Spojenie opery, súčasného tanca a silnej, vždy živej témy v intímnom, komornom duchu. Opera SND ponúkla divákom ako prvý online stream premiéru Fridovej monodrámy v réžii Mareka Mokoša.

Mono-opera Denník Anny Frankovej ruského skladateľa Grigorija Frida nie je u nás známe ani hrávané dielo. Hľadať v posledných dekádach dejín hudby čo i len trochu príbuzné dielo, ktoré by koncepčne korešpondovalo s Fridovou operou, zároveň by sa do Operného štúdia SND dramaturgicky hodilo a konvenovalo by divákom menšinových žánrov, možno by sme mohli spomenúť jednoaktovú operu Francisa Poulenca Ľudský hlas (rovnako pre soprán a orchester) či kultový kus od Arnolda Schönberga Erwartung pre sólo soprán, avšak veľký orchester.

Každopádne, všetky tieto tituly majú spoločného menovateľa – nie sú určené pre ohromné sály ani veľké pódiá a je zjavné, že u nás by sa (ani teoreticky, keď máme na mysli covidové časy a opatrenia s nimi spojené) divákmi kapacitne veľké priestory nezaplnili. Určite máme ešte ďaleko od takého experimentu, aký sa pred piatimi rokmi udial v NYC na Times Square, kde tisíce ľudí pod holým nebom sledovali práve zmienenú Schönbergovu jednoaktovku v réžii jedinečného umelca, Robina Rhoda. Aj to je dôkaz, že ak sa atonálne dielo, v ktorom skladatelia zámerne potláčajú tonálne centrum a akékoľvek logické vzťahy, a je dôvodom predsudkov poslucháčov, zrežíruje modernou a vizuálne príťažlivou, súčasnou formou, vie si aj menšinová hudba nájsť cestu k ľuďom.

Späť však k Fridovi, ktorého ranú tvorbu možno charakterizovať ako tradičnú a konvenčnú, no práve so Schönbergom ho spája dvanásťtónová kompozičná technika, teda dodekafónia, ku ktorej sa pomerne radikálne ako 55-ročný autor obrátil. Z tohto pohľadu je jeho opera Denník Anny Frankovej skvostom – fascinuje nielen vždy aktuálnym, silným príbehom (libreto písal Frid samotný), ale aj nebývalou invenciou v inštrumentácii. Poznáme mnoho spracovaní jeho najznámejšieho diela v podaní svetových súborov. Zaujímavo pôsobí aj réžia, kedy sa komorný orchester stáva na pódiu súčasťou diania, no v dostupných spracovaniach je speváčka vizuálne výrazným prvkom scény, čím akoby sa podprahovo vytrácala tak podstatná detskosť a krehkosť, ktorú potrebuje mať. Dramaturg a režisér Marek Mokoš túto chybu nespravil.

Keďže v notovej predlohe pre klavír (premiéra diela sa uskutočnila v koncertnej verzii s klavírom v Moskve v roku 1972) autor zapisuje, značky pre voľné metrum, opakovania ad libitum, pre speváčku – sólo soprán zase spev kombinovaný s hovoreným slovom a deklamáciou, už z letmého pohľadu je zjavné, že dielo je nielen tonálne, aj rytmicky náročné. Hudobné naštudovanie v SND bolo v rukách dirigenta Ondreja Olosa, klavír v interpretácii Andrey Bálešovej. Dostať všetky farby z komorného orchestra s bohatým obsadením dychov a bicieho aparátu do jediného hudobného nástroja, hoci s dispozíciami „malého orchestra“, bola nepochybne výzva. No práve vďaka rozumnému prístupu a detailnému naštudovaniu, sa podarilo udržať kompaktnosť diela a vystihnúť všetky kontrastné nálady, ktoré v sebe príbeh Anny Frankovej má. Hudba si zasluhuje z našej strany viac pozornosti a preto sa k nej ešte vrátime, teraz však k samotnej dramaturgii diela, prečo sa vlastne v SND ocitla.

Téma Anny Frankovej sa objavila v roku 2017 na scéne Štátneho divadla Košice v experimentálnom tanečnom divadle autorského tandemu Šoth – Mistríková. Zrazu sa o nej začalo hovoriť v rôznych súvislostiach a naša spoločnosť si čoraz intenzívnejšie vyžaduje, aby umenie reflektovalo na príbehy ako bol ten Annin. Dramaturg a režisér Marek Mokoš v rozhovore pre náš portál rozprával o dôvodoch, prečo voľba padla práve na toto dielo. SND si cíti potrebu v súčasnej situácii hovoriť o hrôzach obdobia holokaustu, zároveň sme si v januári tohto roku pripomenuli 75 rokov od oslobodenia nacistického koncentračného a vyhladzovacieho tábora Auschwitz. A samozrejme, ďalším dôvodom je dlhoočakávaná premiéra Operného štúdia, ktoré má prezentovať odvážne, súčasné tituly určené pre menšinového diváka. Ruku na srdce, obecenstvo odchované na Mozartovi či Verdiho áriách si asi dobrovoľne nepustí doma Bergovho Wozzecka… Ale čaro a krásu v Denníku Anny Frankovej určite objaví aj vďaka režijnému spracovaniu a hlavne, nájde ten správny kľúč k hudbe, vďaka komornej, intímnej verzii, ktorú SND ponúka.

Na premiére 28.11. 2020, ktorá bola uspôsobená dobe covidovej – nemohla sa uskutočniť v Opernom štúdiu, keďže okrem limitovaného počtu divákov sa vysielala po prvý raz v histórii aj online až na päť kamier, sa v úlohe Anny Frankovej predstavila Aneta Podracká Bendová. Disponuje veľmi peknou farbou hlasu, v exponovaných partoch prechádzala do deklamácie (presne v zmysle pokynov autora v partitúre), čím jej prejav získal potrebnú drámu a napätie. Farebne najkrajšie polohy ukázala v stredných polohách, ktoré boli nádherne znelé a hoci výšky má pomerne ostré, bez potrebného zaoblenia, udržala intonačnú čistotu. A to už je čo povedať v prípade dodekafónie, pretože s takou ťažkou melodikou, nesmierne náročnými intervalovými skokmi, sa popasovala bezchybne.

Každá zo speváčok stvárňujúcich mono-operu – Aneta Podracká Bendová, Jana Vondrů a Eva Esterková, je typovo, osobnostne a spevácky iná, vizuálne Anne Frankovej je nepochybne najbližšie práve Podracká Bendová, niet preto dišpút, že jej režisér Marek Mokoš zveril do rúk premiéru. Trinásťročnú Annu dokázala speváčka stvárniť absolútne vierohodne. Na veľkom javisku v Sále Baletu a Opery SND nám však mohli uniknúť podstatné detaily, pretože je to výsostne komorné dielo určené pre malý, intímny priestor. Je tomu prispôsobená aj réžia a minimalistická scéna – Barbora Šajgalíková, počítajúca s komornými priestormi štúdia. Pozostáva z minimum rekvizít (kufrov rôznych veľkostí) a konštrukcie domu, ktorý delí hrdinku od vonkajšieho sveta. Samotná kovová konštrukcia zohráva kľúčovú úlohu v závere opery. V mohutnom priestore sa vytratil efekt vycizelovaných detailov, klavírne party niekedy prebili deklamované časti – a tie sa potom stali pre divákov nezrozumiteľnými. A potrebná intimita (aj obsah) sa stratili, divák ich jednoducho postrádal. Rozhodne to však nebola chyba interpretov, ale veľkého priestoru, ktorý zvuk doslova pohltil.

Naopak, vďaka online vysielaniu sa všetky tie potrebné detaily odhalili v plnej kráse a obsažnosti. Kamera sa dokáže, samozrejme, dostať do absolútnej blízkosti protagonistov, vďaka ktorej vie divákom sprostredkovať nielen obsah, ale aj pocit diela, ktoré bodá priamo do srdca. Presne ako trebárs Šostakovičova 14. Symfónia. Aj z nej cítite, ako na vás dýcha smrť. Diváci sledujúci živé vysielanie (na dodekafonické dielo to bol úctyhodný počet sledujúcich divákov, čo je potešujúca informácia), mali pred sebou bohatší a v mnohom aj zrozumiteľnejší obraz s esteticky efektnými prelínačkami na detsky nevinnú tvár speváčky, ktorá zvládla široké emocionálne rozpätie herecky aj spevácky. Podracká Bendová bola presvedčivá v polohe intímnej, vnútornej drámy, vystrašenosti, desivosti, vzdoru, zamilovanosti, ale aj dievčenskej veselosti a hravosti. Zvládla aj psychologicky náročnú rolu prerodu dospievajúceho dievčaťa v zrelú ženu. Je to pre sopranistku náročná úloha, pretože okrem toho, že je na pódiu takmer po celý čas sama, musí sa vysporiadať aj s istým prerodom postavy a podať nielen spevácky a recitačný výkon, ale aj kvalitný herecký.

Hlavná postava príbehu sa na javisku takmer celý čas vyskytuje sama a na jej pleciach je všetko, režisér Mokoš však dramaturgiu diela oživuje súčasným tanečným umením. Choreografiu postavila baletná majsterka Baletu SND, Nikoleta Rafaelisová. Príbeh Anny, ktorý sa odohráva v dome v Amsterdame v rokoch 1942 – 1944 prináša rôzne fragmenty jej života, medzi inými aj Sen, počas ktorého sa jej zjavuje priateľka Lies. Do sna prichádza tanečnica Margaux Bortoluzzi, v ktorej osobnosti sa spája niečo éterické, anjelské, no zároveň pozemské. Typovo ani nemohli vybrať zaujímavejšiu tanečnicu, navyše, choreografia citlivo sleduje nielen dej, ale aj rytmicky náročnú hudbu. Margaux stelesnila tancom priateľstvo, tragédiu, strach – bola na javisku „partnerom“ na dialóg s Annou.

