Krátky animovaný film Daniely Krajčovej a hraný celovečerný islandský film Ísoldy Uggadóttirovej nespája len utečenecká téma.
Snímky sa síce ocitli spolu na jednom plátne a oba síce rozprávajú príbeh o utečencoch, každá však odlišným spôsobom, spracovaním, príbehom, réžiou a prístupom. Slovenský film Persona grata je prvý slovenský film o utečencoch. Žiadateľa o azyl, Faisala z Afganistanu, režisérka a výtvarníčka osobne spoznala a rozhodla sa priniesť jeho príbeh na plátna pomocou techniky maľby na priesvitnú fóliu. Pri odvíjaní sa autentického príbehu, ktorý komentuje samotný Faisal, sa postupne obrázky menia – sú zachytené fotoaparátom na animačnom stole.
Príbeh utečenca, ktorý sa ocitol na Slovensku a požiadal tu o azyl, je spracovaný formou autentickej výpovede. Keď mal Faisal 15 rokov, nepodarilo sa mu ujsť cez ukrajinsko-slovenskú hranicu a ocitol sa v našej krajine. Hoci ako maloletého ho mali naše úrady poslať do Nemecka za príbuznými, nestalo sa tak, preto sa rozhodol požiadať o azyl na Slovensku. Dnes tu už pracuje, študuje a snaží sa zabezpečiť si dôstojné podmienky na život. Snímka zaujme animáciami, ktoré sú na pohľad jednoduché, no zároveň znázorňujú, respektíve snažia sa zosobniť výpoveď človeka, ktorý svoj príbeh sám rozpráva. Túto netradičnú formu trochu ruší fakt, že z intonácie je zreteľné, že Faisal číta scenár z predlohy. Na druhej strane však, motivicky silná hudba tento nedostatok vyváži a divák si na rozprávanie po chvíli zvykne. Prejav hlavného hrdinu, na ktorého sa film koncentruje, je výrazne čitateľný. Aj keď nevidíte jeho tvár, presne viete, kedy sa usmieva, kedy je vážny, jednoducho, jeho emócie cez plátno cítiť. Najväčším plusom snímky je práve skutočnosť, že je vyrozprávaná prirodzene a podporená výtvarným umením. Táto vizualita jej dáva originalitu a pútavosť. Na krátkej ploche tak režisérka dokáže stvárniť nielen osud samotného hrdinu, ale pomocou obrázkov a hudby tak jeho príbeh aj maľovať a zhudobniť. Zároveň tým približuje akúsi „tabu“ tému, ktorá je na Slovensku strašiakom a Daniela Krajčová snímkou ukazuje, že v praxi to tak určite nie je.
Témou príbuzný film A dýchajte pokojne od Ísoldy Uggadóttirovej je odlišný – no najmä neporovnateľný. Ide o hraný, celovečerný film, kde je zbytočné robiť akékoľvek porovnávania. Snímka islandskej režisérky je spracovaná typicky seversky. Jej minimalistický jazyk, úsporné dialógy, ticho, ktoré doslova visí vo vzduchu a kdesi hlboko vo vnútri bublajúce emócie – to je typický rukopis, ktorý tak dôverne poznáme.
Na okraji islandského poloostrova Reykjanes, ktorý pôsobí ako chladná krajina nikoho, osud spojí dve ženy. Medzi islandskou slobodnou matkou a africkou ženou žiadajúcou o azyl sa vytvorí intímne puto a obe začnú spoločne bojovať za to, aby sa ich životy vrátili na tú správnu cestu. Paradoxne, práve Islanďanka Lara, ktorá sa snaží oprostiť sa od drogovej minulosti a nájsť si prácu, si všimne, že v pas migrantky je falošný. Nevediac, aké dôsledky vyvolá jej upozornenie kolegu, Adju na let do Kanady nepustia, uväznia ju a hrozí jej deportácia. V tomto momente by sa snímka mohla skončiť, no režisérka celkom prirodzeným spôsobom dáva obe ženy dokopy. Stretnú sa v istom momente, kedy migrantka Adja zisťuje, že presne tá osoba, ktorá ju odtrhla od rodiny a zabránila jej opustiť Island, prespáva v aute, je chudobnou samoživiteľkou malého syna (ten svojím očarujúcim hereckým výkonom a osobnosťou priam „ukradne“ takmer celý film) a bojuje s démonmi svojej minulosti. Namiesto hnevu z jej strany prichádza to, čo v tejto spoločnosti tak desivo absentuje – ľudskosť. Adja je tá, ktorá po nociach nespí a tŕpne, či ju deportujú za neľudských podmienok, Adja je tá, ktorá sa ocitla v chlapskej spoločnosti väznených migrantov, Adja je tá, ktorá potrebuje pomoc, aby sa vrátila za svojou sestrou a dcérou. Napriek tomu však práve ona poskytuje pomocnú ruku tej žene, ktorá jej trápenie spôsobila. Dostanú sa do bodu, kedy začínajú ovplyvňovať svoje životy. A napriek tomu, že sa to zdá na pohľad ako nerealizovateľná fantázia, režisérka spracovala príbehy oboch hrdiniek takým spôsobom, že im uveríte. Každý jeden záber veľmi dobre premyslela, nenechala nič na náhodu, všetko do seba zapadá ako domino. Bez toho, aby mal divák pocit, že vykalkulovaným príbehom smeruje dej filmu tak, aby z toho vznikla dojímavá story. Nič z toho, čo sa na plátne deje, nie je neprirodzene dojímavé. Každá akcia vyvoláva reakciu. Kým islandská hrdinka Lara je spočiatku zdržanlivejšia a nedôverčivá, Adja svoju ľudskosť prejavuje od prvého momentu. Obe ich spája zúfalstvo a obe zisťujú, že si môžu pomôcť navzájom.
Fascinujúce na filme je, že režisérka nepotrebuje zbytočne rozprávať, nič vysvetľovať, film sa na plátne prirodzene vyvíja a nepotrebuje ani gradovať. Dráma je vnútorná, žiadnych veľkých emócií sa nedočkáte. Vieme len, že sa navzájom zachraňujú. Ich zúfalú situáciu umocňujú nehostinné podmienky na Islande: to je už výrazový prvok, ktorým tieto filmy disponujú. Silný, chladný vietor necítia len protagonisti filmu, ale aj diváci. Do posledného momentu nevieme, či snímka smeruje k happy endu alebo naopak – k tragédii na oboch stranách. Realistickosť príbehov, ktoré sa prepletajú, podporujú aj herecké výkony. Režisérka protagonistov nenúti k dramatickým scénam, ponecháva ich v naturálnej podobe, o to dôveryhodnejšie potom pôsobia. Zvlášť v prechodných pobytoch žiadateľov o azyl má divák pocit, že sleduje dokument, nie hraný film.
A dýchajte pokojne – aj keď vás život zloží na kolená, aj keď krutosť a nešťastie ovplyvňujú vaše životy, ešte vždy je tu nádej na ľudskosť, ktorú v tejto snímke režisérka ukazuje prostredníctvom činov, nie slov. Tak, ako mal šťastie Faisal na ľudí, v ktorých ešte ľudskosť nevymrela, tak ho mali obe hrdinky islandského filmu – vzájomne na seba.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: ASFK
