„Je to už 52 rokov, čo táto súťaž vstúpila do svojho prvého ročníka a medzi víťazmi nájdeme veľa mien, ktoré urobili svetovú kariéru,“ hovorí pre náš portál profesorka Eva Blahová, ktorá je predsedníčkou poroty Medzinárodnej speváckej súťaže Mikuláša Schneidera-Trnavského.
Hudobné centrum v spolupráci s Trnavským samosprávnym krajom, Divadlom Jána Palárika a ZUŠ Mikuláša Schneidera-Trnavského organizuje jubilejný 25. ročník Medzinárodnej speváckej súťaže Mikuláša Schneidera-Trnavského. Súťaž sa uskutoční 15. – 21. októbra 2023 v Divadle Jána Palárika v Trnave. Hlavným cieľom súťaže je podpora mladých spevákov, podnecovanie ich umeleckého rastu, propagácia vokálnej tvorby s akcentom na dielo Mikuláša Schneidera-Trnavského a výber účastníkov na ďalšie medzinárodné spevácke súťaže. Do súťaže sa tento rok prihlásilo 73 súťažiacich z dvanástich krajín – Slovenská republika, Česká republika, Chorvátsko, Ukrajina, Fínsko, Litva, Poľsko, Irán, Čína, Rusko, Nemecko a Gruzínsko. Súťaž uzatvorí slávnostné odovzdávanie cien a koncert víťazov. Okrem hlavných cien udeľovaných vo dvoch kategóriách sú udeľované aj ďalšie mimoriadne ceny udeľované Hudobným centrom, Mestom Trnava, Trnavským samosprávnym krajom, Hudobným fondom a ďalšími partnermi, napríklad aj možnosť hosťovať v niektorom z partnerských divadiel na Slovensku a v Čechách.
Zhovárali sme sa s predsedníčkou poroty, poprednou interpretkou a pedagogičkou vokálneho umenia s bohatými medzinárodnými skúsenosťami, profesorkou Evou Blahovou.
Máte pred sebou jubilejný 25. ročník Medzinárodnej speváckej súťaže Mikuláša Schneidera-Trnavského. Čím je pre Vás tento ročník, a vôbec, celá súťaž, výnimočná?
Som veľmi rada, že súťaž Mikuláša Schneidera-Trnavského sa dožila 52 rokov, aj keď hovoríme o 25. ročníku, keďže jeden rok bola pauza a koná sa každé dva roky. Súťaž začínala veľmi skromne, ale ambiciózne v roku 1971. Vznik speváckej súťaže inicioval doktor Šamko a pri zrode stál aj Jozef Raninec. Prvým predsedom poroty bol môj otec dr. Janko Blaho. Je to teda symbolické, že najprv som sa stala členkou poroty a neskôr v roku 1994 som prevzala túto súťaž a spravila som z nej medzinárodnú. Tým, že sme sa otvorili svetu, zrazu sme skutočne mali tak veľa zahraničných spevákov, že začali konkurovať tým našim. Je to už pomaly 30 rokov, čo je súťaž medzinárodná a medzi víťazmi nájdete mená, ktoré urobili svetovú kariéru. Pre našich študentov a mladých spevákov je to zase veľmi dobre, že sa u nás objaví konkurencia zo sveta, môžu sa porovnávať výkony.
Skrátka, ten typ zdravej konkurencie nikdy nemôže byť na škodu, ani vo vokálnom umení…
Áno, interpretačne sa porovnávali výkony a hlavne sa nám podarilo to, že sme spropagovali piesňovú tvorbu Mikuláša Schneidera-Trnavského na všetky kontinenty.
Jeho tvorba dá mnohým, aj profesionálnym spevákom zabrať. Je to typ repertoáru, ktorý musí byť výrazovo presvedčivý, možno slovanskí speváci s ním nemajú až taký problém, no predsa, aj pri nich treba nad textami premýšľať, ako ich stvárniť…
Mikuláš Schneider-Trnavský ukončil svoje hudobné vzdelanie u Antonína Dvořáka, ktorý už v roku 1901 premiéroval Rusalku a Mikuláš Schneider-Trnavský svoje štúdiá kompozície ukončil u tohto majstra v roku 1905. V tom období bola už kompozícia iná, mala úžasné, nové harmonické možnosti a ako mladý skladateľ bol pripravený písať veľké symfonické diela a opery. Doba však bola iná, stal sa regenschórim v Trnave, kde žiadny orchester nebol, preto sa začal venovať piesňovej tvorbe. Začal písať a mal šťastie, že jeden úspešný slávny barytonista Božimír Umirov, ho požiadal, aby ho doprevádzal po Európe. V tom čase už mal za sebou cykly Drobné kvety, Slzy a úsmevy, kde tie piesne vskutku nie sú také ľahké. Práve s týmto spevákom si Schneider-Trnavský overil, že jeho tvorba zarezonovala aj v zahraničí. Utvrdil sa v tom, že jeho hudobný jazyk je správny. Zo začiatku ho totiž dosť kritizovali, naši odborní kritici mu najprv nerozumeli. Vlastne aj na základe turné, ktoré s Božom Umirovom mal, napísal vynikajúcu knižku Úsmevy a slzy. Mal zvláštny dar pre humor a trošku odbočím, ale vrátim sa k jednému programu, ktorý niesol tento názov. Milka Došeková ho dramaturgicky pripravila, niesol názov Úsmevy a slzy a spravili sme v tomto obsadení – Dušan Stankovský, Ivan Ožvát spolu so mnou, na Slovensku asi 50 koncertov. Milka Došeková čítala z knihy Schneidera-Trnavského, popri tom znela piesňová tvorba tohto skladateľa. Treba povedať, že bol všestranne talentovaný, dokonca sa pokúsil o operetu, ktorá bola v Národnom divadle aj premiérovaná. Vtedy tam spievala aj Mimi Kišoňová Hubová. Zostal však verný piesňovej tvorbe, pripravil aj päť zborníkov ľudových piesní upravených pre klavír a veľkú zásluhu mal aj na tom, že v roku 1937 vyšiel Jednotný katolícky spevník. Je tam až 500 skladieb, niektoré piesne prevzal z prvého kancionálu Cantus Catholici vydaného z roku 1655. Málo sa hovorí aj o jeho komponovaných omšiach. Niektoré zazneli až v posledných rokoch a podaktoré dokonca vôbec neboli ani uvedené. Písal aj pre orchester, zbor a sólistov, nesmierne sa angažoval aj v hudobnom školstve. Mal šťastie, že jeho piesne spievali vynikajúci speváci, ktorí s tou interpretáciou zabodovali. Niektoré piesne, ktoré napísal, priam zľudoveli. Len keď si ich máme vymenovať zopár Keby som bol vtáčkom, Ružičky, Drotárik, V našom dvore na javore. Nahrávali ho mnohí interpreti, môj otec, pani Kišoňová Hubová, samozrejme neskôr aj Peter Dvorský, potom Magda Hajóssyová, Gabika Beňačková, z mladších Paľo Bršlík.
Ako bojujú zahraniční interpreti so slovenskými textami? Aj tento ročník je rekordný tým, koľko spevákov zo zahraničia sa do súťaže prihlásilo, tvorba je venovaná prioritne tomuto skladateľovi. Je to pre nich náročné?
Práve sme si minule s Petrom Dvorským hovorili, že jeden Kórejčan spieval lepšie po slovensky ako naši interpreti (úsmev), rozumeli sme mu absolútne všetko. Vystihol každé slovo, zaujímavé, že na zahraničných školách sa veľmi veľa pracuje s textom, pretože viac sa venujú interpretácii. My sledujeme skôr princípy talianskej školy, dbáme o frázovanie, snažíme sa o to, aby to bolo pekné a ľubozvučné. Preto je nám aj taliančina blízka, lebo je bližšia slovenskému jazyku. V zahraničí je to však precízna príprava: Japonky majú každé jedno slovo preložené, snažia sa napodobniť výslovnosť a dostanú sa k nej tak blízko, že ak by ste ich nevideli, ani neviete, že je to ázijský interpret. Skrátka, vedia sa s piesňovou tvorbou Mikuláša Schneidera-Trnavského vysporiadať.
Aké faktory vplývali na to, že zo súťaže sa postupne stala medzinárodná spevácka súťaž?
Chcela by som spomenúť to, že táto súťaž bola do roku 1994 národnou súťažou, zopár krát sa menili aj kategórie. Prvýkrát vo svojej nádhere sa v roku 1973 objavil Peter Dvorský, ktorý sa stal absolútnym víťazom súťaže. V súťaži sme spolu boli do finále. V priebehu desiatok rokov sa na súťaži objavovali skvelí slovenskí speváci, ako napríklad Ľubica Orgonášová, Mirko Dvorský, Jano Galla, Magdaléna Kožená, Štefan Kocán, Andrea Danková, Gustav Beláček, Dano Čapkovič, Peter Berger, Paľo Bršlík, Pavol Kubáň, Slávka Zámečníková, Eva Bodorová, a tak ďalej, až po tú najmladšiu generáciu. No v posledných rokoch nám skôr vyhrávali zahraniční speváci. Na minulom ročníku sme nemohli dať ani jednu z hlavných cien slovenskému interpretovi, len mimoriadne ocenenie. So vznikom Slovenskej republiky v roku 1993 a následným rokom konania súťaže v roku 94, som sa stala predsedníčkou poroty a povedala som, že táto súťaž musí byť medzinárodná. Pomohlo to aj naším spevákom v konfrontácii s inými školami, spevákmi, iným vedením hlasu, ale pomôže to aj propagovať slovenskú vokálnu tvorbu v zahraničí.
Ako to vyzerá so súťažami u nás na Slovensku? Koľko ich máme a prečo je podstatné udržať si ich?
Máme Schneidrovku a v minulosti som pomohla naštartovať súťaž Lucie Popp, ale žiaľ, boli iba dva ročníky. Ďalšia súťaž s medzinárodnou účasťou na Slovensku je vo Vrábloch, Medzinárodná spevácka súťaž Imricha Godina IUVENTUS CANTI, ktorá má veľa kategórií a zahŕňa celé hudobné umelecké školstvo. V Žiline organizovali súťaž Rudolfa Petráka, ktorá sa koná na Žilinskom konzervatóriu, no skôr bola zameraná na študentov konzervatórií. Keď som ja nastúpila, primátorom Trnavy bol pán Štefan Bošnák, ktorý takmer celé dve desaťročia s nami spolupracoval. Bolo samozrejmosťou, že skončila súťaž a on povedal, že už sa teší na ďalší ročník. V posledné roky nám do toho vstúpila nielen pandémia, ale i zápas, aby sa súťaž vôbec uskutočnila. Prvýkrát po všetkých tých rokoch sa stalo, že máme súťaž v októbri, s posunom, pretože súťaž vždy prebiehala v máji na výročie úmrtia Mikuláša Schneidera-Trnavského. A uvidíme, čo vlastne bude o dva roky, sama neviem. Veľké podniky nemôžu podporovať kultúru a u nás na Slovensku je to veľmi ťažké.
Robí sponzorský zákon, respektíve, jeho neexistencia, problémy aj vám ako organizátorom? Veď roky sme počúvali, ako na ňom pracujú…
Robí nám to veľké problémy, ako zohnať financie.
Spomenuli ste však bývalého pána primátora Trnavy. Závisí teda organizácia takejto súťaže aj od vôle jednotlivcov?
Určite áno. No musia aj vedieť, kto bol Mikuláš Schneider-Trnavský. Keď prídu niektorí mladí poslanci, mnohí sa s jeho menom nikdy ani nestretli. A to napriek tomu, že Schneider je považovaný za muža storočia v Trnave. Každý má svoje ambície. Samozrejme, futbal je v Trnave číslo jeden (smiech), tomu rozumiem. Ale predsa len táto súťaž potrebuje určitú istotu a zázemie, istú pravidelnosť, lebo to vyzeralo, že už tohto roku súťaž nebude. V poslednom momente Ministerstvo kultúry zastrešilo finančne súťaž a riaditeľ Hudobného centra bol ochotný presunúť termín súťaže na október. Dnes sme šťastní, že do súťaže sa prihlásilo toľko účastníkov a dokonca z dvanástich krajín.
O čom svedčí takýto záujem zo strany mladých umelcov o súťaž?
Súťaž už má svoje meno. Zo skúseností, ktoré mám zo sveta či v krajinách, kde som pôsobila ako pedagogička, som pozývala mnohých na našu súťaž. Aj v zahraničí už máme dobrých partnerov, napríklad na súťaži v Montreale, kde sa v roku 1994 uskutočnila súťaž českej a slovenskej tvorby, som sedela v porote. Do Bratislavy potom prišla profesorka Sarah Meredith z USA na študijný pobyt, ešte vtedy som učila na VŠMU, pozvala som ju na svoj seminár, ale aj do Trnavy. Bola nadšená tvorbou Mikuláša Schneidera-Trnavského, dokonca už vydala aj jeho album piesní v Amerike. Rozbehli sa ďalšie aktivity, pani profesorka má výbornú sponzorku, neskôr už zorganizovala súťaž slovenskej a českej piesňovej tvorby na Univerzite Green Bay v štáte Wisconsin. Prvý ročník bol v roku 2003, takže dnes už trvá 20 rokov. Donátorka pani Sharon Resch Chmel, ktorej pradedo bol pôvodom z Čiech, dala univerzite, ktorá súťaž organizuje, 5 miliónov dolárov, aby ju aj v budúcnosti mohli naďalej zorganizovať. Teraz pripravujú budúci ročník a je o ňu obrovský záujem. Minulý rok tam bola moja študentka Asuka Maeda, ktorá získala tretiu cenu. V roku 2019 získala cenu Sharon Resch Award získala naša Eva Bodorová. Aj tento rok jeden z účastníkov našej súťaže má možnosť vycestovať do Green Bay, vďaka pani Sharon Resch, ktorá uhradí jeho cestovné náklady.
Je to pre Slovensko, ale i pre súťaž veľká prestíž…
Určite áno, no ďalej som ešte oslovila vnučku Mikuláša Schneidera-Trnavského, pani Nadeždu Haľkovú, ktorá žije v Amerike. Bola nadšená, mala radosť z toho, že súťaž bude mať už 25. ročník. Prispela preto finančnou sumou pre víťaza súťaže.
Čo je teda pre účastníkov dôležité? Iste, je aj finančné ohodnotenie motiváciou, ale určite ide najmä o to uspieť, preveriť si svoje schopnosti pred porotou, zároveň je to aj prestíž. Aká je podľa Vašich skúseností hlavná motivácia spevákov?
Určite je to aj prestíž, ale ak získajú túto cenu, je to pre nich vynikajúca prezentácia. Pre každého speváka je dôležité, ak si uvedie v životopise, že vyhral medzinárodnú spevácku súťaž. Je to veľmi dôležité pri predspievaniach do divadla. Máme spoluprácu aj s divadlami, že na základe nášho odporučenia spevákov pozývajú. Je šanca pre mladých spevákov posunúť sa ďalej. Máme aj spoluprácu s agentúrou, s ktorou podpísala zmluvu napríklad víťazka minulého ročníka a dnes už robí kariéru vo svete. Tieto úspechy spevákov nás potom veľmi tešia. Samozrejme, mám radosť aj z medzinárodnej poroty, v ktorej sú svetovo uznávaní operní umelci ako pani Gabriela Beňačková, pán Peter Dvorský, Jozef Kundlák, Toril Carlsen, Martina Zadro, Tadeusz Pszonka, pani profesorka Ariana Hollaender zastupuje jednu z najlepších agentúr, v porote máme aj dirigenta zo Švajčiarska Wiktora Bockmana, takže porota tiež zaručuje kvalitu, objektívnosť, odbornosť, ale i pomoc interpretom dostať sa na ďalšie súťaže, predspievania alebo odporučenia na angažmá. Napríklad pán Dvorský prisľúbil, že by rád vybral talentovaného interpreta zo súťaže, ktorý by vystúpil na jeho festivale v Jaroměřiciach.
Keď sa pozrieme na zloženie, kto všetko sa prihlásil, udivuje, že je tam 12 zahraničných krajín, vrátane napríklad Fínska…
Áno, to je moja absolventka. (úsmev) Všetci moji absolventi na Akadémii v Banskej Bystrici, kde som mala zo začiatku len zahraničných študentov, sa museli povinne hlásiť do tejto súťaže. V slovenskom jazyku spievali bez problémov, či boli z Japonska, Kanady, Číny, Fínska, Ukrajiny, Poľska, Bosny-Hercegoviny, Chorvátska, Rakúska alebo ďalších krajín.
Je to istým spôsobom aj zocelenie interpreta, keď si prejde takouto súťažou pred odbornou porotou?
Je to nielen prezentácia kvalít interpreta, ale aj prejavenie jeho ambície uspieť v odbore. Je to aj určitý tréning psychiky. Možno niekto povie, že nemá nervy na súťaž, ale potom moja odpoveď je, že nemá nervy ani na to, aby vystupoval v divadle. Divadlo je súťaž každý večer. Keď predsa odchádzate z divadla, vždy si poviete, ten je najlepší, ten sa mi menej páčil a to isté sa koná na súťaži. Ak na to niekto nemá nervy, nemôže robiť to povolanie.
Možno sú medzi nimi aj talentovaní, no trémisti, no predsa sa s tým nastavením dá aj popracovať, nie?
No, podarilo sa. Viem, že môj otec mal absolventa, Pavol Mauréry, jeho dcéra Zuzka je slávna herečka. Bol veľký trémista, ale veľmi dobre skončil školu a najlepší krok, čo mohol spraviť, bolo odísť zo Slovenska do Nemecka. Zmenil prostredie, bol v zbore v Slovenskej filharmónii a keď sa vrátil, bol z neho v Slovenskom národnom divadle vynikajúci barytón a spieval všetky veľké úlohy. Takže určite, dá sa s tým pracovať. Často sa tiež stáva, že speváka považujete za nevýrazného, no zrazu keď príde na javisko, je z neho veľmi silná osobnosť. Hudba tiež veľmi pomôže. Treba odhaľovať skryté dispozície a skryté talenty. Minule som si prechádzala všetky ročníky a jej víťazov a hovorila som si, že o niektorých už ani nevieme. Naraz sa akoby stratili. No na druhej strane sú tam speváci, ktorí sa nestratili, spievajú vo Viedni a na ďalších prestížnych javiskách. Od prvého ročníka žijem s tou súťažou až dodnes. S pánom Dvorským máme tohto roku 50-ročné výročie od našej spoločnej účasti na tejto súťaži, na ktorej sme sa zúčastnili v roku 1973. V tom čase ešte súťažili ženy a muži spolu, takže to bolo podstatne ťažšie. Tieto kategórie som zmenila v prospech spevákov.
Spomenuli ste jednu zásadnú vec, čo sa ocenení týka, počas predchádzajúceho ročníka nebola udelená slovenskému interpretovi ani jedna cena. O čom to vypovedá? Máme vynikajúce operné hlasy, ako je to s mladou generáciou?
Jednak to bola situácia po covide, školy učili cez internet, speváci mali strach ísť na súťaž. Mňa osobne to mrzelo. Táto súťaž však nie je len o opernom umení, ale i piesňovej a oratórnej tvorbe.
Je v niečom piesňová tvorba ťažšia ako operná?
Áno. Viete, na piesňovú tvorbu treba trošku dozrieť a v tej malej mizanscéne sa treba vedieť orientovať. Práve v piesňach sa ukazuje, že niekto sa zrazu dokáže veľmi dobre prejaviť, ale aj naopak, môže byť vo všetkých disciplínach dobrý a príde do posledného kola, má zaspievať pieseň Schneidera-Trnavského a môže pohorieť. Alebo naopak. Mali sme výborného speváka a posledný tón v árii mu nevyšiel. A to je jednoducho diskvalifikácia, lebo nedospieval áriu. Je to ako súťaž v krasokorčuľovaní. V príprave môže vedieť skoky perfektne, ale na súťaži pri skoku spadne, tak logicky, má o bod menej. Súťaž je aj o tom, byť zdravý, pripravený, mať dobrého klaviristu a mať šťastie. A samozrejme, svoju rolu zohrávajú aj isté okolnosti. Nebyť ráno prvý v poradí a hneď nespievať ťažkú áriu. Šťastie k tomu jednoducho patrí. Včera sa človeku mohlo spievať výborne, no na druhý deň už to tak nemusí byť. Súťaž je súhra rôznych priaznivých okolností.
Zhovárala sa Zuzana Vachová
Zdroj foto: archív profesorky Evy Blahovej
