Dalibor Karvay: Dúfam, že z obývačky presunieme ľudí do sály

Napriek zložitým časom prežíva šťastné obdobie a deň, kedy jeho manželka Michaela priviedla na svet syna, označil za najšťastnejší vo svojom živote. Uvažuje, či z neho bude huslista? „Ak to budú husle, tak ho v tom určite budeme podporovať, ale ak nie, tak môže robiť aj niečo normálne,“ so srdečným smiechom hovorí pre náš portál fenomenálny huslista, koncertný majster Viedenských symfonikov Dalibor Karvay, s ktorým sme sa zhovárali o online koncertoch, o pozícii koncertmajstra, ale i o rozdielnom ponímaní kultúry vo Viedni a u nás.

 

Pán Karvay, na sociálnej sieti ste sa zdôverili fanúšikom s radostnou udalosťou z Vášho súkromného života: pred približne mesiacom prišiel na svet Váš syn Finn a Vy ste tento deň označili ako najšťastnejší deň vo Vašom živote. Podelíte sa s našimi čitateľmi o to, aké dni teraz prežívate?

I keď tento čas je veľmi zvláštny a veľmi ťažký, najmä pre umelcov a hudobníkov zvlášť, musím povedať, že pre mňa je veľmi krásny. Samozrejme, cítim spolupatričnosť s hudobníkmi, ktorí sa ocitli bez práce a vnímam zložitosť tejto doby, ale ja si ten čas veľmi užívam. Je to samozrejme úplne iný režim, noci neexistujú (úsmev) a vďaka nášmu synovi sú iné ako predtým. Sme veľmi šťastní, že sa nám narodilo takéto bábätko, ktoré je krásne a zdravé.

Ak Vám nebude prekážať tá otázka, Finn je veľmi zaujímavé meno a znie, akoby malo írske korene. Ako ste naň s manželkou Michaelou prišli? Predpokladám, že to bolo spoločné rozhodnutie…

Najprv nám hovorili, že to bude dievčatko, takže sme mali pripravené meno pre dievča. Potom mi napadlo, že by sme mohli začať hľadať chlapčenskú alternatívu, ale snažil som sa vyberať niečo krátke. Spoločne sme si pozerali chlapčenské mená a keď sme na meno Finn natrafili, obom sa nám okamžite zapáčilo. Mnohí nám hovorili, že by sme mali dať synovi slovenské meno, ale keďže manželka je zo Sliezska a jej rodina má korene v Poľsku, tak sme si povedali, že nemusíme sa viazať na to Slovenské. Skôr to bol impulz pri výbere a potom zavážila aj ďalšia vec: máte síce pekné slovenské mená, ale tie zdrobneniny sa mne osobne nie všetky páčili. Na mene Finn sa nám obom páčilo, že je krátke a nebude z neho zdrobnenina.

Foto: Julia Wesely

Fotografie, ktoré ste uverejnili, sú krásne, umelecké a zároveň aj osobné. Kto Vás fotil?

Fotila nás Julia Wesely, ktorá robí fotografie pre umelcov vo Viedni, okrem iného fotí aj Viedenských symfonikov. Fotenie s bábätkom vôbec v tento deň nebolo plánované, ale keď ho videla, tak ona sama navrhla, že spraví nám fotografie aj s bábätkom, takže asi tak to celé vzniklo. Preto som na fotografiách v obleku, lebo v ten deň sme fotili pre Viedenských symfonikov, chystali sme sa ísť fotiť von. V podstate tieto s bábätkom boli určené len pre nás, ale tým, že sú pekné, som ich dal aj na sociálne siete.

Dnes jej doba sociálnych sietí – stovky ľudí, hudobníkov sa z tejto správy tešili, gratulujú Vám. Stihli ste tieto reakcie zaznamenať alebo ani nie ste „facebookový“ typ človeka?

Nie som až tak (smiech). Niektoré reakcie som si pozrel, ale samozrejme, netrávim celý deň na telefóne. No dôvod, prečo sme sa s manželkou rozhodli zverejniť fotky s bábätkom, bol ten, že máme známych a priateľov po celom svete. A predsa len, toto je najjednoduchší spôsob ako oznámiť všetkým našim blízkym ľuďom, ktorých poznáme, že máme prírastok v rodine.

Foto: Julia Wesely

Možno je ešte veľmi skoro pýtať sa, ale predsa len – viete si predstaviť, že aj z Finna raz vyrastie umelec? Určite každý rodič, ktorý sa profesionálne živí hudbou vidí vo svojom potomkovi (možno) budúceho veľkého huslistu. Navyše, aj Vaša manželka Michaela je huslistka…

Každému to, samozrejme, napadne, že možno by mohol byť hudobník. Pre mňa je dôležité, aby mohol robiť niečo, čo ho bude baviť a napĺňať. Ak to budú husle, tak ho v tom určite budeme podporovať, ale ak nie, tak môže robiť aj niečo normálne (smiech).

 

Poďme k aktuálnym témam, čo sa týka Vašej profesie, ktorú rovnako ako ostatných umelcov, poznačila pandémia. Veľké orchestre, rovnako aj Viedenskí symfonici, kde zastávate významnú pozíciu koncertného majstra, hrávajú pre divákov počas lockdowndu v online priestore. Ako ste si zvykli na prázdne sály bez publika? Nechýba Vám a kolegom potlesk a atmosféra?

Samozrejme, že chýba atmosféra, že to robíme pre publikum a tí ľudia z toho majú zážitok. Nie je to jednoduché hrať pred prázdnou sálou. Na druhej strane, situácia je veľmi zlá pre mnohých umelcov a musím povedať, že som veľmi rád, že túto prácu vôbec mám, aj keď momentálne nie sú žiadne koncerty pre publikum, iba online. Takže sa teším, že máme tú možnosť vôbec hrať v takých nádherných sálach. Jediný problém je, že v tom online priestore sa postupne znižuje motivácia hudobníkov. Môžeme urobiť zopár koncertov, no je cítiť, že hráči postupne strácajú motiváciu. Všetci preto dúfame, že budeme zavakcinovaní a vrátime sa do normálu. Do starých koľají, tak, ako to bolo pred pandémiou. Určite to nebude hneď, to ešte potrvá, kým sa všetko dostane do normálu, ale veríme, že to časom pôjde.

Predsa len – vždy je lepšie realizovať koncerty v online priestore ako žiadne… Koncerty Viedenských symfonikov majú zaujímavú dramaturgiu, sú tam moderátorské vstupy, kde sa Vy ako koncertný majster porozprávate úvodom, rovnako aj dirigent či predstavia sa hráči orchestra. Tým sú koncerty osobnejšie a ľudskejšie. Predpokladám, že sa nahrávajú tieto dokrútky vopred. Kto stojí za tou myšlienkou?

Tento nápad mal náš nový intendat Jan Nast, ktorý predtým dlhé roky pôsobil ako intendant orchestra v Staatskapelle Dresden. Má vynikajúce myšlienky a chce, aby tam ten ľudský rozmer bol, napokon, aj koncerty sa volajú Wohnzimmer-Konzert, teda obývačkové koncerty. Snažil sa to vymyslieť tak, aby sme sa priblížili k tomu publikum. Preto sú tam aj tie krátke interview, aby obecenstvo spoznalo hráčov z orchestra, niektorí hrali aj sólisticky, tak ako som mal to šťastie aj ja. Nápad to bol síce skvelý, ale predsa len dúfam, že z tej obývačky postupne presunieme ľudí do našej sály. Predsa len, už to trvá dlho a ako som spomínal, postupne sa vytráca motivácia. A ešte jedna podstatná vec: pri online koncertoch chýba ten moment spoločenskej udalosti. Už to, že sa ľudia pekne oblečú, tešia sa na sólistov, orchester, zážitok zo živej hudby v sále, urobia si pekný večer, po koncerte pôjdu na večeru, to všetko k tomu jednoducho patrí.

 

Zo série mnohých koncertov „Wohnzimmer-Konzert“ som si všimla januárový koncert, kde 29. januára debutovala mladá litovská dirigentka Giedrė Šlekytė. Ako sa Vám s ňou ako koncertnému majstrovi spolupracovalo? Odznelo aj vrcholné Schubertovo dielo, Siedma symfónia, „Nedokončená“…

Akurát ten mesiac sme hrali veľmi veľa a bolo to zaujímavé, lebo počas krátkeho času sme natočili tri koncerty. Behom jedného týždňa sme skúšali s troma dirigentmi. Bolo zaujímavé zistiť, ako pracujú a ako reaguje orchester na ich prácu. Z pozície koncertného majstra si oveľa viac všímam prácu dirigenta, ktorý musí byť pripravený a jeho spôsob motivácie hráčov. Mnohí hudobníci v orchestri hrajú dlhé roky, takže poznajú tie diela a potrebujú motiváciu zo strany dirigenta. A keď tam nie je, tak veľmi rýchlo strácajú rešpekt zo strany hudobníkov, najmä mladí dirigenti. Hlavne, v tejto situácii, počas pandémie, sa poskytla príležitosť mladým dirigentom a dirigentkám a bolo to pre mňa zaujímavé pozorovať, aj keď možno má to dielo výborne pripravené, musí mať aj určité skúsenosti v komunikácii s hráčmi. Vôbec to nie je jednoduché takú veľkú masu udržať a motivovať ich. Niektorým sa to podarilo lepšie a v iných prípadoch trošku menej. Niekto bol úplne nadšený, niekomu sa to páčilo menej, tie názory sú rôzne. Často nastali prekvapujúce situácie z procesu skúšania, napríklad prvá skúška bola najlepšia a potom už to stagnovalo, u iných dirigentov zase naopak, sledoval som progres.

Na koncerte ste sa ako koncertný majster predstavili aj ako sólista v skladbe Camilla Saint Saënsa, Introdukcia a rondo capriccioso pre husle a orchester, bol to bravúrny výkon. Ako koncertný majster máte určite veľa povinností, je to zodpovedná úloha: máte dosť času pripravovať sa na sólo výkon?

Je to dosť náročné v tom, že väčšina diel, ktoré musím naštudovať ako koncertný majster, je pre mňa nových. Presne viem, ako sa sólovo pripraviť na sólový koncert, no ak sú napríklad v týždni tri projekty, ako som spomínal tie januárové, človek musí mať pripravený veľmi dobrý časový plán. Niekedy sa pripravujem aj do druhej aj do tretej rána, v tomto prípade mám na mysli orchestrálne skladby, ktoré si musím naštudovať. A v tomto období prípravu ešte musím skĺbiť s príjemnými povinnosťami s rodinkou. Takže teraz študujem nové partitúry, často musím pripravovať smyky do skladieb pre hráčov. A koncertný majster je zároveň aj medzičlánok medzi orchestrom a dirigentom. Treba dávať pozor na komunikáciu medzi hráčmi a dirigentom, pretože tá nálada sa môže veľmi rýchlo zmeniť: je potrebné myslieť a komunikovať aj s istou stratégiou. Náročné je to v tom, že už na prvej skúške musím byť veľmi dobre pripravený. Napríklad, niekedy sa tie koncerty z obývačky plánujú veľmi rýchlo, v piatok neskoro večer som sa dozvedel repertoár, ktorý sa mal hrať v pondelok, takže cez víkend som si to celé musel naštudovať.

Tak to je potom šibeničný termín…

Je to spôsobené pandémiou. Mnoho organizačných vecí sa mení na poslednú chvíľu, musia sa prispôsobiť, niekedy ani do posledného momentu nevedia, aký dirigent bude. Takže aj z tohto pohľadu nám pandémia skomplikovala život, na druhej strane, dáva príležitosť hosťovať mnohých mladým dirigentom.

Už ste to načrtli, čo všetko obnáša Vaša pozícia koncertného majstra Viedenských symfonikov, no ako ste sa do nej dostali? Predsa len, musíte mať naštudované každé dielo, zároveň byť pripravený ako hráč, viesť orchester a komunikovať s hráčmi. Ako to funguje? Ste spokojný?

Išiel som na konkurz s tým, že učím na škole Musik und Kunst Privatuniversität der Stadt Wien študentov a mnohí snívajú o tom, že sa dostanú do orchestra. Povedal som si, aby naozaj som sa vedel na to pripraviť, ísť na takýto konkurz, aký je to pocit, tak si to sám vyskúšam. Sám som sa pripravil a bol to vlastne prvý môj konkurz, a podarilo sa mi ho vyhrať.

Treba ešte doplniť, že je ťažké vôbec na takýto konkurz sa vôbec dostať, pretože komisia zohľadňuje pri výbere skúsenosti, to, či ste vyhrali medzinárodné súťaže, u koho ste študovali, takže nie je to automatický proces, kto sa prihlási, toho aj pozvú…

Presne tak. Teraz sa u nás sa konal konkurz na tutti hráča druhých huslí a bolo prihlásených 174 hráčov z celého sveta. A z toho sa samozrejme robil výber, koho pozvali, či spĺňajú kritériá. Zatiaľ v porote nesedím, pretože som v skúšobnom roku ako koncertný majster.

V súčasnosti je šéfdirigentom Viedenských symfonikov na sezónu 20/21 pôvodom kolumbijský dirigent a vynikajúci huslista Andrés Orozco-Estrada. Ako sa Vám s ním spolupracuje?

Zatiaľ som s ním robil iba menšie projekty, Haydnove symfónie. Na budúci týždeň máme Straussa a program, Frühling in Wien – bude to koncert venovaný Rakúšanom, ktorý bude vysielať štátna televízia ORF.

A toto my na Slovensku môžeme len ticho závidieť, kedy u nás verejnoprávna televízia bude vysielať koncerty klasickej hudby s takým nadšením a tak automaticky ako v susednom Rakúsku…

Vo Viedni si spoločnosť vyžaduje tú kultúru a tradícia je silnejšia, je iná ako na Slovensku. Keď je koncert v Musikverein, tak je plagát všade, po celom meste. Keď príde hosťovať orchester alebo sólista, vie o tom každý. Na budúci týždeň teda budem hrať s Orozco-Estradom prvýkrát aj iný program, pri ktorom sa s ním iste spoznám aj viac do hĺbky, lebo dosiaľ nebola príležitosť. Ale je veľmi spontánny, robí veci na skúškach veľmi detailne, no veľa vecí zmení spontánne aj priamo na koncerte.

Sú takéto spontánne zmeny, respektíve odchýlky, pre Vás akceptovateľné?

Určite áno, ale zatiaľ som s ním hral iba Haydna. Uvidíme. Je veľmi príjemný, myslím si, že ho publikum bude mať veľmi rado práve pre jeho spontánnosť. Jeho muzikálnosť cítiť v každom geste.

Vráťme sa ešte na Slovensko. Predstavili ste sa aj bratislavskému publiku počas minuloročného festivalu Viva Musica! Keď sa ohliadnete spätne – ako vnímate prvé mesiace pandémie? Pre slovenské publikum to bolo totiž jediné obdobie uvoľnenia opatrení, kedy mohli byť organizované koncerty pre publikum…

Bol to krásny koncert aj v tom, že s Romanom Patkolóm sa dlho poznáme, ale nikdy sme spolu nehrali. S Danom Buranovským hrávame spolu dlhé roky, takže pre mňa to bola radosť a krásny zážitok. Pre ľudí sú tieto open air festivaly veľmi príjemné, ale musím povedať, že pre hudobníkov už trošku menej (smiech), z pohľadu ozvučenia, odposluchov, vznikajú tam rôzne problémy, nepočujeme sa a podobne. Na druhej strane, na všetkých takýchto koncertoch je vždy vynikajúca atmosféra. Niekedy síce človek tŕpne, či sa nepokazí počasie, ale to všetko už patrí k letným koncertom.

Chodíte na Slovensko koncertovať rád, keď Vám to situácia umožní? Vlani na jeseň sme Vás počuli hrať aj Čajkovského husľový koncert v Rozhlase pod taktovkou maestra Lenárda. Ako si na tento koncert spomínate? A veríte, že takáto spolupráca sa ešte môže so SOSR zopakovať?

Ja sa vždy teším na Slovensko, ale aj do Čiech, keď mám tú možnosť. Mám tam rodinu, kamarátov. Cítim sa tam veľmi dobre a musím povedať, že s mnohými rodákmi, s ktorými som sa stretol, a teraz nehovorím o hudobníkoch, mnohí by sa veľmi radi vrátili na Slovensko, keby tie podmienky boli trošku iné. Keby sa to v dohľadnej dobe zmenilo a na Slovensku by mali perspektívu, verím tomu, že by sa vrátili zo zahraničia domov. Je im blízka mentalita, hoci už ovládajú cudziu reč, predsa len materinská reč je vždy jedna a treba si uvedomiť, že človek v rodnej krajine pozeral tie rozprávky práve tam má zázemie. Samozrejme, vo Viedni je to iné ako v Bratislave, ale nie je to vždy len o financiách, hoci tie sú tiež dôležité. Potom sú tu ešte aj ďalšie podstatné veci, ktoré som spomínal.

 

Leto bolo obdobím uvoľnenia a následne prišlo obdobie lockdownov. Zo Slovenska sme sledovali, ako je to vôbec možné, že v neďalekej Viedni si s tým dokážu poradiť a kultúra ďalej funguje. Dokonca, aj teraz, keď si človek pozrie streamy Vašich koncertov, robíte rozhovory s moderátorom bez rúšok, aj hudobníci hrajú bez rúšok… U nás majú naši Filharmonici neustále strach a hrajú s rúškami, čo je dosť náročné. Sledujete situáciu na Slovensku? Aké opatrenia prijali v orchestri Viedenských symfonikov?

U nás sme to vyriešili tak, že pred každým projektom sme sa každý deň museli testovať a keď by bol náhodou niekto pozitívne testovaný, samozrejme, hneď aj persóny, s ktorými sa stretával, musia ísť do karantény. Nahradí ho v orchestri iný hráč. Pred skúškami musia mať všetci rúška, a keď už je jasné, že všetci sú negatívni, tak skúšame bez masiek. Na pódiu vystupujeme bez masiek, no mimo pódia v zákulisí a v šatniach sú rúška povinné, nakoľko sa tam stretávame aj s ďalšími ľuďmi.

Pandémia profesionálnym hudobníkom a orchestrom priniesla aj to, že sa musia vysporiadať  (minimálne) s dvoma zásadnými záležitosťami: jednak nehrajú pre publikum, ktoré im odovzdáva energiu, nemajú žiadnu spätnú väzbu, ani potlesk, čo môže byť veľmi frustrujúce. Ale zároveň aj to, že sa nedá cestovať – nie sú žiadne turné, vo Vašom prípade ani sólo recitály. Ako sa s tým dá vysporiadať a ako to prežívate? Registrovala som napríklad, že Viedenskí filharmonici boli na zahraničnom turné…

Boli sme len v Nemecku vlani v lete a viem, že filharmonici cestovali len preto, že majú vlastné lietadlo. Nebolo to jednoduché, po testovaní museli ostať na letisku vo Schwechate na hoteli. Bolo to dosť tvrdé pre hudobníkov. Mali sme mať niekoľko turné v Ázii – Japonsko Čína, Kórea, mali sme tam byť dosť dlhý čas. Samozrejme, všetky turné boli zrušené. Určite je to frustrujúce, mal som robiť aj niekoľko koncertov v Prahe aj na Slovensku s Filharmóniou, ale tiež museli byť všetky zrušené. Nateraz nám neostáva nič iné len vyčkať a veriť, že sa to postupne vráti do normálu.

Koncert v Slovenskom rozhlase pod taktovkou maestra Lenárda. Foto: RTVS

V súčasnosti to ešte v našich krajinách necítiť, ale napríklad Izrael sa vďaka väčšine zaočkovanej populácii vracia postupne späť k normálnemu životu. Veríte, že čoskoro takáto situácia nastane aj u nás? Čo bude prvá vec, ktorú potom spravíte?

Asi sa pôjdem dobre najesť do reštiky a dám si pivo (smiech). Samozrejme, je to jediná cesta, ako sa vrátiť do normálu. My ako hudobníci, a ako členovia orchestra a ja ešte pôsobím aj ako pedagóg, inú šancu nemám. Verím, že to bude čoskoro.

Aktuálne ste nahrali štúdiovú nahrávku s Lukášom Turnovským. Podľa záberov, sa zdá, že tento zvukár a režisér využíva tie najmodernejšie technológie. O akú produkciu ide?

Mám novú rakúsku agentúru, s ktorou som začal spolupracovať. Čoskoro budem mať novú web stránku a návštevník si bude môcť vypočuť Sonátu EugèneAuguste Ysaÿe-a. Natočili sme krátke klipy, ktoré si ľudia môžu pozrieť na mojej stránke. Bolo tam veľmi veľa kamier a mňa to samého veľmi zaujíma, aký bude výsledok. Lukáš Turnovský robil zvuk, tak som zvedavý, čo z toho vznikne. Je to spravené v nádherný priestoroch v Mozartovej sále Konzerthause. Som rád, že som mal možnosť spraviť to v takých nádherných priestoroch.


Ak Vám to situácia dovolí, chodievate aj na Slovensko?

Keď budú podmienky také, že sa bude dať bez problémov, tak veľmi rád. Chcel by som zase normálne žiť, bez toho, aby som nemusel premýšľať o tom, či môžem prejsť cez hranice s tým pocitom neistoty.

 

Zhovárala sa: Zuzana Vachová

Zdroj foto: Julia Wesely


 

 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno