Symfonický orchester Slovenského rozhlasu uvedie v piatok 21. októbra 2022 o 19:00 h. Druhý abonentný koncert sezóny 2022/2023. Program zostavený z diel Musorgského, Saint-Saënsa a Zeljenku diriguje Konstantin Ilievsky. Sólistom večera bude mladý rakúsky violončelista, víťaz mnohých medzinárodných súťaží Thomas-Michael Auner. Koncert sa uskutoční vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu a naživo vo vysielaní Rádia Devín.
Modest Petrovič Musorgskij (1839 – 1881) je medzi poslucháčmi pomerne známy autor vďaka klavírnym Obrázkom z výstavy, ktoré v rozšírenej orchestrálnej podobe preslávil Maurice Ravel. Milovníci opery zasa dobre poznajú jeho operu Boris Godunov, speváci a ich pedagógovia zasa jeho piesne. Uprostred spomenutých diel vyniká Noc na Lysej hore – až na to, že ju takpovediac „nezložil“ úplne sám, pretože má pestrú históriu.
Symfonická báseň pre orchester je v najlepšej romantickej tradícii o niečom inom ako o priamočiarych hudobných prvkoch. Skladatelia 18. storočia boli celkom spokojní s hudbou, ktorá si vystačila sama osebe. Vášniví romantici 19. storočia sa však zaujímali aj o komponovanie hudby, ktorá si vzala za inšpiráciu obraz, príbeh, báseň – niečo, čo by mohlo stimulovať predstavivosť. Koncom štyridsiatych rokov 19. storočia bol tento trend v plnom prúde na čele s nenapodobiteľným Franzom Lisztom. Mladý Modest Musorgskij sa rýchlo chopil tohto trendu, a tak sa okolo roku 1858 inšpiroval komponovaním diela, ktoré čiastočne vychádzalo z recyklovaných prvkov predtým opustenej opery, ním skomponovanej, ktorá mala rozhodne romantické zameranie: čarodejníctvo a diabolstvo s predbežným názvom Svätojánska noc na Lysej hore (1858). O niekoľko rokov neskôr, keď mal skladateľ dvadsaťosem rokov a strávil leto na farme svojho brata, myšlienku rozvinul do orchestrálnej podoby s názvom Čarodejnice (1860). Ponúkol ho svojmu kolegovi Balakirevovi na vystúpenie Ruskej hudobnej spoločnosti, no ten bol k dielu kritický a stiahol ho. Do skladateľovej smrti nikdy nezaznelo, až neskôr, keď sa jeho kolegovia a učenci usilovali oživiť jeho životné dielo. Vedúcim „dobrodruhom“ bol v tomto prípade skladateľ Nikolaj Rimskij-Korsakov, ktorý dielo viac-menej znova dokomponoval a premiérovo uviedol v Petrohrade 27. októbra 1886.
Príbeh je jednoduchý. Pre tých, ktorí nie sú oboznámení s detailmi kresťanského cirkevného kalendára, sviatok sv. Jána Krstiteľa je presne šesť mesiacov pred Vianocami, pripadá na 24. júna. V kresťanskom svete sa po mnoho storočí predvečer sviatku pokladal za „teritórium“ diabla a jeho posluhovačov, iné tradície sa odvolávajú na staré zvyky okolo letného slnovratu. Každá krajina má svoju vlastnú verziu tradícií, z ktorých mnohé v tú noc vyvolávali rôzne hanebné postavy a ich zlé skutky. Existujú rôzne miesta – väčšinou slovanské – s ktorými sa tieto „čierne oslavy“ spájajú. Najznámejšia je Lysá hora v Kyjeve na Ukrajine. Rimskij-Korsakov zahrnul do partitúry krátky opis príbehu. V ňom sa dielo začína „podzemnými zvukmi neľudských hlasov, po ktorých nasleduje objavenie sa duchov temnoty“. Potom sa zhmotňuje „čierny boh “ a predsedá „čiernej omši“. Tento pekelný rituál preruší kostolný zvon v diaľke a zlí duchovia sa rozutekajú. Prišlo ráno, Boh je na svojom tróne a so svetom je všetko v poriadku.