Medzi najsilnejšie scény opery patrili vďaka interpretačným výkonom (sopranistke pristali lyricky clivé party) napríklad zasnený recitatív, v ktorom rozjímala o svojej láske – Petrovi. Zhostila sa ho s precíteným vokálnym prejavom – v partitúre je predpísané tranquillo e molto espressivo a speváčka dokázala vnútorne precítiť romantiku kombinovanú s radosťou – zdôverujúc sa pritom svojej priateľke. K tejto scéne znel „pokrivený“ dodekafonický valčík, ku ktorému prirodzene vyplynula tanečná choreografia v podaní Margaux Bortoluzzi. Z intímnej modlitby Anny doslova mrazilo. Hlavná protagonistka padnutá na kolenách v stíšenej pietnej spomienke, zmietajúc sa vo výčitkách svedomia, prosí: „Bože můj, spas jí, ať se k nám zas vrátí zpět“. Ťažko vo veľkej sále šeptom, v pianissime odriekať slová modlitby, tak, aby ich počul aj divák v poslednom rade. Zato diváci online boli opäť vo výhode, pretože mali jasný, zreteľný zvuk a hlavnú protagonistku snímanú v detaile. S  emóciou strachu „že nás najdou a pak nás postřílejí“ a následným mrazivým tichom, ktoré nechal režisér vyniknúť na úspornej, komornej scéne, pracovala speváčka mimoriadne uveriteľne. Verili sme však aj protipólu emócií, keď sa dívala na ulicu, na tvári sa jej zračilo šťastie a úsmev – z toho, že vidí slnko. Počas skúšobného procesu sa Marek Mokoš venoval s precíznosťou každému detailu hereckej akcie, pretože stvárniť tieto kontrastné emócie a zároveň odspievať intonačne náročné party, si vyžaduje maximálnu prípravu. Aneta Podracká Bendová odspievala mnohé scény aj v ľahu, čo ani pre skúsené speváčky nie je maličkosť. Zvládla ich bravúrne vďaka dobrým technickým dispozíciám.


Klaviristka Andrea Bálešová zvládla dielo technicky bravúrne, po celý čas hrala bez najmenšieho zaváhania a bola speváčke výraznou oporou. Bohaté farby orchestra dokázala vďaka práci s dynamikou, dôslednej pedálovej technike a prepracovaným detailom dostať do klavírneho prednesu. Keď sme spomínali kontrastné emócie, ktoré hrdinka prežíva a objavujú sa v jej denníku, rovnako sú zreteľné aj v hudbe. Bálešovej bezchybný prednes doslova „maľoval“ atmosféru strachu, drámy, vzdoru, ale aj lyricky, radosti a nehy. V akordoch sa vedela dostatočne oprieť o tóny, aby ich hrala s patričnou razanciou a dramaticky, ak Frid napísal do partitúry znejúce zvony, na klavíri ich interpretovala tak presvedčivo, že ste ich tam vskutku počuli aj s efektným dozvukom. Vďaka precíznemu hudobnému naštudovaniu (Ondrej Olos), ktorý počas premiéry dirigoval, sa podarilo všetky farebné nuansy z orchestra dostať do klavírnej interpretácie. Aj preto sa pre mnohých poslucháčov stáva dodekafónia (prekvapivo) krásna a zvukovo prijateľnejšia v porovnaní s orchestrálnou verziou, ktorá nie vždy musí byť zvukovo lahodiaca. Navyše, klavír bude v štúdiu a následne, ak to situácia bude dovoľovať – ako výchovno-vzdelávací projekt na školách, presne tým hudobným nástrojom, ktorý zvukovo aj obsahovo dokáže plne suplovať orchester. A dať hudbe aj pridanú hodnotu.

Réžia Mareka Mokoša ponúka divákom katarzný, dychberúci záver. Sopranistka stojí na zloženej konštrukcii domu pod jasným svetlom zhora, so zdvihnutými rukami, stojac na kufroch, upínajúc svoj zrak nahor. Ak by sme túto scénu videli v štúdiu, zvrchu, naskytol by sa nám pohľad na kovovú konštrukciu zloženú do tvaru židovskej hviezdy a uprostred nej by sme videli Annu. Vo veľkej sále sme ako diváci tento obraz nemali možnosť až tak významovo precítiť, ale domyslieť si ho, nebolo zložité. No v online vysielaní, vďaka umiestnenej stropnej kamere, sa nám naskytol obraz plný poetiky a významov, ktoré do tejto scény režisér vložil. Pretože hoc i len jediný človek, ktorý pod vplyvom dnešných absurdných a zlomyseľných manipulácií historických faktov tento záber uvidí, tak potom to malo zmysel…

Zuzana Vachová

Zdroj foto: Zuzana Fischerová


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno