncertu mali príhovor publiku. Rozhodli ste sa odísť z postu koncertného majstra Slovenskej filharmónie. Prečo?

Mohol by som ostať na tomto poste aj naďalej, mnohí by to ešte uvítali, ale sám som cítil, že v súčasnej situácii moje pôsobenie v orchestri stráca zmysel. Ale o tom sa možno porozprávame inokedy, teraz sa už teším na košické publikum.

Zhovárala sa: Zuzana Vachová

Foto:  Alexander Trizuljak