Konstantin Ilievsky: publikum s nami prežije katarziu, keď im hudbu úprimne podáme
Napriek zamilovanosti romantikov do violončela, repertoár inšpirovaný týmto nástrojom nemohol v danom období konkurovať husliam či klavíru. Pomerne málo skladateľov venovalo svoj koncert violončelu. Camille Saint-Saëns (1835 – 1921) prispel do tejto medzery a ponúkol violončelistom dielo, ktoré je aj dnes na poprednom mieste v ich sieni slávy. Vo francúzskych hudobných kruhoch bol veľmi uznávaný, no ako skladateľ stále hľadal svoje prelomové dielo. Zjavne ovládal kompozičnú techniku a jeho ľahkosť, vynaliezavosť, prirodzenosť a produktivita boli prirovnané k „stromu produkujúcemu listy“. Hoci Saint-Saëns žil v období hudobných experimentov, zostal tvrdohlavo tradičný. Romain Rolland v roku 1908 napísal: „Prináša do stredu nášho moderného nepokoja niečo zo sladkosti a jasnosti minulých období, niečo, čo vyzerá ako fragmenty zmiznutého sveta.“
Saint-Saëns napísal svoj prvý violončelový koncert v roku 1872 vo veku 37 rokov, už ako slávny skladateľ, dirigent, organista, klavirista, hudobný kritik, jeden zo zakladateľov francúzskej Société Nationale de Musique so sídlom v Paríži. Zložil už tri zo svojich piatich klavírnych koncertov, prvý husľový koncert, prvú symfóniu, operu, symfonické básne, rôzne komorné opusy vrátane dvoch sonát a suity pre violončelo a klavír. Koncert pre violončelo a orchester č. 1 a mol, op. 33 skomponoval pre violončelistu, hráča na violu da gamba a výrobcu nástrojov Augusta Tolbecqueho, ktorý pochádzal z významnej hudobníckej rodiny úzko spojenej so Société des Concerts du Conservatoire de Paris. Koncert prvýkrát zaznel 19. januára 1873 na koncerte parížskeho konzervatória s Tolbecquem ako sólistom. Hneď po premiére Revue et gazette musicale de Paris informovali: „Musíme povedať, že koncert sa nám javí ako krásne a dobré dielo vynikajúceho sentimentu a dokonalej súdržnosti, pričom najväčší záujem je, ako to už býva, o formu.“ Pre Saint-Saënsa bola „forma podstatou umenia“. Napísal: „…milovníka hudby najviac očarí expresivita a vášeň, to však neplatí pre umelca. Umelec, ktorý nepociťuje hlboký pocit osobnej spokojnosti s elegantnými líniami, harmonickými farbami alebo dokonalým priebehom akordov, nerozumie skutočnému umeniu.“
Čaro diela spočíva v jeho stručnosti, ľahkej orchestrácii, ladnosti menuetu a prepojením všetkých troch častí navzájom. Pocit kontinuity navodený týmto formálnym procesom je posilnený cyklickým písaním koncertu, ktorého rôzne témy sú rekapitulované v tretej časti. Vášnivý tok a horúčkovitý výraz úvodnej frázy, ktorú prvýkrát vyslovuje violončelo, podporuje rozkvet virtuóznych figúr, ktoré sa striedajú s pasážami veľkého pokoja až zasnenia. Ústredné Allegretto so svojimi ľahkými textúrami a hravým tónom ponúka krátky okamih oddychu pred návratom k dráme, ktorá tvorí tretiu časť. V celom diele vystupuje violončelo ako silný deklamačný nástroj. Vždy v strede tohto koncertu prechádza sólista rôznymi skúškami a súženiami do brilantného konca.
Dramaturgickým oblúkom smerujeme k syntetickej osobnosti slovenskej hudby. Syntéza v umeleckej tvorbe je zložitý jav, ktorý nie je možný bez toho, aby bol bližšie definovaný. Nedá sa uskutočniť z toho, čo poletuje, o čom sa rozpráva, čo sa možno dozvedieť zo sociálnych sietí. Dá sa vytvoriť len z toho, čo človek pevne drží v rukách, čo prežil, pretrpel, precítil a premyslel. V plnej miere to platí pre slovenského skladateľa Ilju Zeljenku (1932 – 2007), ktorého nedožité 90. narodeniny si pripomenieme v najbližších dňoch – 21. decembra. Zeljenka patrí k vedúcej osobnosti skladateľskej generácie šesťdesiatych rokov. Bol protagonistom progresívnych avantgardných prvkov európskej moderny. Názory tejto generácie musel často obhajovať nielen pred staršími etablovanými skladateľmi, ale aj pred politickými predstaviteľmi vládnej garnitúry. Jeho príspevok do našej hudobnej histórie predstavuje spojenie medzi západnou európskou avantgardou, často samoúčelným umením, zameraným na novátorstvo v hudbe a východným konceptom zdôrazňujúcim idey, obsah a vnútorné posolstvo hudby.
Symfónia č. 8 pre veľký orchester patrí do tretieho tvorivého obdobia skladateľa, začína v roku 1991 jednoznačným návratom k improvizácii, ludizmu (homo ludens, objavovanie prostredníctvom hry) a experimentátorstvu, ktoré sú v jeho tvorbe doplnené o nový polyrytmický rozmer. Syntetizuje svoje predchádzajúce východiská vo veľkých formách symfónie a koncertu, spája ich s experimentálnym prístupom v inštrumentácii. Symfónia č. 8 vznikla v roku 2001, svoju premiéru mala na festivale Nová slovenská hudba v Slovenskej filharmónii 16. novembra 2002 pod taktovkou Petra Feranca. Z koncertu sa nezachovala nahrávka, pri príležitosti skladateľovho výročia ide o uvedenie Symfónie č. 8 takmer presne po dvadsiatich rokoch.
Azda najlepšie je zakončiť text slovami samého autora: „Čo je vlastne zmyslom umenia? Každá doba sa ho snažila určiť po svojom. Aj vek jedinca ho vysvetľuje rôzne. Keď poviem, že je to dráma predierania sa k poznaniu krásy v mnohosti vzťahov medzi tisíckami rôzností, mnohí budú oprávnene nespokojní s takým vyznaním, lebo umenie je natoľko rôzne ako všetci, čo ho vnímajú. Ak romantický hrdina chcel zmeniť svet, dnešnému, žiaľ, stačí poznávať ho, no milovať aj taký nepríjemný, ako vie byť, komentovať ho a ostať sám sebou.“
Redakciu informoval Martin Kelemen, dramaturg SOSR.
Zdroj foto: Wikipedia, archív Thomasa-Michaela Aunera
