Suita Nibelungov prsteň bez slov zaznela v Slovenskej filharmónii po prvýkrát. Emmanuel Villaume má skúsenosti s výstavbou operných diel, je znalý, čo hudobná dráma a príbeh potrebuje – vie ho poslucháčom rozpovedať s napätím, farbisto, dramaticky, bojovne, s láskou a obetou.
Keď sa pred Slovenskú filharmóniu postaví jej bývalý šéfdirigent Emmanuel Villaume, vieme, že si vyberie unikátny, svojmu cíteniu blízky repertoár. Tento umelec má v sebe ohromnú charizmu, je srdcom i dušou veľký muzikant, ktorý má u nášho telesa rešpekt. Vždy, keď zavíta do Bratislavy – dnes už v pozícii hosťujúceho dirigenta, je to pre publikum zážitok. A zjavne aj pre hráčov, ktorí pod jeho pomyselnou taktovkou dokážu zo seba dostať maximum aj pri mimoriadne náročných opusoch. Či už to bola pred pár mesiacmi uvedená Fantastická symfónia Berlioza alebo Verdiho Requiem v rámci BHS. Villaume a jeho senzitivita, muzikantské cítenie, spôsob, akým dokáže odovzdať svoje vízie orchestru, je vskutku jedinečný a odráža sa na kvalite interpretácie. Nestáva sa to vždy, no práve cez tohto dirigenta viete sprostredkovanie dielo vnímať: je mimoriadne empatický, celá jeho osobnosť je fascinujúca – počnúc gestami, plastickými rukami, ale i osobným šarmom. A samozrejme, všetkému korunuje jeho ohromujúca osobná zaangažovanosť, ktorá plynie z vnímavosti hudby.
Na dvojici koncertov vo štvrtok a piatok 24. a 25. novembra 2022 uviedol s orchestrom Slovenská filharmónia suitu Nibelungov prsteň bez slov v spracovaní dirigenta Lorina Maazela. Viac ako 70-minút trvajúca „symfonická syntéza“ opernej tetralógie Richarda Wagnera zaznela v Redute po prvýkrát (recenzujeme druhý z dvojice koncertov). V úlohe rozprávača sa predstavil Michal Hvorecký – slovenský spisovateľ a publicista, ktorý má k Wagnerovmu dielu špeciálny vzťah. Spôsob, akým sa dokáže na veľkolepé diela dívať, je v mnohom inšpirujúci. Je komplexný, zahŕňa zároveň reflexiu súčasnej doby, geopolitické problémy, no zároveň je schopný ohodnotiť aj kvalitu inscenácie (napríklad jeho nedávny text Súmrak bohov v Budapešti).
Lorin Maazel bol jedným z najskúsenejších dirigentov na svete a zároveň skladateľom a spoločnosť Telarc Records ho poverila, aby z pätnásťhodinovej Wagnerovej tetralógie Nibelungov prsteň vytvoril jediné orchestrálne dielo v koncertnej forme pre symfonický orchester, ktoré by bolo zhrnutím cyklu.
Zlato Rýna, Valkýra, Siegfried a Súmrak bohov – štyri hudobné drámy Richarda Wagnera sa príbehovo opierajú o stredoveký germánsky hrdinský epos a môžu sa uvádzať aj samostatne, no dejová línia ich prepája. Maazel teda začal prvým tónom Rýnskeho zlata, suitu uzavrel posledným akordom Súmraku bohov, rozhodoval, čo vystrihnúť a ako nadväzovať na zostávajúce časti tak, aby vyzneli ako logický celok a najmä, nebol v hudbe žiadny rušivý efekt. Spev bol vylúčený úplne, no tým, že dirigent prezentoval „jadro“ tvorby skladateľa a dokázal vytvoriť túto pozoruhodnú syntézu, Wagnerova hudba získala početnejšie publikum – už len prvá nahrávka s Berlínskymi filharmonikmi sa predala v státisícoch. A iste, stala sa dostupnejšou aj pre mnohé orchestre. Počujete všetky slávne témy, ktoré Wagner vytvoril v štyroch samostatných dielach v „skratke“, no pritom nemáte pocit povrchný, naopak, podarí sa vám preniknúť do všetkých dramatických diel a mnohých nápadov, ktoré vytvoril. Na relatívne krátkej ploche, ktorá sa však – pri kvalitnej interpretácii, dokáže rozpínať, aj napriek krátkosti časového úseku.
Slovenská filharmónia pod vedením dirigenta pripravila pre publikum nezabudnuteľný zážitok. Nie každý orchester je schopný túto suitu uhrať – a to nehovoríme len o technických nárokoch, ale najmä schopnosti dramatizácie hudby. Z tohto aspektu je však Emmanuel Villaume maximalista schopný vycizelovať aj tie najjemnejšie detaily. Hneď v úvode, z hĺbky znejúce kontrabasy v piáne navodili mystickú atmosféru, sólové tóny fagotu, ku ktorým sa pridá následne pridá motív lesného rohu –dirigent nechal jednotlivé motívy doznieť v pomalom tempe bez dynamických výkyvov. Už v tom spôsobe, akým bola interpretovaná predohra – tón es, ktorý sa rozvinie z hlbokých polôh, dlhých, ligatúrových tónov, vrstvením do Es durového akordu, a následného predstavenia leitmotívov, bolo zrejmé, že Villaume buduje v orchestri príbeh.
Predohra k 1. scéne Rýnskeho zlata Výsledkom bol plynúci melodický tok, nekončiaci, ktorý u Wagnera tak bytostne potrebujeme počuť – v tom momente vieme, že máme pred sebou umelca, ktorý Wagnerovej hudbe rozumie. Villaume s dynamikou pracoval mimoriadne dôsledne, témy vrstvil – spočiatku v úvode síce v nástupoch nastali aj nezrovnalosti v interpretácii, ale zanedbateľné.
Celkovo hráči pod jeho vedením hrali bravúrne. K veľkej dráme sa dokázal prepracovať dômyselne – vo vyvrcholeniach bola citeľná dravosť vo výraze, v explozívnych častiach boli hráči presvedčiví – napätie, ktoré im predchádzalo, najmä to vnútorné, dokázal dirigent stvárniť plasticky. Sóla dychov, najmä plechových, boli zahraté čisto (možno na niektorých miestach chýbali precítenejšie piána – napríklad úvod druhej scény Rýnskeho zlata), čo však rozhodne nemožno dirigentovi uprieť, je zmysel pre budovanie drámy. Spôsob jeho práce s tempami, crescendá, ktorými postupne dokázal orchestr doslova vyburcovať a dostať k expresívnemu (nie ohlušujúcemu, no intenzívnemu a dramatickému) forte, bol plný vášne, vzrušenia a sily. Nikdy však nie hrubosti, ako sa to niekedy stáva iným orchestrom – zvlášť v Siegfriedovi to v podaní niektorých telies počuť, že si vrcholiacu hudbu mýlia s agresívnym obrazom. To však nie je hudba Wagnera, na to bol tento skladateľ až príliš sofistikovaným tvorcom.
Villaume je hudobný poet, ktorý predstavil publiku Wagnerovu hudbu zrozumiteľne, no nie lapidárne. Tieto hudobné „metamorfózy“ majú zachovanú svoju príznačnú inštrumentáciu, ktorú, mimochodom, môžeme pozorovať aj v soundtracku Howarda Shora. Je zjavné, že Jacksonom sfilmovaná trilógia Pán prsteňov J.R.R. Tolkiena je inšpirovaná Wagnerovým Prsteňom, o čom z pochopiteľných dôvodov jeho fanúšikovia dlho a sprisahanecky nehovorili. Rovnako zo Shorovej hudby cítite Nibelungov prsteň – robí to však rafinovane, „nekradne“ partitúru, no atmosférou a leitmotivickou prácou je podobnosť viac, než len náhodná. Takže aj preto publikum neznalé hudby tohto velikána mohlo mať miestami pocit, že počúva práve túto filmovú hudbu. A vieme veľmi dobre, kto dostal troch Oscarov (Wagner to nebol).
Po Rýnskom zlate nasledovala Valkýra, na ktorej tému reagovalo obecenstvo so vzrušením. Villaume dokázal plasticky stvárniť dramatickú búrku, romantizmom presiaknuté chvíle milencov, ich útek, spomínanú slávnu tému – Jazdu Valkýr. Je to neustály pohyb, zmeny nálad, ale i mnoho sólových pasáží (pri niektorých, najmä dychových sa žiadalo viac introvertnejšieho, precíteného prejavu) a pregnantná práca s atmosférou, vyzdvihnutie motívov a práca s nimi, citlivá práca s tempami, spravila toto dielo nielen veľkolepým, ale i krásnym a čitateľným.
Sugestívny a zároveň čarokrásny bol Sigfried. Zvlášť šum lesa, spev lesného vtáctva po kovaní meča, bolo úľavou po extatickej časti. To, čo je zakotvené v hudobnodramatických dielach, sa plne vykresľuje v tejto suite. Oporou hudby bol v tomto prípade autorský text Michala Hvoreckého, ktorý prišiel v pravej chvíli. To, čo by poslucháčom mohlo chýbať v symfonickej hudbe, akokoľvek je dômyselná, inštrumentálne bohatá, príbehovo, dramaticky stavaná – ani sebalepšia interpretácia nenahradí ostatné zložky, ktoré skladateľ doviedol do symbiotickej dokonalosti. Suita je natoľko koncentrovaná, zhustená, že tento kolos by bolo náročné vnímať súvisle.
Vo finále – časti Súmrak bohov, sa koncentruje maximum emócií a vskutku ťažkého hrania – naskytol sa nám obraz hráčov v plnom nasadení. Vďaka precíznemu členeniu opakujúcich sa leitmotívov a logike stavby diela, ktorú dirigent podporil sugestívnym výrazom, vzácne vystavanými kontrastmi a hlavne – nevyhnutnými pauzami, sme si všetky scény záveru tejto suity mohli plnohodnotne vychutnať. Emmanuel Villaume má skúsenosti s výstavbou operných diel, je znalý, čo hudobná dráma a príbeh potrebuje – vie ho poslucháčom rozpovedať s napätím, farbisto, dramaticky, bojovne, s láskou a obetou. Chápe všetkým týmto emocionálnym odtieňom a dokáže ich pretaviť do hudby. Aj preto dosiahol z orchestra priam oslnivé muzicírovanie, ktoré tomuto veľkolepému dielu svedčí. V interpretácii sa možno dajú vytknúť len detaily technického charakteru, no kľúčové je, že v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie zaznelo toto veľkolepé dielo po prvýkrát a dramaturgicky zmysluplnej, hudobne nesmierne koherentnej interpretácii.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Alexander Trizuljak
